Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sprievodca zimou jedného leta /časť 2.

Na smrť som pomyslela len raz, keď som mala 13. Vtedy sme mali existenčné problémy; ja, mama, starká v jednom byte a ty len (ako LEN) v mojom srdci, nikde na dosah, čo bola toho času najväčšia tragédia. Ani neviem, čo to bol za mesiac, ale keď sa tak opieram o parapetu a vykúkam z okna u nás, na školskom internáte na Havranskom a nočný vánok mi ofukuje mrazivé spomienky, marí sa mi, že to mohlo byť nejak okolo zimy.

Ulica bdela oranžovým svetlom lámp, ktoré svojou všednosťou splývali neudupateľne, ako bubliny v betónovom chodníku, šesť poschodí podo mnou. A mesiac hypnotizoval nielen chladnú, hviezdnatú oblohu.

Už asi štyri roky meriam len stopäťdesiatosem centimetrov, a tak som si pre pohodlie podložila pod kolená stoličku, čo značne zvýšilo môj „suicidný* nadhľad".

Viem, prečo tu som.

Neóny áut a všelijaké iné neóny neustále šteklili strop spálne (strop empatie voči sebe samej) a mojej nespavosti nepridalo ani hrkútanie bavorákov a chlapcov zo sídliska. Typické polnočné vône, nechuť zo strachu z výšok. Len si sadnúť… na parapetu by znamenalo…

Vysadnúť Dive na chrbát nebolo vôbec obtiažne. Huculy sú totiž také nízke, že na každého z nich sa dokážem vyštverať aj bez sedla, čo je, dámy a páni, popri mojich 158-ich centimetroch naozaj skvostný výkon.

Mala som však strach, pravdupovediac, priam som sa klepala, pretože som bola asi tretí človek, čo na Dive sedel od čias jej „skrotenia" (a to, podotýkam nebolo dávno). A možno ten strach vo mne umocnila rokmi testovaná rovnica: „Sedieť na chrbte zlému (alebo Divému) koňovi = pohroma, samovražda, rodeo, dotlčené údy atď.".

Ja však nie som len taký hocijaký sviatočný jazdec. Prvýkrát som totiž sedela na konskom chrbte už v deviatich. Nieže by som po tom netúžila aj skôr, ale mama si až vtedy našla bohatého milenca (neskôr manžela) s dvoma dcérami, ktoré jazdili na koňoch pravidelne. No a ako sa okolnosti vyvinuli, nový nevlastný otec nám kúpil kobylku. Volá sa Nirvana a neskromne môžem povedať, že na ňu nesadne nikto okrem mňa (lebo nikto iný nie je padnutý na hlavu).

Nepýtam sa kam ideme, Bugárovo poznám len po bukviciach v lístí, a tak nechávam Divu, spokojne si cupkať za Janinou na Bazalke a za Šárkou, ktorú Jana drží na vodítku. Smerujeme do Očovej, po Romanovu známu, Silviu. V hlave mi ešte hučí jeho ustaraný hlas, aby som si dávala pozor, lebo Diva je vraj vonku veľmi ostražitá a keď sa jej niečo znepáči, istotne sa splaší.

V tej chvíli sa mi pred očami začne premietať jazdiareň v Plášťovciach a obrovský Nonius poskakujúci podo mnou, ako nervózne dvíha hlavu, v jednej chvíli sa započúva do zvukov z hlavnej cesty, do rachotu kamiónov smerujúcich z Veľkého Krtíša na Maďare a akože sa zľakne, vyštartuje dopredu bez môjho vedomia. Neostáva mi iné, ako sa udržať ušami.

Striaslo ma a Divine oťaže som pevnejšie zovrela v rukách. S Janinou toho veľa nenahovoríme, má dosť čo robiť, aby udržala Šárku na Bazalkinom pravoboku.

Schádzame na úzku cestičku, skromnú alej mladých liesok a iných porastov pripomínajúcich skôr krovie, než stromy. Milujem cesty a ešte radšej po nich kráčam, skúmam, čo prinesie ďalšia zákruta. Len v jednom ostávam vždy rovnaká. Keď už som na tej ceste, nemám záujem hľadať niečo, čo už som dávno našla len preto, aby som sa mohla popýšiť, že pravý paroh tohto samca je zakrivený o 5° doľava, zatiaľ čo ten na susednej lúke parohy ani nemá.

