Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Normálna nedeľa

 

Dnes ma výnimočne nebudí Robko, ale Martin, ktorý musí už o šiestej odísť na stavbu. Teplú posteľ opúšťam s ťažkým srdcom o štvrť na šesť, varím Martinovi kávu, párky a čaj do termosky. Sedíme za stolom s hlavami sklonenými nad obrusom. Ja ešte nemôžem jesť, ale Martin vie, že ak sa nenaraňajkuje teraz, bude musieť vydržať do obeda. S odporom odhryzne z prvého párku a zisťuje, že s jedlom naozaj prichádza chuť a jeho tráviaca sústava sa pomaly rozbieha. Do kuchyne odrazu vbehne Robko a snaží sa zorientovať, smer mama. Vletí mi do náručia a neprirodzene hlasno na túto dennú dobu, hovorí: „Ja som spinkal sám a keď som sa zobudil, tak som zaplakal a mama tam nebola, tak som otvoril dvere a v kuchyni som našiel mamu a teraz na nej sedím." Jeho detailný opis uplynulých desiatich sekúnd mi privodí na tvár prvý úsmev dňa. „Mama daj mi rozprávku, kakao a niečo na papanie." Teraz sa už naozaj musím prebrať. Martin odchádza na stavbu, Robko mu na rozlúčku oznámi: „Tato, ty si kakanička jahodová." Ja mu dám pusu a ostávame sami.

Po rozprávke sa ideme hrať na zlodejov.

„Mama, ty budeš malý macher a ja budem veľký macher."   

„Dobre."

„Macher, budeme hľadať zlato."

„A kde ho budeme hľadať?"

„No tu na koberci."

„Aha, tak dobre, Robi:"

„Ja nie som Robko, som macher."

„Prepáč, zabudla som."

„Macher, podaj mi lupu."

„Podaj si sám."

„No tak dobre, mama"

„Nie som mama, som macher!"

„Ale šak my už sa nehráme! Ja už som Robko a ty už si mama, dobre mama?"

S povzdychom zabáram tvár do plyšového krokodíla.

„Vieš čo, Robi? Za chvíľočku pôjdeme k babke a tete Erike, dobre?"

„Poďme už, mama. Bude tam aj Jakubko a Miška?"

„No jasné, že tam budú."

„Jakubko nie je v škole?"

„Nie, dnes je nedeľa. V nedeľu je škola zatvorená."

„Aj ja mám nedeľu?"

„Áno."

„Aj moja škôlka je zatvorená?"

„Všetky školy a škôlky sú v nedeľu zatvorené."

„Všetky deti majú nedeľu?"

„Bože áno!"

„Deti majú nedeľu, ale tety, ujovia, mamy a tatovia nemajú nedeľu."

„Všetci, úplne všetci majú nedeľu, dobre?" odpovede už kričím a sama sa čudujem, čím som sa zasa nechala vytočiť.

Prichádzame k babke, ktorá varí obed pre chlapov na stavbu. Moja sestra Erika, ktorá býva s  rodičmi má dve deti. Šesťročného Jakubka a trojročnú Mišku. Teším sa, že sa deti spolu zabavia a na chvíľu budem mať pokoj.

Jakub sa ma snaží privítať hádankou:

„Je to zviera, ktoré žije v amazónskych pralesoch…."

„Je to zbytočné!" preruším ho. „Nepoznám ani desatinu zvierat, ktoré poznáš ty."

Udivene na mňa hľadí a nechápe, ako je to možné. Zrazu dostane nápad:
"Všetci budeme krokodíly. Aký chceš byť?"

Nezostáva mi nič iné, než risknúť:

„Ja budem krokodíl veľkozubý."

„Taký neexistuje," znechutene odchádza pre encyklopédiu.

