Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 22. Ľahko je loviť oslabenú korisť

Nebo sa bezútešne mračí a celkom sentimentálne roní slzy; ani neviem, ako sa ľudia na ulici podo mnou môžu usmievať. Evelyne odišla z hotela. Vraj sa ide prejsť na čerstvý vzduch… keby mala aspoň psa! Ale inak ju chápem… že jej táto dusná atmosféra s Duncanom lezie na nervy. Ešte som sa jej ani nestihla opýtať, či si už dačo medzi sebou vydiskutovali. Duncan zas pre zmenu odišiel na obed do reštaurácie. Tvrdil že ide sám, no… a možno ho Ev sleduje. Bože, to sú blázni!
„Prosím! Nenechajte ma umrieť!"
Blížim sa do obývačky.
„Samozrejme! Veď ste mi zachránili kožu… a balík peňazí!"
Chlap v hrubom tmavohnedom kabáte kľačí nad zakrvaveným telom a rukávom z košele sa mu snaží obviazať tržné rany.
„Nemohol som inak…" Šeptá doráňaný mladík.
„Ako sa voláte?"
„Piérre."
„Moje meno je Henry, je mi cťou. Vezmem vás so sebou do úkrytu."
„Aj vy sa ukrývate?"
Henry trochu pookreje, no vzápätí sa len usmeje a rýchlym pohybom sa snaží odohnať vtieravú ofinu.
„Občas… ľudia v meste… vlastne to Volvenesovci, celý ich klan ma nenávidí. Myslia si, že oberám chudobných o peniaze. Ale to vôbec nie je pravda! Ja iba požičiavam a beriem úroky. Musím predsa z dačoho žiť!"
Piérre súhlasne prikyvuje a necháva sa Henrymu zdvihnúť zo zeme.
„Zvládneš to na koňa, chlapče?" Pýta sa Henry.

„Čo tam vidíš?" Nesúhlasne som pokrútila hlavou a prisadla si na gauč ku Chrisovi. Zaskočene stlačil stop a vzdychol.
„Ani sám neviem. Vždy sa dívam na svoje filmy spätne… a hľadám, kde som urobil chyby."
„Veď je to len pár scén, od filmu to má ešte ďaleko…" Zaprotestovala som a pohladila ho chrbte. Iba sa usmial, prehodil mi ruku okolo pleca a stlačil play.

