Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 4

Chlad a ticho. Tma… a bolesť! Neznesiteľná
bodavá bolesť, ktorá mu ochromila všetky zmysli. Darlan mal pocit, že sa mu
rozletí hlava. Pevne prižmúril oči a z hrdla sa mu vydral zmučený
výdych. Pod sebou zacítil chladnú kamennú dlážku, oprel sa o ňu dlaňami
a po vynaložení značného úsilia sa opatrne posadil.

Zaťal zuby a jemne sa dotkol pulzujúcej rany na zátylku.
„To nemuselo byť,“ zasipel do tmy a ticha.

Keď si jeho zrak zvykol na temnotu, v diaľke
uvidel matné červené svetlo. Vychádzalo zo schodov za rohom a osvetľovalo
miestnosť akurát natoľko, aby bol schopný určiť, že je vo väznici. Z troch
strán na neho chladom dýchali kamenné steny a jediný východ bol zatarasený
mohutnými mrežami. Pomaly vstal, podišiel k radu železných tyčí a vyskúšal
pevnosť každej jednej z nich. Všetky však pevne držali na svojom mieste.

Pohľadom zablúdil k miske, ktorá mu v tejto chvíli
ležala pri nohách a do ktorej takmer nevedomky kopol. Obsahovala zvláštnu
zmes kašovitej formy neurčitej farby. Nevychádzala z nej žiadna vôňa, čo
bolo však dôležitejšie, ani žiaden zápach. Pôsobila takmer ako rozdrvený kameň.
Darlanovi to však bolo jedno. Nejedol niekoľko dní a nad ponúknutým
jedlom, nech už v tej miske bolo čokoľvek, neohrnul nos.

Neveľkú porciu zhltol bleskovo. Misku položil na zem
a uprene sa zahľadel na schodisko, ktoré vďaka tmavočervenému závoju
pôsobilo ako dračia tlama.

„Musím zmiznúť,“ povzdychol si. Ten pocit, tušenie, ktoré ho
zaviedlo do tohto mesta, tu však bolo stále. „Moren,“ zašeptal, nevediac prečo
si spomenul práve naňho. „Žeby to bol on? To predsa nie…“

„Hej!“ zakričal smerom k schodisku, ktoré bolo
osvetlené blikotavou žiarou fakle. „Hej! Je tu niekto?! Chcem hovoriť
s Morenom. S čarodejom Morenom! On vie kto som!“

Zo schodov sa ozval hlasný dupot a do miestnosti
vstúpil mohutný strážnik. Bol vysoký, pevný a mladý. Darlan mu hádal tak
dvadsať, možno dvadsaťtri rokov. Nad hornou perou mu pučal chumáčik svetlých
fúzov a spod hustého obočia mu vykúkalo dvoje modrých neskúsených očí.
Správal sa však ako ostrieľaný harcovník. S poriadnym rozmachom tresol pevnou
hrubou palicou po mrežiach. „Drž hubu!“ zreval ani tur. „Mne je úplne jedno, čo
chceš! Ak ešte cekneš, vbehnem dnu a ukážem ti, ako sa u nás zachádza
z väzňami!“

Na Darlanovej tvári, ktorá sa pred mladíkovým pohľadom úspešne
ukrývala v hustej tme, sa objavil úsmev. „Prepáč,“ ospravedlnil sa.
„Nemohol by si mi aspoň povedať, či sa už Moren aj so svojimi mužmi vrátil?“

„Nie, nevrátil sa!“ zvrieskol mladík, akoby bol Darlan
nedoslýchavý. „A už buď ticho!“ Po týchto slovách sa rezolútne otočil a bez
ďalších slov zmizol za rohom. Zrejme chcel pôsobiť dramaticky.

Darlan sa posadil do vzdialenejšieho kúta cely, do tmy,
ticha a samoty. Oprel sa o studenú stenu a rukou narazil do niečoho
mäkkého. Do nosa mu udrel zápach hniloby, výkalov a bohvie ešte čoho.
Skoro si až prial, aby ho opäť rozbolela hlava. Vtedy aspoň necítil nič okrem
bolesti. Zavrel oči a premýšľal. Ak sa naozaj vrátil, a všetko
naznačuje tomu, že sa vrátil, nikde nebude v bezpečí. Na tomto mieste
však určite nie. Musí nájsť Morena a presvedčiť ho, aby s ním odišiel
z tohto mesta odsúdeného na zánik.

