Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Zrejme nesúvisím

„Láska!"

Ale masy ma tlačia dopredu. Tváre a v nich ľudská nedokonalosť na milióny orientálnych korení. Otáčajú sa jediným smerom.

„Láska! Láska tu som, vidíš ma?"

Vyskakujem z davu, práve keď ma obkľúčia muži, svojou výškou známi z médií, zápasiaci o rekord v guinessovej knihe. Nepríjemne do seba sáču pohľadmi a valcujú spodinu.

„Milujem…! Hej! Pustite ma!"

Žena so zasneným pohľadom vpred čičíka dieťa oplakané nedostatkom lásky, vníma, že jej vrieska v náručí a začína sa hnevať.

Cez prechod pochoduje škôlka. Deti skáču z bielej na bielu, učiteľky zas akosi nechtiac len do rebier zebry, čertvie, kam to hľadia!

Manažéri kráčajú suverénne, škoda reči. Veď cestičky otvára im kožený kufrík.

Okolo starcov slepne čas a staré mamy už iba pasívne poberajú dôchodok; servírovať životné pravdy v medovom krémeši je predsa zastarané.

A rozhovor dvoch ježí mi chlpy. Ona mu kúpila auto, on chcel skrátka sex. Ona chcela auto, no on jej však vo vertikále iba stereotypne ofúkol ušné lalôčiky.

„No tak… Prosím!"

Deriem sa dopredu, drzo, pomedzi póry jedovatého ovzdušia, v ktorom čistota dýcha toľkou špinou…
Len ktosi kráča aj opačným smerom.

„Láska!!!"

Strhávam páchnuce čiapky bezdomovcom a hádžem ich tam, kde skromnosť zohrieva, spolu s vlastným zúfalstvom vtesnaným medzi písmená o-p-o-z-i-t-a (milosrdenstva).
Zarastené brady kornútov s nabrúseným samopalom pichajú nenávistne a preklínajú lepších milencov. Nechty žien zas mimovoľne škriabu, keď sa im z úst lejú motúzy láskyplne pozlátených otázok, za čím bezvýznamným sa to toľko ženiem.

„Prosím! PROSÍM! Bože, prosím!!!"

Obzrieš sa, nádherne zamračený, pohľadom röntgenuješ smeti.

A vtom neger po slovensky roztriešti na nás zhora svoj sprivatizovaný tovar a znepokojene zráta šrotovné, kým ja si z hrdzavej rany vyberám krvácajúci kus kanálového poklopu.

Odhodilo ma to na cestu, eutanáziu zvierat. Zbieram sa spod kolies tvojho auta, ktoré ako jediné momentálne nepodlieha zákonu zotrvačnosti a neváham. Prstom nakreslím hrbaté srdiečko na orosené predné sklo, keby náhodou, keby si si niečo nepotrebné zabudol na sedadle spolujazdca, ako napríklad bundu alebo… a rozhodol by si sa to hľadať, čo asi nerozhodneš…

A stále mi nijak nedochádza, že je to zbytočné, že srdiečka na tejto pologuli svinstva nemajú miesto.

 

 

 

 

 

 

 

Nestíham ujsť, keď tvoje auto ramuje zúrivý kamión.

Ďalšie príspevky

Komentáre

20 Responses to Zrejme nesúvisím

  • musím si to viac prečítať chvíľami som strácal zmysel, musel som sa vrátiť a znova, a ešte záver ..a už chápem

    píšeš úvahu a v závere sa obraciaš k nemu, akoby dej, tento moment som nepochopil

    prečítal som si tvoje básne, niektoré poznám z madnessu,  vráť sa k nim občas

    sú dobré, možno trochu obrúsiť, zjednodušiť, no hodnotím ich vysoko

    máš, čo ja nemám, schopnosť odpozorované presne a originálne pretransformovať do obrazu, závidím, písalo by sa mi ľahšie

    pozri na madnesse bludičku:)

    udivuje ma tvoj nadhľad, a úsudok v komentároch

    a nehanbi sa za seba, alebo čo je za tým vymazávaním 🙂

     maj sa

  • Tento príspevok je ťažší, ale zas myslím, že nie až taký ťažký, ako Závet.
    Ten zmysel tam skresľujú obrazy… už by som sa asi mohla dokopať do niečoho na pokračovanie 😀 lebo toto sú len filozofické muky 😉
    Ale zhrnutie, zhruba – viem že by sa to nemalo, no pridám – je to jednoduché. Ide o svet, o to, ako sa masy ľudí ženú za niečím úplne bezvýznamným, no môj „vyvolený“ nie! (len som ho naschvál nenazvala menom ale „Láska“) Chcem sa k nemu dostať, chcem sa vrátiť späť a zúfalo kreslím srdiečko… a bla bla bla… záver už dáva zmysel?

