Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 5

Štyri kroky tam, štyri naspäť. Štyri kroky tam a štyri naspäť.
Nervózna prechádzka vo svojej jednoduchosti ponúkajúca len obraz troch mĺkvych,
tmavých stien. Údery kožených podošiev rytmicky presne zapadajúce do neustále
sa opakujúcej šablóny. Štyri kroky tam, štyri naspäť. Darlanovi to pomáhalo myslieť.

„Už nemôžem viac čakať,“ vydýchol do ticha temnice. „Zoberiem
Morena zo sebou za každú cenu. Aj keby som ho mal odniesť na chrbte.“

Bolesť v ľavej ruke ustúpila a aj ostatné zranenia
sa dobre hojili. Nastal ten správny čas.

„Hej!“ skríkol. „Potrebujem hovoriť s kráľom! Okamžite
ma prepusti!“

Chvíľu čakal, no nič sa nedialo. Očividne nebol pre
strážnika tak zaujímavý, ako si pôvodne myslel. „Hej!“ zareval opäť a tentoraz
k tomu pridal i rinčanie železných mreží. „Chcem sa rozprávať
s kráľom! Okamžite ma zaveď ku kráľovi!“

Po chvíli začul dupot ťažkých chodidiel, ktoré sa valili po
schodoch ako plné pivové sudy a z rohu sa vynoril soptiaci, Darlanovi
dobre známy, mladík.

„Drž hubu!“ zareval a hrubou palicou tresol po
mrežiach.

„Chcem hovoriť s kráľom!“ odvetil Darlan panovačne.

Jasnomodré  oči
mladého dozorcu sa od potláčaného hnevu zúžili. „Ak okamžite nesklapneš,“
zavrčal, „už nebudeš môcť hovoriť s nikým, pretože ti rozbijem papuľu!
Rozumieš?!“

„Ty?!“ Darlanov smiech sa odrážal od stien väznice sťa
lavína padajúcich balvanov a každý jeden z nich prebodával mladíkovu
hrdosť ani ostrá dýka.

„Ešte jedno slovo,“ zavyl strážca, „a prisahám, že ťa
ani vlastná mater nespozná!“

„Počúvaj ma, sluha!“
Posledné slovo Darlan vyslovil s pohŕdavosťou arogantného kniežaťa. „Choď
za kráľom a povedz mu, že s ním chcem hovoriť!“

Po tomto výstupe sa Darlan na krátko odmlčal a s pôžitkom
sledoval reakciu, ktorú vyvolali jeho slová.

„Ty… sluha…?!“ koktal mladík od zúrivosti celkom
popolavý v tvári a roztrasenými rukami pchal kľúč do zámky. „Veď ja ti
ukážem, kto je tu sluha!“

Darlan s trpezlivým úsmevom vyčkával na tú správnu
chvíľu.

Zaznelo slabé šťuknutie – to mladík otočil kľúčom. Keď sa však
dvere pootvorili, väzeň do nich z celej sily vrazil a žalárnik vletel
do náprotivného múru. Darlan k nemu okamžite priskočil a ďalším
úderom do tváre ho poslal k zemi. Vzal si jeho palicu, obliekol si plášť a
vybehol hore schodmi, ktoré viedli do malej zatuchnutej miestnosti
s holými stenami. Na ľavej strane stál nízky drevený stolík s ešte
nižšou stoličkou. Vpravo sa krčila malá piecka, v ktorej pukotal oheň a napĺňal
miestnosť dusivým teplom. Nečudo, že bol
žalárnik taký nevrlý, keby som ja mal celú večnosť sedieť na tej malej
stoličke, tiež by som bol,
pomyslel si a potichu pootvoril vonkajšie dvere.
Nachádzal sa v malej miestnosti na hornom nádvorí stojacej rovno oproti
hradu. Slnko sa skláňalo na západ a od severu pofukoval chladný vietor. I tak
sa však po vonku prechádzalo množstvo ľudí.

Darlan si pritiahol plášť až ku krku a nenápadne vykročil
smerom k hradnej bráne. Jedným očkom poškuľoval k dolnému koncu nádvoria,
na hradby a stráž. Šťastne sa dostal až ku vchodu do hradu, jemne
pootvoril dvere a ľahučko ako úhor, čo bolo na tak veľkého chlapa
obdivuhodné, vkĺzol dnu. Opäť sa ocitol vo vstupnej sále. Tentokrát v nej
však vládlo šero a pri dverách na náprotivnej strane nestála žiadna stráž.
Kráľ i s Morenom musí byť vo svojich
komnatách,
pomyslel si a rozhodne vykročil. Uprostred sály však
zastal. Z dverí vyšla postava s dlhou palicou v pravej ruke,
ktorej pohľad sa upieral priamo naňho.

