Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 21. Horúčka lietadlovej noci

Duncanovi sa v behu po ceste šmykla noha a spolu s prachom spod náhlivých krokov sa do vzduchu vznieslo aj ďalšie napätie. Duncan sa zúfalo pokúšal vstať, no vtom si pristúpil dlhý hnedý kabát a znovu ho to vrátilo na zem. Ostražito sa poobzeral a započúval do vzdialených zvukov. Blížili sa kone a na nich francúzska kráľovská garda, ktorá keby tak hlasno nepľula nadávky a všetky tie výhražné frázy, možno by zlodeja chytili rýchlejšie.
Duncan sa uškrnul, čo najrýchlejšie sa pozviechal a zutekal do neďalekého lesa, kde sa skryl medzi hustý porast. Netrvalo dlho a na ceste sa objavila vojenská stráž. Prvý z nich, zrejme dôstojník (tvár mal takú prísnu, že iný z nich dôstojníkom byť ani nemohol) prudko potiahol uzdu svojmu koňovi a prísne zreval:
„Où est-il?" (Kde je?!)
„Je ne sais p…" (Ja ne…) Začal najsmelší z vojakov, no vetu nedokončil. „Mais, regarde, monsieur! Il guette là bas, sur l`arbe!" (Ale pozrite, pane! Striehne na strome!)
„Oui, c´est vrai!" (Áno, to je pravda!) Ozval sa ďalší. „Il est à l´ombre." (Je v tieni)
Potom tá klasická scéna, kedy sa celá garda bezhlavo vrhne do lesa a Duncan vyskočí zo stromu rovno na koňa za chrbát jednému prispatému vojakovi, ktorého následne trafí lakťom do tyla a ten sa skotúľa na zem a tak ďalej a tak ďalej.
Ann vedľa mňa bola celý čas napätá, akoby sedela na špendlíkoch. Dych mala zrýchlený, zreničky rozšírené a v ústach gélové nechty. Sedela medzi mnou a Evelyne, pričom pri pomyslení na Ev mi naskočili zimomriavky. Naklonila som sa poza Annu a uvidela som, ako jej tvár naberá zelenú farbu. Napadlo ma, či by som jej nemala ponúknuť vrecúška na vracanie – z lietadla mi ostalo ešte zopár…
Moju pozornosť však zase upútala scéna.
Duncan sa zmocnil čierneho plnokrvníka a nasledovala zúrivá naháňačka, na konci ktorej sa s francúzskou gardou rozlúčil slovami:
„Mon nom est Piérre!" (Moje meno je Piérre)
Viac ho nebolo.


„Bol si skutočne úžasný!"
„Gratulujem… výborný výkon."
„Senzácia! Hahaáá!" Muyerov škrekľavý pokrik.
„Len tak ďalej, Duncan."
„Začiatok na úrovni, naozaj…"
„Ďakujem, ďakujem, všetkým vám ďakujem." Duncan sa zúfalo snažil predrať pomedzi záverečné ovácie a zamieril k nám.
„Som hladný ako africký otrok!" Prehodil len tak mimochodom, no bez náznaku úsmevu. Fakt je v poslednej dobe viac než divný… a na dôvažok, keď sa zamyslím, nepristane mu ani pohnúť brvou, ak sa pri tom neusmeje. Všetky jeho magicky príťažlivé krivky majú bez veselosti v tvári nulový účinok.
„Na to zabudni!" Zahriakla ho Evelyne podráždene.
„Na čo ako?!" Vyštekol Duncan ešte zúrivejšie. Nikdy som ich nevidela naštvaných, či agresívnych jedného voči druhému a inštinktívne som sa posunula asi o piaď centimetra (zrejme len pre dobrý pocit).
„Odchádzame… ja vo Francúzsku nemienim stráviť už ani sekundu. Zbalila som… aj tebe." Evelyne postavila Duncana pred hotovú vec, čo situácií očividne vôbec neprospelo. Zdrapil ju za rukáv a ťahal preč. Ann sa uškrnula maskujúc svoj výraz tým, že si vyťahuje z úst stuhnuté a rozmočené prsty. Mala som chuť poznamenať, nech si rovno ohreje v zadku! Ide zima. Ale radšej som odišla.


