Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Deň na pizzu

 

Na dnešok si pravdepodobne nikdy nespomeniem. Aspoň na tú časť dňa medzi odchodom manžela do práce a syna do škôlky a ich návratom. Mám pocit, že dnes sa v mojom živote neudialo nič. Navarené mám od včera, neupratovala som. Za posledné dva mesiace som sa definitívne uistila v tom, že som lenivá. Čo iné, než lenivosť by mohlo spôsobiť to, že už piaty deň si každé ráno hovorím, že ten chuchvalec prachu povaľujúci sa pri mojej posteli treba zlikvidovať. Ako inak sa dá nazvať fakt, že na sporáku sa každým dňom viac prisúša tá vykypená paradajková omáčka z minulého utorka? Myslela som si, že je to vec priorít alebo nedostatku času, že svoju domácnosť zanedbávam, no teraz, keď som už dva mesiace sama doma 10 hodín denne, definitívne som si uvedomila, že sa mi nechce. Alebo mám tak málo energie, že ňou nemienim mrhať na tie najzbytočnejšie veci.

Dnes mám neutrálnu náladu, nepozrela som si žiadny výnimočný film, nikto mi nezavolal, nikto mi nenapísal mail. Na profesii som nenašla žiadnu pracovnú ponuku adresovanú mne. Bola som sa prejsť po meste. Nikoho známeho som nestretla, žiadny výklad ma neohromil a pri návrate domov som si už nevedela spomenúť, kadiaľ som vlastne išla. A pritom by stačil najmenší impulz, aby som vyvinula nejakú aktivitu. Včera sa mi v meste prihovorila jedna pani. Povedala mi, že som sympatická a príjemná. Chcela 50 centov. A predvčerom sa ma jedna staršia cigánka s taškami plnými potravín z Kauflandu spýtala, koľko je hodín. Aspoň som sa usmiala a otvorila ústa. Dnes nič. Ešte jeden takýto deň a skúsim niektorú z tých vecí, ktoré si tak často predstavujem.

Ako minulý týždeň. V potravinách niekde medzi jogurtami a maslom začala z rádia hlasno hrať Zuzka Smatanová a ja som dostala hroznú chuť tancovať medzi regálmi a nahlas spievať. Len tak. A možno som to mala urobiť. Možno by som predavačkám urobila tento deň zapamätateľným. Čo ak to aj oni potrebujú? Ale nakupovať by som tam už asi nikdy nešla. Som predsa slušná žena  a snažím sa robiť všetko na prvý krát správne. No je to niekedy nuda. Nebolo by to zábavné, splniť si všetky svoje chúťky?

V nákupnom centre pred Vianocami by som rozhodne kopla toho umelého Santu, ktorý vykrikuje: „Hohoho!"  Do tej bielej brady. A keby som to dokázala, tak aj z otočky.

Na autobusovej stanici by som sa postavila na začiatok dlhého radu a zakričala, že idem dopredu, lebo si rozhodne chcem sadnúť.

V obchode s nábytkom by som si nechala vypracovať návrh kuchyne a potom by som povedala, že podľa zadaných rozmerov si budem vyberať byt.

Zavolala by som bývalému šéfovi a spýtala by som sa ho, či si ešte stále necháva šúpať od sekretárky pomaranče, alebo či už prišiel na to, ako sa to robí.

Na internete by som na stránke venovanej začínajúcim básnikom uverejnila vetu: „Nikdy som nenapísala žiadnu báseň, ale keď sa mi to podarí, vy budete prví, kto sa o tom dozvie."

Nechala by som si od realiťáka predviesť krásnu vilku a prehliadku zakončiť slovami: „Škoda že nemám viac ako 1000 EUR.

U lekára by som v preplnenej čakárni zakričala: „Ja to kašlem a idem dovnútra, čo som dementná, aby som tu zabila hodinu čakaním?"

Lenže si príliš uvedomujem následky a reakcie na moje chovanie. Tak si len predstavujem. Dnes je vážne deň o ničom. Prelistovala som si kuchársku knihu a zistila som, že sa mi nechce ani upiecť koláč. Nesmiem pripustiť, aby som mala viac takýchto dní, musím niečo vymyslieť. Objednám si na obed pizzu. Urobím tento deň zaujímavejší aspoň nejakou extra feferónkovou s dvojitou šunkou. Tak. Dnes je na to správny deň.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Deň na pizzu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button