Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Izba č. 29

Som obchodný cestujúci. Mám svoju prácu rád a robím ju
dobre. Môj otec vždy hovorieval: „Nie je umenie predať niekomu to, čo chce
alebo potrebuje. Umením je predať niečo, o čo nemá dotyčný ani najmenší záujem.“

Pri tomto druhu práce musí človek veľa cestovať, a tak
sú mojim druhým domovom hotelové izby. V tú osudnú noc som trávil
v jednom menšom hotelíku v severnej časti mesta, ktoré som si
vyhliadol ako svoju ďalšiu zastávku. Bola to útulná izbička na konci chodby na
druhom poschodí, pekne zariadená a nie príliš drahá. Do postele som si
ľahol relatívne skoro. Na druhý deň som totiž plánoval obehať väčšiu časť mesta
a mal som preto v úmysle vstať zavčas rána. O chvíľu som zaspal,
netušiac, že táto noc bude tou najzvláštnejšou v mojom živote.

Zobudila ma hlasná hudba. Nie však nejaký rap, hip-hop či
rock-n-roll. Bola to hudba z prelomu štyridsiatich až päťdesiatich rokov
minulého storočia a podľa praskotu a šumu vychádzala zo starého
gramofónu. Aj napriek tomu bola však poriadne hlasná a otravná. Otvoril
som oči a pozrel na hodinky vedľa postele. Svietili na nich číslice 4 a 10,
v tomto poradí, čo určite nie je a nikdy ani nebol ten správny čas na
púšťanie hudby.

„Čo to má byť, do čerta!“ posťažoval som si a ťarbavo
vyliezol z postele.

Zabúchal som na vedľajšiu stenu, dúfajúc, že sa človek na druhej
strane spamätá a uvedomí si, že podaktorí nechcú ráno o štvrtej
počúvať dajaký randál. Nič sa však nedialo. Opäť som tresol po stene, no
tentoraz som i zakričal: „Vypnite to! Ľudia tu chcú aj spať.“

Následne sa z druhej strany ozvali iné zvuky. Škrabot, kašeľ
a praskot pripomínajúci zvuk dreva, ktoré pohltil oheň. Opantal ma hnev.
Býk oblečený celý v červenom by nebol viac rozzúrený, ako som bol v tej
chvíli ja. Chcel som skoro vstávať a nejaký magor si o štvrtej ráno
púšťa hudbu! V rýchlosti som si natiahol nohavice a vybehol na
chodbu. Zabúchal som na susedné dvere a znova som zakričal niečo
v tom zmysle, že nech je tam ticho, potrebujem sa vyspať. Neviem, či to
boli presne tieto slová, možno tam padlo aj zopár invektív, no hlavná myšlienka
bola rovnaká. Opäť sa však nič nedialo. Buď bol ten človek hluchý, alebo to bol
najväčší ignorant pod slnkom.

Hotelík, v ktorom som tej noci prespával patril
k tým, ktoré vznikli renováciou a prestavbou dajakého starého domu, a preto
mali zámky na dverách veľkú kľúčovú dierku. Prikrčil som sa teda
a pozrel cez ňu na druhú stranu. To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych
a takmer som cítil, ako sa mi tep behom jediného úderu srdca zvýšil aspoň
desaťnásobne. Plytko a rýchlo dýchajúc som sa oprel o protiľahlú
stenu a zviezol som sa na zem. Cez kľúčovú dierku na mňa hľadelo oko s popraskanými
červenými žilkami a zreničkou rozšírenou od hrôzy. Preniklo mnou zdesenie,
no zároveň ma zaplavil i hlboký pocit bolesti. Koža na mojom predlaktí sa
odrazu zvraštila ako suchý list a celé telo som mal v tej chvíli v jednom
ohni. Oko vo dverách zažmurkalo a ja som bez dychu sledoval kľučku, ktorá
sa začala pohybovať hore a dolu stále v rýchlejšom
a neliehavejšom tempe.

Zrazu som začul akýsi zvuk. Sipot, alebo tlmený sykot, ako
keď horúca para uniká spod zavretej pokrievky hrnca. Náhle som si však
uvedomil, čo to je v skutočnosti. Bol to šepot! Drsný, naliehavý, nesmiernou
bolesťou a utrpením poznačený šepot, ktorý sa mi zarezával do mysli ako
ostrie dýky.

„Odíď!“ šeptal ten hlas. „Odíď!“

Viac mi nebolo treba. Vzal som nohy na plecia, prebehol som
cez dlhú tmavú chodbu, dolu úzkym schodiskom a zastal som až na prízemí
pri recepcií.

