Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Pandorina skrinka

Nádej.
To je to jediné, čo mi vlastne v posledných dňoch ostáva. Nádej… ale v čo vlastne dúfam? V krajší život? V šťastie? V lásku? V čo vlastne? Už ani sama neviem.
Všetko sa len rúca, ako domček z karát a nemôžem to zastaviť. Viete, ako vyzerá keď sa zrúti domček z karát, nie? Mám pocit, že to viem doslova opísať spolu s pocitmi, ktoré cítim.
Predstavte si, že niečo dlho budujete. Každá jedna karta, znamená pokrok v živote. Skúste si len tak sadnúť a začať stavať taký ten domček z karát. Položíte prvú kartu, nato dve ďalšie, ktoré vytvoria striešku. Vedľa ďalšiu kartu a ďalšia strieška. Na tieto dve striešky priložíte kartu a vodorovne je položíte. Vezmete ďalšie dve karty a vytvoríte ďalšiu striešku. Máte ich už tri a tešíte sa, že je všetko tak, ako má byť. Pokračujete, ako doteraz.
Otvoria sa však dvere a vznikne prievan. Vlasy sa vám rozvejú a snažíte sa zachrániť domček z karát, ktorý sa však rúti a ostanú už len zrúcaniny. Hneváte sa a niekedy vám je i do plaču. Veď už to všetko bolo také dokonalé, a teraz? Všetko sa zrútilo. Karta po karte.
Takisto sa zvykne rúcať život. Niečo sa zmení, zafúka vietor a ostávate na kolenách. Z ruín sa snažíte opäť postaviť krásny dom, hrad, ale je to ťažké, pretože stále zletí jedna z karát. Cítite beznádej, ale stále máte malú dušičku, že sa to podarí, že opäť bude domček vyzerať tak, ako predtým. Že sa váš život dá dokopy.
To je tá nádej, jediná dobrá vec, ktorá bola ukrytá na samom dne tajomnej skrinky. Tá malá dušička je nádejou, ktorá nám stále ostáva. Keď už v podstate stratíme i tú, stratíme všetko.
Nebudeme už viac mať sny, ktoré by nám pomáhali žiť s úsmevom na tvári. Každý, kto by nám povedal ľúbim ťa, by bol len osobou, ktorá klame a robí si z vás srandu. Všetko dobré, čo by sa stalo, by ste pretočili naopak, bolo by to pre vás niečím zlým…
Nádej, bola podľa mňa, tou najsilnejšou vecou, ktorá sa v skrinke nachádzala i keď v nej bolo mnoho zla. Nádej nám dodáva silu žiť. Vďaka nej veríme, že nás bude niekto milovať, že budeme raz šťastný. Že si budeme môcť hovoriť: áno, toto je to čo som chcel.
Neviem ako vy, ale ja som vždy verila, že nádej je silný pocit, ktorý sa nenechá len tak ľahko poraziť beznádejou a inými zlými citmi a emóciami, ktoré v tomto svete prežívajú a naťahujú za nami svoje chápadlá. Možno som hlúpa, možno píšem dve na tri a možno toto celé ani nemá zmysel, ale nedá mi neveriť, že nádeji niet…

Komentáre

6 Responses to Pandorina skrinka

  • a tiež výstižná. Áno, nádej je tu vždy a veľmi nám pomáha, keď nám už nič iné nezostalo. Lenže samotná nádej… veľmi nerada Ti to hovorím a neviem, koľko máš vlastne rokov, ale niečo takéto som ja pociťovala v trinástich, štrnástich… a odvtedy nič. Život sa mi nedal dokopy, len sa naďalej rúcal, aj keď som si už myslela, že sa tam nemá čo. Bohužiaľ platí heslo, že vždy môže byť horšie… a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude. Mám 22 a moje nádeje sa nenaplnili. Po uplynutí takéhoto dlhého času už aj ten najoptimistickejší človek začína rozmýšľať nad tým, či jeho nádeje neboli náhodou zbytočné.

