Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Tichý výkrik – 14. kapitola

„Pán doktor?“ zaklopala som na dvere pána Medvídka.
„Ahoj Elenka,“ usmial sa.
„Prepáčte, viem, že nie som objednaná, ale…“ zahryzla som si do spodnej pery. „Nemohla by som… neporadili by ste mi… nejakého dobrého psychológa?“ minule som túto možnosť zavrhla, ale teraz mi to pripadalo ako jeden vynikajúci nápad.
Prekvapene sa na mňa zadíval a natiahol sa za papierikom. „Budeš sa u nej musieť telefonicky objednať, ale hádam ti nebude prekážať, že k nej podľa všetkého budeš môcť zájsť až o týždeň, pretože… je to veľmi žiadaná psychologička.“
Pokrútila som rýchlo hlavou. „Nebude mi to vadiť, potrebujem len zo dve tri sedenia, potrebujem sa vyrozprávať z toho všetkého. Je to na mňa veľa a hlavne to čo sa stalo sestre…“
Ujo Jindra sa ma na nič nepýtal len ma utešujúco pohladil po ruke. „Ako sa volá?“ opýtala som sa rýchlo.
„Doktorka Magdaléna Oravská,“ usmial sa a naškrabal na papierik jej meno a číslo. Na druhú stranu adresu, kde ju nájdem.
„Ďakujem,“ natiahla som sa za papierikom a usmiala sa. Bola som mu vďačná.
„Potom sa stretneme približne o tie dva týždne, ako sme sa dohodli.“
„Áno, dovidenia.“

Dívala som sa na mobil, ktorý som držala v rukách. Zavolať jej? Rodičia si pomyslia, že som blázon, takisto ako o sestre, ale… predsa… medzi psychológom a psychiatrom je obrovský rozdiel. Rýchlo som vyťukala číslo, aby som si to nerozmyslela. Zo slúchadla sa mi ozval veselý mladý hlas.
„Prosím?“
„Dobrý deň,“ povedala som piskľavo. Čo to so mnou je? Pomyslela som si, nikdy som sa takto nevyjadrovala, vždy som si bola istá, tým čo hovorím. Ale pravdou bolo, že vždy som mala strach a hlavne sama pred sebou. „Je tam pani Oravská? Pani doktorka Oravská?“ nebola som si istá, či psychológovia majú titul doktor, alebo magister. Veľmi som sa o danú tému nezaujímala.
„Pri telefóne.“
„Prepáčte, že ruším,“ šepla som.
„Nerušíte. Mohla by som sa spýtať na vaše meno?“
„Ach, prepáčte. Elena Ackermanová. Chcela by som sa objednať…“
Povzdychla si. „No, mám toho veľa. Ale môžete mi povedať, aký máte problém a podľa vážnosti si vás nejako zaradím do plánu. Viete, mám stálych pacientov, ktorých pribúda a nie je najľahšie nájsť si čas na nových.“
„Viem.“
„Môžete teda začať.“
Odkašľala som si. „Viete, mám šestnásť a môj život…“

„Dobrý deň.“
„Dobrý deň slečna Ackermanová. Som rada, že ste prišli.“
„Ja som oveľa radšej. Ani neviete, čo to pre mňa znamená, že ste si ma vsunuli tak narýchlo.“
Pani Oravská sa usmiala. „To je v poriadku, aj tak mi volala pani Medová, že sa nebude môcť dostaviť. Sadnite si,“ ukázala na kreslo. Sadla som si.
„Ľahnite si naň. Zvykne to byť i vo filmoch. Nie je to nič drastické. Uvoľňuje to,“ usmiala sa povzbudzujúco.
Uvoľnila som sa a zavrela oči. „Mám začať od začiatku?“ šepla som.
„Poprosila by som,“ počula som jemný šuchot. „Môžete začať.“
„Ako som vám vravela, mám šestnásť rokov. Môj život nebol nikdy med lízať a myslím si, že v mnohých ohľadoch si zato môžem sama. Nezvládala som psychický nátlak, mojich rodičov. Začala som fajčiť, piť a vláčiť sa s pochybnou bandou,“ začala som.
„Čo presne vás viedlo k tomu, aby ste sa dali do styku, s tou partiou ľudí?“ opýtala sa ma jemne.
