Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Písať? Ale kedy a kde?

Spisovatelia to majú zdanlivo ľahké. Múza im pošepká, čo majú napísať, zatiaľ čo iným nie a preto môžu písať a iní nie. Málokto si uvedomuje druhú stránku veci: že návod na to, kedy a kde sa majú literárne diela písať, už múza neposlala. Tu prichádza na rad autorova vynaliezavosť a jeho schopnosť boja s nepriaznivými okolnosťami. Prečo? Pretože keď okrem autora bývajú v dvojizbovom byte traja ďalší ľudia a mačka, začína byť ústredným problémom nájsť si na písanie ten správny časopriestor. A keď sa ten počet osôb zvýši na štyri, z toho dve malé decká, začína to už byť priam na zúfanie. 

Kde a kedy písať? Nad touto otázkou som si lámala hlavu už od čias základnej školy, od chvíle, čo som začala pociťovať potrebu písať príbehy spadajúce do kategórie 100+ strán. O vlastnej izbe som vtedy mohla len snívať. Zdieľala som izbu s mladším bratom, ktorý dostával hysterické záchvaty vždy, keď som sa pokúsila vypnúť televízor alebo ho aspoň stíšiť. Do druhej izby sa veľmi nesmelo ani chodiť, nie to ešte v nej písať. A v kuchyni neustále niekto bol, varil, umýval riad a samozrejme za zvuku hučiaceho rádia. Tak kde si môže človek sadnúť s perom? V kúpelni? V špajzi? V chladničke? V mikrovlnke? O mnoho rokov neskôr mi jeden kamarát povedal, že to rieši jednoducho. On vraj chodí písavať do prírody. Tak som túto možnosť vyskúšala. Už po prvom pokuse som však prišla na to, že on zrejme chodieva do nejakej inej prírody ako ja. Do takej, kde nie je hmyz a iné článkonožce. Akonáhle si totiž človek sadne do trávy a chce sa venovať vznešeným myšlienkam, zaútočia na neho desiatky týchto príšeriek s cieľom piť mu krv – prenesene aj doslova. Alebo mu aspoň poletovať okolo hlavy s charakteristickým bzzzz. Nie, v prírode sa nedá sústrediť o nič lepšie ako doma. 

Nemenej problémov je s nájdením času na písanie. Jeden otrepaný vtip hovorí, že každá cigareta skráti život o dve minúty, každá fľaša rumu o tri minúty a každá pracovná doba o osem hodín. Mne život neskracovala pracovná doba, ale škola. No čo s takto skráteným dňom? Navyše, keď aj nie ste v škole, vaši rodičia zastávajú názor, že by ste sa mali pripravovať do školy, bez štipky pochopenia pre vznešené ciele. Jedinou formou úspechu a postupu v očiach vašich rodičov sú dobré výsledky v škole. Ako ich presvedčíte s takým postojom? Navyše, človek by sa rád aj občas najedol, napil, vyspal, udržiaval svoje webstránky a zabavil. Že sa mám zabaviť písaním? Prosím vás, ak ste schopní tvrdiť niečo také, tak vidno, že nepíšete. Len málo činností je viac náročných na nervy, sústredenie a energiu, ako písanie. Potom sa k tomu pridá ešte žehlenie, umývanie riadu a kadejaké hlúpe výmysly zo školy ako napríklad seminárka o pätnástich stranách či herbár o dvesto rastlinách a zistíte, že deň má akosi primálo hodín aj na to, aby ste splnili to, čo od vás vyžadujú druhí, nie ešte to, čo od seba vyžadujete sami. Neviem si predstaviť, ako dokáže písať niekto, kto musí pritom udržiavať partnerský vzťah, alebo má – božechráň – dieťa. 

