Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Luna

Bola krásna tmavá noc a Luna sa prechádzala po oblohe. Dívala sa na Zem a premýšľala, aké by to bolo žiť, ako človek. Mnohokrát by sa od tejto planéty najradšej odvrátila, ale keď videla všetku tú lásku, ktorú si ľudia dávali, mala sto chutí zísť na Zem a tiež milovať. Byť milovaná…
Tíško si povzdychla a predchádzala sa ďalej. Čoskoro bude svitať na tomto mieste svitať, musí sa poponáhľať, aby stihla prejsť na miesto, na ktorom má teraz byť.
Pridala do kroku a snažila sa na nič nemyslieť, iba na dráhu, ktorá jej bola určená. Snažila sa prejsť určenú cestu za čo najkratšiu dobu, ale nedarilo sa jej to. Otec ju potrestá, ak to nestihne.
Od toľkého behu, ju už boleli nohy a cítila, že jej z nich vyteká krv. Oblizla si pery a keď sa rozbehla ešte rýchlejšie, potkla sa o jednu z hviezd. Tá na ňu nepríjemne zagánila a otočila sa jej chrbtom. Rýchlo zamrmlala popod nos, prepáčte a pozviechala sa na nohy.
Vedela, veľmi dobre, že už mešká. Príliš dlho sa dívala na ľudskú lásku, príliš dlho ostala na jednom mieste. Po lícach jej začali tiecť slzy a cítila, že stráca sily. Dopadla a prudko dýchala. Nestihla to.
Snažila sa chytiť dych, ale nedarilo sa jej to. Hlboko vo svojom vnútri pociťovala strach. Neskutočný strach, ktorý ju odmietal opustiť. Cítila sa bezradne, nevedela čo robiť. Čo povie otcovi? Čo povie Slnku? Ako ospravedlní svoje zlyhanie. Dnes má byť v niektorých krajinách Nov a mala sa s ním stretnúť, ale nebude tam.
Rýchlo sa pozviechala na štyri a snažila sa aspoň dovliecť tam, kde mala teraz byť. Luna, ktorú bude vidieť na oblohe počas dňa, pomaly sa prechádzajúca…
Vo vnútri duše ju sužovala prehra. Sklamanie zo samej seba. Nevedela, ako to všetko vysvetlí. Netušila…

Dívala sa na svojho otca. Porušili čas, ona určite. Otec bol vždy tam, kde mal byť. Všemocné Slnko. Jej matka Zem, sa o ňu starala deň i noc a dávala na ňu pozor a ona? Sklamala vlastného otca. Vlastnú matku. Celú svoju rodinu.
Svojimi sivými očami sa zahľadela do ohnivých očí svojho otca a pocítila vo svojom vnútri obrovskú bolesť.
„Sklamala si ma, neskutočne si ma sklamala. Prečo? Prečo? Pozemšťania nie sú osoby, ktoré by si zaslúžili tvoju pozornosť, tvoju matku ničia, tak prečo?“ pýtal sa jej, ale ona nenachádzala odpovede.
Dotkol sa jej svojimi lúčmi a vošiel jej do hlavy. Prehrabával sa jej myšlienkami a snažil sa nájsť dôvod, prečo jeho dcéra zlyhala. Čo také ju na ľuďoch zaujalo.
„Láska? Ľudská láska?“ zatváril sa prekvapene a následne sa rozzúril. „Ty si zanedbala svoje povinnosti, kvôli ľudskej láske?!“
Zatvárila sa zahanbene. Jej brat, Merkúr sa na ňu smutne zahľadel a pohladil Venušu, svoju manželku, ktorú strhlo, keď začula svokrov nahnevaný hlas. Zvyšok obrovskej rodiny, len ticho mlčal a dúfal, že si nerozhnevá hlavu rodiny, ktorá na nich mohla obrátiť svoj hnev, ktorý teraz pociťovala mladučká Luna.
„Otec, ja…“
„Čo ty Luna, no čo?! Sklamala si ma, kvôli ľuďom si… nechápem ťa.“
„Prosím…“
„Prosím ťa,“ ozvala sa Zem, ktorá sa dívala na svojho manžela. Ten k nej len pokynul, aby mlčala. Slabo prikývla a šla ďalej po svojej obvyklej dráhe pomalým krokom.
„Potrestám ťa Luna, nič iné mi neostáva.“
„Prosím,“ začala plakať a dopadla na kolená. „Otec prosím, nie…“
„Láska… je to len cit, ktorý ľudia majú. Cit, od ktorého sa odvíjala každý jedna emócia a preto sú takými, akými teraz sú. Netvormi.“
Natiahol ku nej svoju ruku a ona pocítila bolesť. Tvrdú bolesť, ktorá jej prechádzala celým telom. „Musíš si plniť svoje povinnosti Luna, musíš.“
Zahľadela sa na svoje telo, ktoré postupne kamenelo. Vlastne, kamenela jej duša, prichádzala o vlastnú dušu. „Musíš byť presná, tak ako má byť každý člen z našej rodiny. Nemôžeš sa dívať na ľudí so zasneným pohľadom. Nemôžeš zanedbať svoje povinnosti.“
Slabo prikývla a mala neprítomný pohľad.
„A premenovávam ťa na Mesiac, aby si bola presná a nezabúdala, nato, že už viac nie si žena. Aby si viac nesnívala a viac pamätala nato, že sa neoplatí, ľudí milovať…“