Vyzliekam Robka, ktorý je napätý ako pilot formule 1 v depe. V momente, keď mu obujem druhú papučku, vyštartuje na dráhu a len tak tak vyberie zákrutu do obývačky, kde je Miška a Jakub. Desať sekúnd po jeho príchode, vyletí z obývačky Miška s bábikou v ruke a beží k Erike. Narazí jej hlavou do stehien a vzrušene kričí. Robko je v tesnom závese za ňou a bábiku jej chce vytrhnúť. Chvíľu sa o ňu ťahajú a obaja začnú nepríčetne kričať. Toto nemá riešenie. Ja sa snažím presvedčiť Robka, že bábiky sú pre dievčatká, Erika dohovára Miške, aby nebola lakomá a bábiku požičala. Naše výkriky už úplne zanikajú v škriekaní detí. Jakub stojí s veľkou knihou v rukách medzi dverami a usmieva sa. Vie, že na koniec aspoň jeden z krpcov dostane po zadku a on si to nemieni nechať ujsť. Nakoniec Erika vytrhne bábiku zo všetkých rúk, ktoré sa snažia ju uchmatnúť a odnáša ju za veľkého cirkusu do spálne, na skriňu kam deti nedočiahnu. Robko s Miškou svorne ronia slzy a Jakub medzi dverami stále dúfa, že nakoniec predsa len jeden z nich vyfasuje. Po minúte kriku sa protivníci z ničoho nič chytia za ruky, oznámia nám, že idú tancovať a odchádzajú do obývačky.

Jakub mi položí encyklopédiu na kolená a listuje. Na strane s krokodílmi mi ukazuje, aký je rozdiel medzi krokodílom morským a nílskym, alebo či chcem byť radšej indopacifický, alebo cejlónsky. Názvy súka z rukáva bez toho, že by si ich prečítal. Vyberám si morského, pretože myslím na budúcnosť. Je dosť možné, že ma o hodinu bude kontrolovať, či si to pamätám a ja mám šancu jedine pri morskom. Ostatné názvy by som určite poplietla a tým by som v jeho očiach už definitívne klesla. 

Je čas obeda. Robko sa každú pol hodinu dožaduje návratu domov, lebo Miška mu nechce požičať hračky, lebo Miška ho buchla, lebo Jakub ho straší. Babka naberá polievku:

„Myslíš, že to budú decká jesť?"  

„To je lotéria, niekedy zjedia všetko a ani nemuknú, inokedy do nich nedostaneš ani lyžicu."

Prvý prichádza k stolu Jakub. Pozrie do taniera a začne plakať.

„Ja som chcel slížikovúúúúúú!"

„Slížiková bola včera, dnes je cesnaková s opečeným chlebíkom," hovorí dôrazne Erika a nasilu ho tlačí na stoličku. Jakubovi tečú obrovské slzy, cesnaková polievka, hotové nešťastie.

Druhá pribehne do kuchyne Miška. Hneď vo dverách nám oznámi, že ona bude jesť len šunku a šampanské. Mne z jej výroku zabehne a s kašľom a smiechom vypľúvam takmer zjedený obsah lyžice späť do taniera. „To čo?" spýtam sa pridusene a snažím sa nabrať dych.

Erika utiera moju rozprskanú polievku zo stola a pokojne vysvetľuje:

„Včera sme tu mali návštevu, urobili sme šunkové chlebíčky a deckám sme otvorili detské šampanské. Miške sa to tak zapáčilo, že dnes odmieta čokoľvek iné."

Robko prichádza k stolu posledný, pozrie do taniera a začne mrnčať:

„Ja som nechcel žltú polievku."

Nemáme silu odporovať ani jednému z nich, polievku z troch tanierov vlievame späť do hrnca a nakladáme im ryžu. S ryžou sú zmierení všetci traja. Začínajú jesť.

„Dobrú chuť, deti," netuším, akú zaujímavú tému tým začnem.

„Dobrú chuť, medveď jaskynný," povie Jakub a za tým zaznie detský výbuch smiechu.

„Dobrú chuť, oko," smeje sa Robko.

„Dobrú chuť, moje bruško," kričí Miška a ryža strieľa všade naokolo.

„Dobrú chuť, noha!"

„Dobrú chuť, parasaurolofus."

„Dobrú chuť, triceratops."

„A stačí!" snažíme sa ich prekričať. Zbytočne. Aspoň, že jedia.

Po obede nakladám jedlo pre robotníkov na stavbu do auta a kričiaceho Robka sa snažím zapnúť v sedačke.

„Mama, ešte chvíľočku tu chcem byť!"

„Ježiši, celý deň mi píliš uši, aby sme už išli a teraz, keď už musíme ísť, zase vrieskaš, že tu chceš zostať. Už mám toho dosť, seď a vykrič sa. Ja sa z toho nezbláznim."

Asi po kilometri plač utícha a Robko začína rozprávať:

„Mama, teraz kam ideme?"

„Ideme na stavbu."

„A potom?"

„Domov."

„Teraz ideme na stavbu?"

„Áno, robí sa strecha, aspoň sa na ňu pozrieme."