No a keď konečne prídu prázdniny alebo aspoň víkend a vám sa mimoriadne šťastnou náhodou podarí zbaviť väčšiny rušivých elementov (tzn. rodiny), zistíte, že čert nikdy nespí. Alebo skôr, že ujo Murphy nikdy nespí. Jeho zákony fungujú so železnou platnosťou. Celí šťastní zabuchnete dvere za rodičmi odchádzajúcimi na víkend na nejakú akciu a v tom momente si niekto z mestskej správy povie, že je pravý čas kosiť trávniky okolo vášho domu. Nesmierne hlasité vŕŕŕŕŕŕ sa šíri k vašim oknám od rána do večera deň čo deň začiatkom leta a vy sedíte pred  prázdnou stránkou vo Worde a šklbete si vlasy. Keď náhodou utíchne kosačka, tak si susedia nad vami, pod vami alebo okolo vás povedia, že je akurát teraz musia prestavovať byt. Hodinu za hodinou, deň za dňom sa celým panelákom rozliehajú zvuky vysekávania podláh a vŕtačky, až sa steny otriasajú. Potom príde zima, utíchnu kosačky i vŕtačky a vy si myslíte, že máte konečne vyhraté. Omyl! Keď sa vyčerpajú všetky možnosti vyrušovania z vášho okolia, prídu nejaké vnútorné vplyvy. Hnačka, zápcha, žalúdočné kŕče, nachladnutie. Možno je to už z tých nervov. Rodičia sa ma pýtajú, na čo teda píšem, keď som taká vystresovaná z toho, že nemám kde a kedy písať. Na toto by im však vedel dobre odpovedať výrok uja Edisona: „Žijem len vtedy, keď tvorím. Keď netvorím, tak iba živorím.“ 

Asi by som sa mala porozhliadať po vlastnom byte. Najlepšie na nejakom opustenom ostrove tisíc kilometrov od pevniny, aby sa tam nedostali motorové člny, čo je námorná obdoba kosačiek na trávnik.  

Odtláčam od notebooku ročnú sestru, ktorá mi chce silou-mocou tiež niečo napísať a celá vyčerpaná zakončujem tieto riadky.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Písať? Ale kedy a kde?

  • Tak Jani, toto je to najlepšie, čo som kedy od teba čítala!!!

    Ty máš taký dar – podávať pesimizmus veľmi vtipne a veľavravne 😀 ale máš pravdu. Ja som sa pobavila, ako už dávno nie 🙂

    A k tomu vlastnému bytu na vzdialenom ostrove by som ešte raz primaľovala uja Murphyho 😀 (možno by ťa pri obžúvaní pera nad rozpísanou prvou vetou siahodlhého románu, ktorý zatiaľ drieme v tvojej hlave prekvapil domorodec s bielym chrupom 😉

  • Celkom zaujímavé, aj keď celkom nesúhlasím. Pravda je, že s malým bratom v izbe sa asi písať nedá, ale hluk mňa nikdy nerozčuľoval. Keď sa zahĺbim do písania, som tak ďaleko od zvyšku sveta, že ma nedokáže vyrušiť nič a nikto.

    „Že sa mám zabaviť písaním? Prosím vás, ak ste schopní tvrdiť niečo také, tak vidno, že nepíšete.“

    Píšem už dlho a nič ma nedokáže viac uvoľniť ako písanie. Iste je to vyčerpávajúca činnosť. Ale vyčerpanie je príjemné, nie také, po ktorom už chcem len spať, alebo sa povaľovať. Písanie ma skôr napĺňa, ako vysáva.

    Ale až na tieto drobné nezhody v názoroch, ktoré ma mierne rozčuľovali a rozptyľovali pri čítaní, to bolo celkom zaujímavé. Najmä začiatok ma dostal, asi preto, lebo vtedy som plne súhlasila s obsahom. xD

    Musíš mať ale riadnu smolu, keď ti to s písaním tak hrozne nevychádza. xD

    Písať sa podľa mňa však nemá nasilu, pokiaľ to nie je zamestaním, pokiaľ ťa nestraší uzávierka, alebo také čosi. A až ťa kopne múza, je väčšinou skutočne jedno, či práve sedíš v škole, na zastávke, či sa niekde v tvojej blízkosti vôbec nachádza stôl…vtedy stačí pero a papier, prípadne počítač s funkčnou klávesnicou. Všetko ostatné je v takej chvíli vedľajšie a nepodstatné.

  • ja medzi písaní niekedy musím podávať nočník, zhrívať kakao a niekedy píšem len jednou rukou, lebo synček pri pozeraní rozprávky potrebuje žmoliť jednu moju ruku. Hluk mi tiež nevadí pri písaní hlavnej nite, len pri dolaďovaní a kontrolovaní potrebujem ticho – no a podľa toho moje písanie aj vyzerá. Ale úplne chápem, že potrebuješ absolútne ticho a kľud, najmä keď píšeš odborné veci. Tvoj príspevok bol super, pre teba asi do plaču, mne do smiechu.

