Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Maturita: Spočítame škody a ide sa ďalej

Varovanie: Kto ešte nezmaturoval, nech nečíta!

 

Len v jednom jedinom názore som sa spravidla zhodovala so všetkými spolužiakmi na strednej. A to v tom, že maturita je svinstvo v živote, bez ktorého by sme sa pokojne zaobišli. Určite nám ju dávajú robiť len preto, lebo ju robili naši rodičia a tak je spravodlivé, aby sme si to odtrpeli tiež. Takúto motiváciu chápem. My s bratom tiež trváme na tom, aby do škôlky chodievala aj naša malá sestra (hoci sa má kto o ňu doma postarať), lebo my sme si to väzenie odsedeli tiež. Problém však je, že tento bludný kruh „trpte, lebo aj my sme trpeli“ sa akosi nedá zastaviť.

No ale tak sme to prežili, poviete si. Načo sa vracať k nepríjemnosti, ktorá je raz a navždy za nami? Lenže následky zostávajú. Poďme sa pozrieť na výsledky maturity v mojom prípade: 

  1. Jeden zdrap papiera, na ktorom sú dve slová chválitebný, jedno výborný a jedno dobrý (ja viem, niektoré zdrapy papiera som získavala ešte ťažšie a za vyššiu cenu… ale keď si uvedomíte, čo všetko ste museli prežiť kvôli niečomu takému malému, krehkému a zničiteľnému, tak vám behá mráz po chrbte).
  2. Cca 10 nocí strávených v agónii, z toho jednu s mierne zlyhávajúcimi životnými funkciami
  3. Mínus tri kilá na hmotnosti (nie, to nie je výhoda, keď aj predtým vážite toľko, že sa bojíte ísť za veterného počasia von, aby vás neodfúklo, budete tvrdo bojovať o každé kilo hmotnosti naviac a s horkosťou oplačete každé stratené)
  4. Jeden zápal žalúdka (neliečiteľný a nereklamovateľný)
  5. Dva hlboké čierne kruhy pod očami
  6. Skrátený život minimálne o 1 týždeň (ten akademický a to ešte nepočítam koľko mi ubral zo života ten stres)

Niekto by si ešte stále povedal: Nebolo to až také zlé.

Rodičia aj učitelia používali jednu takú metódu. Najlepší spôsob, akým je podľa nich prinútiť žiakov k učeniu, je poriadne ich vydesiť. Hrôzostrašné detaily, ktoré od nás budú na skúške určite vyžadovať, do nás hustili v škole; hrôzostrašné vízie ako pôjdem pracovať ak nezmaturujem, som počúvala doma. A viete čo? Ono to fungovalo. Ja som zmaturovala. Vychudnutá ešte viac než obyčajne, neurotická, so žalúdočnými vredmi, ale zmaturovala. Dobré výsledky v škole predsa musia byť za každú cenu. Za akúkoľvek cenu. Na ničom predsa nezáleží tak ako na zmaturovaní. To je každému snáď jasné.

Vstávam po prebdenej noci s malou dušičkou. Zobudí ma mňaučanie mačky a zvonenie susedky. Rodičia nie sú doma. Išli na dovolenku. Práve v čase mojej maturity. Nech žije morálna podpora, takďalej atakďalej. Iste, zvládnem do aj bez nich. Samozrejme. Niet o čom. A navyše, toto je predsa len prvá a najľahšia skúška. Maturitný sloh. Schválne som si vybrala maturitu zo slovenčiny A formou, lebo som vedela, že sa mi nepodarí zmestiť do okliešťujúceho maximálneho rozsahu B formy na štyri strany. Aj napriek tomu, že to znamenalo viac štúrovcov a bernolákovocov na ústnej časti. Susedka hovorí, aby sme potom s bratom prišli na večeru k nim. Urobí buchty na pare na oslavu prvej skúšky. Hm, len aby bolo čo oslavovať.