    Treba sa však zamyslieť nad tým, či to takto nemá náhodou byť. Či nám ten domček z karát zvaný život nebránil vo výhľade na niečo iné, čo je tiež pekné. Možno (určite) horšie a podradnejšie, než to, o čo sme prišli, ale možno je to aj napriek tomu niečo, pre čo sa vyplatí žiť. Toto bola moja nová nádej zhruba od sedemnástych. Ale v každom prípade, nádej si nenechaj vziať! Ak sa ukáže byť nezmyselnou a zbytočnou, prídeš na to aj sama, ale v oveľa menej bolestivej podobe, ako keby Ti ju mal zobrať iný človek so slovami, že si naivná a blúzniš.

  • Ďakujem 🙂 Nepíšem tam o mne samej i keď nádej je u mňa to, čo umiera posledné. Veľa vecí v mojom živote sa do poriadku nedalo a vo veku si sa trafila. Mám 14 🙂 Ale myslím si, že máš pravdu 🙂 Ešte raz ďakujem 🙂  

  • Domček z karát sa stavia takto:

    – zoženieš si dobrý stavebný materiál, teda nové, čisté, neumastené, rovné karty
    – upraceš stôl, aby na ňom bolo dosť priestoru, aby bol suchý, čistý, bez omrviniek a jazierok od kečupu
    – stôl dáš pod lampu
    – vymeníš žiarovku v lampe za silnejšiu
    – zatvoríš okno
    – zamkneš dvere
    – vypneš TV, CD, RADIO, aby Ťa nič nerušilo.
    – uviažeš si vlasy čelenkou, aby Ti nespadli na domček
    – sadneš si oproti kartám, zatvoríš oči a predstavuješ si hotový, stabilný, vysoký a krásny domček, ktorý postavíš
    – vstaneš, podídeš k zrkadlu, pozrieš sa na seba, usmeješ sa a povieš: „Si perfektná, bude to krásny domček“
    – potom sa vrátiš k stolu a sústredene, sebaisto a neomylne ukladáš na seba jednu kartu za druhou – s pribúdajúcimi poschodiami rastie v tebe pocit radosti a potešenia z toho čo robíš

    Tak sa stavia domček z karát!

  • v tomto svete stotožňujem nádej s chlebom, je nevyhnutná, tá súkromná, ktorá sa z času na čas mení, podľa okolností a našich životných postojov a cieľov, i tá základná ľudská ( osobne ju považujem za dôležitejšiu ) ktorá dáva zmysel existencii života..a ktorú nemožno zrútiť ako domček z kariet
    ak o niečo prídeme, môžeme to vnímať tragicky, no často pre nedostatok skúseností, neschopnosť vidieť dopredu, ako i sebaľútosť, strácame radosť, a tak nevnímame to dobré, čo je pred nami..
    :))

  • Nové rovné hladké karty sú na stavanie domčeka nevhodné. Kĺžu sa jedna po druhej, postaviť z nich základný stavebný útvar, totiž striešku v tvare "A" je preto takmer nemožné. Karty naopak musia byť poriadne obchytkané, s ohnutými rožkami a naštiepené po okajoch, také najlepšie držia.

    Berte to ako dobrú radu od dlhoročného stavača stavieb z kariet (aj mnohých iným materiálov, ale hlavne tých kariet). 😀

    Mimochodom, experimentovaním som zistila, že ani za najoptimálnejších podmienok sa z nich nedá postaviť útvar vyšší než 8 poschodí. 😉

    Jéj a mimochodom Sima – štrnásť rokov by som Ti nehádala… myslela som, že máš viac, nejakých šestnásť-sedemnásť… drž sa a veľa šťastia s domčekmi z karát (symbolickými aj menej symbolickými).

  • K tomu domčeku z karát – pridávam sa k tebe – najlepšie sa domčeky stavajú z použitých kariet, pretože klasické, nové, sú k ničomu, pretože sa šmýkajú a nechcú ostať tam, kde ich položíme 🙂

     A k poslednému odseku: Ďakujem 🙂  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button