Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sprievodca letom jednej zimy /časť 1.

S Janou sa vezieme bričkou krížom cez lúky. Šárka je nervózna, lebo na pravé poludnie ovady hryzú a hryzú a prehrýzli by aj kožuch z norky, len aby dostali čo sa im pýta, mrchy jedny cudzoložné!

Slnko páli, omína pokožku, zužuje zreničky. Šárka je zapriahnutá dokopy možno siedmy raz, nervózne švihá chvostom, ale inak sa drží a zatiaľ kráča priamo. Poklušeme; príjemne to natriasa, kým takmer nevypadnem cez zadok bričky. Len nech už sme v lese.

Vchádzame doň, na miesto, kde tieň a príjemný chládok pôsobí ako afrodiziakum, ako letmý bozk čo na perách rozpustí stopy po snehu, ktorým sa voľáko z tých mojich premrznutých nechce. Načase, usmejem sa a bozk vášnivo opätujem, dokonca zájdem i ďalej.

Cesta je mierne kamenistá, pýtam sa Jany, či to Šárke neublíži, či jej nebude treba po návrate domov vyčistiť kopytá. Vraj sa tým nemám zaoberať.

Šárka a ostatné kone žijú celý rok vonku; v zime, v lete. Moja obľúbená sa volá Diva a naše prvé stretnutie mi pripadalo ako nevydarené rande. Je to mladá kobylka, asi trojročná. Čistokrvný hucul, ako všetky, čo chová Roman – nízke koníky, s drobčivými chodmi, no spoľahlivé v teréne. Diva má čiernu hrivu, chvost a nohy od kopýt až po kolená; zvyšok tela hnedý, nejak tak svetlohnedý. Vlastne skoro všetky huculy sa podobajú… Ešteže kone rozoznávam podľa tvárí.

Keď ma Babina, Janina sestra prvýkrát po neskutočných strastiach cez strminy a úžiny podpolianskych vŕškov priviedla na Bugárovo, išla som si oči vyočiť v tej nádhere. Našla by som si miesto, odkiaľ krásne vidno Romanovu chajdu a ohrady za ňou, veľké košaté čerešne a lipu a ta by som skromne, ponad vysokú trávu nechala z palice vykúkať nastoknuté oko. Jedno by mi aj stačilo po zvyšok života.

Burko bol prvý zo stáda, ktorý sa nezdráhal pristúpiť ku mne bližšie. Oňuchal ma a bez väčších okolkov mi začal oblizovať ruky. A ožužlal by mi ich do zmľandravenia, keby ma Babina neupozornila, že sa mu nemám dať, lebo že ma potom bude prenasledovať na každom kroku, ešte aj do postele nad pecou, že by vraj so mnou rád vliezol, len aby ma mohol žužlať všelikde, na rukách, na krku, na chrbte. Stiahla som sa, ale aj tak by nedal pokoj. Jeho nežne zasnené ocmuľkávanie soli zo spotených ľudských rúk prerušila práve Diva.

Nepriateľsky ku mne pridupala ráznou chôdzou a zagánila na mňa tak, až som, prisahám, počula, ako vo vzduchu zavisla otázka: „A ty si kto a čo tu chceš?!" Vtedy som nemala pocit, že stojím oproti kobyle, pretože som presne vedela čo si myslí, dokonale som cítila, že jej nevonia novota môjho príchodu a považovala som za potrebné vysvetliť jej… niečo. Skrátka jej niečo povedať. O moje chlácholivé hladenie však očividne nemala záujem a nadradene sa mi zvrtla zadkom. Fajn, pristúpim na tvoju hru.

Divu som si získavala niekoľko dní a aj tak som si ju vôbec nezískala, pretože jej duša je v tomto svete natoľko slobodná, že si ju nikto nikdy nebude môcť podmaniť. Čo je obdivuhodné, vzhľadom na to, že takto vnútorne vyzbrojený nie je ani každý desaťtisíci človek na planéte… Silná, akoby splynutá s bytím niekde na hranici jin a jang, čo je hranica nesmrteľnosti, hranica, ktorá otvára očiam aj najneviditeľnejšie detaily ponúkané životom.