Napätí ako struny počúvame zadania. Samozrejme, sú to tie najhoršie možné témy, aké existujú. Počas prvých piatich minút času na rozhodnutie ma vôbec nič nenapadá presne v súlade s už dávno objaveným pravidlom, že k tvorivosti sa nedá dokopať. Napokon siaham po zúfalom riešení. Nezamýšľam sa, len píšem, píšem a píšem. Tie štyri hodiny napokon neznamenajú až tak veľa času, ako by sa mohlo zdať. Vyčerpaná odovzdávam svoju päťstranovú prácu tesne pred koncom limitu. Ruka mi ide odpadnúť a cítim sa, ako keby ma niekto ovalil päťkilovým závažím. Čím viac sa blížim k domovu, tým viac mi to dochádza: Panebože, ja som to úplne zbabrala! Dostanem za päť, pretože som sa určite nedržala témy ani literárneho štýlu. Čo ma v tej chvíli ale vôbec netrápilo tak ako to, že som sa cítila ako zradca ktorý zapredá vlastnú rodinu len aby si zachránil svoju mizernú kožu. Ja som zapredala niečo, čo som z hĺbky duše milovala na taký mizerný a podradný účel akým je maturita. Ó, Bože. Bola som vydesená, zmätená a vykoľajená, ale to ma vôbec neospravedlňuje. Teraz dostanem päťku a to bude spravodlivý trest. Ja bezcharakterný idiot. Všetci mi volajú a pýtajú sa ma ako som dopadla a keď im všetko poviem, sú ešte zhrozenejší ako ja a ja sa za každým telefonátom cítim ešte mizernejšie. Sedím so zvesenou hlavou nad tanierom buchiet, ktorý by inak vo mne vyvolal veľké nadšenie (ani maturita sa totiž nepostarala o prepnutie mojich chuťových buniek z detského módu do dospeláckeho módu). Namiesto toho mi na ne padajú veľké slzy a premietam si znova a znova tú príšernú chybu, ktorú som dnes urobila. Použila som tam napríklad výrok o neviditeľnosti hraníc štátov a území z vesmíru. Ilan Ramon, ktorý bol jeho autorom (a ja som tam ani nespomenula jeho meno! Čo som to za človeka?!) sa určite v hrobe obracia. Líham si spať v stave, ktorý je duševnou obdobou veľkej horúčky. Ale na rozdiel od horúčky, o ktorej aj v tej najťažšej chvíli viete, že je spôsobená len mizernými baktériami, ktoré vaše telo čoskoro pozabíja a vám bude zase dobre, vedela som, že táto horúčka tak rýchlo neprejde. Pokiaľ vôbec. Najbližšia šanca na vyliečenie sa mi ponúkala o nekonečný dlhý mesiac, keď budeme vedieť výsledky. Ó, bože, prečo až mesiac. Hovorila som už, že maturita je jedna z najťažších foriem duševného týrania?

Úžasný začiatok skúšky dospelosti, nemyslíte? A to sa ma ani nikto nepýtal, či chcem byť dospelá a či chcem preto nejakú mizernú skúšku skladať. Proste všetci sme si to odtrpeli, tak aj ty musíš. Iste, nato tieto veci sú. Dúfam, že netvrdíte, že sú tu na to, aby ste sa niečo naučili. Vedomosti získavané v strese a nasilu sú tými najnestálejšími poznatkami na svete. Pár týždňov po maturite už po nich nezostane ani stopa. Čo nevidieť sedím s uštvaným výrazom na lavičke pred niekdajšou učebňou biológie. Posledných pätnásť minút do začiatku prvej ústnej skúšky. Pre mňa je to ako posledných pätnásť minút života. Pomyslím si, že by bolo spravodlivé, keby teraz maturitná komisia vyšla z tých dverí a povedala: „Dobre, už ste si vytrpeli dosť. Môžete ísť. Všetci za jedna.“ Čo sme si skutočne ešte dosť nevytrpeli? Zdá sa, že nie. Keď som  na druhý deň uvidela tú hrôzostrašnú otázku akú som si vytiahla na najhoršom predmete zo všetkých, mala som pocit, že sa hodím na lavicu a zaspím. Neskôr som sa dozvedela, že presne toto isté urobia vystresované pokusné potkany, keď zablúdia v bludisku. Posledná skúška prebiehala len polhodinu po predposlednej a mne už bolo všetko jedno. Nemala som silu si už ani opakovať. Vlastne učiť sa, nasáčkovať si do hlavy nejaké poznatky so životnosťou zhruba tak 10 minút, kým ich vo vnútri rýchlo nehodím na poznámkový papier. A veru nejak sme sa cez to preniesli. Vlastne, nejak nás cez to preniesli milosrdní vyučujúci, keď videli, že my študenti nie sme zrovna pri zmysloch. Posledná skúška je za mnou a ja sa pre zmenu cítim ako ovalená desaťkilovým závažím. Dokonca aj maturitný sloh som spravila. Na sto percent. Nejaký dobrý škriatok mi tam musel poopravovať gramatické chyby a zvlášť čiarky, o ktorých som nikdy nevedela uhádnuť, do ktorej časti vety patria. Poviete si: hysterka. Tak ona napíše sloh na jednotku s hviezdičkou a je presvedčená, že dostane päťku? Skutočne, keby sa to stalo nejakému inému študentovi, tak nad ním ohŕňam nos presne rovnako. Teraz však viem, čoho je maturita schopná. Čoho je schopný stres.

