Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Čo je dôležité

>
Normal
0
21
false
false
false
MicrosoftInternetExplorer4
–>>
–>
>

/* Style Definitions */
table.MsoNormalTable
{mso-style-name:“Normálna tabuľka“;
mso-tstyle-rowband-size:0;
mso-tstyle-colband-size:0;
mso-style-noshow:yes;
mso-style-parent:““;
mso-padding-alt:0cm 5.4pt 0cm 5.4pt;
mso-para-margin:0cm;
mso-para-margin-bottom:.0001pt;
mso-pagination:widow-orphan;
font-size:10.0pt;
font-family:“Times New Roman“;
mso-ansi-language:#0400;
mso-fareast-language:#0400;
mso-bidi-language:#0400;}

–>

Soňa sedela v kancelárii nad
kopou listov, ktoré mala podpísať. Vedela, že už by sa do toho mala pustiť.
Včera sa jej jednoducho nechcelo. Nemala náladu. Mohla si dovoliť mať deň, keď
sa jej nechcelo. Viedla veľké oddelenie. Vládla nad ním. Ponižovala a fackovala
svoje podriadené deň čo deň ostrými poznámkami o ich neschopnosti. Pritom
vedela, že má skutočne dobrý tím. No pravidlá boli jasné. Pochvalami šetriť,
uznanie vyjadriť každoročným zvýšením platu. Okrem toho bolo treba vycítiť, kto
je ochotný kvôli koncoročným odmenám vydržať dvanásť mesiacov osočovania
a koho treba postrčiť aj počas roka nejakou krátkou poznámkou o dobre
urobenej práci.

Niekoho ženú vpred sťažnosti
klientov a niekoho ďakovné listy. Niekto z firmy neodíde ani keď je
denne vystavovaný nátlaku a iný utečie pri prvom probléme. Často mala
pocit, že mala študovať psychológiu a nie ekonómiu.

Usrkávala horúci čaj
z veľkej zelenej šálky a pozerala z okna. Stôl mala otočený tak,
aby videla priamo von. Nevidela ľudí na ulici, kancelária bola na dvadsiatom
poschodí. Videla oblohu. Mraky a vtáky, to bolo niečo, čo ju vždy
fascinovalo. Nebo skrývalo tajomstvo. Iný svet. Tak rada by ležala niekde na
lúke a nerušene pozorovala oblohu. Ale to je hlúposť! Kde tu v meste
by si mohla ľahnúť na lúku? Vlastne nikdy na lúke ani neležala.

Položila šálku späť na stôl
a zrak jej padol na notes v hrubom koženom obale. Prisunula si ho
bližšie a zacítila vôňu kože. Pravá koža, symbol jej moci. S pôžitkom
rozopla pracku a nalistovala si dnešný deň. Na deviatu hodinu mala
poznámku Plánková. „Aha, takže Iveta Plánková, na tej si zgustnem."

Notes odložila a začala sa
prehrabávať v kope listov, ktoré mala podpísať. Celkom dolu našla to, čo
hľadala. Z kabelky vylovila červené pero a pohrúžila sa do listu.

 

„Iveta," povedala o chvíľu
ľadovo do slúchadla, „môžem Vás poprosiť, aby ste ku mne o minútu prišli?"

„Áno," Iveta okamžite pocítila
nával adrenalínu. Položila slúchadlo a pozrela na hodinky. „Baby, to už ste
počuli, aby šéfka niekomu prikázala prísť o
minútu
?" spýtala sa potichu a rozhliadla sa po kancelárii. „Nejaká
teroristická novinka, nie?"

„Aký mala hlas?" odtrhla Silvia
oči od monitora.

„Ako robot!" zdvihla Iveta obočie
a postavila sa. „Mám si zobrať papier a pero?"

„Zober," radila Silvia, „aj keď
nepredpokladám, že to čo ti povie si budeš chcieť zapísať, ale lepšie to
vyzerá, keď si akože pripravená."

„Baby, ona ide normálne podľa poradia,"
ozvala sa Jana z druhej strany kancelárie. „Si to zoberte. V pondelok
sfúkla mňa, včera Silviu, dnes musí teba. Je naprogramovaná, na to, aby nás
jednu po druhej vytočila."

„A ide jej to," prikyvovala
Iveta.

„Vždy postupuje rovnako. Takže
tešme sa! Budúci týždeň sú na rade baby z finančného," smiala sa Silvia,
„a choď už, lebo prídeš neskoro."

„Jéžiš, držte palce!" zatriasla
Iveta zovretými päsťami, zo stola vzala čistý papier a pero
a odhodlane kráčala ku katovi.

