Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 6

Postava vykročila smerom k Darlanovi.

„Nechcem s tebou bojovať,“ povedal. „No ak nebudem mať
na výber…“

„Nemusíš sa báť,“ prerušil ho Moren. „Bol som za kráľom
a mal si pravdu. Všetkých nás zapredal.“

Darlan prekvapene otvoril ústa. Nečakal, že kráľ predá svoju
kožu tak lacno.

„No povedal mi aj,“ pokračoval Moren, keď zastal asi dva
kroky od Darlana, „že to urobil pre nesmrteľnosť a nesmiernu moc. A vraj sa mám
na to opýtať teba. Je to pravda? Máš s tým niečo spoločné?“

Darlan sa pozrel do Morenovej tváre a aj cez šero,
ktoré vládlo v sieni, videl iskierky v jeho očiach a pohľad,
ktorý vravel, že ďalšie klamstvo už neznesie. Zavládlo napäté ticho.

„Dobre,“ ozval sa napokon Darlan. „Poviem ti pravdu, no musíš
mi sľúbiť, že nech bude moje rozprávanie znieť akokoľvek hlúpo alebo nezmyselne
neprerušíš ma, rozumieš?“

Moren stroho prikývol.

„Pravdou je, že mám päťstotridsať rokov a nemôžem zomrieť.
Teda aspoň dovtedy, kým nesplním to, čo mi bolo pred dávnymi rokmi dané.“

Morenove oči sa rozšírili od úžasu, nevdojak o krok ustúpil
a svoju palicu pozdvihol proti Darlanovi.

„Som obyčajný človek, Moren,“ povedal nesmrteľný na svoju
obranu. „Mal som otca i matku ako každý iný, no to bolo už veľmi dávno.“

„Takže je to pravda,“ priduseným hlasom prehovoril Moren.
„To po tebe ide pán tých stvorení. To kvôli tebe je tu to vojsko!“

„Počúvaj ma, Moren.“ Darlan sa pokúšal chlapca upokojiť.
Načiahol k nemu ruku, napokon si to však rozmyslel a opatrne ju stiahol.
„Tušil som, že hľadá mňa. No nechcel som tomu veriť. On…“ Darlan pokrútil
hlavou. „…mal byť mŕtvy! Až tu som uveril, že je to naozaj on! No to na veci
nič nemení. Ak dostane to, čo hľadá, žiadny človek pred ním nebude v bezpečí.
Nenávidí ľudí. Boli sme jedným z troch národov, ktoré ho pred dávnymi
vekmi porazili!“

Moren zatajil dych. Myseľ mu zaplavilo množstvo otázok.
Prevaľovali sa v neslabnúcej smršti myšlienok sťa malé strieborné rybky
v prudkom vodnom víre. Jedna otázka sa však vypínala vysoko nad ostatné. „Aké
to je?“ spýtal sa Moren náhle. „Aké je vedieť, že môžeš žiť večne, že nikdy
nezomrieš?“

Darlan sa zasmial. Nie veselo, skôr skľučujúco, zarmútene. „Myslíš
si, že je to dar?“ Prudko pokrútil hlavou. „Nie je to dar, je to prekliatie. Načo
ti je večnosť, keď ju nemáš s kým zdieľať. Videl som zomierať svoju rodinu, priateľov,
všetkých, ktorých som kedy miloval. Ostal som úplne sám. Modlím sa za deň, keď si
konečne po mňa príde smrť.“

Moren sa zadíval do Darlanovych hnedých očí, no videl v nich
len smútok, žiaľ a bolesť. Žiadne šťastie alebo nebodaj radosť. Nevedel si
predstaviť, aké by bolo prežiť na tomto svete toľko rokov, toľko stáročí. Nesmrteľnosť!
Netúžil po nej. Nechápal ľudí, ktorí sú kvôli tomu jedinému slovu schopní
urobiť čokoľvek. Áno, mohol by toho vykonať veľa, mnohým ľuďom pomôcť, to však
môže aj teraz. Mladosť. To je dôvod, prečo Moren nedokáže pochopiť reakciu,
ktorú nesmrteľnosť vyvoláva u ostatných. Je mladý, plný sily, zdravý, celý
život má pred sebou. Neuvažuje nad smrťou, cíti sa neporaziteľný! Načo mu je
nesmrteľnosť?!

Nie, netúži po nej. Vo svojej mysli uzavrel túto kapitolu a prikročil
k ďalšej otázke, k problému, ktorému nerozumel.

