Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Normálna sobota

 

Sobotné ráno. Robko v okamihu prebudenia začne rozprávať a ja sa strhávam zo sna. Zaostrujem na malú postavičku sediacu na posteli, ktorá neúnavne dokola opakuje vetu: „Mama už poďme! Mama už poďme! Mama už poďme!"

„Uhm," nie som schopná povedať nič viac. Vonku je tma, každý normálny človek spí. Martin, ktorý leží vedľa mňa je stopercentne normálny a nemieni sa dať zobudiť. Pomaly sa zdvihnem na lakte a mám chuť vraždiť. Robko chytá hysterický záchvat a opakuje svoju vetu šesťdesiaty tretí raz. Sadám si na kraj postele, Robko mi ovinie ruky okolo krku, nohy okolo pása a drží sa ako kliešť. Ja sa musím pridŕžať čela postele, keď sa aj so živým nákladom snažím postaviť. Moje telo ešte nefunguje. Chýba mi koordinácia. Potácam sa zo spálne do obývačky a rukou sa opieram o všetky pevné body, ktoré po ceste nájdem. Hlavou mi preblesne, že hoci som včera večer vypila len pohár vody, cítim sa ako po ťažkom fláme. Ale možno to bude tým, že už ani neviem, ako sa človek po fláme cíti. Nahnem sa nad kreslo v obývačke, náklad povolí zovretie a klesá na oranžový poťah. Automaticky šmátram na stole a hľadám ovládač.

„Mama, prosím si nejakú rozprávku."

„Akú chceš?" zapínam televízor a DVD prehrávač.

„O káčeroch," spokojne sa prikrýva dekou a zíva.  

Pri zvučke Káčerova zapínam notebook a prihlasujem sa na internet. Na facebooku nie sú prihlásení žiadni moji priatelia. A čo som čakala? Je sobota, päť hodín ráno a Robko sa dožaduje svojho prvého kakaa. Posraná zmena času.

Je sedem hodín, máme za sebou tri diely Káčerova, dva hrnčeky kakaa, dva plné nočníky, dva súboje pri prezliekaní a jednu po zadku. Natieram si chlieb maslom, môž žalúdok ohlasuje, že je už schopný prijať prvú dávku. Robko búcha kladivom do podlahy a chce, aby som mu s tým pomohla. „Robko, choď zobudiť tata, dobre?"

Otváram džem a škodoradostne sa usmievam za malým indiánom, ktorý sa s bojovým pokrikom rúti z kuchyne, kopne do spálňových dverí, namiesto zaklopania a s kladivom v ruke skáče Martinovi rovno na brucho. Je to naše zlatíčko.

Po raňajkách Martin odchádza na stavbu a pýta sa: „Budeš tu, keď sa vrátim?" O desiatej ideme s Robkom von, lebo už ma nebaví ďalšiu hodinu jazdiť s kamiónom po dlážke, dokola nakladať imaginárny náklad a narážať do protiidúceho džípu. Robko sa návrhu ísť von poteší, ale nechce sa obliecť, nechce pustiť auto z ruky, nechce ísť na nočník a už vlastne ani nechce ísť von. O štvrť na jedenásť som vytočená do nepríčetna a vlečiem kopúci, boxujúci a vreštiaci náklad dolu schodmi do predsiene.

Vonku je zima a Robko na rozohriatie otvára horúcu tému.

„Mama, ty nemáš pipíka?"

„Nie, nemám."

„Ale ja mám."

„Viem."

„Iba chlapci majú pipíka?"

„Chlapci, ujovia, tatovia a dedovia majú."

„Ale Miška hovorila, že má pipíka."

„Dobre Robko, kopni mi loptu."

„Ale, ale, ale Miška je dievča a má pipíka?"

„Jé pozri, tam je holub!"

„Kde? Mama kde je holub?"

„Tam hore na tom konári, vidíš ho?"

„Mama a holub má krídla?"

Téma pipíka je zažehnaná.

O dvanástej sedíme pri stole, fúkaním chladím kuraciu polievku. Robko búcha kladivom do stola a ja sa mu snažím triafať lyžicou do úst. Po tretej nanútenej lyžici na mňa vyvalí oči a vzrušene povie: „Mama, ja musím kakať!"

„Tak bež na nočníček."

„Ja si ho sem prinesiem a ty mi budeš dávať polievočku."

„Na nočníčku sa nepapá."

„Ale papá!"

„Nediskutuj a rýchlo bež na ten nočník, lebo sa pokakáš." 

Rozbehne sa do chodby, kde je odparkovaný nočník a vlečie ho do kuchyne. Medzi dverami sa zastaví a zarazene hľadí na dlážku. „Mami, v nočníčku bolo čuranie."

Utieram rozliatu tekutinu, z nočníčka sa ozýva veselý spev zvučky Káčerova.

„Robko, keď už si, tak sa postav."