„Ani neviem. Chcela som rodičom nejako vzdorovať a ukázať im, že aj tak si budem robiť čo chcem, povedať im, že to je len a len môj život a nie ich.“
„Elena, ale čo také vám rodičia robili? Dirigovali vás? Vraveli vám čo môžete, a čo nie?“
„Ja, neviem,“ šepla som. „Som dcéra prísne založených katolíkov a… pravidelne chodiť do kostola, vždy byť vzorne oblečená, mať skvelé známky a vyzerať ako namyslená fiflena, hrdá nato, že je katolíčkou. Ja som to nezvládala, to som nebola ja.“
„A toto ste vy? To ste bola vy? To dievča s cigaretou v ústach?“
Otvorila som oči a zadívala sa na ňu. Slabo som pokrútila hlavou. „Nie.“
„Elena, kým vlastne ste? Teraz ku vám hovorím, ako spolužiačka, či kamarátka, nie ako psychológ, kto vlastne ozaj ste?“
Do očí sa mi tisli slzy. Stisla som pery a potriasla hlavou. Nevedela som povedať, kým ozaj som.
„Elena, čo máte rada?“
„Rada?“
„Áno, rada. Čokoládu, telenovely, či pohladenie? Alebo niečo iné? Čo vám robí radosť.“
„Ja… ja neviem,“ mňa samu prekvapila odpoveď. Milovala som predsa šteniatka, nedala som dopustiť na romantické seriály a zbožňovala som cukríky, tak prečo to neviem vysloviť?
Naklonila sa ku mne a zadívala sa mi do očí. „Pohodlne sa oprite, zavrite oči a na nič nemyslite.“
Poslúchla som ju, ale na nič nemyslieť? To sa dá?
„Počúvajte len moje slová a zhlboka, pravidelne dýchajte.“
Prikývla som a začala som vnímať jej tichý pravidelný dych.
„Von je krásne, slnečno. Stojíte na lúke a vlasy vám rozvieva jemný vánok. O ruky sa vám jemne obtierajú, klasy obilia a vy sa slabo usmievate, pretože vás šteklia. Počujete štebot vtákov, šum lístia či zurčanie neďalekého lesného potôčika. Čo vám robí najväčšiu radosť?“
„Vánok, vietor, ktorý mi rozvieva vlasy,“ šepla som. Doslova som cítila, ako mi vlasy vejú v jemnom vetre. Ako mi slnko ohrieva tvár, počula som šum lístia i zurčanie potoka.
„Máte rada teplo?“
Prikývla som. „Milujem ho.“
Nevidela som čo urobila, sústredila som sa len na ten krásny výjav. Pocítila som jemný dotyk na ruke.
„Čo cítite?“ hlas bol vzdialený, bol tak ďaleko.
„Dotyk,“ predrala som cez pery.
„Dotyk čoho?“ nedal mi hlas pokoja. Zamračila som sa.
„Pierko.“
„Je vám to príjemné?“
Prikývla som. „Mierne to šteklí, ale je to príjemné.“
Na perách som pocítila niečo teplé. „Čo je to?“ opýtal sa hlas, bol mi taký známy.
„Čokoláda,“ povedala som prekvapene a otvorila oči. Doktorka Oravská sa na mňa usmievala.
