Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

zrenicka

AUTOR

zrenicka

Báseň o breze

Moja milá briezka,
Ty si len stojíš a všetok môj bôľ vidíš.
Nikdy nič nepovieš, možno sa len v duši zasmeješ,
čo nás obyčajných ľudí stále niečo trápi a smúti.

Čo sa smeješ? Veď si ako my, pravidelne meníš odevy,
v zime holé ruky máš, na jar zelené lístky obliekaš,
no predsa si stále taká istá,
tichá a skromná.

V tom sme si asi rozdielni,
keď neustále narážame na akési steny,
nevieme pokojne sedieť, spať, tak ako Ty dokážeš celé dni,
len tak stáť.

Chodíme po cestách pokrivených,
zatiaľ kým Ty stojíš pevne na tých rovných.
Netreba Ti pôvab , krásu umelú,
veď v jeseni vieš očariť aj tú najpyšnejšiu ženu.

Ach, briezka moja najdrahšia,
hoci si tu stojíš sama,
vedz, že Ta budem potrebovať,
keď moju dušu nebude mať kto opatrovať.

Komentáre

10 Responses to Báseň o breze

  • Máš naozaj zaujímavý štýl 🙂 ani neviem, čo by som ti povedala 😀
    Mne sa na tejto básni hrozne ráta jedna vec. Po prečítaní prvej strofy som si vravela: „Toto je nejaká divoká forma…“ 😀 ale ako som pokračovala ďalej a ďalej, zaimponovalo mi, že rými sa mi akoby samé podkladajú pod nohy, keď si to v duchu rozprávam. Nemáš ich nasáčkované len na konci veršov, čo je myslím, originálne 🙂

  • Ten zaujímavý štýl podľa mňa vyplýva z toho, že jednotlivé riadky v odstavci si ponechala dlhšie a keby si to rozkúskovala bolo by to podľa mňa prehľadnejšie.
    Na začiatku keď som si to prečítal, tak som mal pocit, že čítam nejakého školáčika malého.
    Ale potom tie posledné tri odstavce ma donútili si to prečítať znovu a ešte raz.
    Získal som na to nový pohľad.
    Rozhodne by som to ja osobne trochu upravil čo sa tej formy tyka, teda rozsekal tie odstavce po novom.
    Inak čo sa básne týka, tak je to celkom milé a pekné dielko.
    Najmä spomínané posledné tri odstavce ma oslovili. 🙂
    Som zvedavý na ďalšie z tvojich príspevkov.
    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Ja som si inak vedomá toho, z čoho vyplýva ten „zaujímavý štýl“ a napadlo ma presne to čo teba, rozkúskovať to. Ale to by už nemalo takú brezovú príchuť 😀
    Koniec koncov, my nie sme autori, a hovoriť niekomu ako má čo písať je blbosť. Takže zrenička zreničková, či zreničková zrenička, je to na tebe.
    Tá forma inak dokonalá nie je, ale nie je ani zlá 🙂 zaujímavá – pre mňa.

  • Mňa toto dielko naozaj oslovilo. Aspoň pre mňa má v sebe skryté viacero odkazov.
    Poukazuje na dnešný urýchlený svet, na naše kľukaté cesty a pritom je možnosť len tak pokojne stáť i nato, že tá najkrajšia krása je práve tá prirodzená. A zároveň pôsobí aspoň na mňa príjemne upokojujúco. Neviem či si aj ty chcela týmto poukázať na tieto životné udalosti, no vo mne to niečo takéto evokovalo.

  • dakujem, viem, ze to nema taku formu ako by malo mat, ale ked pisem tak myslienky sa hrnu a pocity davam na papier, nezamyslam sa nad formou, ale pokusim sa to vylepsit 🙂 dufam, ze tie moje pocity sa preniesli 🙂

  • Vdaka, neviem, ci originalita, ale ide hlavne o ten pocit 🙂

  • ano, je to tak v skratke o tej neuprosnej rychlosti a ked som to pisala, tak pred oknom mi stali tri brezy, otec dve odpilil a ostala tam ta jedna najmensia, tak mi sama nasuskavala o com to vlastne vsetko je 🙂

  • Smutné. Pripomenulo mi to situáciu, ktorá sa stala pri našej chalupe. Pri susedovom dome rástli krásne dva smreky. Žili v nich sovy i všakovaká zver a večer pôsobili ako dva obry, ktorý strážili toto malé údolie. No ľudia sú zvláštny. Nad všetkým chcú vládnuť a tak, som raz prišiel k svojej chalupe a od susedovho dvora, sa do výšky týčili len dva, asi dvojmetrové pahýle. Dva holé kmene. Stromy boli preč. A prečo? Pretože človek si musí dosiahnuť svoje. Nevidí krásu tej prírody, ktorá ho chráni a pomáha mu. Vidí len prekážku, ktorá mu brala svetlo z domu. Pretože slnečné lúče, sa v nich zachytili a okenice domca len pošteklili.
    Teraz je tu pusto, pretože páni údolia padli pod rukou človeka.
    Mohla by si aj na to napísať nejakú báseň. Ja osobne, by som si ju určite rád prečítal.
    PS: Nepatrím k zeleným, len mám rád slovenské krásy a našu pýchu, prírodu.
    A ešte niečo. Máš naozaj peknú fotku.Laughing

  • pre mna je ta priroda a zelen a vsetko s tym spojene pocit slobody a pokoja 🙂

  • raz som mala v rukách knihu o energetickom vyžarovaní stromov (enertree) a z tých pár prefotených strán, čo mám, sa o breze okrem iného píše: „pomáha nám prijímať samých seba ako cítiaceho tvora. rozhodnutie pre rast duše, pre slobodu a nezávislosť.“
    ty si ten jej symbol slobody a nezávislosti príjemne vystihla 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button