Za pultom stála mladá žena a milo, i keď trochu
zmätene, sa na mňa usmievala.

„Želáte si? Stalo sa niečo?“ spýtala sa melodickým a upokojujúcim
hlasom.

„V izbe… vedľa…“ pokúšal som sa prehovoriť a pritom
dodávať môjmu adrenalínom nabitému telu dostatok kyslíka. Ťažko som prehltol a oprel
sa o pult. Všetku snahu som vynakladal nato, aby som sa vydýchal
a upokojil.

„Na druhom poschodí,“ povedal som napokon a ukázal na
strop. „V izbe vedľa mojej sa niečo deje. Počul som tam akési čudné zvuky.“

Nemal som v úmysle rozširovať to, že som niekoho
špehoval cez kľúčovú dierku a tak som túto drobnosť zamlčal. Recepčná sa
na mňa zadívala nechápavým pohľadom, no nakoniec sa na jej tvári objavil
upokojujúci úsmev. Očividne mala v popise práce utišovať hysterických
zákazníkov.

„Upokojte sa, pane. Hneď to vyriešime,“ povedala s trošku
prihlúplym, zjavne nacvičeným úsmevom.

„Ako keby som sa o to nesnažil,“ prebleslo mi, ešte
stále, rozbúrenou a rozhorúčenou mysľou.

Adrenalín však pomaly vyprchával a už mi nehrozil infarkt.

„Poviete mi aké to bolo číslo izby?“ spýtala sa recepčná.

„Áno, áno…“ Chvíľu som premýšľal, túto drobnosť som si
akosi nestihol všimnúť, no bolo to hneď vedľa mojej a tak som nakoniec
prišiel na správnu odpoveď: „Izba číslo 29.“

Recepčná si ma premerala zmäteným pohľadom. V jej
očiach sa miešal súcit s hnevom. Akoby ma odrazu pokladala za blázna alebo
dakoho, kto si z nej robí nemiestne žarty. Ešte sa však nerozhodla,
ktorého z tých dvoch predstavujem. Pery sa jej po chvíli spojili do tenkej
rovnej čiarky a v očiach sa jej rozhoreli jasné ohníky hnevu. Zjavne ma
zaradila do tej druhej skupiny.

„Čo sa deje?!“ zvolal som zúfalo. Nechápal som, prečo na mňa
táto žena hladí s hnevom, nechápal som, prečo ma dakto zobudil
o štvrtej ráno a nechápal som ani to, čo sa to vlastne pred chvíľou
stalo. 

„Izbu číslo 29 v našom hoteli nemáme,“ zašeptala
recepčná zlostne. „Myslíte si, že mám náladu na žarty?! Viete, koľko je hodín?!“

„Ja nežartujem!“ vykríkol som podráždene. „Vedľa mojej izby
je ešte jedna. Možno má iné označenie, no určite tam je. Videl som ju.“

Tón v mojom hlase ju musel presvedčiť, že si nerobím
žarty a tak sa na mňa pozerala pre zmenu ako na blázna.

„Pane, uisťujem vás, že naše izby sú na každom poschodí iba
po číslo 8 a žiadne iné miestnosti tam nie sú.“

Pokrútil som hlavou. „Videl som ju! Niečo sa tam deje!
Musíte ísť so mnou!“

Vtedy k nám pristúpil mladý, asi tak dvadsaťpäť ročný
poslíček a nenútene, akoby to tu prinajmenšom vlastnil, sa zamiešal do
rozhovoru.

„Čo sa deje?“ spýtal sa dôležito.

Recepčná sa usmiala a ukázala na mňa.

„Tento pán si myslí, že sa niečo deje v izbe číslo 29.“

Obaja sa na seba pobavene pozreli, no ja som sa tváril,
že to nevidím. Jediné, čo som chcel, bolo, aby sme sa šli pozrieť na tú hlúpu izbu.

„Pane,“ začal dôležito poslíček, akoby niečo vysvetľoval
malému decku. Mal som sto chutí mu jednu vraziť. „Žiadna izba číslo 29
neexistuje!“

Chcel som protestovať, no on ma chytil za plece a
pokračoval.

„Ale, aby ste sa upokojili, pôjdem s vami a spolu
sa na to pozrieme, dobre?“

Bože, to bol ale idiot! No v rozpoložení, v akom
som sa nachádzal, som vďačne prikývol. Vystúpili sme na druhé poschodie
a prišli až k mojej izbe. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Po
ďalších dverách tam nebolo ani stopy a ja som pohľadom zmätene preskakoval
z poslíčka na stenu a naspäť.