  • …dúfam, že nevadí, keď vám v jednom príspevku odpoviem všetkým trom.

    Nuž v prvom rade, áno, opäť je to taký smiech cez slzy, snaha podať vtipne čosi, čo ma už dávno deptá. Takéto výlevy píšem občas popri „vážnej“ literatúre. Ono ale tie neuveriteľné zhody okolností sú skutočne tak dobre načasované, až to človeku pripadá ako zámer vyššej sily. 😀 Veru, stavím sa, že ani na tom opustenom ostrove by som nemala pokoja… niečo by mi to tam v kuse sabotovalo…

    Ja písanie rozhodne považujem za vyčerpávajúcu činnosť. Len zriedkavo, keď som so svojim výtvorom mimoriadne spokojná, pocítim mimoriadny príval energie a chuť písať ešte viac (odborne by sme mohli povedať, že správne písanie je pre mňa autokatalytický proces). Lenže vtedy už čarovná chvíľka pokoja väčšinou pominie a písať sa ďalej nedá… a písať vždy, keď ma kopne múza? Nuž, raz som po nakopnutí musela čakať na napísanie daného diela šesť ROKOV a teraz si myslím, že som mala počkať ešte dlhšie. 🙁 Je to ale aj na niečo dobré: trénuje to sebaovládanie, trpezlivosť a pamäť.

    Zvláštne ale je, že úplné ticho si u mňa vyžaduje len beletria. Práve odborné texty zvládam písať aj s hučiacou telkou za chrbtom, takto vznikli už desiatky článkov. A tiež povinné hlúposti, ako napríklad slohy. Tie som zásadne nepísala doma, ale počas hlučnej prestávky 10 minút pred začiatkom hodiny…

  • Jasné, každý to má inak. Jediné, čo ma naozaj ruší tak veľmi, že nedokážem písať je, keď mi niekto chodí poza chrbát. Ani nie tak na verejných priestranstvách, tam mi to je z akéhosi zvláštneho dôvodu jedno, ale doma…keď sa okolo mňa premáva brat alebo mama…to jednoducho neznášam.

    Ale na múzu si treba počkať. Dôkazom sú moje knihy spred niekoľkých rokov, ktoré som písala „lebo sa mi práve chcelo“ a …ehm…tak aj dopadli. xDD
    Nekonečné pasáže, ktoré napokon nijako nezapadali do deja a boli úplne zbytočné, len to celé rozťahali…ach jaj, kruté boli začiatky. xD

  • Keď som začínala, tiež som mala také "knihy". Potom som sa však poučila. Hoci primárne to bolo z nedostatku času a priestoru, neskôr som zámerne nechávala všetky svoje "geniálne nápady" uležať mesiace až roky predtým, ako som ich hodila na papier. Zistila som, že dobrá myšlienka vekmi neodumrie, ale tá zlá sa po nejakom čase sama stratí. Nezapisovaním všetkého v prvom momente sa šetrí energia. 🙂

     

    Inak dnes som si spomenula na jednu vec, ktorú som chcela dať do tohto príspevku, ale potom som na to nejako zabudla. Svoj druhý román som dokončovala fakt za dosť surových podmienok. Keď som videla v iných knihách rôzne poďakovania autorov tomu a tomu a tomu, kto im pri písaní knihy pomáhal, priam som plakala ľútosťou a zlosťou. Prečo skoro každému pri písaní kníh niekto pomáha len mne každý prekáža? A tak som hneď na jeho prvú stranu umiestnila pomstychtivý výrok:   

    Ďakujem tým ľuďom zo svojho okolia, ktorí mi pri písaní tejto knihy nehádzali polená pod nohy.

    Ak si myslíte, že to malo na rodičov potrebný efekt a že sa polepšili, tak ste na omyle.Cool

  • mam ale take zamestnanie(ruky pracuju hlava odpociva) ktore mi umoznuje hodiny tyzdenne aspon rozmyslat.takze mozem text prezuvat a prezuvat a pribeh prezivat a prezivat, resp. kolegom hovorim ze pozeram film. 🙂 takze to co v texte trva par minut precitat …

Napísať odpoveď pre linda Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button