„Ale prečo…“ spýtal sa, „prečo chce práve teba? Prečo ťa
prenasleduje? Podľa toho, čo si mi povedal, je tiež nesmrteľný. Načo toto
všetko?“

„On nechce mňa!“ Darlan nespokojne pokrútil hlavou. „Vravel
som ti, aby si ma neprerušoval!“ Spod roztrhanej košele vytiahol na retiazke
zavesenú fľaštičku. „Chce toto!“

Otvoril dlaň a ukázal jej obsah Morenovi. Po miestnosti
sa v tej chvíli rozlialo modrasté pulzujúce svetlo. Jeho nadpozemská žiara
nakukla do každej škáročky, nečujne sa kĺzala po obrazoch i mohutných
stĺpoch, odrážala sa od vylešteného kameňa i okenných tabuliek z priezračného
skla, celá sieň sa razom ponorila pod azúrovú hladinu obrovskej sily.

„Toto je esencia moci,“ prehovoril Darlan a opäť skryl
fľaštičku vo svojej dlani a vrátil ju pod dotrhanú košeľu. Miestnosť náhle
pôsobila pochmúrne a ošumelo. Mŕtvo. Akoby stratila dušu, ktorá len pred
malou chvíľou dýchala z každého kúska kameňa. „To je to, po čom túži,“
pokračoval Darlan. „A ak to dostane, bude to koniec ľudstva.“

Moren nasucho prehltol. Cítil energiu, ktorá vychádzala
z tej látky a jej moc bola nesmierna. To vedel dokonca i on. „Ak
je tá esencia taká mocná,“ prehovoril šeptom s akousi zbožnou úctou, „prečo
ju nepoužiješ, aby si porazil tie stvorenia a ich pána?“

Darlan sa zhlboka nadýchol a pomaly pokrútil hlavou. „Mojou
úlohou nie je esenciu použiť, práve naopak, mám ju chrániť a zabrániť
tomu, aby niekto získal jej moc. Nikto nemá tak silnú vôľu, aby odolal vábeniu
jej moci. Nakoniec by sa každý, kto by ju prijal, stal rovnako zlým
a mocichtivým ako on.“ Pri posledných slovách Darlan vystrel ruku smerom
k vstupným dverám, akoby jeho nepriateľ číhal tesne za nimi.

V Morenových očiach sa rozhorel oheň. „V tom prípade
nám neostáva nič iné, len sa brániť s tým, čo máme,“ povedal rozhodne.

Darlan urobil pravou rukou prudké zamietajúce gesto. „Nie,“
zaprotestoval. „Nemáme silu, aby sme sa im mohli postaviť. Čo to nechápeš? Celé
údolie pred hradbami sa zaplní temnotou a mesto postihne skaza. Musíme sa
ukryť v horách za riekou. To je naša jediná nádej!“

„To nestihneme,“ namietol Moren a pozrel na Darlana
prenikavým modrým pohľadom. „Nepriateľské vojsko bolo mne a mojim mužom za
pätami. Každú chvíľu sa objaví pred našimi bránami. Nestihneme všetkých dostať
z mesta.“

„Ja som hovoril o nás, Moren. O nás! Ľudia tohto
mesta sú už stratení. Musíš sa ukryť, rozumieš?! To je jediná nádej na to…“

„Moment!“ Moren pred seba náhle zdvihol ľavú ruku, akoby
chcel Darlanove slová od seba odohnať. Vyzeral zmätene. „Navrhuješ, aby sme
tých ľudí opustili?!“ spýtal sa, neskrývajúc pritom podráždenosť, ktorá mu prýštila
z hlasu. „Nebudem sa skrývať! Moje miesto je tu! Na hradbách! Budem
bojovať rovnako ako každý v tomto meste!“

„Nie! Počúvaj ma!“ Darlan vyzeral zúfalo. „Nemôžem…
nemôžeme dopustiť, aby sa mu esencia dostala do rúk. To nesmieme…“

Jeho slová prerušil mohutný zvuk lesného rohu, ktorý sa na
krídlach vetra niesol mestom, upozorňujúc na blížiace sa nebezpečenstvo.

„Sú tu,“ skonštatoval Moren celkom zrejmý fakt.