„Jaj, no tak dobre," hlasno si vzdychne, postaví sa a nemotorne si začne navliekať slipy.

„Počkaj, keď si kakal, musíme utrieť prdelku!"

Robko sa otočí, nahne sa tesne nad nočník, dôkladne preskúma jeho obsah a zakričí: „Mama, ja som nekakal. Ja som si to kakanie nechal vnútri."

O tretej definitívne vzdávam pokus o uspanie Robka čítaním rozprávok. Máme za sebou tri rozprávky O psíčkovi a mačičke, Krtkove nohavičky a Pampúšika. Ja som dokonale pripravená na poobedný spánok a oči sa mi zatvárajú, Robko si dobil energiu krátkym pobytom pod perinou a teraz si ju vybíja neúnavným opakovaním kotrmelcov. Pri každom kotrmelci ma s bujarým výkrikom kopne do inej časti tela. Zrazu sa postaví, oznámi mi, že chce pustiť rozprávku a rázne odchádza do obývačky. Sadne si pred televízor a čaká. Púšťam mu Lokomotívu Tomáš a teším sa na to, že mám konečne chvíľu pre seba. Mrknem, čo je nové na Facebooku, prečítam si maily a potom si zdriemnem. Otváram notebook a snažím sa popri vysvetľovaní rozdielov medzi parnou a dieslovou lokomotívou sústrediť na maily. Ešte pozriem, aké bude počasie, ešte zaplatím účty, ešte mrknem, čo nové na zozname… a potom si môžem konečne ísť ľahnúť na chvíľočku do spálne. Zakrývam sa perinou a blažene sa usmievam pri predstave krátkeho zdriemnutia.

„Mama, ja chcem čurať!"

„Tak choď na nočník," nemienim sa postaviť z postele.

„Dobre. Môžem si ho doniesť do obývačky?"

„Dones si ho kam chceš," snažím sa odpovedať pokojne.

„Mama, už čurám!" ozve sa o chvíľu z obývačky.

„Si super."

„Som hotový!"

Radšej neodpovedám.

„Mama, chcem kakao."

Boha, to už snáď nemôže byť pravda. Vstávam z postele a idem zohriať mlieko.

O šiestej na mňa ide dvadsiaty tretí útlm dňa. Robko ma núti dokola opakovať repliky z rozprávky o autách a mne sa chce plakať, keď pätnásty raz musím povedať: „Doktore, vy pořád jezdíte parádne!" Robko mi odpovie: „Vypadni." Začína mi byť úplne jedno, či je to výchovné, alebo nie. Chce sa mi spať.

O pol ôsmej je Robko okúpaný a má vyčistené zuby, čo ma stálo zvyšok mojej energie a polospiaca sa ho snažím prezliecť. Nerozčuľujem sa, pokojne opakujem, že ho nemienim naháňať po posteli a ak sa neoblečie do toho pyžama, tak ho uhryznem. Rezignovane sedím a čakám, kedy sa už konečne rozhodne nastaviť mi nohy a blahosklonne dovoliť, aby som mu obliekla pyžamkové nohavice. Využijem jeho chvíľkovú nepozornosť a rýchlo mu navliekam aj ponožky. Ani ma neprekvapuje, že z malých úst sa začne šíriť škrekľavé pišťanie a v momente sa po malých lícach kotúľajú slzy.

„Ja som si chcel dať ponožky sááááááám. ÁÁÁ!"

Bez mihnutia oka mu ponožky zvlečiem, čo vyvolá nový záchvat plaču. Robkova únava sa konečne dostavila a prejavila sa jačaním na akýkoľvek môj pohyb a každé moje slovo.

Pri čítaní tretej poslednej rozprávky mi zrazu Robko víťazoslávne podáva suchý výsledok minútového pátrania ukazovákom v nose. „Mama, soplík." Rýchlo sa načahujem na nočný stolík pre vreckovku a balím do nej poklad. Konečne sa mi to raz podarilo bez kontaminácie. „To bol úlovok," chválim Robkov úspech a pripadá mi to fakt smiešne. Posledné štádium mojej únavy – som ochotná smiať sa na všetkom.

„To som si vybral z nosa, lebo už som to tam nechcel."

Dočítam rozprávku a zhasínam. Neviem, kedy presne Robko zaspí, lebo ja o tom čase už dávno nevnímam. Len matne si uvedomujem, že si ku mne líha Martin a znovu upadám do hlbokého spánku. Musím sa dobre vyspať, ráno skoro vstávam.

