Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Vjerka

AUTOR

vjerka

Tvoje ruky

Klopitá čas

na parapet duše,

kvapky sa na skle spájajú.

Keď nazriem späť,

zdvíham tvoj portrét,

tvár, mojou túžbou zmáčanú.

 

Tvoj pohľad, úsmev, hru svetla briez

i súmrak smrekov šedivý –

tie všetky črty zastali.

Obraz je vôňa

sušených kvetov,

ktoré však iní zbierali.

 

Pýtam sa…

Pýtam.

Nechcem znať celú pravdu.

Myšlienky tvoje,

sny a pocity,

tie patria do herbáru.

 

Ach, čas je neúprosný!

A pritom presný v dávaní.

Kiež by som mohla

zrieť tvoje ruky –

opiť sa nemým poznaním.

 

    Počet zobrazení: 668Počet likov:
    Počet zobrazení: 963Počet likov:
    Počet zobrazení: 921Počet likov:
    Počet zobrazení: 1322Počet likov:
    Počet zobrazení: 859Počet likov:
    Počet zobrazení: 745Počet likov:
    Počet zobrazení: 683Počet likov:
    Počet zobrazení: 1523Počet likov:
    Počet zobrazení: 949Počet likov:
    Počet zobrazení: 880Počet likov:
    Počet zobrazení: 1281Počet likov:

Komentáre

8 Responses to Tvoje ruky

  • Veľmi pekné dielko.
    Nemám mu čo vytknúť, snáď len zdôrazniť, že najviac ma chytil za srdce nasledovný úryvok:

    Tvoj pohľad, úsmev, hru svetla briez
    i súmrak smrekov šedivý –
    tie všetky črty zastali.
    Obraz je vôňa
    sušených kvetov,
    ktoré však iní zbierali.

    Toto je „podľa mňa“ najkrajšia časť z celého diela.
    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • dušan, ďakujem – veľmi potešujúci a vzácny komentár!
    neviem, či je toto definitívna forma, lebo som si nie istá, či báseň dobre vystihla to, čo mám na srdci.
    viem, že forma má svoje muchy, ale pokiaľ vravíš „veľmi pekné“, tak mám nádej, že tam aspoň čiastočne ostala nejaká tá významnosť môjho pocitu 😉

  • Tak ja si myslím, že som základnú myšlienku pochopil.
    A teda ak chceš moju krátku interpretáciu stručnú, tak to chápem takto:
    Ide najskôr o jemný smútok, ktorého príčinou je túžba po dotyku.
    Tým dotykom chápem dotyk duševný ale i fyzický. Vravíš o osobe a príjemných spomienkach na ňu.
    A v poslednom odstavci je zrejmé, že spoločné chvíľky s ňou (osobou) skončili a ty by si si priala oveľa viac, ale si vďačná aj za to, čo bolo. 🙂
    Čiže cítim z dielka – jemný žiaľ, silnú túžbu a skrytú vďačnosť.

    No čo? Pochopil som správne?
    Ak len čiastočne, či vôbec, veľmi rád si vypočujem, o aký pocit sa obávaš, či ho tam cítiť.
    Pekný deň!

  • ??? tak po prvé – toto beriem ako veľký kompliment pre túto báseň a definitívne si rozplynul moje obavy o jej výpovednosti (už ostáva len forma…"do herbárU" nie je asi spisovné :))

    a inak…mierne nechápem, ako si sa mohol tak trafiť 😉 som síce psychologička, no mám niekedy problém uchopiť vlastné pocity, asi preto aj píšem. a tie prídavné mená, čo si dal k tomu trojitému zhrnutiu… ja by som povedala jemný žiaľ, jemná a skrytá túžba a otvorená vďačnosť… inak si veľmi vnímavý 😉 ešte raz vďaka!

    /a ešte také, že ruky sú pre mňa okrem toho duševného a fyzického dotyku neviem prečo takým symbolom reálnosti. vezmi si nejakú tvoju nenaplnenú a zároveň nevyhorenú lásku, ktorú nevídaš (ak taká je). tvár si dokážeš predstaviť. ale ruky? a navyše, pokiaľ nie je celkom fér, aby si po takom človeku túžil, mne pripadá nevinnejšia túžba vidieť radšej ruky, ako tvár../

  • neviem posúdiť nakoľko jednoduché, môže byť interpretovanie tejto básne. A či aj ostatní by boli schopní vidieť to tak "jasne" ako ja.

    TO, že som vnímavý – to bude tuším objektívna pravda, lebo mi to povedali viacerí.

    Ale ďakujem, ak si to myslíš aj ty.

    Dokonca som sa sám pohrával so štúdiom psychológie, ale zvolil som si inú cestu.

    Čo sa týka vecí lásky… nenaplnená a zároveň nevyhorená láska, ktorú nevídam (samozrejme existuje aj u mňa)…

    ťažko povedať, či žiaľ alebo vďaka Bohu.

    No ale ja vidím vždy celého človeka. Ak spomínam – cítim vôňu, pamätám si pokožku na dotyk, ruky, tvár, vlasy…

    všetky detaily, na opis ktorých by bolo hanbou používať slová, lebo ak by som to chcel povedať v pravej miere, musel by som ti poslať asi celú myšlienkovú sieť.

    Na druhej strane, prečo si myslíš, že túžiť po rukách je nevinnejšie? Podľa mňa to môže byť aj zištnejšie a možno oveľa vinnejšie.

    I keď miera viny z pocitu túžby po človeku sa podľa mňa nedá určiť časťou človeka, po ktorej túžiš.

