Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Kaname

AUTOR

Kaname

Sľub

,, Kde je?!“ vletela som do nemocničnej chodby ako zmyslov zbavená.

,, No tak, povie mi niekto kde nájdem Alexandra Poláka?“ kričala som na personál. Až teraz, s odstupom času si uvedomujem aká som bola vtedy hysterická. ,, Pani, prosím vás, ukľudnite sa. Kohože to hľadáte?“ pribehla ku mne jedna zo sestričiek. ,, Alexandra Poláka, pred chvíľou vám ho mali priviezť,“ odvetila som rýchlo a pohľadom som skúmala každý kúsok miestnosti akoby ma tam mal niekde čakať. ,, Kvôli čomu ho sem priviezli?“ kládla mi ďalej pre mňa hlúpe a nepodstatné otázky.

,, Do kelu, autonehoda, tak poviete mi už kde leží?“ zaštekala som na ňu. Sestrička zjavne zvyknutá aj na horšie výstupy sa zahľadela do zoznamu, ktorý mala v rukách a prikývla.

,, Áno, pán Polák. Pred chvíľkou nám ho priviezli, ale ešte ho nemôžete vidieť“, povedala mi pokojne a pozrela sa uprene na mňa. Bez toho aby som sa jej niečo opýtala pokračovala.

,, Pán Polák je váš…?“ spýtavo na mňa pozrela. ,, Snúbenec,“ odvetila som rýchlo. Hneď si to poznačila. ,, A smiem vedieť ako sa voláte?“ položila mi ďalšiu otázku, ktorá ma len zdržovala od faktov, ktoré sa týkali môjho Alexa.

,, Klára Tichovská,“ ďalšia rýchla odpoveď, ďalší rýchly zápis. ,, Dobre, slečna Tichovská musím vás požiadať, aby ste si sadli a počkali na jeho ošetrujúceho lekára. Ten vám odpovie na všetky vaše otázky,“ vravela mi a ukázala na malé stoličky v čakárni. ,, Mám si sadnúť?“ zopakovala som nechápavo. Čo tá žena nevidí aká som vystrašená a nervózna? Čo nepočula, čo som jej pred chvíľkou povedala?

,, Nebudem sedieť, chcem ísť za mojím snúbencom!“ povedala som rozhodne.

,, Už som vám predsa vravela, že to teraz nejde,“ nenechala sa odbiť sestrička. Fakt ma veľmi začínala rozčuľovať, no skôr ako som stihla niečo povedať prišiel k nám starší pán v bielom plášti. Lekár, usúdila som. ,, Smiem vedieť, čo sa tu deje?“ opýtal sa sestričky a na mňa pozrel podozrivým pohľadom. Fajn, ešte ma od tadeto vyrazia. ,, Dobrý deň. Som Klára Tichovská. Môjho snúbenca vám sem pred chvíľkou priviezli a potrebujem vedieť, čo s ním je,“ vravela som rýchlo a prísne som mu hľadela do očí. ,, Pán doktor. Ide o tú autonehodu,“ odvetila mu stručne, ale s istými obavami v hlase sestrička.

,, Ahá,“ prikývol. Pochopila som, že jeho stav je skutočne príliš vážny, keď títo dvaja predo mnou doslova komunikovali bez slov.

Všetka nervozita a hnev zo mňa vyprchala. Zostalo len číre zúfalstvo. Sklonila som hlavu.

,, Prosím, čo je s ním?“ odmlčala som sa. ,, Prosím, nenechajte ma viac čakať,“ dostala som zo seba a opäť sa mu pozrela do očí. Nie však prísne, ale prosebne.

Lekár kývol hlavou a sestrička nás nechala osamote. Prešli sme k stoličkám a bez slov sme si sadli jeden vedľa druhého. ,, Vášho snúbenca sme pred chvíľkou operovali. Mal viaceré rozsiahle zranenia,“ odmlčal sa a ja som vedela, že to zlé ešte len príde. ,, Asi najhoršie zranenia mal na hlave. Momentálne je v umelom spánku a bohužiaľ vám nemôžem s istotou povedať, či bude v poriadku,“ dokončil.