Ďalšie príspevky

Komentáre

19 Responses to Normálna sobota

  • Ja som sa nasmiala…

  • tak to som fakt rada

  • Ešte som chcela dokomentovať…

    Naozaj dobrý príspevok, myslím že za posledné obdobie najlepší 🙂 fakt super 😀 uf… už sa bojím vlastných detí! 😀
    Aj to s tým pipíkom – najviac sa mi páčila momentka: „Ale Miška hovorila, že má pipíka!“
    😀
    A ten soplík chúďa… 😀

  • :-DDDDD

    aj ja som sa nasmiala… u nás je to v ružovom a dvojmo:-))

    neskúsiš to poslať do niektorého mamičkovského časopisu? nech je tam aj trošku relity…

    tlieskam, zase!

  • Maji, nechcem strašiť týmito svojimi výplodmi. Je to celé taká sranda, s tými deťmi. Niekedy. Som strašne rada, keď som vás pobavila. Do časopisu? No, na to musím mať chuť a keď ju dostanem, možno to skúsim.

  • Nie, neboj, nestrašíš, ale občas je to záťah 🙂 mám malú sestričku teraz 🙂

  • Veľmi dobrý začiatok dňa. :D:D:D
    A pripájam sa k dámam a ich časopisovej téme.
    Alebo až chvíľku počkáš a nazbiera sa ti toho viac – tak pokojne by z toho mohla byť poviedková zbierka. ;D
    Ja by som si sériu tvojich poviedok určite zakúpil.
    Zostaň s múzou!

  • Dušan, dokelu, s tou poviedkovou zbierkou som chcel začat ja! 😀 Na budúce musím byť rýchlejší.
    No, čo ti na to povedať, Zuzka? Dúfam, že ti nevadí to familiárne oslovenie. 🙂 Skvele som sa pobavil, napísane je to vynikajúco… keď vydáš tú poviedkovú zbierku, jeden autogram si uschovaj pre mňa. 😉

    P.S. Iba jedna vec mi nie je jasná. Ako to, že Miška má pipíka? 😀

  • vďaka vám a vašim komentárom. No, zbierka by bola super, ale reálne tomu veĺmi neverím. Ale keďže naďalej neviem zohnať prácu, mám kopec času. A ak ma bude pravidelne múza nakopávať, určite budem pokračovať a raz sa možno o niečo pokúsim, keď už viem, že 3-4 kusy by sa predali 😀
    Mirec, fam. oslovenie mi samozrejme nevadí a čo sa týka Miškinho pipíka, aj keď „Miška“ má tiež 3 roky, ako „Robko“, nebudem radšej podrobne rozpisovať, akým spôsobom prišla na to, že ho tam tiež má, lebo sem chodia aj neplnoletí. Jáj, asi si dám vaše komentáre zarámovať!

  • hej, aj ja chcem jeden vytlacok s autogramom! 🙂
    fakt velmi vtipne a znova super napisane, smiala som sa aj ked som maminu trosku lutovala, ale ta veta :“Boha, to už snáď nemôže byť pravda. Vstávam z postele a idem zohriať mlieko.“ tomu dala este realistickejsi nadych ! take nieco som este nikde necitala, si asi jedina, kto na to nabral odvahu 🙂
    je to proste super!

    muze zdar!!!

  • a môžem ti povedať, že ja som nikdy nepoužívala žiadne vulgarizmy a naučila som sa uľaviť si s nimi až na materskej /nie že by „Boha“ bol vulgarizmus/, čo je asi divné. Samozrejme potichu, aby Romanko nepočul. 😀

  • :-)))

    tak o tých vulgarizmoch na materskej by som mohla poviedku aj ja napísať, keby som to vedela:-))

    všeličo si človek vymyslí aby sa mu ulavilo…

    ale deti sú to najlepšie čo sme si mohli s manželom vymyslieť, aby ste si nemysleli…:-)))

  • Zuzi, mám dnes na figu deň v práci, všetko sa na mňa valí, termíny, stresy, nekonečné a prehnané požiadavky… a pri tomto čítaní som dostala nenormálny záchvat smiechu a to hneď niekoľkokrát.
    Takže dnes si svojou „Normálnou sobotou“ u mňa veľmi zabodovala. Jedno z najkvalitnejších tvojich diel – a viem, o čom hovorím, pretože som tvoja verná čitateľka 😉
    A ak to s tou zbierkou výjde, objednávam hneď niekoľko kusov aj s podpismi! 😉
    Múze trikrát zdar!

  • veľmi si to cením. Som rada, ak som ťa rozosmiala

  • prave ma napadlo…islo vobec o to, aby sme sa smiali?
    😉

  • Pred pár dňami som začala čítať príspevky z Tvojho blogu. Začalo sa to celkom nevinne (reku, kuknem čo si vyvesila ako prvé) – a pokračovalo a pokračovalo…. Nezmákla som všetko za jeden večer, čítam to na pokračovanie, no vždy sa pri tom dobre pobavím. Tvoje dielka sa veľmi dobre čítajú, máš naozaj talent – a ďalšieho fanúšika. Žmurkajúci

  • to naozaj? Tak sa veľmi teším, dúfam, že nesklamem. Ďakujem, že si napísala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button