Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Posledné tóny pohrebnej symfónie

Dotyk rúk, tichý pohreb dňa a jeho posledné objatie v smrteľnom bozku s nocou. Staré mesto voňalo piesňou vyhasínajúcej nádeje. Námestie plné ľudí žiarilo a pohasínalo zároveň, jasne bolo počuť tlkot srdca jej ako i toho môjho. Kto tušil, že prišli sme ako jeden a odídeme každý inak ako sme prišli. Priateľská láska ba či láskavé priateľstvo čítať z pohľadov tých dvoch cudzincov? Nevypovedané zostáva nevypovedané a zúbožená krása za dverami spiaca, neverí už v lásku, hoc bolesť sa stráca. Odchádza v bielych šatách z pohrebnej symfónie, tichý povzdych, slza s leskom Zem pokropí a z tmavej hrudy vyrastú magnólie.

Je niečo platonickejšie ako vzťah založený na čistej láske? Kdesi v diaľke započuť úryvok verša, „budem čakať“. Som tu, sme tu spolu, no ty sa pýtaš, či tu budem zajtra, či tu budem, keď budeš padať. A či strach, hrôza, slabá chvíľa, ty moja krásna víla, donútila si ma riecť, že radšej ťa nechám spadnúť a radšej zmrzačený utečiem. V tvojich krásnych modro sivých očiach, lemovaných zlatými pruhmi, nevidím seba … prázdnota, sklamanie a ukrutný smútok. Som zviera a či padlý anjel? Klamem ťa a preklínam svoju dušu, no je neskoro. Stále mi v ušiach tvoj vzrušený hlas znie „nechcem ťa stratiť“, no strácam ja teba. Ľúbil som, ľúbim a ľúbiť budem, teba dnes ako svoju lásku, zajtra ako spomienku, ako vzdialenú krásku. Nežijem v čase a či priestore, som tu teraz a čakám, keď ťa bude treba zachytiť na okraji útesu, vyloviť z vĺn, ovlažiť ti ústa v púšti. Úsmev nedokážem zakryť pri pomyslení, že je niekto bližšie ako ja. Spolu ešte prejdeme ponad Cháronovu rieku, bez dvoch mincí, no inú daň platím. V poslednom momente chytím ťa ešte za ruku, naposledy snáď, tvoju ľadovo chladnú ruku. Chcel som ti povedaťže ťa milujem a bez teba nedokážem byť človekom, no ty krútiš hlavou a ja mlčím. Onemel som na chvíľu a naveky.

Tak nechávam ťa odísť.Počul som snáď vzlyk, ktorý sa ozýval, jej, či môj? A tak nie som teraz celý človek, je tu teraz len roztrhaná polovica, krvácajúca v slastnej bolesti vône ruží, temnotou spasených duší, kričiaca v okovách mieru … čas ukáže, ty nie si už viac moja láska, odíď a vezmi si moje srdce, vezmi ho so sebou, srdce i v ňom tú čiernu dieru. 

Komentáre

2 Responses to Posledné tóny pohrebnej symfónie

  • Páči sa mi celkovo tvoj štýl, avšak držíš sa jedného prúdu myšlienok, jednej formy usporiadania slov a spolu s tými odkazmi v texte je to skrátka šité len na určitú momentálnu náladu.
    Teda páčilo sa mi to, ale škoda, že som si to čítal ráno. 🙂
    Jediná vec čo ma trochu pichlo do očí je otázka: „Je niečo platonickejšie ako vzťah založený na čistej láske?“
    Najmä to slovo „platonickejšie“.
    Pred nedávnom sme tu viedli debaty o tom čo je to platonická láska, tak by ma zaujímalo ako vnímaš toto slovo ty. Čo si pod tým predstavuješ pod pojmom „platonický“ i „platonická láska“.
    Inak musím povedať že toto tvoje dielko u mňa vedie, a je hneď za tým: „Čo nosíte v duši?“
    Zostaň s múzou pán Tatingeyev!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Hm.. Dve slová. Presýtené a opakovanie. Dávaj pozor aby si nenastrkal priveľa myšlienok na jednu kopu. Je to trochu namáhavé čítať. Aj keď sú to nádherné obrazy, uvítala by som väčší priestor pre ne, rozsah. A ešte k opakovaniu. Stráááášne mi vadí to tvoje „a či“ . Ah.. Ale inak som na teba pyšná Adam :-*

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button