„Vidíte? Nič tu nie je,“ ubezpečil ma poslíček tónom, akým
vysvetľuje otec svojmu malému synovi, že sa pod jeho posteľou nenachádza žiadne
strašidlo. „Asi sa vám len niečo zdalo.“ Dotkol som sa studenej omietky
a pevne som zatlačil, presviedčajúc sa, že je to naozaj tak. Žiadne dvere,
žiadna kľučka, ani kľúčová dierka. Oboma rukami som si zakryl tvár
a horúčkovito premýšľal. „To nie je možné, to nie je možné. Boli tu. Boli
tu,“ šepkal som do ticha chodby. Musel som pôsobiť skutočne ako blázon. Rukami
som si prešiel po vlasoch a obrátil som sa k poslíčkovi.

„Muselo sa mi to len zdať. Viete,“ rozhodil som rukami
a previnilo sa usmial, „stres a vyčerpanosť.“

Poslíček prikývol, chápavo sa usmial, zaželal mi dobrú noc a
odišiel. No napriek tomu, že tam teraz žiadne dvere neboli, som skalopevne
veril v ich existenciu. Predsa som ich videl! Nemohol som si pripustiť, že mi
šibe. Zabalil som si svoje veci a ešte v tú noc som z toho blbého
hotela vypadol.

Viezol som sa taxíkom na vlakovú stanicu, rozhodnutý opustiť
toto čudné mesto, no po ceste som si uvedomil, že sa chovám ako hlupák. Bol to
asi len hlúpy sen, alebo to naozaj bolo z vyčerpania a stresu.
A tak som sa ubytoval v inom hoteli, pre istotu na druhej strane
mesta. Celú noc som nespal. Vždy, keď som sa o to pokúsil, pred očami sa
mi objavilo to záhadné oko a po celom tele sa mi rozlial pocit horúčavy,
akoby i na takú diaľku malo nado mnou stále moc. Na druhý deň som
nepracoval. Rozhodol som sa, že si doprajem trochu odpočinku a tak som
pozeral televíziu, prechádzal sa okolo hotela a v pokoji posedával na
balkóne. Nadišla ďalšia noc po mojom malom dobrodružstve a ja som spal ako
zabitý. Môj mozog našiel rozumné vysvetlenie a celé telo presvedčil
o tom, že to bol len zlý sen. Ráno som vstal zavčasu, s pôvodným úmyslom
obehať väčšiu časť mesta. Dal som si dobré raňajky a s novým elánom som
vykročil do nového dňa. V stánku som si kúpil miestne noviny a hneď
na titulnej strane som našiel niečo, čo mi vyrazilo dych. Pocítil som studený
pot, ktorý mi v chladných pramienkoch stekal po chrbte a pôda pod nohami
sa mi odrazu rozhojdala, akoby som stál na palube plytkého člna. Bezmocne som
sa oprel o stĺp najbližšieho osvetlenia a kŕčovito, až mi hánky na
rukách celkom obeleli, som ešte vždy zvieral noviny. Na titulnej strane sa
písalo o požiari, ktorý sa odohral práve v tú čudnú noc. Vypukol
o šiestej ráno v hoteli, z ktorého som odišiel. Nikto našťastie
nezahynul. Požiar bol spôsobený skratom vo vedení v izbe číslo 28.

V mojej izbe! Ak by som tam zostal, určite by som to
neprežil!

Ďalej sa v novinách uvádzalo, že za niekoľko minút bola
v plameňoch celá chodba, no všetkým sa podarilo dostať do bezpečia.
Najzvláštnejšie však na tom bolo, že sa článok zmieňoval o podobnom
požiari, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi odohral v tom istom hoteli.
Obeťou sa vtedy stal šesťdesiat ročný muž, ktorého našli mŕtveho v jednej
z hotelových izieb na druhom poschodí.

Nemohol som tomu uveriť. Bola to len náhoda, že som sa
odsťahoval z izby, len hodinu predtým, ako v nej vypukol požiar,
alebo to bolo niečo iné? Zachránil mi duch toho mŕtveho muža život? Neviem. No
určite to bola tá najzvláštnejšia noc, akú som kedy zažil.

Komentáre

3 Responses to Izba č. 29

  • Možno to niekomu po formálnej stránke pripomenie príbeh zo seriálu Verte neverte, no určite to nebolo mojim úmyslom. Akosi sa to samo vykryštalizovalo týmto smerom. 🙂 Neviem, možno zaúradovalo moje podvedomie. 😀 Každopádne dúfam, že to nikoho neodratí od čítania.

  • som to úplne zhltla. super sa to číta, má to spád a dej sa mi páčil. Na konci ma dokonca zamrazilo. Paráda.

  • Diky. Som rád, že sa Ti to páčilo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button