 

***

 

Malá drevená miestnosť ožiarená ohňom z nízkeho kozuba.
Vládne v nej príjemné teplo. Na zemi kľačí chlapec, hrá sa
s dreveným koníkom. Pred úzkym dubovým stolom stojí žena. Pripravuje
večeru. Obzrie sa. Má krásnu tvár, divo rastúce dlhé havranie vlasy jej padajú
do smaragdových očí, plné rubínové pery zvádzajú k bozku. Usmieva sa. Darlan
jej úsmev opätuje. Je to jeho domov, všetko, čo v živote chcel. Je
spokojný, šťastný. Má však svoje poslanie, svoj osud. Môžete mu na chvíľu
uniknúť, obalamutiť ho, no nakoniec si vás nájde a za vašu opovážlivosť si
vyžiada vysokú cenu.

Obraz sa náhle mení. Steny chalúpky sa začínajú triasť, hýbu
sa, približujú, dusia ho svojim žiaľom, nárekom, áno, nariekajú, počuje ich strašný,
srdcervúci vzlykot. Do ticha noci zaznie bolestivý výkrik a miestnosť sa
rozpadá na biliardu malých čiastočiek vznášajúcich sa v krvavom svite mesiaca
sťa karmínové svätojánske mušky. A za touto stenou, za tmavočerveným
závojom mesačného svetla, padá pod ostrím dlhého meča chlapec. Krehké, malé
telíčko mizne vo vysokej tráve, ktorej dlhé stebla sa na koncoch sfarbujú pod  rúškom krvi. Ďalší výkrik a vedľa
chlapcovho tela sa ukladá telo jeho mŕtvej matky.

„Nie!!!“ Rev zraneného muža, Darlan sa vrhá
k svojej rodine. Spúšťa sa na kolená, dotýka sa ich nehybných tvárí
a z hrdla sa mu derie výkrik rozorvaného, krvácajúceho srdca.

Po koľkýkrát? Po koľkýkrát ho jeho kruté podvedomie prinútilo
toto všetko prežiť? Po koľkýkrát za tie roky?

Slané slzy mu stekajú po lícach, padajú na telá ležiace pod
ním. Zdvíha tvár k nebu, narieka. Nad ním stojí muž, čepeľ dlhého meča
mu nemilosrdne vráža hlboko do hrude. Darlan klesá do trávy vedľa svojej
rodiny. Čaká, víta smrť roztvorenou náručou, prosí Boha, aby tu
a teraz zomrel spolu so svojimi blízkymi.

Po koľkýkrát? Koľko raz to bude musieť ešte prežiť?!

Otvoril oči. Po chrbte mu stekal studený pot, zrýchlený dych
sa sípavo odrážal od mĺkvych stien a prudko bijúce srdce mocne klopalo na
hruď. Desivé ozveny jeho nočnej mory.

Aj napriek tomu si však dokázal všimnúť tmavú postavu nemo stojacu
pri mrežiach. „Je mi ľúto, čo sa stalo.“ Mladý drsný hlas sa niesol celou ani
trepot množstva havraních krídel. „Porozprávam sa s kráľom.“

„Moren?“ Darlan sa zdvihol na nohy a podišiel bližšie. Bol
to Moren. S unavenou, bledou tvárou a krvou podliatymi očami, no živý a zdravý.
„To nepomôže,“ pokrútil hlavou Darlan.  „Ty
to nechápeš. Kráľ vás všetkých zapredal. Jediné, po čom túži je moc a jediné,
o čo sa stará je jeho vlastný život!“

„To je hlúposť!“ Moren pravou rukou urobil rázne
zamietajúce gesto. „Je to predsa kráľ! Jeho ľud je všetko čo má!“

„Jeho život je všetko, čo má!“ zasmial sa Darlan. „Nie jeho
ľud.“

„To nie je pravda!“

„Počúvaj ma Moren! Pusti ma odtiaľto! Musíme okamžite
zmiznúť z tohto mesta! Nečaká ho nič len skaza a smrť.“

„Nie!“ odporoval Moren zvýšeným hlasom. „Kráľ vie, čo robí! Je
to predsa kráľ!“

„A čo to znamená, Moren? Čo znamená byť kráľom. Je to
človek, tak isto ako ja alebo ty. Akurát sa šťastne narodil. To, že je kráľom,
neznamená absolútne nič. Neznamená to, že vie všetko, ani že má vždy pravdu
a už vôbec to neznamená, že robí len dobré rozhodnutia. Čo pre teba kedy
urobil, Moren? Ha?“