    A keď sú dvaja spolu, čím sa dotýkajú častejšie – tvárou alebo rukami?

    je to individuálna otázka, ale jej odpoveď skrýva aj odpoveď na tvoje dielo.A možno hlbšou analýzou by sme prišli k celkom zaujímavým záverom, ktoré by boli práve opačné než by si možno chcela.

    Ale podľa mňa určite nie prekvapivé. 😉

    Ale asi aj ja vnímam ruky ako kotvy reality, sú jedným z mojich najdôležitejších sprostredkovateľov s okolím.

    O tom by však mohli rozprávať najmä tí, ktorí moje ruky poznajú. 🙂

    Asi toľko k tomu.

    Nemohol som nezareagovať, keď vidím, že proťajšok má tiež chuť diskutovať.  

  • akože…dušan…hmmm…miestami žasnem 😉

    tá otázka, čo si mi položil, ma viedla k hlbšej a úprimnejšej analýze písania tejto básne – výsledok: okrem toho, že som naozaj došla k prekvapivým záverom (no podvedome uvedomovaným), objavila som vo veršoch aj značný sebaklam (a to si vždy myslím, že pri písaní ma nič nezvezuje).

    za túžbou "vidieť ruky" je toho naozaj viac. ale nechcela som, aby to bolo v básni vidieť, lebo nepotrebujem napísať takú báseň. len som potrebovala dať kúsok zo svojho zmetku von a tým si to trochu vyjasniť. a až dodatočne ma napadlo "paráda, ruky sa zdajú byť nevinné. vždy lepšie, ako napísať iné konkrétnosti". a viac som sa nezamýšľala.

    ale v konečnom dôsledku som rada, že je to s tou nenaplnenou láskou tak, ako to je… s tou občasnou nostalgiou je fantazijný život pestrejší /vidíš to podobne?/ 🙂

    no a ďakujem za to, že si nemohol nezareagovať ;))

  • Či to vidím podobne?

    Na celkom úprimnú odpoveď by som sa musel pre mňa až brutálnym spôsobom zahĺbiť, do svojej duše. A odhaliť sa viac, než by som chcel. 🙂
    Ale skúsim ti odpovedať cez všeobecné náznaky a verím, že kto sa zamyslí, ten pochopí.

    Občasná nostalgia…
    Myslím si, že nežijem občasnou nostalgiou ale skôr občasnými chvíľkami detskej radosti zo života.
    Nostalgia tvorí totiž podstatnú časť môjho života a to z rôznych príčin.
    Ale s tvojím tvrdením súhlasím. Lebo aspoň môj život robí pestrejším. A čo ešte ten fantazijný?
    Vďaka tomu, že si pamätám minulé, možno lepšie než by som kedy bol býval chcel, tak analyzujem svoje činy oveľa kritickejšie než priemerný človek.
    (Hoci možno sám som priemerným človekom. To asi neposúdim.)
    Čo sa týka fantázie, a za to som skutočne vďačný, som asi ešte nevyšiel z detských možností.
    A dúfam, že si túto svoju detskosť dlho uchovám, lebo práve ona je mojou protiváhou k nostalgii.
    Hovorí sa, že je to večný konflikt človeka, túžba po novom a zároveň strach z nového, ktorý nás nútiť vracať sa do bezpečia detských čias.
    Ako si si isto všimla trochu som tému pozmenil, ale to len preto, že moja odpoveď na tvoju otázku musí prejsť týmito cestičkami aby sa priblížila k pravde, ak ti nechcem klamať a to nie je môj úmysel.
    No a odpoveď v kontexte tvojej otázky potom bude znieť asi takto:
    Nenaplnená láska je znamením môjho života, je vtkaná hlboko do môjho osudu a hoci mi spôsobila mnoho bolesti, vďaka nej som taký, aký som.
    Moju fantáziu síce neobohatila, ale obohatila mňa ako človeka a dala mi kvality, ktorými svoje myšlienky môžem vyjadriť iným ľuďom.

    Dúfam, že to bola vyčerpávajúca odpoveď a ospravedlňujem sa za ten ťažký poetický tón, ale akonáhle mi dá niekto nejakú otázku zobudí sa vo mne filozof a básnik.
    Je to možno aj deformácia zo štúdia filozofie a možno aj momentálna nálada. 😉
    Inak o sebe tvrdím, že som zodpovedný vetroplach. 😀
    Ale vždy sa rád porozprávam na akúkoľvek tému.
    😉

  • milý dušan, či už je to viac tvojou deformáciou zo štúdia filozofie, alebo len momentálnou náladou, VĎAKA za nahliadnutie do tvojej duše 😉
    – a za možnosť prečítať si tvoj pohľad na témy, ktoré mne takisto prídu zaujímavé… i keď sú to pre niekoho možno len také filozofické, nikam nevedúce kecy, mne to dáva viac – lebo nestáva sa často, že sa ľudia pred sebou takto odkryjú. v podstate nemáme často príležitosť porovnávať svoje „vnútorné“ skutky s podobnou vnútornou realitou u niekoho iného..

    a inak, väčšinu z toho, čo si napísal, vnímam takmer rovnako. len detskosť asi nemám ako protiváhu k nostalgii.. lebo pre mňa vie byť nostalgický aj včerajšok ;)) /ale to je možno už skôr o tom, čo si pod tým slovom predstavujeme/. a na určitej detskosti si tiež dosť zakladám, lebo svet „dospelých“ je niekedy viditeľne odstrašujúci a to k presvedčeniu stačí 🙂

    PS: dúfam, že s tou kritickou analýzou svojich činov poznáš správnu mieru 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button