Naozaj, ten večer bol ešte veľmi rušný. Duncan a Ev sa celý deň hádali, ako dva pištiace Makaky a my s Chrisom sme počas neočakávane náhleho odletu do Anglicka hrali „Hádaj na čo myslím", aby sme ich nemuseli počúvať.
„Tak? Hádaj na čo myslím." Táto fráza by mohla dostať cenu za „najopakovanejšiu otázku v lietadle, keď za vami sedí Duncan a Ev". Ale už mi je vlastne jedno, čo dostane a čo nedostane, pretože od únavy som si na neuverenie prestala pridŕžať zvracacie vrecúško a rovnako zázračne ma turbulencie začali šetrne uspávať.
„Mmm… tlmiče na uši." Povedala som viac-menej isto.
„Správne." Zívol Chris.
„Teraz ty."
„Čo?"
„Hádaj na čo myslím."
„Podľa mňa na to, kedy tam už budeme…" Podpichol ma Chris s úškrnom.
„Nie, predstav si, nie." Drzo som mu vyplazila jazyk.
„Tak potom určite na párenie pouličných kocúrov."
„Bože! Prečo práve na to?"
„Lebo rovnaké zvuky vydávajú tamtí vzadu!"
Šialene sme sa rozosmiali.
„Si fakt prasa! Párenie kocúrov???!!!" Ešte stále som sa smiala.
„Veď to bol len taký žartík… Kde je vlastne Ann?" Spýtal sa Chris akoby mimochodom.
„Tak na ňu som si celý večer nespomenula, práve si mi pokazil tok myšlienok!" Odfrkla som.
„Iba sa pýtam, čo ste na ňu také?"
„Ešte ty začínaj!" Vybuchla som.
„S čím? Preboha čo sa deje?"
„Ja neviem, je skrátka divná. A nespomínaj ju, lebo sa tu určite zjaví."
Chris sa len zamračil a odpil si z koly. Vtom som začula ako sa otvorili dvere prvej triedy a ozvalo sa jedno výhražné klop opätkom o podlahu. Až sa mi zježili chĺpky na chrbte… Namosúrene som zagánila po Chrisovi, ktorému v tom momente zabehlo a otrčila som hlavu k oknu, akože spím.
„Salut, mon amis… Comment allez vous?" (Ahoj priatelia! Ako sa máte?) Zrúkla Ann tak nahlas, že keby som sa „neprebrala" prišla by mi na to, že klamem. „Čo je nové? Duncan, Ev… ešte stále sa k sebe chováte ako dva studené čumáky?" Viete čo by som fakt chcela? Ale naozaj? Vrátiť sa o päťsto rokov späť. Do kováčskej chajdy. A vytetovať jej žeravým kutáčom namiesto úsmevu podkovu! A psí čumák jej prišpendliť namiesto nosa! „Nepekné… Veď… tu as de la chance d´avoir á ce point fille jolie. Ts ts ts! (máš šťastie, že máš také krásne dievča) Et jolie, et sageé, et jolie et… explosifé… et jolie. Et jolie… ehm." (a pekné a múdre a pekné a… prudké… a pekné. A pekné… ehm)
Evelyne, tu es se volcan en activité… (Evelyne, si jeho činná sopka…) Amour! C´est pourtant beau, émotif, tendre…! Et cetra, et cetera. (Láska! Aj tak je krásna, citlivá, nežná…! A tak ďalej, a tak ďalej.)"
„Mohla by prestať mlieť po francúzsky?" Šepla som Chrisovi. „Nerozumiem jej ani prd!" Vtom sa Ann trochu pootočila a zagánila na mňa. Nahodila som nevinný úsmev.
„Vidím, že ste unavení." Dodala dotknuto. „Idem spať." Trucovala a myslela si, že jej na to niekto skočí.
„A teraz po fínsky…" zahundrala som si popod nos.
„Dobrú noc."
„Škoda…" Chris ma nespokojne štuchol do rebier.
Ann sa odšpagetovala do svojej časti lietadla, k ockovi, režisérovi. A zanechala mi nepríjemný pocit, že zase budem musieť Chrisovi dačo vysvetľovať, pričom jej hlúpy francúzsky prízvuk v ešte blbších spojitostiach docielil len to, že Duncan a Ev v tvári ešte viac očerveneli.