    Ďakujem za komentár, za toľko komplimentov… a nadhľad? ešte nikto mi nepovedal, že mám nadhľad :D:D:D:D iba že som pojašená a možno nevychovaná (v úvodzovkách). Asi aj to bude nejaký druh postihu 😉

    Ako sa to…? Jáj!
    Múze zdar!

  • Keby som ťa nechcel pochváliť, tak by som asi musel zostať ticho. 🙂
    Opäť jeden nádherný príspevok, ktorý keby som bol slabšia povaha, tak by zo mňa aj slzu vyžmýkal. 😀
    No skrátka, krása.
    Parádička.
    Len tak ďalej!
    Inak s tým na pokračovanie, už sa mi od viacerých ľudí donieslo do uší, že by si mohla aj tú Amandu znovu oživiť. 😉
    A tak ako je mojím zvykom: „Zostaň s múzou!“
    S pozdravom Dušan Damián.
    Respect Maya!
    ;D

  • No… keby som mala na Amandu slinu tak už ju oživím dávno, ver tomu, lenže… myslím že už by to bolo o niečom inom. A odhliadnuc od toho roku, kedy som ju písala, som už oveľa kritickejší realista a pripadá mi to len ako presladená volovina.

    No začínam vážne uvažovať nad tým, že by som rozpísala nejaké fantasy. Aj keď je pravda, že tieto svoje poviedočky považujem tiež za fantasy. (a ako bonus za fantasy realitu) :D:D:D

    Vďaka za komentár. Osobne si myslím, že tento príspevok má veľa múch, ale budem sa snažiť vysúkať zo seba aj dačo lepšie…

  • Mal som len pozornejšie čítať, asi tá únava..
    teraz sa mi to zdá ešte lepšie, ale ďalšie komplimenty si nechám pre seba, ešte nám spyšnieš (ale to asi nebude tvoj problém)
    teším sa na ďalšie

  • Snáď nie, snáď ma taký problém nebude trápiť. Snažím sa držať pri zemi 😉

    Je dobré občas sa vrátiť 🙂 sranda… trochu ma mrzí, že najlepšie rozumiem svojim dielam, ale básne tvojho typu môžem hodnotiť len z hľadiska dojmu 🙂 do hĺbky ich rozanalyzovať nedokážem… a vždy keď sa k nim vrátim v inej nálade, povedia mi niečo nové:)

    Tak snáď o tom je poézia (?) :D:D:D

     

  • Máš dar vytvárať slovami pred očami čitateľov naozaj realistické obrazy. A zároveň nemám pocit, že by v nich čosi škrípalo, čo sa mi stáva neraz dokonca aj pri dielach autorov údajných bestselerov. Neviem, možno to tak pôsobí len na mňa, no zdá sa mi, že len málo autorov má schopnosť zapisovať veci tak, aby som nemala pocit, že ma čosi pri ich čítaní v mozgu tlačí. A ty patríš medzi nich.

    Dúfam, že sa vyjadrujem aspoň trošku zrozumiteľne. 🙂

    A kvôli Amande sa netráp… keď už ja pri čítaní nejakého diela nezvraciam, tak to určite nie je presladené. 😀 A hoci sa tie zverejnené diely možno držali jedného z troch nesmrteľných základných scenárov pre ľúbostné príbehy (konkrétne scenára Ako chudobná sivá myška k šťastiu prišla), nikto nevie, teda aspoň nie z nás čitateľov, ako by to dopadlo. Ale viem asi, ako sa cítiš. Ani mne sa potom, ako si plno ľudí prečítalo moje sľubné (alebo som si aspoň namýšľala, že sľubné) začiatky príbehov, nejako nechcelo v nich pokračovať.