 

Soňa sedela vo svojom veľkom
kresle a sústredene čosi vyťukávala do klávesnice. Iveta zaklopala
a vošla dnu. Madam ju nepoctila ani jediným pohľadom, len ticho povedala:
„Sadnite si Iveta. Hneď sa vám venujem." Bol to ťah, ktorý všetci dôverne
poznali. Nechať svoju obeť úplne vyšťaviť a vystresovať na stoličke
oproti, kým ona mala ešte akože niečo neodkladné na dokončenie. Iveta túto
situáciu zažívala priemerne 2 krát za mesiac. Tak často prišiel na ňu rad.
Očami blúdila po šéfkinom stole a zrazu to zbadala. List, ktorý včera
napísala klientovi bol celý doškrtaný červeným perom. Bolo na ňom množstvo
nečitateľných poznámok, hviezdičiek a čiar. Aj toto už Iveta poznala.
Hovorievali tomu červené more, alebo opravená písomná práca. Len známka dolu
chýbala. No vedela, že ohodnotenie, šťavnaté ohodnotenie dostane ústne a list
bude musieť ísť prepísať. To ale nebude všetko. Potom začne druhé kolo. Zhlboka
sa nadýchla a čakala.

 

Soňa sa tvárila neprístupne
a tvrdo. Písala a písala. Zrazu klepla na jedno tlačidlo ráznejšie,
to urobila akože bodku, a prudko zatvorila notebook. Potom prišla fáza
premýšľania, alebo posledná naťahovacia fáza. Odkašľala si a zahľadela sa
za Ivetino plece, cez okno na oblohu.

V diaľke zbadala farebné
svetelné záblesky.

Oči sa jej rozšírili a hlavu
vysunula dopredu.

Iveta mala sklopené oči, pozerala
na svoje ruky na kolenách a nervózne žmolila pero.

Soňa nemohla od svetiel odtrhnúť
oči. Záblesky sa približovali a o pár sekúnd už mohla medzi mrakmi rozoznať
tmavé teleso v tvare obrovskej šošovice. V spodnej časti telesa boli
okienka, z ktorých vychádzali rôzne svetlá. Objekt sa približoval rýchlo a bez
hluku. Chcela vykríknuť, no bola úplne paralyzovaná. Nedokázala otvoriť ústa. Nemohla
sa pohnúť. Jej stiahnuté hrdlo nevydalo ani hlások. Majestátne svetielkujúce
teleso sa priblížilo asi na dva metre od okna a tam stálo vo vzduchu. Bolo
veľké ako nákladné auto. Po desiatich sekundách sa na mieste otočilo
a veľkou rýchlosťou sa vzdialilo z dohľadu.

Soňa sa ešte minútu nedokázala
ani pohnúť. Potom postupne zisťovala, že môže vystrieť prsty na ruke, pomaly si
preložila nohy a uvoľnila stuhnuté svaly na tvári. Všetko prebehlo tak
rýchlo, že Iveta, ktorá sedela chrbtom k oknu nič nespozorovala
a rezignovane čakala na rannú sprchu. Soňa jej chcela povedať, čo práve
videla, no pripadalo jej to hlúpe. Nenachádzala správne slová. Prekvapovalo ju,
že necíti strach. Chvíľu premýšľala, prečo tu vlastne sedí a zrak sa jej
zastavil na papieri, ktorý pred chvíľou počmárala. Zrazu sa jej chcelo smiať. Všetko
jej pripadalo také zbytočné. Pozrela na Ivetu, ktorá zdvihla hlavu
a napäto jej hľadela do tváre.

„Iveta," začala Soňa pomaly,
„chcela som vás poprosiť, aby ste znovu vytlačili ten list pre pána Dubovského,
lebo som ho obliala čajom."

Iveta zmätene hľadala
v šéfkinej tvári zmysel jej slov. Očami pomaly skĺzla na list na stole. Bol
tam.

Suchý a počmáraný.

Opäť sa zadívala do šéfkiných
očí. Boli iné. Zháčila sa. Zbadala v nich niečo, čo nechápala. Soňa sa
usmiala a povedala: „Prepáčte, triasli sa mi ruky, naozaj som vám nechcela
pridávať zbytočnú prácu ."

Iveta rýchlo vstala, akoby sa
bála, že si to šéfka ešte rozmyslí a bežala do kancelárie.

„Tak čo?" nedočkavo sa spýtala
Silvia.

„Nič," povedala Iveta neprítomne,
„len musím znovu vytlačiť jeden list, lebo ho obliala čajom."

Silvia sa sklamane otočila
k svojmu monitoru a pohŕdavo povedala: „Nejaké divné, nie?"

„Prečo by to bolo divné?"
vyštekla Iveta. „To sa predsa môže stať každému." Sadla si za svoj počítač. Nerozumela
tomu, čo sa vlastne stalo.

 

Soňa podpísala všetky listy,
vzala zo stola kabelku a kľúče od auta a odišla z budovy. Mohla si to
dovoliť. Bola šéfka.

Aké malicherné.

Aké zbytočné.

