Pomaly rozpúšťa očká na silonkách.

Chytám ju za plece, zhodou náhod prv, než sa rýchlik dočká vyvrcholenia. Lenže ona sa aj napriek tomu zaúča, čo nie je vášeň.

Posiela ma dočerta, ale ja vládzem len za roh; stojím chrbtom a plačem kvôli tým očiam na zadku.

Presklený dym z marihuany ju zrazu akosi reže a nechápe, prečo to nebolí aj mňa, prečo mi narástli krídla z recyklovaného papiera a prečo s ňou nechcem do truhly. A ten bastard sa prizerá s úškrnom, s rukou na gajdách, s dravou nenásytnosťou v pachu vlastnej pokožky a vyhrážkami po epidémií, ktorú prenáša len sex bez záväzkov.

Ona. Je to ešte?

Pery má zľadovatené, koľkokrát ju už pobozkala túžba skutočne milovať, túžba dobrovoľne sa prinútiť prať niekomu špinavé monterky znova a znova a deťom vysvetľovať exponenciálne rovnice, ktorých názov jej vlastne vôbec neosviežuje myseľ, iba znie stredoškolsky pokročilo. A… tie monterky by ani nemuseli byť práve monterky, ale inžiniersky frak, čo by raz za čas odviezla do práčovne; a tak ďalej a tak ďalej, no s láskou.

Zrazu sa ocitá v akváriu neprajníkov. Vyčíta mi, že mám len primúdre reči a vôbec nestojím na jej strane; spokojne prikyvujem.

Všetky staronové pyžmové fixky, ktorými sa snažila začmárať spomienky na „toho pravého" zrazu strácajú ružovkastú farbu v lícach, lebo jej prestávajú dvíhať telefonáty. Niet s kým pripíjať, niet čo fajčiť, niet komu navlhčiť zubnú sklovinu jazykom, poprípade intímnejšie.

Celkom pochopiteľné.

Veď.

Chlapi sú svine.

maria.mazuchova