  • k pribehu sa vyjadrovat nejdem, lebo vsetko dolezite uz bolo povedane, a ja toho vela mudreho zvycajne aj tak nepoviem 😀

    kde najdem ten spominany madness? nie a nie to najst…

    muze zdar!!!

  • vo veciach, ktoré píšem, netreba hľadať ťažké filozofické myšlienky, odpovede, ktoré nás môžu skutočne uspokojiť sú zväčša  jednoduché, píšem momentky, ktoré zachytávajú bežné problémy vo vzťahoch, citové rozpoloženia; samozrejme , metafory ponúkajú aj iný význam, a každý čitateľ do textu vnáša hlavne seba..

    mnohým dielam tiež nerozumiem, a niekedy mám pocit, že ani ich autori..  

  • Mrknem na to s týmto vedomím 🙂

    Rada.

  • Ešte pred rokom som písala úplne inak a zrazu mám dar… wow 😀

    Ďakujem za komplimenty Adhara, naozaj ma očarilo, že si ostala očarená 😀 asi tárkam trošku. Je vlastne možné, aby toľko metafor v jednej kope človeka netlačilo na mozgu? Vždy, keď idem niečo zverejniť, tŕpnem, či to vôbec niekto pochopí, či mi niekto nepovie, že to už preháňam… 

    A kvôli Amande sa netrápim. Už by to jednoducho nešlo. 

  • všeobecne na Tvoje písanie, čiže aj na to, ako si písala pred rokom. Teda to nie je nijaké "zrazu". 🙂

     

    Metafory sú dobrá vec a či ich nie je priveľa, to závisí hlavne od toho, komu je to určené. Ak by si chcela písať pre bežný široký ľud, tak by si im to nielen musela napísať polopaticky, ale ešte im to aj tou lopatou natĺcť do hlavy. 🙂 Zdá sa mi až nemožné, aký je toto nechápavý národ. Alebo že by som ja bola neschopný autor? Lebo vždy, keď dám do nejakého svojho diela len trošku nejakého náznaku, čosi nevypovedané, alebo obrazne povedané, ešte NIKTO a NIKDY to tam nenašiel. Potom sa ich na to pýtam, či si to tam všimli a oni vždy vyvalia nechápavé oči: Vážne? Aj toto tam bolo? A ja im musím prstom ďubať do riadkov, aby to vôbec našli.

     

    Na druhej strane, ja nie som žiadna chodiaca chápavosť a musím priznať, že niektoré tvoje filozofické diela mi sadli menej a len viac-menej hmlisto som tušila, o čo v nich išlo. Toto bolo z tých, čo mi sadli viacej, preto som tu aj nechala komentár. Ale ten tlak na mozgu, ktorý som spomínala, ten sa objavuje z iných dôvodov, než je pochopenie či nepochopenie.

  • Dobre teda, ďakujem ešte raz 🙂

    Nemyslím, že slováci sú nechápaví, ale určite aj sú. Len komu sa nechce premýšľať ten chápať nikdy nebude…
    Hej, polopatickosť je potrebná 🙂 v bežných dielach… tým naznačujem že už by som sa mohla FAKT k niečomu dokopať :D:D:D:D

  • http://www.citanie.madness.sk

    no ak tam niečo vložíš, rátaj aj s tvrdším komentárom

    🙂 

  • diki, no ak tam nieco vlozim ratam len s najtvrdsimi komentarmi 😀

  • Áno dokop sa k niečomu!
    Len smelo do toho!
    Nech sa máme do čoho zakusnúť. 😉

  • Väčšina géniov zostala za svojho života nepochopených, tak to ber 🙂

  • To patrilo mne? 😮

    Prepáč že sa pýtam jak blbá… ale fakt som v rozpakoch teraz :D:D:D 

  • to by mohlo znamenať, že géniom sa stávaš podľa toho, kto ťa práve číta; ak menej inteligentní, si génius, ak inteligentní, upadáš do depresie, a ak ťa nechápe nikto…možno by si mala robiť niečo iné (to však nie je tvoj prípad)

    myslím, že génius je ten, kto jednoduchými prostriedkami dokáže rôznorodým ľuďom predložiť na premýšľanie najzákladnejšie otázky: kto a odkiaľ sme, kam ideme.. 

  • To si povedal naozaj veľmi pekne 🙂

    🙂 súhlasím. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button