Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 23. Prízraky striehnu vždy tesne za naším tieňom

„Išla si za ním, však?" Opýtala som sa, pričom som ju súcitne pohladila po vlasoch. Smokliac prikývla, vzlykla a hneď na to siahla po vreckovke. „A?"
„A nič. Našla som ho ako s ňou večeria. Ten bastard!"
„Ako vyzerali? Smiali sa?" Priznávam, táto otázka bola v celku nemožná, ale snažila som sa len zistiť, či sa Duncan s Ann ozaj poznajú.
„Nie, vyzerali, že sa bavia o niečom vážnom. Duncan pôsobil dosť rozčúlene. A ona tak… neviem. Bola pokojná. Harpia!"
„Ev, myslím, že máme problém." Evelyne sa na mňa skúmavo zahľadela, až mi padol kameň do žalúdka. Teraz ma určite vysmeje. Ale nech! Aspoň nebudem mať starosť o ich bezpečnosť. O bezpečnosť všetkých troch Mairquiovcov. „Ja… mám pocit, že Ann vie niečo, čo by nemala."
„A to je novinka?"
„Prepáč… čo prosím?"
„Jasné, že vie! Všetko vie! Tá s…"
„A odkiaľ?" Tak predsa nebolo až také príjemne vyjsť so svojimi zisteniami celkom na ocot.
„No Duncan jej to vyzvonil! Asi. Určite!"
„Si si istá?"
„Myslím si to. Keď sú už takí dobrí priatelia. VŠAKŽE?!" Zrevala smerom „za dvere".
„Určite ťa nepočuje, Ev. Je na mol… čo sa vlastne stalo potom? Potom ako si ho videla s ňou večerať?"
„Obšmietala sa okolo neho. Úplne nechutne ho balila!" Recitovala Ev do vreckovky.
„To mi je jasné, ale čo potom? Sledovala si ho aj naďalej?"
„Až do baru. Odtiaľ som ho zobrala domov."
„A tam pil sám? Nešla si za ním?"
„Piť?!" Ovalila ma pobúreným pohľadom.
„Nie! Porozprávať sa."
„Myslím, že my si už nemáme čo povedať, Amy. Je koniec."
„To nemôžeš… ako môžeš?! Evelyne!"
„Presne tak. A teraz, ak dovolíš, rada by som si ľahla spať. Dobrú noc."
Neochotne som sa zdvihla z jej postele.
„Evelyne…"
„Dobrú!" Odbila ma a ja som sa odšuchtala preč. Duncan nám s Chrisom obsadil gauč, takže sme museli ísť každý do vlastnej postele a obidve boli pre pár priúzke, čo znamenalo, že objatiam je na ten večer koniec. Aj keď nechcem tvrdiť, že my s Chrisom sme nejaké oficiálne duo, potrebovala som mu povedať všetko… aká je Evelyne smutná a zúfalá. A poradiť sa, ako jej pomôcť. Chris bol mojou obrovskou oporou v každej situácií a ani som si to poriadne neuvedomovala. Ľúbila som ho stále viac a viac, no myslím, že nebolo potrebné vyslovovať to nahlas.

Ráno ma prebrali dve veci. Duncanovo priebežné zvracanie a potom šúchanie koliesok batožinových kufrov o podlahu. Ev odišla. Zanechala po sebe len list, v ktorom nás jasne upozornila, aby sme sa ani nepokúšali ju hľadať, že cestuje k starým rodičom do Mexika, takže bude v bezpečí. Praje veľa šťastia v živote a úspešné dokončenie nakrúcania. O Duncanovi sa nezmienila. A mne v to ráno puklo srdce. Vlastne som si uvedomila, že sa hnevám.

Na nič som nemala náladu. Keď Chris zistil, že Evelyne odišla, vybuchol. Príšerne sa rozzúril, takže všade navôkol lietali predmety a trieštili sa o skrine, dvere, stenu., gauč, o zem, o linku… Samozrejme, bez toho, že by sa ich dotkol.

Duncanov zdravotný stav, či skôr stav jeho žalúdka bol ani nie labilný, ale rovno príšerný! A keď sme mu oznámili, že Ev zmizla, len mykol plecom. No asi sekundu na to rozkopol konferenčný stolík. Kam som sa to dostala? Blyslo mi hlavou. Duncan si pridŕžal hlavu rukami a prstami si agresívne zahraboval do vlasov znova a znova. Pohľad, ktorý psychiatra núti vo vrecku kabáta zbaviť injekčnú striekačku ochranného obalu a vytasiť ju do boja za svet bez bláznov. Vzápätí sa zodvihol, že potrebuje byť sám, namieril do spálne, no odtiaľ vyletel ako riadená strela a stratil sa v kúpeľni. Verím, že sčasti kvôli Evelyne, ale určite aj preto, že Chris sa ho chystal posadiť do vypočúvacieho kresla a dozvedieť sa, čo je za problém. Kúpeľňa však bola ideálnym partnerom pre opustené duše a pre duše, ktoré nechcú, aby sa im ostatné duše plietli do zármutku.