Oslava? Nežartujte. Vy by ste oslavovali, keby ste o vlások unikli smrti v zuboch rozzúreného žraloka, ktorý vás namiesto toho len poriadne dohrýzol? No tak. V takýchto prípadoch potrebujete v prvom rade zotavovať a liečiť. A keďže po čase zistíte, že vďaka tomu milému žralokovi sa už nikdy nepostavíte na nohy, ani potom na vás chuť oslavovať nepríde. Len spočítate straty, porozmýšľate, ako budete s takým handicapom žiť ďalej a v najlepšom prípade vám o pár týždňov dôjde, že ste vlastne rád, že ste nažive. To je jediný pozitívny pomaturitný pocit, na ktorý sa môžete tešiť.

Ten zápal žalúdka som doteraz nevyliečila.

Ale celý tento text vznikol primárne preto, lebo som si po dva a pol roku uvedomila, že mi vlastne strašne chýba písanie slohov.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Maturita: Spočítame škody a ide sa ďalej

  • Adhara, máš pravdu, existujú neurotické typy osobností, pre ktoré je maturita nadmernou záťažou. Pomôcť prekonať túto záťaž by im mali pomôcť rodičia, učitelia – hlavne triedny učiteľ, príp. školský psychológ. Dokonca existujú typy trpiace tzv. školskou fóbiou, čo je psychické ochorenie, ktoré sa dá liečiť. Na chvíľu sa tu zahrám na amatérskeho školského psychológa (ale pre „normálnych“ žiakov – fóbie patria do ordinácie terapeuta):

    Vážení budúci maturanti – uvedomte si jedno: počas štúdia je váš učiteľ v istom zmysle váš protivník. Na maturitnej skúške je to váš spojenec. Rovnako ako vy, je učiteľ hodnotený, možno má väčšiu trému ako vy, čo je pre vás upokojujúci pocit – každý predseda komisie totiž píše správu o pripravenosti žiakov na maturitu – čo je vizitkou učiteľa. Keby mu priemer známok vyšiel napr. 4,2 – čaká ho koberec u riaditeľa, kontrola jeho príprav na hodiny, inšpekcie, časom možno znížený plat, dokonca vyhadzov :)… Každý normálny učiteľ teda svojim zverencom pomáha, ako sa len dá, aby nepohorel(i) – často už počas vašej písomnej prípravy, no najmä počas odpovede. Stačí naňho uprieť prosebný pohľad. Jasné, že viac pomáha študentovi, ktorý mu počas roka nepíli nervy a nie je s ním v neustálom konflikte. Z toho vyplýva rada: aspoň v maturitnom ročníku sa správajte najmä k učiteľom predmetov, ktoré vám príliš nejdú, slušne (až úslužne), disciplinovane, ústretovo. Potlačte v sebe pubertálne maniery … ak viete, že učiteľku matematiky irituje niklový kruh priemeru 10 cm visiaci z vašej prepichnutej nosovej prepážky, na 1 rok si ho dajte odstrániť (po maturite si môžete nasadiť 3 kruhy, aby ste pri chôdzi cinkali). Robte si poctivo úlohy, a preukazujte aspoň snahu sa zlepšiť. Učiteľ to ocení a pri maturite určite nepohoríte.
    Známka na maturitnom vysvedčení nevyplýva len z odpovede – o známkach komisia hlasuje – nie je problém, aby vám skúšajúci alebo triedny vybojoval o stupeň lepšiu známku, než bola odpoveď. Ale ak majú s vami učitelia sústavné problémy, jasné, že to s chuťou „tomu spratkovi“ / „tej ochechule“ osladia.