„Dobre a potom pôjdeme rýchlo domov?"

„Áno, potom domov."

„Teraz ideme na stavbu pozrieť na strechu a potom domov."

„Robi, prosím ťa spinkaj, dobre?"

O dve hodiny sme doma. Robko celú dobu spal v aute. Vynášam ho ešte polospiaceho do obývačky. Chce rozprávku. Po desiatich minútach dohadovania púšťam opäť to blbé Káčerovo, ktoré ja už ani vidieť nemôžem, odchádzam do kuchyne. Pečiem koláč. Robko mi každú minútu príde oznámiť, ako postupuje dej rozprávky. Keď už nechce pozerať, príde za mnou do kuchyne a povie mi:

„Mama, tá strecha je krásna."

„Čo? Veď si celú dobu spal."

„Ja som sa zobudil a videl som ju z auta, to mi stačí. Mama, poď sa hrať do spálne."

Najprv čítame rozprávku. O neporiadnych deťoch, ktoré rozhádzali a poničili hračky. Snažím sa umocniť tento výchovný moment a hovorím. „Teda to sú deti, ktoré si nevedia svoje hračky vážiť, že?"

Robko sa hneď chytí: „Áno, ale ja si viem vážiť."

„No jasné, ty si šikovný chlapček. A čo všetko si vážiš?"

„Mandarínky a banány v Kauflande."

Potom sa bláznime na posteliach. Robko skáče, robí kotrmelce, robíme lietadlo. Nakoniec odmietam jeho zaujímavý návrh. Chce, aby som mu odfotila prdelku. Tak do toho ja nejdem.

Je šesť hodín večer, som podráždená, potrebujem zmenu. Martin už síce prišiel domov, ale v garáži niekomu opravuje auto. Každých päť minút vychádzam na balkón a počúvam, či sa ešte nelúči. Z garáže znie bujarý smiech a mne sa zdvíha tlak. Robko mi visí na nohe a prosí ma o ďalšiu rozprávku. Aj ja sa chcem zabávať. Tiež by som sa rada smiala, no toto moje úbožiatko ma už nervuje. Otvorím chladničku a vyberám šunku. Tá mi vie zdvihnúť náladu. Oči mi padnú na fľašu vodky. Pozriem na linku, na nej stojí pomarančový džús. Odrazu dostávam hroznú chuť pripomenúť si tie večery, keď sme s Martinom chodievali von. Pozriem na Robka. Chvíľu váham. A no a čo? Alkohol som nepila minimálne pol roka. A vodku už ani nepamätám. Ešte pred tým, než som otehotnela. Nalievam si jedna k jednej. Nech to rýchlo postupuje.

O pol hodiny som šťastná. Rádio hučí na plné pecky, tancujeme s Robkom v prostriedku kuchyne, ja sa neuveriteľne zabávam na jeho tanečných kreáciách a on je šťastný, že môže bezuzdne jančiť. Zdvíham ho na ruky a rýchlo sa točíme v rytme hudby. Položím ho na zem a zakričím do hlasnej hudby: „Vrtirite!" Obaja začneme krúžiť bokmi a smejeme sa ako šialení. Taký skvelý večer som už dlho nezažila. O hodinu vchádza do kuchyne opatrne Martin a podozrievavo nás skúma. Pozrie na fľašu na linke a nesmelo sa usmeje.

„Tato, ja som pila!"

„Máme niečo na večeru?"

„Lekvárový chleba."

„Spravíš mi?"

„Jasné!" je mi jedno, že prišiel tak neskoro, radostne poskakujem pri natieraní chleba a z otočky mu ho hádžem na tanier. Pritancujem aj s tanierom do obývačky, podám mu ho do rúk.

„Ideš si ku mne sadnúť?" pýta sa s úsmevom.

„Sory, ale čaká na mňa v kuchyni jeden fešák."

Vrátim sa do kuchyne a zabávam sa s Robkom, až kým necítim, že už by som mala ísť spať.

Neviem, ako je možné, že zvládam v pohode večerné kúpanie a už vôbec nerozumiem tomu, ako som nakoniec prečítala tú rozprávku na dobrú noc, lebo keď som otvorila knihu o Krtkovi a autíčku, písmená veselo poskakovali. Zvládla som to. Dočítala som, zhasla, dala ospalému Robkovi na líčko pusu a zalomila som opäť skôr než on. Bože, čo som to ja za matku?

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Normálna nedeľa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button