Chris teda nedocielil nič, lebo Duncan sa doslova a do písmena uzavrel v sprche. Najhoršie však na tom bolo, že v ten deň sme museli nakrúcať. Lenže… čo bolo ešte horšie? Dnes som hrala prvú scénu s Duncanom! Cecil sa totiž zblížila s Henrym a Henry chce prirodzene svoj majetok späť. Zosnovali teda plán, ako sa Cecil votrie do Piérrovej pozornosti, trochu s ním poflirtuje a v nestráženej chvíli si Henry bude môcť vziať, čo je v skutočnosti jeho. Cecil, samozrejme, dostane svoje percento…

 

Jeseň sa ťahala, ako keď sa voda snaží vymyť piesok z cesty hore kopcom. Práca ma vyčerpávala a vedomie, že pri sebe nemám priateľku, spriaznenú dušu ženského rodu, Evelyne, ešte viac. Niekedy sa mi zdalo, že môj život sa prelína so Ceciliným, pričom mi ho poriadne znepríjemňovala Annina prítomnosť, počas jej oduševneného zosobňovania mojej vernej priateľky Matildy, ktorá je Cecil vždy za pätami. Boli dni, kedy som si večer líhala do postele s prekvapením, že si vôbec nepamätám, čo sa v ten deň vlastne udialo. Len kamery, Muyerov podráždený tón a zase kamery! A Duncan… ktorý HRÁ naozaj dobre! Dokáže sa bez problémov usmievať a flirtovať, akoby žiadna Evelyne nikdy neexistovala. Ale čo to vlastne táram, keď je to jeho práca? V podstate by som mala jeho profesionalitu obdivovať.

Chris s Duncanom sa v ten večer niekde zdržali. Šofér ma vysadil pred hotelom a potom zdúchol, ani som si nestihla uvedomiť ako. Osamela som.

Recepčná sa tvárila nanajvýš potmehúdsky, alebo sa to možno len mne tak zdalo, pretože som už dávno nebola úplne sama… a keď som naposledy BOLA úplne sama, takmer to dopadlo katastrofou.

Všetko bolo akési tiché… Až na moje kroky, ktoré nežne ševelili na koberci, čo pokrýval podlahu. Prvýkrát som si všimla zmenšené stromy v črepníkoch, dokriva zaoblené zlaté čísla menujúce izby, intenzívne som vnímala atmosféru samoty. Akoby mi tŕpla na jazyku… Bolo to zvláštne, prepadala ma neslávna intuícia nepokoja, žalúdok sa mi chvel, kolená postupne slabli a ja som pridávala do kroku. Stále viac a viac! Postupne sa napohľad tichá atmosféra zmenila z utešujúco pokojnej na zúrivo blčiacu hlukom môjho zrýchleného dychu. Pulz mi bubnoval v ušiach a ja som sa nenásytne rútila k dverám našej izby. Trasúcimi sa rukami som odomkla dvere, vkĺzla dnu čo najužšou škárou ako had a vzápätí zabuchla.

Čo ma to posadlo? Uvedomila som si už v bezpečí a vyčerpane skĺzla chrbtom po dverách až na linoleum v predsieni. Všade bola tma. Striaslo ma. Ešte chvíľu som nepohnuto sedela a striehla, potom som sa rozhodla načiahnuť sa za spínačom. Keď vtom som do ruky ťahajúcej sa za svetlom dostala bolestivý úder čímsi tvrdým. Nekontrolovateľne som zvrieskla a cez slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí som len nepatrne zaregistrovala, ako sa v tme pohla ďalšia, tma zhmotnená do mužského tela, počula som vlnenie kabáta, šuchot krokov, jeho dych a nemohla som urobiť vôbec ale vôbec nič!

Ruka bola pravdepodobne zlomená. No zlomená, či nezlomená, hýbať som ňou nemohla, preto som začala okolo seba kopať nohami. Raz som ho tuším zasiahla, lebo zvrčal zatínajúc zuby, no na oplátku ma zas on trafil chrbtom gorilej dlane po tvári. Zaliala ma krv, ktorú som spolu so vzlykom vypľula na podlahu. Bála som sa! šialene som sa bála pocitu, že odrazu len zacítim pri spánku hlaveň pištole, alebo, že mi rovno rozrazí lebku tou železnou tyčou, ktorou mi už dochromtal ruku! Bože! Bože môj dobrotivý! Kde je Chris? Už ho nikdy neuvidím! Neuvidím už nič…

A vzápätí sa mi na ústach ocitla handrička navlhčená niečím, o čom som vedela, že je to nechutné, zlé a nebezpečné aj bez toho, aby by som vlastne tušila čo to v skutočnosti je.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Námet 23. Prízraky striehnu vždy tesne za naším tieňom

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button