,, Čo.. čo to znamená? Čo môžem pre neho urobiť?“ dostávala som pomaly zo seba. ,, Jediné, čo môžeme teraz urobiť je čakať. Sledujeme ho každú minútu a ak by sa jeho stav akokoľvek zmenil hneď vám dáme vedieť,“ odvetil mi.

Čakať. Opäť mám len čakať. Vedela som, že ak by som aj vyrobila nejakú smiešnu scénu, tak by to nepomohlo ani mne a ani Alexovi. Nezostávalo mi teda nič iné len čakať. Och, ako som to slovo nenávidela. ,, Môžem ho už vidieť?“ opýtala som sa po kratšej odmlke.

,, Samozrejme,“ vravel a spolu so mnou vstával. Potom ukázal na dlhú chodbu. ,, Predposledné dvere v pravo,“ dokončil a mne sa na malý okamih zdalo, že som v jeho tvári uvidela záblesk nádeje. To ma trošku povzbudilo a vykročila som tým smerom. Kde tu okolo mňa niekto prešiel. Neregistrovala som to. V tom momente by mohol rovno predo mnou stáť niekto veľmi známy a vôbec si to neuvedomím. Predposledné dvere v pravo boli biele ako všetky ostatné na tejto chodbe. Na chvíľku som pred nimi zastala a započúvala sa. Z izby som nepočula nič okrem povestného píp píp píp, čo určovalo pravidelný rytmus jeho srdca. Môjho srdca. Jeho srdce už dlhé roky patrilo mne a ja som sa ho nemienila vzdať. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila do izby.  

Ležal tam. Hlavu mal obviazanú. Na ľavej ruke a nohe mal sadru. Okolo jeho postele bolo rozostavaných niekoľko prístrojov, ktoré som nevedela pomenovať. Sadla som si na stoličku hneď vedľa jeho postele a jemne som sa dotkla končekmi prstov jeho nehybnej dlane. Vidieť ho tam takého bezbranného, navyše neschopná pre neho niečo urobiť mi spôsobovalo neskutočné muky. ,, Ahoj zlatko,“ dostala som zo seba. ,, Už som pri tebe, už bude všetko v poriadku,“ nahovárala som skôr samej sebe. Hlavu som si položila na jeho nehybnú dlaň, pobozkala som ju a ani neviem ako a kedy, ale zaspala som. Zobudila som sa na jemný dotyk na mojich vlasoch. Chvíľku som nevedela čo sa deje, no po chvíľke mi to došlo. Niekto ma nežne hladkal po vlasoch. Otvorila som oči. Na to čo som uvidela nikdy v živote nezabudnem.

Alex ma hladil svojou pravou rukou po vlasoch. Ešte stále mal na tvári dýchaciu masku, ale oči plné nehy mal uprené na mňa. ,, Panebože, Alex!“ hneď som sa vystrela a zazvonila na sestričku. ,, Zlatko! Ty si hore!“ sypala som zo seba.

,, Čo sa deje?“ ozvala sa za mojím chrbtom sestrička s ktorou som sa pred tým zhovárala na chodbe. ,, Prebral sa!“ vravela som stále príliš rýchlo. Netrvalo dlho a bol pri ňom aj lekár.  Sledovala som ich ako mu dávajú dolu dýchaciu masku, kontrolujú mu všetky funkcie, až sa napokon lekár otočil ku mne a s úsmevom povedal: ,, Z najhoršieho je vonku.“  Potom nás nechali opäť osamote.

,, Ahoj,“ pozdravil ma slabým hlasom, ale na perách mu pohrával úsmev. Pristúpila som k posteli a bez slova som sa mu zadívala do očí. Ako som na neho hľadela do očí sa mi nahrnuli slzy. Po doktorových slovách mi tak strašne odľahlo a ja som si to naplno začala uvedomovať až teraz. Sadla som si na posteľ, hlavu som si jemne položila na jeho hruď a rozvzlykala som sa ako malé dieťa. ,, Už… už nikdy,“ dostávala som zo seba. ,, Už nikdy ma takto nevydes!“ vravela som a fňukala. On mi len chlácholivo prechádzal rukou po vlasoch, no namiesto slov útechy som začula len povzdych. Pozrela som mu do tváre. Už nebol usmiaty. Tváril sa vážne.