„Je ťažké povedať, čo má človek úprimne rád. Viem to i z vlastných skúseností. Niekedy stačí len zopár slov, aby sme sa ponorili do úplne iného sveta, plného vecí, na ktoré nedáme dopustiť. Jemné dotyky, vietor vo vlasoch či teplé slnečné lúče, dopadajúce na ľudskú tvár. Pre mnohých ľudí znamená veľa úsmev či jemné pohladenie. Niekto miluje, keď sa mu iná osoba hrá s vlasmi a to sú priority, pre ktoré by mali ľudia žiť. Rozdávať úsmev a nečakať, že ho dostanete. Objať, keď je človeku najhoršie, vziať na seba kus tej tiaže. Znásobiť radosť. Pomôcť a pri tom nečakať, že vám niekto pomôže tiež. Len veľmi málo ľudí, v dnešnom svete, vidí tie správne veci, správne dôvody krás života.“
„Prečo ľudia hovoria slová ľúbim ťa či mám ťa rád, tak ťažko?“
Povzdychla si. „Ľudia majú tendenciu sa báť, ja sama sa bojím mnohých vecí. Ale podľa mňa ľudia oveľa viac ľutujú, pokiaľ tie dve slovká nepovedia, bolí ich to viac. Pretože to nedali najavo, ani trošku sa nesnažili. Zaujať druhú osobu je ťažké a nie každý má odvahu urobiť prvý krok. Vždy sa toto všetko pripisovalo mužom, žena vždy čakala od muža, že jej povie prvý ľúbim ťa. Ženy dokážu pocity ukázať ľahšie ako muži. A myslím si, že Jakub, ktorého ste mi spomínali v telefóne, vás má rád, len to nedokáže povedať.“
„A… prečo som nedokázala povedať, že milujem vietor?“
„Viete Elena, niekedy je ťažké vybrať si z takého množstva vecí, jednu. Jednu, ktorá pre vás znamená ozaj najviac.“
„A, chcela by som vedieť, prečo ste sa ma to…“
„Prečo som sa ťa to spýtala? Je to ľahké. Málo ľudí naučilo svoje deti, povedať mám ťa rád, tak ľahko. Poznám jednu ženu, ktorá to svojim deťom hovorí neúrekom, až tým plytvá. Jej dcéra je podobná. Denne by vám povedala, že vás má neskutočne rada, ale nikdy nebude ona tá prvá, ktorá vám preukáže sympatie. Je v znamení panny, a mnohokrát sa to preukáže i v tomto ohľade. Pokiaľ by ste jej ukázali, že ju máte rada, že ste tu pre ňu, zahrnula by vás úsmevmi a láskou.“
„Takže, ľudia mnohokrát čakajú na tú druhú stranu?“
„Nie mnohokrát, takmer vždy, ak mám byť úprimná. Ja sama som to vždy očakávala od druhej strany, ale naučila som sa, že niekedy musím urobiť prvý krok ja. Život je ťažký a takýmito malými gestami, si ho len vytvárame krajší, je pre nás ľahšie ho žiť i keď je rovnako ťažký. Druhá osoba nám len pomáha ľahšie uniesť ťarchu tohto sveta. Človek je spoločenská bytosť a preto potrebuje prítomnosť iných ľudí. Mám dojem, že vy ste si vybrali cestu, ktorú ste si vybrali práve preto, pretože ste vlastne nikdy nemali po boku osobu, ktorej by ste mohli úprimne povedať, mám ťa rada, toto pre mňa veľa znamená a nemali ste komu povedať čo vás trápi. Niekedy však stačí ísť za mamou, ktorú poprosíte o krátky rozhovor a odhodíte svoju hrdosť. S matkou by ste mali tým pádom určite bližší vzťah. Snažili ste sa jej vysvetliť, vašu situáciu? Povedali ste jej, čo vás baví? Čo vás trápi?“
Slabo som pokrútila hlavou.
„A to je chyba. Vaša sestra, z toho istého dôvodu, chcela určite spáchať samovraždu, iba sa jej to nepodarilo. Nejaká vyššia moc sa rozhodla, že ešte má žiť, že si neodžila svoj kus života. Skúste sa s ľuďmi viac rozprávať, skúste im viac dôverovať. I s Jakubom by som sa na vašom mieste porozprávala, určite to čaká.“
„Ďakujem,“ šepla som.
Zasmiala sa. „Nemáte začo, ešte sme takmer nič nevyriešili, ale čas nášho sedenia sa o pár minút skončí, ale rada vás uvítam u mňa každý pondelok a stredu, o tomto čase. A mali by ste povedať o našich stretnutiach mame.“
Postavila som sa a natiahla za kabátom. „Ešte raz vám ďakujem,“ už som bola na odchode, keď som sa pomaly otočila a podrobnejšie si prezrela jej tvár. „Nie ste náhodou rodina s Jindrou Medvídkem?“
Prekvapene sa na mňa zahľadela. „Som jeho neter,“ usmiala sa. „Poznáte ho?“
Prikývla som. „On bol jedinou blízkou osobou, ktorá ma ako tak držala nad vodou. Ďakujem, že ste si našli čas. Prídem v pondelok, dovidenia.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button