 

***

 

Po odchode z väznice Moren zamieril rovno ku kráľovi. Vstúpil
do hradu a po schodoch vybehol k panovníkovým súkromným komnatám. Pri
vstupe ho však čosi zastavilo. Spoza dverí začul akési hlasy. V žiadnom
prípade nemal v úmysle načúvať, no ten druhý hlas nepoznal a nevdojak
pritlačil ucho k dverám, zadržiavajúc pritom dych. Neznámy šepkal, akoby
mal niečo s hrdlom, alebo hovoril cez hrubý závoj a Moren nedokázal
rozoznať jeho slová. No kráľa počul zreteľne a prekvapil ho strach, ktorý
vycítil z tónu jeho hlasu. Takto ho ešte nepoznal. To on bol vždy ten pohŕdavý
a odmeraný. Ten, ktorý mal najväčšiu moc. Teraz znel ako bábka
v niečích rukách.

„Áno, je uväznený a dobre strážený,“ zamrmlal panovník
a Moren pritlačil ucho k dreveným dverám ešte tesnejšie.

„Nie, nebojte sa,“ odpovedal na nezreteľný šepot. „Nikto a nič
vám nebude stáť v ceste. Nezabudnite však na moju odmenu.“

Opäť zaznel šepot, tentokrát však viac sípavo.

„Áno, áno, nechcel som vás v žiadnom prípade uraziť,“
horlivo sa ospravedlňoval kráľ. „Samozrejme. Som vaším oddaným služobníkom.“

„Áno. Nebojte sa,“ odpovedal na ďalší šepot. „O toho
chlapca sa postarám. Už nás nebude viac otravovať.“

Moren od zúrivosti zovrel päste. Darlan mal pravdu! Kráľ, ktorému bezhranične dôveroval, ho zradil.
A nielen jeho, ale aj celý ľud. Bez zaváhania vletel do kráľovských
komnát, mieriac svojou palicou na prekvapeného panovníka.

„Vy…,“ Moren sa snažil popadnúť dych. Zúrivosť ním
lomcovala ako rozbúrené more osamelým člnom. „Mal by som vás na mieste zabiť!
Zradili ste svoj ľud!“

Kráľ, zaskočený vývinom situácie, zostal stáť pred zrkadlom,
nehybný ani socha. Po chvíli však nahodil svoj zvyčajný povýšenecký výraz
a s náznakom ľútosti sa pozrel na Morena.

„O čom to hovoríš, chlapče?“ povedal s úsmevom. „Nikoho som
nezradil.“

„Počul som vás ako ste sa rozprávali…“

Moren sa zarazil uprostred vety a s prekvapením odzrkadľujúcim
sa v jeho jasnomodrých očiach sa zmätene obzeral po miestnosti, v ktorej
nebol nik okrem neho a kráľa.

„Čo si počul, Moren?“ nežne sa prihovoril chlapcovi kráľ
a s doširoka roztiahnutými rukami sa k nemu pomaly približoval. „Nik
tu predsa nie je. S nikým som sa nerozprával.“

Moren zostal na chvíľu zaskočený. Nevedel, čo si má myslieť.
Šibe mi? napadlo mu a začal
pochybovať o tom, čo počul. Možno sa mu to len zdalo. Možno chcel tak veriť
Darlanovi, že si to len predstavoval. Ľavou rukou si nervózne prešiel po čele
a vlasoch. Zmätene sa zahľadel na kráľa, ktorého črty tváre v tejto
chvíli prekypovali ľútosťou a pochopením. Nie, pokrútil Moren rozhodne hlavou. On by svoj ľud nezradil. Priam cítil, ako mu zo srdca spadol
obrovský balvan. Spustil ruku s dlhou palicou a neurčito pokrútil
hlavou.

„Prepáčte…“

Ostrie dýky sa zablyslo v zlatočervenom slnečnom svite
a Moren inštinktívne odskočil nabok. Aj napriek tomu však zacítil,
ako mu ostrá čepeľ preniká do ľavého pleca a od pálivej bolesti zaťal zuby.
Rýchlo však vystrel palicu smerom ku kráľovi a z hrdla mu vyrazili tóny,
ktorých pradená sa postupne pospletali do jediného slova dávno zabudnutého
jazyka. Vzduch sa naplnil pulzujúcou energiou, miestnosť sa zachvela pod náporom
moci a kráľovo telo sa v náhlom strete zo studenou kamennou
stenou bezmocne zviezlo na zem. Dýka panovníkovi vypadla z ruky a v jeho
studených očiach zaplápolal oheň nenávisti.

Moren potriasol hlavou a zatlačil bolesť do úzadia.
Uprel na kráľa pohľad plný hnusu a odporu. Pán Marbanu sa pokúsil vstať,
no opäť sa zviezol na studenú podlahu.