Akoby ho niečo trápilo. ,, Klára,“ začal. ,, Áno?“ spýtala som sa. Čoraz viac som začala byť nervózna. ,, Musíš mi niečo sľúbiť,“ pokračoval. ,, Čokoľvek na svete,“ prikývla som. V tvári sa mu mihol slabý úsmev. ,, Nech sa stane čokoľvek ty musíš ísť ďalej. Prosím ťa, sľúb mi to,“ dokončil. Tie slová boli ako rana pod pás. ,, O čom to hovoríš? Čo by sa malo stať? Lekár povedal, že z najhoršieho si vonku, tak prečo…“ nezmohla som sa na viac slov. Postavila som sa a prešla k oknu. Iba ma ticho pozoroval. ,, Nemôžem uveriť tomu o čo ma žiadaš,“ dostala som po chvíli zo seba. ,, Zlatko…,“ začal, ale ja som mu skočila do reči. ,, Nie zlatko! Nevrav mi zlatko. Nevieš si predstaviť, čo som zažívala, keď som nevedela či si v poriadku, či budeš v poriadku. Teraz keď už má byť všetko dobré, tak začneš s takýmito vecami. Akoby si sa úplne vzdal,“ vravela som mu rozhorčene. ,, Iba chcem mať istotu, že ak by sa mi niečo, niekedy v ďalekej budúcnosti stalo, tak ty budeš v poriadku. Nič iné od teba nechcem len obyčajný sľub,“ dokončil a natiahol ruku aby som sa k nemu vrátila. Pristúpila som teda späť k posteli, chytila ho za ruku a opäť prikývla.

,, Dobre, sľubujem,“ vtedy som mu to sľúbila hlavne preto, že som nepočítala ani s ďalekou ani s blízkou budúcnosťou. Vôbec som nerátala, že by mohol taký okamih nastať. Prišiel však okamih kedy som aj ja musela odísť domov. Pobozkala som ho, popriala mu dobrú noc a odišla som.

Nasledujúci deň som sa hneď z práce ponáhľala do nemocnice. Alexa som sa už nemohla dočkať. S úsmevom som pozdravila starú známu sestričku, ale zarazilo ma, keď pribehla ku mne s trpkým výrazom na tvári. ,, Slečna Tichovská snažili sme sa vám dneska dovolať, ale vôbec sa nám to nepodarilo,“ vravela a moja radosť sa postupne vytrácala. ,, Stalo sa niečo?“ spýtala som sa jej. ,, Váš snúbenec ešte včera v noci dostal silnú infekciu, strašne sa mu zvýšila teplota. My sme robili čo sa dalo,“ vysvetľovala mi no moja myseľ ju už viac nevnímala.

,, Je mi to hrozne ľúto,“ pokračovala. O čom to hovorí? Čo jej je ľúto?

,, Váš snúbenec dneska o pol dvanástej zomrel,“ dokončila. Po tých slovách som doslova zalapala po dychu. ,, To nie je možné. Veď včera ste mi povedali, že je z najhoršieho vonku. Akoby mohol dneska zomrieť? Určite ste sa pomýlili,“ dostala som zo seba a rozbehla sa do izby, kde pred tým ležal. Izba však len potvrdila to čoho som sa tak obávala. Bola prázdna a ja som vedela, že sa skutočne stalo najhoršie. ,, Nie,“ jediné na čo som sa zmohla bolo iba šepnúť toto slovo. Sestrička ku mne pristúpila, chytila ma okolo pliec a vzala preč z izby.

,, Potrebujem, aby ste podpísali pár papierov,“ to už mi podávala pero. Ako bez duše som jej podpísala všetko čo mi podala. V tomto momente by som si podpísala aj vlastnú popravu a ani by som o tom nevedela. ,, To je všetko?“ spýtala som sa jej. Prikývla a ja som sa pobrala k svojmu autu. Sadla som si za volant, hlavu som si oprela dozadu. Chvíľku som premýšľala nad tým, čo sa za posledné dva dni stalo. Autonehoda, sľub a smrť. Sľub. On to vedel. Musel to tušiť a preto chcel mať istotu, že budem v poriadku. Pousmiala som sa i keď sa mi úsmev po chvíľke zmenil na bolestivú grimasu a ja som sa konečne rozplakala.     

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button