Hotelová izba bola útulne luxusná! Prespať v Londýne a ráno do divočiny. Teda, ak sa kvôli Ev a Duncanovi s Chrisom vôbec vyspíme. Možno bude treba dohliadať na to, aby sa v noci nezaškrtili vankúšmi.
Unavene som vzdychla a zahľadela sa von z okna, dúfajúc, že v tieňoch, ktoré si úplne prisvojila hlboká noc rozoznám Tower bridge alebo Big Ben, či Westministerský palác. Vidno, že som v Londýne nikdy nebola… o týchto miestach viem len, ako sa píšu, nie to ich hľadať na obzore!
Zozadu ku mne pristúpil Chris. Zdalo sa, že Duncan a Ev na chvíľu stíchli, dokonca sa u nich v izbe ani nesvietilo… snáď sa ešte nenačahujú po vázach a nevytrhávajú z postele železné tyče. Chris ma objal okolo pása a nežne sa ku mne pritúlil. Aspoň niečo, v tomto bezútešnom dni.
„Nedá sa mi spať." Šepol.
„Ja ťa uspím." Zasmiala som sa.
„To iste… ty si už v lietadle spala s otvorenými očami. Odkvecneš skôr, než si k tebe ľahnem!"
„Máš pravdu." Natiahla som sa ako mačka a celou váhou som sa oňho oprela.
„Tak poď." Povedal a vzal ma do náručia. Viac si nepamätám. Fakt som zaspala.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Námet 21. Horúčka lietadlovej noci

  • Sama netuším, ako je TOTO možné 😀 Myslím, že moja spolužiačka (ktorá nedávno začala čítať od prvej časti) sa musela veľmi modliť (lebo som jej to kázala) aby som sa dokázala vmiesť späť do tej atmosféry, v ktorej som písala Námet a pokračovať.
    Vlastne som sa rozhodla preto, lebo aj tu na enigme už viackrát odzneli všelijaké narážky, či budem pokračovať, v akom je to štádiu a tak ďalej a tak ďalej.
    Verte, či neverte, dokonca som si k tomuto príbehu stratila aj poznámky :D:D:D takže… naozaj netuším ako sa mi mohlo podariť opäť ho oživiť.
    Verím, že priaznivci sa vrátia :D:D:D:D (minimálne Ľubka – tá spolužiačka – bude šťastná ako blcha :D)
    Tak prajem príjemné čítanie… snáď sa mi to už podarí 😉

  • tak citanie to bolo naozaj prijemne, spoluziacku pozdravujem, ze sa dobre modlila, a vyslo to 🙂

    som rada, ze sa ti podarilo vratit spat k amande,skoda ze si prisla o poznamky, ale ty to iste zvladnes! tesim sa na dalsie pokracovanie 🙂

    mimochodom, ta francuzstina – hm hm hmmmmm 🙂 este pridaj aj vyslovnost a daco sa aj priucim 😉

    muzam a modleniu zdar !!!

    🙂

  • Máme nový pozdrav? 😀
    Nad tou výslovnosťou som už rozmýšľala, ale myslela som, že by to bolo zbytočné 😀
    Aj ja som rada, že sa mi podarilo vrátiť. Lebo to že som to tak dlho nedokázala mi pripadalo ako slabosť…
    Idem ja teda písať ďalej a vy sa tu majte 😀
    Vďaka za príjemný komentár 🙂

  • priebežne si čítam tvoje staršie veci (a veru, nedajú sa len tak prebehnúť), no Amandu ešte nie
    dúfam, že písanie ti vydrží..tvoje meno si musím niekde zapísať..