„Prečo?“ spýtal sa Moren sípavým hlasom plným hnevu a opovrhnutia.
„Prečo ste zradili svoj ľud?“

„Kvôli tomu, čo ľudia hľadajú už po stáročia,“ arogantne
vyprskol kráľ. „Kvôli nesmrteľnosti a moci, ktorá by teba aj tisíce takých
ako si ty zmietla zo sveta, akoby ste neboli viac než zrnká prachu!“

Moren sklopil tvár a svetlé kučery vlasov mu zakryli jasnomodré
oči.

„Moc a nesmrteľnosť,“ prehovoril potichu a nesúhlasne
pokrútil hlavou. „Dosiahnutie nesmrteľnosti a moci, o akej hovoríte,
nie je možné. Sú to len rozprávky pre malé deti. Oklamal vás. Použil vašu
najväčšiu slabosť proti vám.“

„Nie!“ Kráľ zaťato pokrútil hlavou. „Spýtaj sa Darlana!“
zasipel. „Vie o tom viac, ako si myslíš!“

Moren prekvapene nadvihol obočie. „Darlan? Čo s tým má
on spoločné?“

„Všetko! Čo myslíš prečo som ho uväznil?! To jeho chce môj
pán! Po ňom túži! To on na nás zoslal jeho hnev!“

Morenovi sa od hnevu roztriaslo celé telo. „Klamete!“ skríkol.

„Prečo by som ti klamal?“ usmial sa kráľ povýšenecky a sebaisto,
akoby nebol tým, kto sa práve teraz bezmocne opiera o studenú kamennú
stenu. „Počúvaj ma,“ pokračoval stíšeným hlasom. „Pridaj sa ku mne
a môj pán ti dá po čom zatúžiš. Budeš mať moc, o akej sa nikomu ani
len nesnívalo a staneš sa nesmrteľným. Porozmýšľaj o tom. Neunáhli
sa. Táto ponuka platí len v tejto chvíli. Odmietneš a čaká ťa istá smrť!“

Moren nepotreboval nad ničím premýšľať. Odpoveď poznal skôr
ako kráľ dokončil svoj výstup. „Netúžim po nesmrteľnosti a ani po moci,“
odvetil rázne.

„Kto klame teraz, ha?“ usmial sa panovník. „Každý chce byť
nesmrteľným a mať moc, pred ktorou sa trasie celý svet.“

Moren znechutene pokrútil hlavou. „Obránim toto mesto,“ prehovoril
od hnevu roztraseným hlasom, „a potom sa rozhodnem, čo urobím s vami.“

„Budeš ma musieť zabiť,“ zasmial sa kráľ. „Pretože ľud je
verný mne, nie tebe. No pochybujem, že dokážeš dlho vzdorovať sile
najtemnejšieho a najmocnejšieho. Zomrieš v plameňoch, ktoré pohltia toto
mesto a budeš prosiť o zľutovanie. A ja sa na to budem dívať so
zadosťučinením.“

Moren sa zhlboka nadýchol a z jeho očí, viac ako
čokoľvek iné, na kráľa hľadelo sklamanie. Zdvihol čarodejnícku palicu k stropu
a šeptom vyslovil niekoľko slov, po ktorých sa jej pokrútený koniec rozžiaril
zeleným trblietavým svitom. Následne ho namieril na muža pred sebou
a k predošlým slovám pridal ešte jedno. Lúč pohltil panovníkovu
vystrašenú tvár a celé telo mu ovislo sťa bábka bez svojho bábkara.

Moren bez slova vyšiel z komnaty a potichu za
sebou zatvoril dvere.

Komentáre

4 Responses to Strážca – časť 5

  • Dobre píšeš, akokeby som tam bola

  • Potešila si ma. 🙂

  • Som to inak začal čítať hneď ako si to vyvesil, ale nemal som času si to dočítať do konca.
    Povedal by som, že túto časť mám načítanú nespočetne veľa krát. 😀
    Ale tak začína to naberať grády, čo sa deja týka. Teším sa aké zázemie si pripravil hrdinom a som vážne zvedavý na Darlanovu úlohu (teda, kto, čo, kedy, ako…)
    Lebo od tej jeho úlohy v diele bude závisieť aj to kam si tvoj príbeh zaradím.
    Čo sa týka štýlu, myslím, že k tomu sa tentokrát už vyjadrovať nebudem. Nebolo tam vlastne nič, čo by ma nejak zvláštne iritovalo, takže som sa zameriaval už len na dej, ktorý je dobrý a páči sa mi, že staviaš na dialógu a vnútornom monológu – to je podstata dobrého čítania aj vo fantasy. (Aspoň podľa mňa)
    Túto cestu ti teda odporúčam. 😉
    Zostaň s múzou a teším sa na pokračovanie.
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Snáď sa Ti bude páčiť aj pokračovanie. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button