Vtedy som sa ťa pokúšala definitívne zavraždiť, vyhodiť z hlavy, vygumovať! No je pravda, že keby som ťa v podvedomí netúžila ešte aspoň raz uvidieť, naozaj by som na tú parapetu sadla. A odtiaľ to bolo už len pošmyknutie. Netušila som, že o dva roky na to ma budeš tuho objímať a bozkávať mi šiju na tom istom mieste. Ešteže som sa o to neukrátila!

Je mi tak nádherne! Chvíle s tebou sú ako z rozprávky, až sa občas štipkám do ruky, či je to naozaj pravda, či som sa omylom neocitla na hollywoodskom plátne, lebo vždy, keď sa máme rozlúčiť, nejde to ani stotisíc, ani dvestotisíc slovami, ani len to „ľúbim" nejde patrične zdôrazniť; a nakoniec, keď už fakt musíš, keď už nás oboch bolia pery a keď rozum vraví: „Dosť, zvyšok si dosnívam.", len čo sa tvoj chrbát stratí za rohom chodby, myslím iba na to, kedy ťa zase uvidím, pohladím pohľadom, kedy ma pohladíš, kedy ťa ochutnám.

Spomínam na to, ako som sa raz v lete chcela vytiahnuť, že pôjdem s Nirvanou na lúku sama. Jazdiareň bola celý deň obsadená a beztak ma to krúženie už nebavilo; jediná chyba však visela v tom, že na Nirvane už dobrý mesiac zasa nikto nesedel.

Nuž čo, mykla som plecom a silno pritiahla westernový podbrušník. Nejak bude.

Ranč v Plášťovciach o pár rokov istotne zbúrajú a na jeho mieste postavia najmenej šesťprúdovú diaľnicu pre kamióny a tanky smerujúce na Maďare, toľká je tam frekvencia. Aj pole (alebo kilometrová lúka, vyberte si, čo sa lepšie číta) bolo obkolesené zľava hlavnou a sprava vedľajšou cestou. A Nirvana mala jeden zvláštny manier; odkedy na nej sedela nemenovaná dievčina, (ktorú istého slnečného dňa znenazdajky odtiahla do zachmúrených kríkov úplne opačným smerom, než cválali ostatné kone), Nirvana sa na voľnej ploche ťahala vždy do ľavej strany. Zhodou náhod toho slnečného poobedia, kedy som sa ju na kilometrovom poli pokúšala uzemniť ja, hlavná cesta susedila s poľom presne z ľava!

V ten deň som si z jazdy odniesla roztrasený žalúdok, zodraté prsty, kŕče v pažiach, svalovku, čo mi dva týždne nedovolila vystrieť ruky a roztrhnutú uzdu. Ale ŽILA SOM!!!

Nikdy viac, povedala som si a ďalší rok som s Nirvanou strávila na jazdiarni.


Les rozdáva vzorky vôní; živicovú, šiškovú, dažďovú aj dážďovkovú, dážďovkovú s prímesou zeminy, vôňu ihličia a to všetko zadarmo, len ja zmeravene sedím na zatiaľ celkom pokojnej Dive. Mrknem na zem a v duchu sa zasmejem, veď by som nepadla ďaleko… na rozdiel od Nirvany, ktorá meria v kohútiku meter sedemdesiatpäť.

Očová je vraj ešte ďaleko, ševelí Jana a vzápätí nadáva na Šárku, ktorá ju po svojvoľnom presune na ľavobok takmer vodítkom zhodila zo sedla.

Konečne sa trochu porozhliadam. Dlhočizné zelené lúky na samom globálnom minime doliny v tvare U šteklia fantáziu, obloha je zasnená, bez jediného závoja oblakov, slnko presvecuje vkusné krajky lesov navôkol. Lúka za lúkou! Všedná, s vysokou trávou, plná krtej impresie, či s bielymi kvietkami; a sem-tam opustená chatrč, ako spred storočia, z pradávnych vekov bez trhovej ekonomiky. Vdýchnem ten pohľad na plné pľúca a nechám pamäť fotografovať detaily.

Nechápem, ako to vydržíš, celé hodiny pri mne bdieť a láskať ma tak, ako to mám najradšej – nežne a nevinne hriešne; vycítiť kedy áno a kedy nie, čo dovolím, čo nepripustím, skrátka, čo chcem. Milujem, keď sa nado mnou skláňaš, ako sa ti vtedy napnú svaly na ramenách – nejdem sa vynadívať a potom, v tej najkrajšej chvíli ju urobíš ešte krajšou, keď ma mäkko pobozkáš. Viem, že patríme len sebe.

