Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

zrenicka

AUTOR

zrenicka

tri bodky

Za oknom vidím sivý svet, ale v mojej duši sa odohráva čierny boj s mojím vlastným úpadkom…

Mnoho vecí sa mení, mne sa zmenili zdanlivo k lepšiemu, ale v skutočnosti, v úprimnej sfére je to len môj vlastný klam.. Ľudia a veci čo mi boli a stále sú najbližšie len od seba odháňam vecami, čo sa mi teraz stále len zdanlivo páčia…Každý nový ďeň si vravím, že sa vrátim ku svojej podstate a namiesto toho si po nej stále len šliapem..slovo PREPAč nemajú žiaden význam, nič nemá význam, keď neustále len hľadám pomoc u mojich najbliších a keď je dobre, so všetkým  len zametám….Aj toto je len obyčajné ospravedlňovanie sa za veci, ktoré nemali význam a teraz sa len môžem sama umučiť…teraz sa mi to stalo , je to môj trest za všetko, pomaly zanechávam už aj seba…Je ešte čas veci napraviť? neviem…Len chcem dostávať a dostávať,koľká sebeckosť, aké egoistické, nedobré…zlé…

Komentáre

5 Responses to tri bodky

  • Krásny príspevok.
    Ale príde mi ako vytrhnutý z kontextu.
    Ako prvoplánové slová rýchlej a chvatnej inšpirácie.
    Akoby si v sebe niečo dusila, a naraz ťa čosi iné „nakoplo“ a ty si zo seba vychrlila túto spleť melanchólie.
    Za tým sa však skrýva viac. Aspoň si to myslím. Škoda, že si nešla po tej línii.
    Že v tomto príspevku nevidno tie postranné motívy…
    Nevidno tú hĺbku sebaľútosti.
    V každom prípade mi to pohladilo dušu. 🙂
    Je to napísané krásne i keď tomu dielku podľa mňa chýba nejaký čas na odležanie.
    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián.

    PS: Teším sa na ďalší z tvojich príspevkov.

  • veľmi pekné. Dosť mi to totiž pripomína moje pocity, vlastné prehry. Zvlášť toto považujem za najbližšie sebe: „Ľudia a veci čo mi boli a stále sú najbližšie len od seba odháňam vecami, čo sa mi teraz stále len zdanlivo páčia…Každý nový ďeň si vravím, že sa vrátim ku svojej podstate a namiesto toho si po nej stále len šliapem.“

    Strata vlastnej podstaty za plného vedomia je jedna z najhorších vecí, aké sa môžu v jednotlivcovi odohrávať. Veľa ľudí, vlastne drvivá väčšina totiž skôr či neskôr stratí vlastnú podstatu, stanú sa niekým úplne iným, začnú mať radi iné veci a iných ľudí, robia iné rozhodnutia (často oveľa horšie než predtým) a ani o tom nevedia. Uvedomovať si, že tento proces prebieha vo vás, že od seba odkopávate to, čo ste predtým milovali a čomu by ste mali zostať verní už aspoň z vďačnosti… a pritom nemáte silu tomu zabrániť… to je brutálne. Aj toto „je to môj trest za všetko, pomaly zanechávam už aj seba…“ je veľmi výstižné.

    Súhlasím však s Dušanom v tom, že z tohto by sa dalo vyťažiť oveľa viac. Spracovať to dôslednejšie, výstižnejšie, tak, aby to pochopili aj ľudia, ktorí nemusia z osobných skúseností poznať, o čom píšeš. Ak ma niečo skutočne rušilo, tak to však nebola dĺžka ani štylizácia, ale pravopisné chyby. Ja viem, že upozorňovanie na gramatické javy je otravné, dôležité sú predsa myšlienky a nie chyby, ktoré dokáže opraviť každý (ešte aj počítačový program), ale… tri bodky by mali byť naozaj tri a dáva sa za nimi medzera, ako za jednou bodkou. 😉

  • dakujem, tak ako vravi dusan, hned som pisala v zachvate beznadeje a neala som to kde vypustit tak som bez akychkolvek uprav pisala, presne tak ako som to citila…odkaz k tomuto vsetkemu, budte uprimni k sebe a zacnete byt uprimni k inym… takych sebareflexii tu mozno bude viac, uvidime co to da

  • všetci sme v podstate deti, či máme 10 alebo 80, neustále sa v nás odohráva boj toho po čom túžime, s tým, čo rozumovo chápeme, že je správne, dobré;
    trojročné dieťa to dáva najavo bez zábran, jeho chcem poznajú všetci susedia,
    postupne sa vyrovnávame s tým, že sú tu aj iný ľudia, a tí majú svoje chcem, učíme sa to rešpektovať, chápať, dokonca spolupracovať, ale *ja* sa občas prebije.. no funguje to len vtedy, keď si to uvedomujeme, ako ty, ak nie, zostaneme trojročný do osemdesiatky 🙂
    chcel som len povedať, že všetci potrebujeme cítiť, že máme miesto medzi ľuďmi, že naša existencia nie je len recyklovanie hmoty, ale že aspoň občas niekto príde a povie: som rád, že si; vtedy sa nám oveľa ľahšie dospieva..
    a bodky.. niekedy .. či …. vyjadria myšlienku lepšie ako … 🙂
    tvoj príspevok chápem ako povzdych, a keď to predýchaš,
    určite sa s tým pohráš viac
    🙂

  • to malo spoločné s vyššie uvedeným príspevkom?

    Inak, nesúhlasím s tým, že všetci sme v podstate deti. 99 % všetkých ľudí podľa môjho názoru zo seba počas dospievania absolútne strasie svoju detskú podstatu. Nezostane po nej nič. Je to rovnaký proces, ako keď sa larva hmyzu zakuklí, v kukle sa rozpustia všetky jej tkanivá a telo sa vybuduje úplne nanovo a úplne inak. Jedinec, ktorý vylezie z kukly nemá s larvou zdanlivo nič spoločného.

    Len jedno som nepochopila: prečo sa hmyz (a človek) nemôže narodiť rovno ako dospelý (ale samozrejme menší), prečo musí prejsť obdobím života, po ktorom nezostane nijaká pamiatka. Len zvlečená kukla, ale tú aj tak čoskoro odveje vietor.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button