„Je to predsa kráľ, on vie, čo je pre ľud najlepšie.“

„Hovoríš, akoby si nemal vlastný rozum. Rozmýšľaj. Kráľ
vedel, že sa blíži obrovská armáda. A čo urobil? Poslal ťa s jedným
oddielom vojakov rovno proti nepriateľovi. Bojí sa ťa. Bojí sa tvojej moci.
Chce sa ťa zbaviť. Čo to nevidíš?!“

Moren sa uprene zadíval do Darlanových hnedých očí
osvetlených z hora prichádzajúcou červenou žiarou, akoby z nich chcel
vyčítať i tie najtajnejšie a najtemnejšie Darlanove myšlienky. Po chvíli
sklopil zrak a pokrútil hlavou.

„Klameš!“ zasipel, nato sa prudko zvrtol a rýchlo vybehol
hore schodmi.

„Nie! Neklamem, len sa ho spýtaj!“ zakričal za ním Darlan.
„Spýtaj sa ho!“

Morenove kroky utíchli a v Darlanových očiach sa
usídlilo sklamanie a hnev.

„Možno ti nakoniec povie i pravdu,“ dokončil takmer
nečujne.

Počúvali ho už len štyri mĺkve steny, ktorým však jeho slová
nič nevraveli.

Komentáre

4 Responses to Strážca – časť 4

  • Páči sa mi to.
    Atmosféra je perfektná, a pomaly už nevnímam iné ako dej, ktorý je zaujímavý.
    Páčilo sa mi to filozofovanie na tému „Čo znamená byť kráľom?“
    Škoda, že tam toho bolo tak málo, hoci pri tvojom štýle dialógu je to možno aj dobre, lebo by to mohlo potom nudiť. (to je len dobre myslená rada)
    Možno by som ti odporučil prečítať si niektoré zlomky antických filozofov (ale aj velikána Platóna), z ktorých by si k tejto téme načerpal určite mnoho inšpirácie.
    Takže bodovo by som to ohodnotil asi tak na 6,5 z 10. 🙂
    A to preto, že často máš super myšlienku ale zdá sa mi, akoby si to potom nechal plávať, aby si sa čo najrýchlejšie posunul v príbehu ďalej.
    Takže ešte to by som ti odporučil, teda popracovať na dynamike a doťahovaní myšlienok – možno aj ich hlbšiemu spracovaniu.
    Inak moju priazeň nestrácaš práve naopak, toto dielo ma čoraz viac priťahuje.
    Zostaň s múzou!
    S pozdravom Dušan Damián. 😀

  • Celkom – vlastne vôbec 😀 – nerozumiem tomu, čo si myslel tým štýlom dialógov. 🙂 Čo sa týka toho filozofovania, Darlana beriem ako vojaka, muža bojujúceho skôr mečom než jazykom, preto len tak krátko. 🙂
    Každopádne si cením tvoj názor, neber to z mojej strany ako nejakú ignoranciu či aroganciu. Len som chcel zverejniť aj môj pohľad na vec, to je všetko. 🙂

  • Pokojne zverejni svoj pohľad na vec a mimochodom aj keby to bolo arogantne máš na to právo. 🙂
    Ja som inak veľmi rád ak sa ľudia mojich slov chytia a pýtajú sa ak nerozumejú alebo mi oponujú.
    Tým štýlom dialogov som myslel tú stredovekú atmosféru. Drsnosť, strohosť a jednoduchosť zabalenú do cti a úctivosti.
    S tým filozofavaním to bol len môj návrh, ktorý nemusíš brať na vedomie – len som mal pocit, že by som ti mal nejaké diela odporučiť, lebo by ťa možno zaujali.
    Takže som rád, že si môj názor ceníš, ale pokojne sa do mňa môžeš „obuť“ ak ti niekedy v mojich komentoch nebude niečo sedieť. Ok?
    No a ako som vravel teším sa na pokračovanie kolega! 😉

  • „Obuť“ to určite nie. 😀 Ale neboj, mam vlastný rozum a keď
    niečomu nerozumiem, spýtam sa. 🙂 Viem, že ľudia môžu mať aj iný názor ako ja, iný pohľad na vec a rešpektujem to. I preto sa z kritiky snažím
    poučiť a určite sa nad ňou vždy zamyslím. Samozrejme tu hovorím o konštruktívnej kritike, nie keď ti niekto napíše že je to hrozné, odpad a podobné závistlivé „drísty“ :).  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button