Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

maria.mazuchova

AUTOR

mariamazuchova

Prastará boli moja mama

25. októbra 2009 | Autor maria.mazuchova | Počet zobrazení: 2207 | Počet likov: 0

Hrubých koreňov v zemi.. to teda je na tom orechu. Aj konárov, predierajúcich sa pohasnutou, zažltnutou korunou. A brázdy v kôre pripomínajú šutre zadupané v kamenistej hradskej; kľukatia sa ako cestička k prastarej mame.

Mame.

A prastarej! To je až trikrát mama.

Ktovie, čo všetko sa odohralo v domčeku s plechovou strechou, kým pivnicu nezačala zalievať voda a Prastarká si tak nezodrali kríže?

Z orecha popadá spŕška oblých dopisov o bohatstve v chudobe, príjemne zaštrngocú na machom pokrytej zemi a počkajú…

A to všetko len preto, že na citlivú strunu posadil sa holub.


Ten istý holub na podstene a zaokrúhlených úsmevov, koľko listov na orechu. Je v nich všetko, čo si človek od života môže priať.

Prastará mama v čiernej šatke, s gamašami po pupok suknice a tam zástera od cesta z bryndzových halušiek. Práve teraz zaháňajú poloslepého Riga do búdy, aby sa mohli sliepky odšuchtať na druhý koniec dvora. Rigo! Okolo neho som sa vždy bála k latríne! A chodníček nepriamo úmerný jeho reťazi. Ešteže sa zase zamotal…

Sedíme na prahu dverí, ktorý býval skalopevne obložený pleteným koberčekom. Rátam farby a rozmýšľam, či by ma mama nehrešila, že sa doň utierajú nohy. A potom myknem plecom… veď aj ona sedávala…

Starká perú vo vaničkách z plechu. A kým im to zaberie pol dňa, Lanza, ktorou žmolia zafúľané handry rozvonia ich blízkosť, ruky, šaty, šediny.

Aj ja som sa hrávala s mydielkom… Bolo zelené, položené na drevenej lavici a míňalo sa pomaly.

Pamätám si padláš, na ktorom som nikdy nebola, lebo doň viedol pravouhlý rebrík. Záhradku, odkiaľ znásilňoval pohľad do cigánskej chajdy, humienko za cintorínom (stále vídavam). A tiež hliníkový tanierik pre mačku, s večne nedopitým mliekom. A keď už naozaj nebolo mlieka ku chlebu, mačka prestala chodiť.

Učok. Nevie otvoriť bráničku. Starká hromžia, či bol zase „u Klešíkov"! Tacká sa, ale nákup nesie, na mňa sa usmieva. Potom ľahne spať.

Ách, Fuňo, Fuňo.


„Fuňo. No povedz Fuňo. Kto som ja? Fu-ňo!" Smial sa, kým ešte nemal dnu.
„Mamo… a nedali by ste mi… veď viete… no, vy viete…" Žobroní.
Starká sa vždy pozrú príkro, ale keď im trasľavé prsty už kolú oči, s nevôľou odbehnú do komôrky a prinesú za pohárik.
„Na! Keď už inak nedáš!"


Schovám orech, ešte nevyliahnutý. A prinesiem prvého novembra, ta, pred humienko. Veď vy viete kde.

maria.mazuchova
Ďalšie príspevky
Publikovaný v: Kope Vás múza

Komentáre

12 Responses to Prastará boli moja mama

  • boco on 25. októbra 2009 at 16:37

    moja poklona
    netvrdím, že s tým netreba nič robiť, no spracovanie myšlienky je výborné
    len pár slov..
    príjemná atmo, akoby som tam bol
    nie prvoplánové, no zrozumiteľné
    teší sa na ďalšie

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 25. októbra 2009 at 16:52

    Ďakujem veľmi pekne 🙂
    Naozaj si to cením 🙂

    Odpovedať
  • Denisa on 25. októbra 2009 at 17:12

    velmi dobre, to sa musi nechat, ten zaver ma rozlutostil…tak ako ma rozlutosti buduci vikend…
    veru, tam, kde su vsetci ti, na ktorych sa nezabudlo, tam kazdy polozi „oriesok“…
    velmi pekne…
    muze zdar!!!

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 25. októbra 2009 at 17:44

    Nesmúť 🙂
    Leží len telo. V skutočnosti žiaden človek nikdy nezmizne! Život je priveľmi silný na to, aby niekto len tak zmizol.

    Ja keď pôjdem prastarkej a učokovi na hrob, usmejem sa. Lebo takto po smrti mám už len krásne spomienky… vybavuje sa mi vôňa perín, drevená podlaha, chatrná piecka, to ako starká často vstávali na wc-ko a strašne pri tom šomrali (to šomranie mám po nich)… atď.

    Ale vieš z čoho ma naozaj mrazí?
    Že keď idem na hrob, vidím tam:

    "Mária Mazúchová, odpočívaj v pokoji"
    :D:D:D:D:D

    Odpovedať
  • strossovci on 26. októbra 2009 at 6:19

    až sa mi chlpy na ruke postavili

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 26. októbra 2009 at 14:59

    Ďakujem veľmi pekne 🙂

    Odpovedať
  • verdel01 on 27. októbra 2009 at 7:19

    zvláštne ako sa ti to usadilo v pamäti. pri čítaní som tam bol s tebou a ver, že mi bolo trochu smutno. je to už dávno. … a na druhej strane cintorína je druhý učok s mojím menom … len neviem prečo ťa to pochytilo pod orechom.
    pa

    Odpovedať
  • Vjerka on 27. októbra 2009 at 9:41

    mám rada atmosféru dávneho a príležitosti, keď sa jej môžem dotknúť – takže opäť vďaka! 🙂
    je zvláštne, ako si to reálne vystihla (najmä v druhej polovici), veď zrejme si bola vtedy ešte malá. mne sa zdá, že chápeš ďalej, ako ti vymedzujú tvoje zážitky. myslím si, že generácie si musia prenášať nejaký gén minulosti, že to proste máme v sebe, schopnosť precítiť to a rozoznávať to ako niečo známe..

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 27. októbra 2009 at 10:53

    Ani ja neviem, prečo ma to pochytilo pod orechom… Asi to nemá veľa súvislostí, len sa mi dobre tvorilo.
    Ďakujem za prečítanie, aj za komentár 🙂

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 27. októbra 2009 at 10:57

    Vjerka, ja až taká stará nie som. Nejdem uvádzať vek, lebo by ste asi trochu dlhšie kukali na obrazovku. Ale prastarkú mám živo v pamäti 🙂 len to som tým chcela 🙂

    ďakujem za komentár 🙂

    Odpovedať
  • lillo on 2. marca 2012 at 7:05

    ..tak toto je vážne vydarené….krásne 🙂

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 2. marca 2012 at 9:24

    vďaka lilo. to je  moja spomienka na prababku a učoka. 🙂 

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button