Literárny blog Kope Vás múza?
Cestovateľský blog Cesty a rieky
vždy keď mi prudko vrazíš do slabín
nevyplaš
tlkot kopýt tesne pod dlaňou
plaché stádo snov
ukryté v spleti hrív…
zbytočne
mnou trasieš
viem
čo chcem
zakričím
nádych tvojich nozdier
cítiť vo svojich
na chrbte chvenie
keď sa smeješ že ma dohoníš
alebo…
aspoň sa nesplašiť
keď mi prudko vrazíš do slabín…
Ďalšie príspevky
jednoaktovka o metamorfóze
občas sa zdá moje hniezdo prázdne
…
balada o záhrade
ešte si ťa kŕčovite zvieram
modlitby
verím, že aj prach má punc večnosti
kým ti vyhladím brázdy
pomôž mi do ticha…
vášnivá spomienka na čaj o piatej
pominuteľné šmuhy na skle
dni počítané na dotyky
impresia bez dotyku
Dotyky
aj keď mlčím
si prach..
Ach, ženy…
sú rána keď sa bezcielne brodíš trávou
tak ako tráva
niečo mi uniklo
do tvojich pláží
ja by som názov nedala taký, aký si dal. Pre mňa bol posledný verš najkrajšou peckou z celej básne 🙂 je taký silný, že nepotrebuje na seba upozorňovať (v názve)
🙂
Ale to je môj dojem. Autor si ty, furt to vravím. 🙂
Veľa šťastia 🙂
😀
Tentokrát bez výhrad, súhlasím absolútne s Majkou. 🙂
Inak musím povedať, nádherné dielko.
A tuším mám ďalšieho favorita medzi tunajšími autormi. 😉
Múze zdar!
S pozdravom Dušan Damián.
ďakujem