Ani tvoja choroba, šepkám skôr do prázdna svojho vnútra, než tebe, ťa nemusí skoliť, ver mi. A pomaly pohládzam dlane, čo je pre nás vzrušujúcejšie, ako samotné bozky. Čo však narozprávam, keď mne samej tečú po lícach slzy?

Šárka sa začína nervózne ošívať. Poprosím Janu zastaviť bričku a ponáhľam sa omrknúť jej bruško. Samozrejme, že je posiate ovadmi! A dole na ceste to bude ešte horšie. Navrhujem, či by som nemala kráčať popri a odháňať jej ovady halúzkou. Vraj potom.

Stojíme s Janou na hradskej a čakáme jej ocina s maminou a ďalšou návštevou, kým donesú kanistre vody, kartóny piva a hory jedla, ktoré potom budeme môcť vyviesť bričkou zase naspäť k Romanovmu domu. Uňho totiž voda netečie, elektrina nejestvuje a jedlo sa zbiera z lesa.

Auta však nikde a Šárka sa len krúti, vzpína, uskakuje, plaší, nepostojí! Ako šialená behám odtrhávať čoraz hrubšie halúzky zo stromov popri ceste. Najprv jej ovady, veľké ako dva články malíčka odháňam len ja, potom zase bežím, trhám hrubé halúzky zo stromov pri ceste a nesiem aj Jane, ktorá súčasne Šárku drží, krotí a ošetruje. Trepotanie listov, Šárkina pobláznená nálada a nekonečné čakanie stupňujú napätie ako pri exorcizme.

Nemôžem spomínať na tohoročné prechádzky zasneženým námestím. Na objatia pod budovou, ktorá je vysvietená pre nás; pre nás preto, lebo nebyť s tebou, ani si nevšimnem aká je vlastne úchvatná, aké sú stromy holé, keď ich osvecuje teplo toho, čo si chceme navzájom odovzdať.

Nie, nemôžem spomínať. Nikdy ťa nevymažem a nechcem, aby mi srdce vbúšilo do slzných kanálikov znovu to poznanie, ako z poznámkového bloku – dňa, mesiaca, roku XY sa v živote posralo toto.

No konečne! Jankin oco vystupuje z auta, rodina sa nadšene víta a Janka sa sťažuje, aby bričku rýchlo naložili, lebo Šárka je ako šibnutá.

A vtom, ako na potvoru, kobylka srnčím skokom vybehne do bodliakov na vyvýšeninu pri ceste, späť ani za svet. Chlapi chlapsky krútia hlavami, Jana sa zúfalo snaží v tom zmätku primäť Šárku cúvnuť, ťahá oťaže, snaží sa ju stočiť, vlastný telom ju posúva dozadu. Ona je však hluchá, akoby sa kôň zrazu premenil na mulicu.

Na to sa však do veci oprie mužská dlaň a Jankin oco sa netrpezlivo chopí oťaží, tiež kobylu vykrúca, tlačí spredu, z boku, nič.

A vtedy sa to stalo. Šárke z ničoho nič omalátneli kĺby a zviezla sa do bodľačia, odkiaľ sa i zošuchla na vytúženú cestu, pichľavým kamienkom v ústrety. Všetko stíchlo.

Nie si pre mňa iný, len ako ti to povedať tak aby sme sa o tom nebavili? Asi je bezpredmetné o tom hovoriť, určite chceš zabudnúť na to, že na to nemáš nikdy zabúdať. Pomôcť, keď cítim ako si ma vlastne nepustíš k telu? Bohvie čo si teraz o mne myslíš, možno vidno, že nejem, že nespím…! Že ma to mrzí. Ale čo ma to mrzí?

Vždy budeš môj a keď nie ty môj, ja budem tvoja. Aj bez prísľubov v kostole, dokonca aj bez tvojho áno viem, že si moja druhá polovica, že si všetko zlé a dobré čo nemám a azda naopak.