Nasadla do auta
a naštartovala. Zaradila jednotku a auto sa pomaly pohlo.  Smerovala von z mesta. V hlave jej
vírili obrazy, ktoré akoby nedávali dokopy žiadny zmysel:

Ivetina prekvapená tvár.

Kruhy v obilí.

Štrbavé africké dievčatko.

Babičkine zvráskavené ruky.

Veľký lietajúci tanier.

USB kľúč.

Kŕdeľ vtákov.

Myšlienky sa predbiehali, stále
nemohla prísť na to, čo je vlastne dôležité. Nič z toho, čím žila doteraz
sa jej nezdalo podstatné. Nevedela, ako dlho už ide, prechádzala malými
dedinkami, ktorých názvy vôbec nevnímala. Odbočila na lesnú cestu
a zastavila auto. Vystúpila, prešla pár metrov pomedzi stromy
a prišla na malú zelenú lúku. Vôbec jej to neprišlo trápne, alebo
neprirodzené, keď si v drahom kostýme sadala do trávy. Vyzula si špicaté
lodičky a pomaly si ľahla. Naširoko roztiahla ruky a s pocitom
absolútnej slobody pozorovala oblohu.    

 

 

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Čo je dôležité

  • Dobre sa mi to citalo. 🙂
    Malo to zaujimavu myslienku.
    Mne sa to proste pacilo. 😀

  • toto som sem dávala s takouto malou dušičkou, lebo je to niečo iné, než zvyknem písať, tak som rada, že si to našlo svojho čitateľa. 😀

  • štylisticky ako vždy príťažlivé, niekde by som to síce čistil od slov navyše, aby si to udržalo tempo, ale vieš upútať, aj keď píšeš o bežných veciach;tu som nepochopil ten tanier, objavil sa a zmizol, zaúradoval v mysli, zanechal stopu a.. bol to účel? aký? potreboval by som vysvetlenie

    teším sa na ďalšie

  • chcela som sa dotknúť témy lietajúcich tanierov z toho dôvodu, že som čítala celú knihu serióznych výpovedí ľudí zo Slovenska, ktorí majú podobnú skúsenosť a premýšľala som o tom, či to zmenilo ich život, ovplyvnilo ich priority. Väčšinou tí ľudia nepociťujú nejaký obrovský strach a ak by to tak bolo, aj ja by som chcela niečo také vidieť, ale aj s manželom, aby sa presvedčil, že je niečo také možné, lebo tomu neverí.

  • teraz tomu rozumiem, no mal by to chápať každý bez dodatočného vysvetľovania, možno v závere sa k tomu vrátiť,hodiť myšlienku na úvahu, jednoducho pointu v náväznosti na tanier;
    neviem, vysvetliť..
    aj som čítal, no treba byť opatrný v posudzovaní, zvážiť aj iné veci, tiež tomu neverím, aj keď som vyrastal na sci-fi a podob. publikáciách

  • k tejto téme nemienim v ďalších poviedkach vracať a vysvetľovať? čo ja viem? Ale to je super, že sa tým zaoberáš, to bol možno pravý zámer. Neveríš? Do kelu, prečo? Vesmír je predsa nekonečný.

  • Ja som inak asi tiež veľmi nainvá duša… možno, možno nie. Ale som presvedčená, že vo vesmíre nie sme sami! A nemyslím si, že je nekonečný… nekonečným ho pomenoval človek len preto, aby zakryl, že o ňom vlastne nič nevie.
    A možno to bol zámer 😀 tooooľko filozofií by sa dalo na túto tému viesať 😉

  • A ja som tento rok na rôznych miestach SR mala dovjhodinovú prednášku o tom, prečo mimozemské civilizácie skoro na 100% neexistujú. O tom, prečo by sa nemohli dostať na Zem aj keby existovali, by mohla byť ďalšia dvojhodinová prednáška. A to som popri tom sci-fi autor. 🙂

    Ale inak, Majka, vesmír skutočne nie je nekonečný – teda aspoň podľa súčasných teórií. Dokonca ho aj zmerali a má vraj okolo 156 miliárd svetelných rokov v priemere. Rádovo už boli odhadnuté aj počty galaxií a hviezd v ňom. Čo my ľudia už dnes všetko nevieme.:-) Ale je pravda, že o tomto by sa dali viesť véééľmi dlhé debaty…

  • len som chcel naznačiť, že mi tam niečo chýbalo, vzhľadom k logickosti poviedky, nechcel som oponovať so žiadnym  názorom;

    som človek, ktorý potrebuje mať dôkazy, nemusia byť viditeľné, ale musia jasne ukazovať smer k pochopeniu;

    napr. verím v existenciu duchovných bytostí, aj keď som ich nikdy nevidel, pretože o nich hovorí Biblia a jej verím, pretože podáva dôkazy o svojej pravdivosti. asi toľko 🙂

  • … existencia lietajúcich tanierov je nesporná – potvrdí vám ju každý ženatý muž

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button