Toho večera som ti zaspala schúlená v náručí, ani malé dieťa. A keď som otvorila oči, díval si sa.

Zas v iný večer sme to skoro prešvihli a to bolo naposledy.

Sisa bola v celku príjemná, aj keď zvláštna – Romanova bývala priateľka na pravidelných návštevách. Hneď na úvod povedala, že mi to na Dive sekne a že mám sed ako pravý westerňák. Vraj vidno že som nizučká, lebo len nízky človek na huculovi pripomína jazdca na koni, nie na psovi. A potom sme vyrazili.

Nemyslela som si, že na ceste naspäť koňom nedáme vydýchnuť… Neminuli sme totiž lúku, ktorú by sme neprecválali. Lenže ja nie som na dlhé trate, mám rada skôr tie krátke, zbesilé, plné vášní a nezmazateľných zážitkov. Rovnako tak zrejme aj Diva, ktorá za Šárkou a Bazalkou ledva funela, chúďa, a ja som si pripadala ako balíček do železiarní.

Konečne výdych, môžem zažehnať pichanie v boku a potľapkať Divu po spotenej šiji za nulovú úrazovosť. Chvíľu pokojne kráčame a smejeme sa, keď vtom Sisa opäť vystupňuje atmosféru oznámením, že sa blíži posledná „straight natural highway". Veď my vám ukážeme, pomyslela som si a sprisahanecky príjemne prstami prečesala Dive bujnú hrivu.

Vyrazili sme všetky tri naraz, za šialeného pokriku a výskotu, až ten náš jakot musel doľahnúť i k Romanovi na Bugárovo. V tej chvíli som mala pocit, že som sa rozplynula vo vetre. Cez napnuté svaly v tele mi zaiskril pocit slobody a nespútanosti, bola som niekto, bola som zem, vzduch, para vlastných výdychov, pot koní; bola som súčasťou celého toho impulzu energie!

V záplave neviditeľných gest zanikal aj, inak ohlušujúci dupot kopýt, ostal len neviditeľný film, zmes čiernych nôh čítajúcich zem, kypré skoky, stiahnuté ušnice a vejúca hriva. V rozšírených nozdrách sekundy počítali rýchlosť, diktovali počet odrazov a dopadov, ktoré pomaly splývali v jedno, v let. Pulz vyklepkával doby šťastia… Cé, dé, é, ef, gé, á extáza.

Pohasína. Spoznávam hĺbku básnického prívlastku: „prázdnota" a všetky jej tváre, chute, rody, čísla a pády… a všeličo iné ešte na tej prázdnote spoznávam. Dala by sa vyjadriť synonymom bez vonkajšej spojitosti, ako to už my, expresio a iní isti máme vo zvyku – pre mňa napríklad tvojím menom.

A predsa som schopná po odkysnutí časom prípad zvaliť na svoje triko, vyčítať si, zapierať zlé a neustále, ako po celé tie roky, ospravedlňovať, omieľať, že každý má svoje chyby, lebo vraj aj ja som bezchybná len vo vlastných očiach.

Raz sme hore, raz sme dole, povedal raz tam hore, či dole jeden krivý optimista alebo optimistický Kvasimodo! Hlupák, toľká komerčnosť v jednej fráze – všade ju nájdete, najmä v profiloch internetových konzumentov z krajiny Pokec, kde je vek považovaný za nepravdivú alebo nepodstatnú informáciu.

A tak princezná zo štvrtého poschodia školského internátu odvrátila pozornosť od vlastného smútku absurdnou úvahou o mravoch informačnej spoločnosti.

Niekedy… keď sa fakt nemusíme báť sa bojíme niečoho, čoho by sme sa báť nemali. Ja mám tú Nirvanu vlastne veľmi rada.

 

 

* Suicidný – z angličtiny od slova "suicide", čo znamená samovražda. Tento výraz veľmi pravdepodobne vôbec neexsituje. Použila ho moja teda, keď žartovala o rómoch (a ona je učiteľka :D:D ;).

Ďalšie príspevky

Komentáre

21 Responses to Sprievodca zimou jedného leta /časť 2.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button