  • Moje staršie veci… za tie sa fakt hanbím! :D:D:D a úprimne ja si nemyslím, že Amanda celkovo je niečo extra, len ma už hrozne veľa ľudí prosíkalo aby som ju dokončila, tak sa snažím 🙂 ale s tým sa neobťažuj ak to nechceš čítať – mne by sa určite nechcelo 🙁

    Námet? je to taká oddychovka pre nenáročných čitateľov 😀

  • Verím, že Tvoj prípad odkazuje, že nič nie je nemožné… dovoľujem si pradať jednu príhodu z vlastného života. Jeden príbeh mi spontánne ožil po TROCH ROKOCH od prerušenia jeho tvorby. Veľmi som v ňom chcela pokračovať, ale darmo som si želala, darmo som doň v myšlienkach štuchala, príbeh vyzeral aj správal sa ako mŕtvy. A vôbec by som sa nečudovala, keby bol. Ktorý lekár by ešte dával nádeje pacientovi, ktorý leží tri roky v kóme? 😀 Našťastie, stal sa zázrak a ja som prekonala svoj osobný rekord v dĺžke medzi dvoma fázami aktívneho života románu. 🙂

     

    Príbehy, ktoré sa vracajú do života a to aj napriek tomu, že sa ich všemožne snažíme "odrovnať" a skoncovať s nimi, sú väčšinou naozaj dobré.:-) Dúfam, že tento fakt Ti pomôže zvýšiť si mienku o svojom diele. I keď nemôžem uveriť tomu, že Amandu naozaj nemáš rada a píšeš ju len kvôli čitateľom.:-)

     

    Ale poznámky… Ty používaš poznámky? Ja som si vždy myslela, že na tento účel je hlava. 🙂 A na čo naopak držať v hlave nejakú matiku, slovenčinu a angličtinu, keď týmto nepodstatnostiam stačí existovať vo forme poznámok na papieri? 😀

  • všímam si skôr štýl, používanie slov a metafor, súvislostí,
    tie môžu byť zaujímavo použité aj v oddychovej téme, vypovedá to čosi o tebe, to ma zaujíma
    🙂

  • Vlastne som si uvedomila, že každý dlhší príbeh čo som kedy písala prechádzal takýmto obdobím "odležanosti" a Amanda je vlastne najdlhšie dielko na akom som zatiaľ kedy pracovala.

    Mám, hej mám ju radad 😀 je to Amanda… ufrflaná, pojašená, romantická a zamilovaná! Dalo by sa povedať – celá ja! 😀 hlavne s tou ufrflnasoťou. Ale prečo sa mi prestala páčiť? Hm… niektoré veci by som určite urobila inak. Nebol by tam nádych nadprirodzena, lebo to mi príde "detinské" aj keď fajn scestné, trochu odpúta a aspoň to nie je presladené. Píšem ju HLAVNE kvôli ľuďom 🙂 to určite, lebo "scenár" mám v hlave už zhruba premyslený, takže ja jej príbeh skoro poznám. No aj tak som zvedavá ako to s ňou dopadne. 

    K poznámkam 🙂 Poznámky som používala dĺĺĺĺĺho dlho kým som ešte nemala počítač. Myšlienky mám samozrejme v hlave, ale papier mi pomáha konkretizovať ich a dáva mi pocit bezpečia, že ich nezabudnem, že mám os, ktorej sa môžem pridŕžať. A keď neviem čo ďalej, nazriem do poznámok a bum, mám to :D:D:D

    Vďaka za komentár 🙂 

  • Majka…Ďakujeem:)..no ja som sa zase začítala:D..takže šupkaj písať ďalšie:-P

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button