    Písomky: nemusíte sa na ne vôbec pripravovať, vyberte si skrátka tzv. úvahovú tému, kde nie sú potrebné nijaké učebnicové fakty, stačí len prejaviť svoj názor. Taká téma je tam vždy, niekedy aj dve. Za hodinu vám určite niečo napadne. Nerozmýšľajte nad každou vetou, jednoducho všetko nasypte na papier; ušetríte tým čas. Zvyšné hodiny využite na „pilovanie“, „učesávanie“ a „prekopávanie textu“. Jasné, že si musíte dať pozor na pravopis. Na písomke je už na pravopisné školenia neskoro, a tak len jedna osvedčená pomôcka využívajúca intuíciu: ak nie ste si istý, ako sa má napísať dané slovo, napíšte si obe varianty vedľa seba na papier. Tvar, pri ktorej sa Vám zježí na chrbte srsť a preskočia vás zimomriavky, je zlý. Funguje to, najmä, ak veľa čítate, a správne tvary slov vám preto vojdú do podvedomia.

    Na záver ešte jedna utešujúca veta: Ak pôjdete na vysokú školu, každá skúška bude podobná maturite, len učivo bude 5x náročnejšie, rozdiel je ešte tom, že vás nikto nebude hodnotiť komplexne, často vás vyhodia pre jeden jediný sprostý údaj, ktorý si nezapamätáte (napr. ako sa po latinsky volá stavec čapovec).

    Pred skúškami na „výške“ si budete často opakovať: „Maturity? Zlaté časy!“
    Užite si ich preto. Sú to najľahšie a najkrajšie skúšky vášho života. Spravíte ich „ľavou zadnou“.

    (P.S. Pri pretrvávajúcom zápale žalúdka je dobré si dať urobiť test na helicobacter pylori. Lieči sa ľahko.)

  • Ďakujem, fiamme :D:D:D:D

    Inak Adhara, ty hádžeš sem na net také zaujímavé témy :D:D fakt také na diskusiu 🙂

  • presne takéto veci nám kdekto vyprával pred maturitou ale to vôbec neznamenalo, že sme sa báli mednej. Ono kým je tam aj tá hypotetická možnosť, že študent obdrží maturitné vysvedčenie až v septembri (prípadne vôbec), stále bude v čase maturít mestom premávať viac vozidiel rýchlej záchrannej služby ako inokedy.

    Na druhej strane, dúfam, že som týmto niekoho na smrť nevydesila. Snažila som sa túto tému čo najviac odľahčiť, ale nie vždy sa to podarí. Zabudla som napísať ešte jeden podstatný fakt, a to, že na základnej škole ma poznali ako veľkého pohoďáka ktorého ani najmenej nevytočilo, keď prišiel na písomku či na skúšanie nepripravený. Proste pohoda. To ľudia okolo mňa ma krásne postupne naučili báť sa až do takej miery, že som tým tromfla všetkých svojich "učiteľov". Fóbie a neurózy sa budujú ľahšie, než by ste si mysleli. Samozrejme, že počas maturitného slohu každého napokon niečo napadne a niečo tam napíše. Otázne je, ako zabrániť tomu, aby si kvôli tomu čo tam napísal, neobtĺkal potom mesiac do zverejnenia výsledkov hlavu o stenu. Môj prípad je krásnou ukážkou toho, ako dokáže panika úplne zdecimovať zdravý úsudok a logické myslenie. Skrátka a jasne, maturita bola pre mňa jednou hnusnou skúsenosťou. Je pamäťovým súborom v mojej hlave, ktorému by som s radosťou stlačila tlačidlo "Delete". Žiaľ, pamäťové súbory nie sú takýmito tlačidlami vybavené (chyba výroby).

    No a napokon, je pravda, že na vysokej som sa hrozila tejto "maturity každý polrok" a myslela som si, že do dvoch semestrov skolabujem. Lenže ono je to predsa len ľahšie ako maturita. V prvom rade, skúšané učivo je len z posledného polroka a nie zo 4 rokov, čo sa hneď pozná a po druhé, v prípade zlyhania na vysokej človek môže ísť na opravák a nikto sa ani nemusí dozvedieť, že už na nejakom termíne bol. Zato u septembrového maturitného termínu každý bude hneď vedieť, že sa jedná o "vola desaťročia".