Si (aspoň) priateľ (nadosah).



Stále rovnaký, no zrazu o čosi krehkejší, zrazu si uvedomujem, že mi na tebe stále nesmierne záleží a aj keď ma na obzore čakajú nové zasľúbenia, nové výzvy a nové úrovne žitia, po ktoré si pôjdem s radosťou (a spomienkou), ľúbim ťa.

Šárkine privreté oči a hlboké, neprítomné výdychy pôsobia hrozivo a ovady ju pomaly zožerú! Ale ako vytiahnuť koňa z postroja a spod bričky, keď je v bezvedomí? Splašení prítomní okamžite zavolali Romana, ktorý pribehol z Bugárova bosý (nič nezvyčajné, väčší údiv by spôsobil v topánkach). Kanistrom vody začal kobylu pomaly oblievať po bruchu, po hrudi a krku. Potom jej naberačkami z dlaní poprikladal k pysku, ale neodvetila mu. Iba ďalej hlasno funela, bezvládna, s vycerenými zubami a napol privretými viečkami. Stislo mi srdce aj žalúdok, dotkla som sa hrivy a hladila ju po žuchvách, možno nežný dotyk umúdri telo…

Nič také.

Asi až po pol hodine sa ju akýmsi zázrakom podarilo oslobodiť od jarma bričky a zubadla. Bričku sme hneď na to odtiahli a chlapi začali kobylu dvíhať. Povzbudivé pokriky, dlane pred ústami, orosené napätým očakávaním.

Zdvihla sa! Sláva!

A teraz odviesť Šárku domov, nech si oddýchne.
Krok mala rezký, nikdy by som si nepomyslela, že sa od onej hradskej dostanem k Romanovej chajde tak rýchlo.

Niekto vždy musí prísť. Čo si pre mňa urobil ty? Niečo, čo si určite nepamätáš.

 

 

Zobrať Bazalku, tá je skúsenejšia, niekto musí vytiahnuť bričku so zvyškom vody, pivom a jedlom.

Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Sprievodca letom jednej zimy /časť 1.

  • Keď som písala tento príspevok, bolo to, samozrejme, ako keď píšem iné príspevky, niekedy len bezmyšlienkovite klepkám do klávesnice a dačo z toho vylezie…

    Ale aha na tento odsek!!:

    „Stále rovnaký, no zrazu o čosi krehkejší, zrazu si uvedomujem, že mi na tebe stále nesmierne záleží a aj keď ma na obzore čakajú nové zasľúbenia, nové výzvy a nové úrovne žitia, po ktoré si pôjdem s radosťou (a spomienkou), ľúbim ťa.“

    A keď sa to tak vezme:

    „Stále rovnaký, no zrazu krehkejší,
    zrazu si uvedomujem,
    že mi na tebe stále nesmierne záleží
    a aj keď ma na obzore čakajú nové zasľúbenia,
    nové výzvy a nové úrovne žitia,
    po ktoré si pôjdem s radosťou
    (a spomienkou),
    ľúbim ťa.“

    Ty kks :D:D:D:D šamani :D:D:D:D duchovia!! 😀

  • akýže šamani, ja ti stále hovorím, že sa pohybuješ na hranici poézie a prózy, toto je dôkaz,celé je to poetické, pritom hmatateľné, cítil som konkrétne bytosti, ľudí i zvieratá, prírodu (poľana! ach jo..)aj keď si to len v náznakoch, mám pocit, že si sa inšpirovala skutočnými ľuďmi, možno aj príbehom..to prostredie uvoľňuje napätie, ktoré si priniesla zo svojho súkromia, prijíma nové vzťahy, priame a jednoduché, v kontraste so vzťahom, ktorý stráca (ale aj znova objavuje)..výbornébol by som rád, keby si sa k tomu neskôr vrátila, vyčistila a.. pokračovala, nie ako s amandoulen rozkresliť postavu a súvislosti :)trochu som sa nechal uniesť, no sadlo mi to