„Ešte nie je neskoro,“ ozval sa Darlan a chytil chlapca
za rameno. Oči mu divo blčali. „Ešte stále môžeme nepozorovane opustiť mesto
a skryť sa v horách!“

„Nie!“ V Morenových očiach planul oheň odhodlania.
„Budem brániť toto mesto, pokým v ňom bude jediný živý obyvateľ! Neopustím
týchto ľudí za žiadnu cenu! A prekvapuje ma, že mi to navrhuješ!“

„Si ešte mladý,“ povzdychol si Darlan. „Kedysi som býval
tiež taký. Neuvažuješ jasne. Nevieš proti čomu stojíš. Hovoria si Grulovia, sú
mocní a strašní, celá ich rasa žije len pre boj a plienenie. Jediná
naša nádej je ukryť sa. Sú vo veľkej presile.“

Moren zaťal zuby. V jeho tvári sa odrážalo znechutenie. „Nebránim
ti!“ prehovoril sťažka. „Ak chceš odísť, choď! No ja zostávam!“

Darlan pokrútil hlavou. Videl, že tu jeho slová nič nezmôžu
a pochyboval,  že by Morena
presvedčil silou. Bez slova sa otočil, podišiel k dverám a pomaly ich
otvoril. Bolo to preňho ťažké, no nemohol dopustiť, aby esencia padla do
nesprávnych rúk. Pohľad mu však náhle zablúdil k mladej žene, ktorá
vystrašene bežala naprieč námestím a za útlu rúčku za sebou ťahala malého
chlapca. V tom momente mu srdce zovreli neviditeľné prsty žiaľu a do
mysli sa mu zaryla spomienka s hranami ostrými ani britva.

„Zober mu ten náhrdelník a vypadneme!“ zavrčal neznámy
hlas. Hlas muža, hlas vraha. Vraha jeho ženy a syna.

Darlan sa oprel o chladnú kovovú výstuž obrovských
dverí. Tie obrazy, tá bolesť, všetky tie pocity! I po toľkých rokoch,
desaťročiach tak živé, tak intenzívne. Prečo nemôže zabudnúť?! Prečo nemôže
konečne zomrieť?! Obrovská nenávisť a odpor, neskrotný hnev a žiaľ,
to všetko stravovalo jeho telo i myseľ ako obrovský neuhasiteľný požiar. Zaťal
päste.

Opäť leží vo vlhkej tráve, jemný vánok sa hrá z jej
dlhými steblami, počuje príjemný tichý šepot, cíti vietor na rozpálenej šiji.
Niekto ho obracia. Krvavý okrúhly mesiac sa mu vyškiera do tváre. Vníma dlaň,
šmátra mu pod zakrvavenou košeľou. Zúrivosť! To je jediné čo teraz cíti.
Neukojiteľná zúrivosť, ktorá vyviera z najhlbších útrob jeho srdca. Otvára oči,
chce vidieť do tváre svojej obete, chce vidieť jeho prekvapenie a muky,
ktoré mu spôsobí. Smrť a bolesť. To jediné má pre vrahov svojej rodiny. Jeho
prsty sa obtáčajú okolo mužovho hrdla. Rýchlo, nečakane. Z jeho tváre sa
na Darlana cerí hrôza. Cíti pod prstami vrahov tep, zrýchlený, no ešte stále
silný. Buch-buch, buch-buch. Zosilní zovretie. Mužovo svalstvo a šľachy sa
napínajú, vibrujú, tep je čoraz plytší, čoraz pomalší. Buch-buch, buch-buch.
Chlap vypliešťa oči, chrčí, vzpiera sa, no bezvýsledne. Darlanovi dodávajú sily
žiaľ a zúrivosť, nekonečná studnica energie.

Škoda, že nemá viac času, no sú tu i ďalší, ktorých čaká
jeho hnev. Prudko trhne, väzy sa mu pod svalnatou dlaňou lámu ako tenké
halúzky. Mužova hlava mu odvisne v zovretí, svaly ochabnú, tepot utíchne. Darlanove
prsty sú biele, biele ako kosti; pazúry smrti. Uvoľňuje ich, vrahovo telo sa bezvládne
skáca do trávy.

Do rúk berie vrahov meč. Poslúži ako nástroj jeho pomsty. Zdvíha
sa na nohy, rozbieha sa proti najbližšiemu jazdcovi. Koná bezmyšlienkovite,
inštinktívne, vedie ho hnev a zármutok. Muž padá, železné ostrie mu na
bruchu zanecháva tmavočervenú stopu. Krváca, jeho telo sa skrúca
v neznesiteľnej agónií. Z hrdla mu prúdi mučivý rykot. Darlan mu
hladí do očí, do sivých rozšírených očí, v ktorých sa zrkadlí strach.
Strach a prosba. Nič z toho však neprenikne cez hustú tŕňovú hradbu,
ktorá Darlanovi kalí zrak a znecitlivuje srdce. Ďalší prudký pohyb
a meč preniká mužovi až do pľúc. Bolesť sa stupňuje, koniec sa blíži. Až
teraz sa Darlan odvracia.

