Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mlyny

MLYNY

Augustin Sokol

 1§ „Vo svätyni bohyne Márnosti

Jana Š. Kuzmová /

„Čo sa narodilo z tela, je telo,

čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ (Ján, 3.6.) /

Potom

myšlienka, ktorá pochádza

z myšlienky,

je plodom mysle,

z ktorej pochádza?

A odkiaľ pochádza

Šalamúnova myšlienka:

„Márnosť nad márnosť…?“ (Almanach, 104.)

Márnosť nad márnosť, ipse dixit Šalamún. Márne boli aj aktivity občianskych združení. S nostalgickými motiváciami. Za zachovanie kultúrnej a historickej pamiatky. Proti zbúraniu starého mlyna v centre Nitry. Na mieste mlyna sa malo postaviť ďalšie nákupné centrum. S reklamou, čo občas klame. Síce nie som proti pokroku. Ale aj z dobrého veľa zaškodí. Božie mlyny melú pomaly. Ale iste. Na isto melú aj lobistické združenia. Občianske združenia preto bojovali proti veterným mlynom. A tak koniec nitrianskeho leta roku 2009 bol v znamení osláv. Otváralo sa nákupné a zábavné centrum Mlyny. „Idiot a don Quijote.“ Na túto nádhernú a fantastickú tému si píšem svoj príspevok. S názvom Mlyny. Prezentujem ho ako vysielateľ informácií. Pre prijímateľa informácií. 1Primárny súbor informácií sú citácie, ktoré získavam z vybratých zdrojov. Za každou citáciou je preto uvedený jej zdroj. 2Primárny súbor zdrojov je zoznam použitej literatúry. Za citáciami sú zdroje uvedené v zátvorkách: svojimi kľúčovými slovami a číslami strán. Kľúčové slovo je prvé slovo v názve zdroja. Ak sa v názvoch zdrojov nachádzajú rovnaké prvé slová, potom je kľúčové slovo dvojslovné a je vytvorené z prvých dvoch slov v názve, a tak ďalej… Literárne zdroje sú uvedené v takom poradí, v akom sa vyskytujú v texte. 3Sekundárny súbor zdrojov sú URL (Uniform Resource Locator). Aj URL sú uvedené v takom poradí, v akom sa vyskytujú v texte. 4Sekundárny súbor informácií sú moje stručné komentáre k jednotlivým citáciám. Pomocou nich kreujem relácie medzi uvedenými informáciami. Dávam ale priestor aj pre príjemcu informácií. Aby si vytvoril svoj vlastný relačný komentár. Tento postup mi vyhovuje. Lebo až do mojej šesťdesiatky bola pre mňa jedinou poéziou a prózou matematika. Začalo to darčekom na moje siedme narodeniny. Keď mi otec podaroval logaritmické pravítko. Jedným z najgeniálnejších algoritmov v matematike je totižto logaritmus.

 2§ „had: živočích, v ktorom sa jedinečným spôsobom prelínajú protichodné symbolické významy života a smrti. (…) Z hľadiska symboliky je zvlášť významný – uroboros (po grécky), had, ktorý si zahryzol do vlastného chvosta ako symbol večného návratu v cyklickej forme alebo večnosti všeobecne.

 (…)mlyn, mlynský kameň: za veľký mlyn sa vo viacerých dávnych vyspelých kultúrach považoval pohyb hviezd okolo severného pólu oblohy, imaginárne spojeného so stredom Zeme pomocou krištáľovej svetelnej osi. Jednotlivé cyklicky po sebe nasledujúce obdobia sú potom v symbolickom spojení s otáčajúcim sa obrovským svetovým mlynom. Tento mlyn symbolizuje aj vyrovnávajúcu spravodlivosť osudu – mlyn rozomieľa všetky zrná bez rozdielu. S tým sa ďalej spája význam chleba, ktorý vzniká z múky pochádzajúcej z rozomletých zŕn. V starom Ríme bolo zvykom, že vestálske panny na sviatok bohyne kozubu Vesty okrášľovali mlyny vencami. Kresťanská symbolika stredoveku poznala obraz „mystického mlyna“, do ktorého prorok Izaiáš sype zrno pšenice Starého zákona a apoštol Pavol zachytáva z neho vymletú múku. Na mnohých zobrazeniach sypú do mlyna zrno štyria evanjelisti, kým apoštoli usmerňujú rieku, ktorá poháňa mlynské koleso. Cirkevní otcovia zachytávajú múku a Ježíš rozdáva veriacim hostie z nej upečené; on sám je chlebom života. Na mnohých biblických zobrazeniach je mlynský kameň zhodený z nebies na zem znakom Božieho trestu. V Zjavení Jána (18,21) čítame: A jeden silný anjel zdvihol kameň ako veľký žarnov (mlynský kameň) a hodil ho do mora a povedal: Tak bude zvrhnutý Babylon, to veľké mesto…“ Štvorcová hracia doska označovaná ako „mlyn“, rozšírená aj na skalných rytinách, je asi odvodená z prastarej schémy sveta (kozmogram; – štvorec). (…) 