Mesiac prechádzal po nočnej oblohe a matka Zem sa dívala, na svojho syna. Pred mnohými rokmi, to bola jej dcéra. Jej jediná dcéra, ktorú mala a dnes? Je to syn, s kamennou dušou, akú má zvyšok rodiny. A to len preto, že zlyhala. Jediný, jediný raz…
Potichu ju pozdravil a šiel ďalej. Už nemá viac svoju vôľu, je už len kusom kameňa, ktorý vlastne ani nežije. Zadívala sa na svojho muža a povzdychla si. vlastne, už ani nemá dôvod bdieť nad Mesiacom, neporuší pravidlá.
Zem zavrela oči a tuho zaspala. Len duša, trepotajúca v jej vnútri, hlboko – hlboko pod povrchom, naďalej žije a čaká nato, kedy sa Luna zobudí…

Komentáre

4 Responses to Luna

  • Musím priznať, že najprv sa mi to zdalo ako celkom obyčajný príspevok, no… :D:D:D
    No no no :D:D:D Takže no, neskôr, keď som sa začítala viac, našla som naozaj veľmi pekné myšlienky. Áno, vlastne každý sme v podstate jedna malá Luna túžiaca po láske, ktorej svet neodpúšťa prešľapy a pamätá hlavne na zlé…
    V úvode som nevedela, ako to myslíš s tou Zemou, no potom som si predstavila vesmír a pousmiala som sa (fajn obraz :). Veľmi pekná myšlienka je tiež, ako sa od lásky všetko odvíja a preto sa aj ľudia stali netvormi. V tomto názore sa s tebou sčasti stotožňujem, hoci by som nad tým ešte vedela pofilozofovať.
    Mám pocit, že dnes u teba myšlienka prekonala formu, dnes to nebola len snaha opísať do hĺbky (hoci je v príspevku čo vytknúť, nebudem to robiť).
    Múze zdar.

  • Ďakujem Majka 🙂 Ja sama viem, že nie je dokonalý a musím na ňom ešte popracovať 🙂 Ešte raz ďakujem 🙂  

  • No tri krát som si prečítal tento krásny príspevok a s odstupom času ti sem dávam aj komentár, lebo toto si ho naozaj zaslúži.

    Je zaujímavé, koľko rôznorodých prvkov a myšlienok si do diela zakomponovala.
    Zo začiatku mi to jemne pripomenulo film Hviezdny Prach a celkom ma to pripútalo k textu, lebo ten film mám tiež veľmi rád.
    Alebo tiež rozprávku „Stratená Hviezda“
    Musím ale povedať, že som si na druhý krát k tomu už pustil skladbu „Claire de lune“ – od Clauda Debussyho a nádherne to k sebe zapasovalo. Dokonca som si každú vetu predstavil ako hovorené slovo.