Posledný! Hľadá ho pohľadom. Ako sokol na love, ako tiger
posadnutý diablom. Dupot konských kopýt, zúrivý výkrik, biela tvár mesiaca na
zakrvavenej čepeli a ďalší muž zasiahnutý spravodlivým hnevom. Z pravej
ruky sa behom sekundy stáva len nepotrebný kýpeť. Pod lakťom mužovi trčí len
malý kúsok kosti, bielej ako čerstvo napadaný sneh.

Darlanove prsia sa pýšia ďalšou hlbokou ranou, on sám si ju
však sotva uvedomuje. Jeho prsty sa ovíjajú okolo ďalšieho hrdla, okolo ďalšej
obete. Vrah reve, vrieska, skuvíňa, prosí.

„Kto ťa poslal?!“ Darlan premáha chuť pomsty, trasie sa.
„Kto ťa poslal!“

„Nezabíjaj ma, prosím! Mám rodinu, ženu…“ narieka.

Prosby však na Darlana neplatia.

„Aj ja som mal rodinu!“ zavrčí. „Aj ja som mal ženu
a dieťa! Tam…“ Jeho ruka smeruje k dvom nehybným telám pokojne
ležiacim v tráve. On je obeť, sudca i kat. On je ten, čo rozhodne
o spôsobe vrahovej smrti. Jeho oči hľadia na muža za ten čin odsúdeného
k nesmiernym mukám. „Tam ležia ich mŕtve telá!“ kričí, oči podliate krvou.
„Povedz mi, kto ťa poslal a zomrieš rýchlo!“

„Neviem, neviem!“ stoná chlap.

„Neklam!“ Darlan pritláča čepeľ tesnejšie k mužovmu
hrdlu. Zúrivosť si žiada ďalšiu krv. „Neklam mi!“

„Neklamem! Stretol sa s nami v noci. Mal čierny plášť, tvár
mu halila kapucňa. Jeho oči, pamätám si len jeho oči. Boli chladné a… modré! Modré
ako ľad. Nič viac. Zaplatil nám. Chcel nejaký prívesok. To je všetko, viac
neviem, prisahám!“

„Verím ti.“ Muž si to nezaslúži, no Darlan dodrží svoj sľub.

Prudko trhne mečom a ďalšie mŕtve telo klesá k zemi.

Jeho kroky smerujú k mŕtvej žene a chlapcovi. Skláňa
sa k ich telám, zviera ich v náručí. Zúrivosť, žiaľ, pomsta. Nič
z toho mu ich už nevráti. Kriví tvár, narieka.

Hrubé železné rebrá spevňujúce dvojkrídlové dvere ho chladia
na čele. Po líci mu steká zblúdila horúca kvapka. Ďalšie rodiny, ďalšie ľudské
životy. Koľko ich ešte musí zomrieť, koľko utrpenia zožať?

Darlan sa zhlboka nadýchol. Utekal a skrýval sa už
pridlho. Dávno zabudol pre koho to vlastne všetko robí. Pre koho bojuje.
Zabudol, čo bolo jeho skutočným poslaním. Prudko sa otočil a pevne sa
zahľadel do Morenových planúcich očí. Rozhodol sa.

„Budem bojovať!“

Dve slová, ktoré určili Darlanov ďalší osud.

Komentáre

3 Responses to Strážca – časť 6

  • Perfektná časť.
    Nechal som strhnúť dejom a nič iné som neriešil. 🙂
    Vážne je to chytľavé.
    A len taká malá technická poznámka, nie je toto už 6. časť?
    Hm. 🙂
    Zostaň s múzou!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • To bolo schválne. Chcel som overiť pozornosť čitateľov. 😀 Prešiel si. 😉 

    A mám na teba ďalšiu kvízovú otázku. Dá sa to opraviť bez toho, aby mi to vymazalo komentáre? 🙂

    Inak som rád, že sa Ti to páčilo. 

     

     

  • Hej pokojne daj upraviť – a potom rob čo chceš a komentáre ti ostanú.
    Mne sa stalo čosi podobné – tiež som overoval pozornosť čitateľov, ale tí boli vtedy ešte veľmi nepozorní. ;D

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button