    (P.S.: Pokiaľ viem, len málo bakteriálnych infekcií sa lieči ťažšie než Helicobakter pylori. Prečo by sa živé stvorenie, ktoré bez problémov žije v kyseline, malo zľaknúť nejakých antibiotík? No ale to je vlastne jedno, lebo v mojom prípade bolo podráždenie žalúdka jednoznačne spôsobené stresom.)

  • Milá Adhara,
    moja amatérska psychoporadňa bola zameraná skôr na ľudí, prežívajúcich v záťažových situáciách či pred nimi tzv. bežnú trému. Ty k nim zrejme nepatríš, pred takýmito situáciami či počas nich zažívaš zrejme nadmernú trému.

    BEŽNÁ TRÉMA – je pre študenta požehnaním, ide o žiaduci stav psychiky a organizmu pred výkonom, na ktorom záleží. Poznáme ju podľa toho, že akonáhle výkon začne, tréma zmizne. Je to vlastne príprava na výkon – športovci ju poznajú pod menom „predštartovná horúčka“, dôverne známa je aj hercom, moderátorom, spevákom … Snaha zbaviť sa jej je kontraproduktívna – tréma je naša priateľka, vďaka nej sú naše výkony, na ktorých záleží, kvalitnejšie. Samozrejme, ak nie ste na výkon dostatočne pripravení, nijaká tréma vás k oslňujúcim výsledkom nedotlačí. Na skúšky sa treba jednoducho dôkladne pripraviť – potom aj vaša tréma bude menšia a bude vám pomáhať.

    NADMERNÁ TRÉMA – poznáte ju podľa toho, že po začatí výkonu nezmizne, ale naopak, stupňuje sa a narušuje kvalitu vášho výkonu. Pre niektorých ľudí je vážnym problémom. Ak je mimoriadne silná a fixovaná na určité situácie, patrí do rúk odborníka – psychoterapeuta.

    Môže sa človek mimoriadnej trémy zbaviť aj sám. Môže. Nie je to však jednoduché a nedá sa s tým vysporiadať za pár dní.

    Ako na to, vám popíšem o pár dní.

  • Ale ja som predsa nemala žiadnu trému, normálnu ani nadmernú. Vari sa tam niekde píše niečo také? Ja som mala len strach, lebo nám obtĺkali o hlavu tvrdenia typu, že aj nezmaturujeme, tak nastane koniec sveta.

     

    Neviem ako je to v prípade iných ľudí, ale u mňa sa záťažová situácia nemeria tým, aká veľká je šanca na neúspech, ale tým, čo všetko môžem stratiť, ak neuspejem. V prípade takéhoto strachu k ukľudneniu nepomáha znížiť riziko neúspechu, ale výhradne stlmiť prípadné následky neúspechu.

     

    Zdá sa však, že nikto nepochopil, čo som týmto dielom chcela povedať. Asi sa vrátim k starej dobrej lopate a k príbehom, čo nie sú zo života. Tieto sú zdá sa príliš desivé. 🙂

  • … pochopil som všetko, môžeš sa spoľahnúť. Ak Ťa to aspoň trochu upokojí, ber teda slovo tréma ako terminus technicus na označenie stavu, keď človek pociťuje strach zo zlyhania v situácii, ktorá je preňho spoločensky dôležitá (Robinson nikdy trému nepociťoval), pričom sa obvykle zveličujú dôsledky zlyhania, čo je pre neurotické osobnosti typické.

    Myslím si, že to, čo Ti tu (a vám ostatným, čo majú podobné problémy s trémou či sociálnymi fóbiami) o pár dní napíšem, určite funguje. Nebude to nič svetoborné, ide o odskúšané postupy, myslím si však, že mnoho ľudí, ku svojej škode, o nich nič netuší, a práve ony by mohli byť kľúčom k vyriešeniu týchto drobných životných nepríjemností. (Ide totiž naozaj len o drobné nepríjemnosti, povedal by som „prkotiny“ – veľké životné nepríjemnosti sú napr. „darčeky“ typu, že Ti ochorie Tvoje dieťa na leukémiu, prídeš o strechu nad hlavou a staneš sa bezdomovcom a pod.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button