štvorec. (…) Kvadratúra je organizačný princíp, ktorý je človeku akoby vrodený, jej protipólom v duálnom systéme je kruh ako výraz nebeských síl. Legendárna kvadratúra kruhu (t. j. geometrická premena kruhu na štvorec s tou istou plochou) symbolizuje snahu priviesť oba elementy – nebeský a pozemský – k ideálnej jednote (latinsky coincidentia oppositorum). Podľa kvadratických plánov bolo postavených veľa chrámov, ktoré svojou stupňovitou úpravou mali stelesňovať kozmický vrch – napríklad chrám v Angkore v Kambodži. Kvadrát v kombinácii s kruhom sa vyskytuje v stavebnom pláne Nebeského chrámu v Pekingu, ako aj v Borobudure na Jáve. Podobný typ ideálneho mesta odrážajú aj predstavy o imaginárnom nebeskom Jeruzaleme z Jánovej Apokalypsy a o „Christianopolise“ u J. V. Andreäho zo 17. storočia ( – kocka). (…) Orientácia vo svete podľa princípu štvorca našla svoj výraz aj v hrách – napríklad v staromexickom patolli alebo v šachu pochádzajúcom zo staroveku. Ešte výraznejšie to ukazuje hra – mlyn, kde hracia doska pozostáva z troch koncentrovaných štvorcov so spojovacími mostíkmi (v rohoch a v strede každej strany). S podobným motívom sa stretneme na skalných rytinách v alpskej oblasti (Rakúsko, Taliansko), vo Francúzsku, v Anglicku (ostrov Man), na Balkáne, v Afganistane (oblasť Pamíru), ale aj na pravekej keramike (talianske kultúry Villanova a Este) a na bojótskych plastikách. Skalnaté kresby nájdeme nielen na horizontálnych plochách, ale aj na strmých stenách, nevhodných pre hru. Je preto nesporné, že prioritný bol symbolický význam znaku, ktorý možno rozlúštiť, len ak sa chápe ako kozmogram. Indobudhistické meditačné znaky – mandaly často spájajú kruh ako symbol osvietenia (bodhi) vzhľadom na náboženskú obec (sangha) so štvorcom do jednotnej harmonickej podoby ( – jantra).“ (Lexikón, 85, 183, 302, 303.)

Náš had sa volá Odis. Je to Python regius (pytón kráľovský). Ceruzkou kreslím Odisa, ako sa plazí po nakreslených symboloch mlyna a štvorca.

 3§ „Po nás prídu ďalšie pokolenia a v hlase Dostojevského poníženého a urazeného človeka a ľudstva (román Biedni ľudia, Ponížení a urazení), ktoré sa zmietajú medzi dobrom a zlom, mocou a bezmocnosťou (Zločin a trest), a preto budú hľadať východisko v sociálnom experimente (Diablom posadnutí) alebo v hľadaní ideálneho človeka (Idiot), lenže navždy zostanú (naozaj navždy?) otrokom chleba, zázraku a moci (Veľký inkvizítor z románu Bratia Karamazovci).“ (Dostojevskij, 22.)

Sú to aj prezentácie našich základných archetypálnych potrieb. Ako byť na správnom mieste v pravý čas. Tu a teraz.