    Najviac sa mi páči, že to celé má formu mýtu. Je to ako stará legenda z pred čias antiky, alebo indiánska povedačka.
    Má to veľký skrytý význam a snažila si sa podať hlboké myšlienky, myslím si, že primeraným spôsobom.

    Najviac sa mi páčili tie rodinné väzby, ktoré si vykreslila medzi stálicami (hoci to nie je originálna myšlienka – predsa len musím povedať, že čosi originálne som tam našiel a to vzťahy Merkúra Venuše a Slnka – neviem nakoľko si si toho vedomá…)

    Nenašiel som rušivý prvok, pokiaľ nerátam občasný preklep alebo zdvojené slovíčko (na to by som si v tvojom prípade dával najväčší pozor!).

    Prerod z dievčaťa na muža je neuveriteľne geniálna myšlienka. Jednak z fyzického aj z psychologického uhla pohľadu.
    Dá sa tým umne vykresliť mnohé zo života a myslím, že ty si to aj nepriamo urobila.
    (napríklad je to krásny mytologický výklad embryonálneho vývinu, alebo analógia k dospievaniu muža, dá sa to chápať aj ako výklad ľudskej podstaty)

    Pôvodne som si myslel, že budem musieť hľadať slová chvály, ale skôr musím hľadať niečo, čo by som ti mohol vôbec vytknúť. 🙂

    No z filozofického hľadiska musím povedať, že s jednou vecou zásadne nesúhlasím.
    (ale to je len môj osobný názor vyplývajúci snáď z toho, že som deformovaný už mnohými filozofickými textami a mám rád, keď sa niekto s myšlienkami viac pohrá)

    Citujem:
    „Láska… je to len cit, ktorý ľudia majú. Cit, od ktorého sa odvíjala každý (každá!) jedna emócia a preto sú takými, akými teraz sú. Netvormi.“

    Krásna myšlienka ale nedotiahnutá do konca. Práve tu by si mohla využiť tento priestor a myšlienku rozvinúť. Podobne o Láske zmýšľal totiž aj Max Scheller – významný filozof.
    Ale ty si narozdiel od neho tento postreh nerozvíjala.
    Hoci všetko sa odvíja od Lásky – možno si sem mohla zakomponovať ešte túžbu – vášeň. To by bolo oveľa logickejšie. A možno nejaká veta navyše by tomu skutočne pomohla.
    Lebo veď aj Luna predsa túžila, bola vášnivou bytosťou kým sa nestala pasívnym Mesiacom.
    Ale aj tak klobúk dolu. Až toto dielo ma od teba skutočne zaujalo.
    A ja si ho snáď vytlačím a zaradím do svojej knižnice. Myslím, že ani nevieš, koľko vecí si intuitívne načrtla, ale ak vieš, tak potom by som si veľmi prial, aby si ich niekedy v inom dielku trochu rozvinula.
    Samozrejme nie nasilu.
    (Lebo aj tu bolo cítiť v tomto dielku, že sem tam ťa vlastná myšlienka presiahla a možno by to chcelo pár dní oddychu a znovu sa k tomu vrátiť)

    Fuuu! Tak myslím, že to je všetko, čo som chcel povedať, snáď ti padne tento komentár na úžitok aspoň tak ako mne padlo veľmi za dobre samotné toto dielko.
    S pozdravom Dušan Damián.

  • hej, pekná vecička,
    popracovať je na čom, ale myšlienka je pekná
    tiež ma zaujala tá láska, z ktorej pochádza veľa zla, no ako povedal Dušan, je to skôr vášeň a žiadostivosť, stotožňujem sa skôr s tým, že láska nemôže spôsobiť nič zlé, pretože nie je sebecká
    lenže to o láske povedalo slnko, ktoré zjavne čímkoľvek ľudským opovrhlo a pokojne lásku a žiadostivosť hodilo do jedného vreca; Luna mala na to iný názor a Sima? Asi sa neprikláňa k tomu tyranovi..:))

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button