  • Ach boco, neviem ako to robíš, ale ty vždy správne pochopíš čo som chcela príspevkom povedať, aj keď mám úplne takúú malilililinkú dušičku 😀

    Tento príbeh (doslova a do písmena aj jeden aj druhý „medziriadkový“) sa stal.
    Koníky… to je moja vášeň no a Bugárovo je miesto, ktoré v tebe zanechá pečiatku ako po očkovaní!
    Aj ja som myslela na to že sa k tomu ešte vrátim, a možno tam primiešam aj zážitky s vlastnou kobylkou, neviem.
    🙂
    Ďakujem veľmi pekne za komentár. Ani nevieš ako som si vydýchla 🙂 :D:D:D (že to nie je prepadák)

  • vyrastal som v Štiavnických horách, množstvo ďalších som pochodil, na poľanské kopanice som chcel ísť bývať, som naštepený na nevydržanie a celý dospievajúci život riešim vzťahy 🙂

    prepadák to bude, keď už nič takéto nebude 🙂

     

  • Tak to sa ešte o Bugárove toho možno podozvedáš. Hm… čo sa týka tej Amandy a pokračovania… Bolo by ťažšie spojiť dva nadväzné kúsky, pretože toto sú vlastne dva príbehy v jednom. Dva kontrasty – moje súkromné trápenie a radosť, ktorú výdavať, ktorú mám vždy v prítomnosti nádhernej prírody a koní. Ale nejak sa mi v hlave rodí, ako by sa to možno dalo… no ktovie. Chcela by som si ešte zaspomínať 🙂

    Ale štýl Amandy – pre vysvetlenie. Je to ako „telenovelka“, príbežôček pre kamarátky, ktoré skrátka majú radi, keď aj tak vedia ako sa to skončí, len netušia ako sa to ešte pred tým zamoce :D:D a štýl písania… spred pol roka 😀 no čitateľný tak aspoň to 🙂

    Prečo si vlastne nešiel bývať na podpolianske kopce? Nepoznáš náhodou Hrochoť? Tam mám starkých. Pekná dedinka, ale ohavní ľudia 😀

  • najviac kvôli práci, keď máš zodpovednosť aj za iných, musíš nechať rozhodnúť rozum 🙂 no už sme sa sťahovali osem krát, takže nič nie je stratené  🙂

    amandu chápem, želám ti, aby si ju skoro dopísala 🙂 teraz myslím na seba, čakám na kone 🙂

    pracujem na niečom, ale týmto si mi vyrazila z ruky pero.. 

  • Pracuješ na niečom ohľadom koní? Nechápem, to vieš, ešte mám pred sebou osem strán tovaroznalectva ktoré sa musím naučiť do zajtra 🙁 (a sú to strašné hovadiny! ale pst :D:D:D)

    Nie! Nie! Len pero ti nechcem vyrážať z ruky!!! 🙁 O koníkoch (teda ak sa o nich chystáš písať) si od teba veľmi rada prečítam 🙂

    Mám inak tušáka že som mimo, čo sa nášho rozhovoru týka, pardon. Dnes mi to nepáli, sorry, som po 2 prebdených nociach.

    Čoskoro dačo vyves 🙂 teším sa 🙂

  • nie, chcel som povedať, že si počkám, kým skončíš amandu, aby si sa vrhla na tvoje kone, čím ma potešíš, takže tým myslím vlastne na seba  🙂

    to učenie ti nezávidím..snáď to zvládneš..po dvoch prebdených nociach 🙂 

  • Taktiež musím povedať, že je to nádherné dielo.
    S mnohým čo bolo povedané súhlasím a tak to nejdem opakovať.
    Jednoducho krásne.
    Zostaň s múzou.
    S pozdravom Dušan Damián.

    PS: Ale prosím ťa oprav si „jing a jang“ je správne „Jin a Jang“.
    To je jedna z vecí, ktorá mi udrela do očí. 😉

  • Už sa stalo, ďakujem. Aj za komentár 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button