 4§ „Vo svojej prednáške Šeherezáda by som rád prilákal verejnosť na monumentálny fenomén SciFi, ktorým je evidentne aj Star Wars od George Lucasa. Napríklad, sú to súvislosti medzi StarWars a filmom Traja zločinci v pevnosti od Akira Kurosawu.“ (Fantázia, 18, 21, 23.)

S touto anotáciou som prezentoval aj časť mojej prednášky, s názvom Šeherezáda, dňa 12.09.2009, od 16:00 do 18:00 hod., SciFi Salón, Bratislava, Istropolis, Istrocon a Comix salon 2009. Pozerám si devedéčka. Najprv hraný film Traja zločinci v pevnosti. Réžia Akira Kurosawa. Potom dokumentárny film Svet umenia, Hollywoodski rivali 6/15, Hviezdne vojny verzus Star Trek. Ani ma to neprekvapí, že časť Hviezdnych vojen, ktoré režíroval George Walton Lucas junior, bola inšpirovaná filmom Traja zločinci v pevnosti. Princezná, ako jediná z rodu Akizuki, prežila vojnu. Je na ňu vypísaná odmena. Sedliaci Tahei a Matakishi v mnohom pripomínajú robotov R2D2 a C3P0. Ako obrazy protikladných osobnosti. Známym príkladom sú aj románoví hrdinovia: dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha a sedliak Sancho Panza. Román napísal roku 1605 Miguel de Cervantes y Saavedra. Pokúšam sa napodobniť najfantastickejšie epizódy z filmu Traja zločinci v pevnosti. Zo slávneho súboja s kopijou, s ktorou bojuje generál Rokurota Makabe. Hrá ho vynikajúci herec a majster bojových umení Toshiro Mifune. Ja ale namiesto kopije bojujem s palicou Bo. Proti imaginárnym protivníkom. Palica je matkou všetkých zbraní. Polovica palice Bo je Han Bo. Kratšie sú palice Jion a Ju Te, čiže Desať Rúk. A desať prstov na rukách. Každá zbraň predlžuje naše ruky. Najkratšia bojová palica je Yawara. Pasuje akurát do ruky. Zo zovretej pästi presahujú z Yawary na malíčkovej a palcovej hrane iba jej krátke zahrotené konce. Na mojej Yaware je umelecky stvárnená japonská Slnečná bohyňa Amaterasu Ó Mi Kami. Je uctievaná ako božský predok japonskej Cisárskej rodiny. Poslala na Zem svojho vnuka, aby sa ujal vlády v Japonsku. Jeho meno je Ninigi No Mikoto. Tak sa tu spájajú umenia bojové, tanečné, výtvarné a hudobné. Japonská pieseň Sakura. O višňovom kvete. Hebrejská svadobná pieseň Hava nagila. O radostí a veselí. Veď svadba má byť veselá. Asi preto svadba je po česky veselka. Potom mi v ušiach znie celý symfonický orchester. Hrajú Šeherezádu od Nikolaja Andrejeviča Rimskeho – Korsakova. Spomínam si na môj obľúbený film o novgorodskom bohatierovi a gusliarovi Sadkovi. Ako pomaly upadá do spánku pri zvukoch Šeherezády, ktoré znejú na pozadí spevného recitálu Vtáka šťastia. Úryvok zo Šeherezády si často hrám na gitare. Je to nebeská hudba, ktorá je hodná Dostojevského fantázii. Už teraz sa teším na Istrocon a Comix salon 2010. Pripravujem si na to prednášku s názvom Pastorálie. Vystúpim tam aj na karaoke. S kyticou pesničiek. Tiež pod názvom Pastorálie. Inšpiráciou sú opäť básničky: Bohyni Sedmokrások a Bohyni Jesienok. Od Jany Š. Kuzmovej.

 5§ „Karteziánsky prvok prekvapenia sa podobá duševnej pokore v tradícii docta ignorantia, učenej nevedomosti, sprostredkovanej renesančným kresťanským platonizmom skeptikom, ako boli Kuzánsky, Montaigne, Calderón alebo Cervantes. Don Quijot, posadnutý márnym hľadaním istoty v divadle ilúzii a zázrakov, je nútený zrieknuť sa úsudku zdravého rozumu a prijíma aj nepravdepodobné, zúfa z nemožnosti poznať nepopierateľné pravdy.