„Tak a sme tu." Henry pomáha Piérrovi zosadnúť a vedie ho smerom k chalupe obrastenej divým brečtanom. Ledva rozoznať dvere…
Náhle sa scéna mení. Je noc, Henry hlboko odfukuje, zatiaľ čo sa Piérre potichučky prehrabáva v jeho tmavohnedom kabáte. Vzápätí zhrabne mešec s peniazmi a viac ho niet.
Potom nastupujem ja, Cecil. Scéna, ktorú sme s Chrisom snáď tisíckrát odohrali vtedy v sídle Mairquiovcov. Doteraz by som ju vedela postupne vyhláskovať!
Henry sedí na zemi, ja sa k nemu pridám a pýtam sa, čo tam robí. On že je tam za krádež, za krádež identity. A keď mi konečne dovysvetľuje, ako ho Piérre, prefíkaný francúzsky lupič okradol o peniaze, vrátil sa na jeho vlastný dvor a tam prehlásil, že Henry, statočný vlastník celého panstva tragicky zahynul po tom, ako ho napadli Volvenesovci, objaví sa na obrazovke Muyerova šedivá hlava a vrieska: „Strih! Strih!"
„Takže to je zatiaľ všetko…" Hlesol Chris do vzduchu akoby len tak, všeobecne. Nepovedala som nič. Oprela som sa mu hlavou o plece a spýtala sa, čo podľa neho trápi Duncana s Evelyne.
„Myslím, že Ann…" Odvetil a mne došlo, že som sa nemusela pýtať, čo sama dobre viem. „No nechápem… veď je taká milá." Dodal. Vtom som naňho zagánila ako vraždiaca bábika Chunky, takže hneď na to ho zaplavila potreba vysvetliť mi, že s tou „milou" to zas až tak vážne nemyslel.
„Ale teraz naozaj. Čo proti nej máte?"
„Niečo sa mi na nej nezdá, Chris. Za prvé, keď je z nej Evelyne nervózna, musí byť na to dôvod, veď vieš, že na také veci má ona… nos. No a za druhé. Až priveľmi ide po Duncanovi! A všimol si si čo povedala včera? V lietadle, po francúzsky… nerozumela som síce skoro nič, ale viem si domyslieť čo znamená amour! Ona niečo vie! Určite! A my sme si to ani nevšimli. Ako prišla na to, že Duncan a Ev sa len hrajú na súrodencov, ale že v skutočnosti sú do seba šialene zamilovaní? A teda ak na to ešte neprišla, už nie je možné presvedčiť ju o opaku, pretože Duncan a Ev sa fakt správajú ako hašteriaci sa párik!"
Chris strnul a zamračil sa.
„Dočerta, máš pravdu, Amy…"
Samoľúbo som sa uškrnula.
„A naviac," pokračovala som tajuplne stíšeným hlasom, „nezdá sa ti, že Duncan sa správa, akoby sa s ňou poznal?! Odkedy je Ann medzi nami, svet sa prevrátil hore zadkom! Duncan je vrcholne nervózny a Ev je nervózna z neho. K tomu sa do toho pletie tá slizká blondýna, čo si oňho otiera široké očká na silonkách a… a… fuj!!!"
„Počkaj, teraz predbiehaš." Zamyslel sa Chris nahlas.
„Nepredbieham…" na chvíľu som sa odmlčala. „Oh môj Bože!"
„Čo? Čo sa deje?"
„Ann oslovuje Evelyne jej vlastným menom! Oni sa poznajú. Zrejme všetci traja! Musím hovoriť s Ev! Chris priznaj to, sme tupci!!!" Strhla som sa a razom som bola pri dverách, kde som v sekunde z vešiaka strhávala kabát a zároveň siahala po kľučke od hotelovej izby.
„Kam ideš?!" Vrieskal za mnou Chris.
„Nájsť Evelyne!"
„Počkaj! Idem s tebou! Určite sa stratíš…"
Mal pravdu, ja som predsa orientačný papek…
Vonku strašne lialo, ako v Londýne. V tomto meste sa aj počasie správa trhovo, lebo v podobný nečas netreba iné, len zaliezť niekam do kaviarne a dať si horúci čaj, čokoládu, či rovno obed.
Vôbec som netušila, kde by sa Ev mohla asi tak nachádzať, preto sme s Chrisom začali parkom poblíž hotela. Bola hmla, viditeľnosť na nule a zhruba pol hodinu na to, ako sme vystrčili päty z recepcie z nás už voda kvapkala cícerkom. Zdalo sa, že v parku nikoho niet, preto sme pokračovali ulicami na jeho opačnej strane. Hlavy pod rôznofarebnými dáždnikmi sa však dali len ťažko rozoznať…
„Rozmýšľaj, kde by mohla byť?" Povedala som skôr sama pre seba.
„Ja naozaj netuším… možno je už doma."
„V takýchto chvíľach mi chýba tvoje Lamborghini!"
„Evelyne!" Zrúkol Chris odrazu a rozbehol sa za nejakou ženskou s ohnivými vlasmi. Vysvitlo však to, čo som vedela ešte pred tým, než sa ta vydal. Po Ev ani stopy.
„Vráťme sa, nemá to cenu…" Navrhla som skleslo.
Ev však nebola ani doma. Dokonca ani Duncan nie. Dali sme s horúcu sprchu, najprv ja, potom Chris a na to som objednala horúcu čokoládu a balík pukancov k dobrému filmu.
Zotmelo sa rýchlo. Až prirýchlo… a Duncan s Ev sa stále neukázali. Rozhodla som sa premôcť svoju alergiu a zavolala som Ann, či nie sú u nej. Vraj nie, tak som sa opýtala ešte zvlášť na Duncana, veď blondýny sú blondýny.
„Nič." Vzdychla som vyčerpane. Neostala mi energia už ani na strach a k tomu som veľmi pravdepodobne prechladla.
„Duncan mobil nedvíha, Ev ho má tu." Rezignoval Chris.
„Čo budeme robiť?"
„Čakať. Čo iné?"
A tak sme čakali nalepení jeden na druhom. Keď som už zaspávala, Chris sa načiahol po deku a dokonale ma ňou zaobalil, akoby som sa chystala práve vyliahnuť z kukly a môj zrod musel byť dokonalý. Zaspala som mu schúlená na hrudi.
Prebral ma akýsi rachot. Zdalo sa, že ktosi sa snaží vlámať dnu. Pozrela som na Chrisa, lenže ten sladko odfukoval… inštinktívne som sa k nemu primkla bližšie a spoza gaučovky sledovala, kto vojde. Bola to Evelyne. A rachot spôsobil Duncan, opitý ako prasa!
„Preboha!" Spamätala som sa rýchlo a priskočila som k nej. Duncan úplne bezvládne plesol o zem vo chvíli, keď som sa snažila prevziať nad ním kontrolu.
„Chris…" Zaúpela som.
„Zabijem ho! Zabijem ho!!!" Vrieskala Ev.
„Ev, nesmieš tak kričať… je nočný kľud." Naivne som sa ju snažila upokojiť. Chris sa za ten čas postaral o Duncana so slovami: „Kristepane, chlape! Ty ale smrdíš!"
„Čo sa stalo? Viete ako sme sa o vás báli?!" Vyštekla som na ňu. Pozrela na mňa tými svojimi lieskovo hnedými očami celkom zmučene a pobrala sa do kúpeľne. Vzápätí však zistila, že tam sa Chris snaží poľudštiť Duncana a okamžite sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Zamierila do kuchyne, kde si absolútne necudne opláchla tvár v dreze, ruky si umyla za asistencie jari a vyzliekla spotené tričko. Bola hanblivá, ale stres jej hanblivosť zrejme načisto eliminoval, keďže po tričku nasledovali nohavice a ostala pobehovať len v spodnom prádle.
„Nech sa ku mne nepribližuje. Ani v podvedomí nechcem cítiť, že je v spálni!" Zavrčala a zabuchla za sebou dvere.
„Ev, pusti ma dnu! Musím vedieť, čo sa stalo." Klopala som, búchala, prosila, márne. „No tak Ev! Ja predsa nie som opitá. Báli sme sa, čo si o sebe vlastne myslíš?!"
„Čo chceš Amanda?!" Zrúkla na mňa spoza dverí.
„Rozprávať sa." Odvetila som zarazene.
„A ja chcem spať. Naše priania sa bohužiaľ diametrálne odlišujú. Takže DOBRÚ NOC!"
„Trhni si!" Zrevala som ako jeleň v ruji a už-už som chcela odpochodovať do vlastnej izby, keď sa zrazu spoza dverí ozval plačlivý hlas:
„Ožral sa kvôli nej!"
„Ev otvor…" Dostalo ma to.
„Nemôžem. Je mi hrozne."
„Veď práve!"

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Námet 22. Ľahko je loviť oslabenú korisť

Napísať odpoveď pre boco Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button