Pohľad z vtáčej perspektívy objavuje magnum ignotum – veľké neznámo: harmónia proti chaosu, živá pravda skrytá v geometrickom poriadku. Svet nie je len miesto, v ktorom existujú veci. Vesmír je pohyb, proces nekonečných premien, a ľudskou tvárou sveta je ustavičný dej, ktorý sami uskutočňujeme svojimi činmi a predstavami. Výboje modernej fantastiky do priepastí vesmíru i do mikrosveta napĺňajú konkrétnym obsahom coincidentia oppositorum – abstraktnú jednotu protikladov, vytvárajúcu kozmickú harmóniu v predstavách Mikuláša Kuzánskeho a Giordana Bruna; svoje filozofické vízie veľkolepej jednoty sveta dokazovali matematikou a geometriou, najmä pomocou vzťahu nekonečne malého a nekonečne veľkého. (…)

Hrdina má zbraň, aj keby ňou bolo len kladivo, ale jeho skutočnou zbraňou je vlastné telo a myseľ. Žiadna zbraň nie je lepšia, ako človek, ktorý ju drží v ruke. Najmocnejšou zbraňou hrdinu je jeho povaha. (…)

Na prahu tretieho tisícročia fantastika reagovala na globalizáciu návratom z vesmíru na Zem a prienikom do virtuálnych svetov. V kyberpanku kontrastuje technofilná utópia s temnou stránkou globalizácie: technika sa ľuďom vymkla z rúk, svetu vládnu nadnárodné korporácie a organizovaný zločin. Globálne konšpirácie voľne krúžia medzi virtualitou a realitou, medzi chaosom a poriadkom, medzi rozumom a neznámom. (…)

Yang Xiao, čínsky vydavateľ časopisu SF Word, vyhlásil: „Tešíme sa na rozkvet tejto krajiny. Postavili sme scénu pre vás, spisovateľov a fanúšikov SF. Dúfam, že preukážete svoju tvorivosť“ (Yang Xiao 1992, s. 43). Science-fiction konštituuje pojmy a obrazy, pod ktorými si predstavujeme globalizáciu: technické zázraky budúcnosti v reči populárnej kultúry predstavujú hodnoty osvietenských utópií. (…)

Seldonov plán predpokladá pád dekadentného prvého galaktického impéria (Rím), vzostup slobodných obchodníkov a obchodných kniežat (buržoázia a nacionalizmus), rozvoj prvej základne (postindustriálna civilizácia), prejavenie tajnej druhej základne a napokon druhé galaktické impérium, založené na „mentálnej vede“ (utópia globálnej spirituality). (…)

Nadej, že nová technológia vyrieši problémy, ktoré priniesla stará, keď riešila problémy predchádzajúcej, je stará mesianistická predstava o spáse Bohom zo stroja, deus ex machina. (…)

V posvätnom boji za globalizáciu víťazí technologický džihád: „V mene Galaktického ducha a jeho proroka Hariho Seldona, ako aj v mene jeho tlmočníkov, svätcov Základne, preklínam túto loď: nech monitory tejto lode, ktoré sú jej očami, oslepnú… nech atómové delá, ktoré sú jej päsťami, stratia silu; nech motory, ktoré sú jej srdcom, zastanú; nech ventilácia, ktorá je jej pľúcami, prestane dýchať; nech komunikačné kanály, ktoré sú jej hlasom, onemejú… V mene Galaktického ducha tak preklínam túto loď!“ (…)

Marx odmietal fatalizmus cyklickej teórie dejín a vyzval proletariát, aby revolučne zmenil históriu. História zmenila proletariát z revolučnej triedy priemyselnej spoločnosti na zanikajúcu skupinu informačnej spoločnosti. (…)

Con – z angl. convention, stretnutie, zhromaždenie. Stretnutie fandomu a ďalších priaznivcov fantastiky (vrátane profesionálnych spisovateľov, výtvarníkov, prekladateľov, vydavateľov, predstaviteľov filmových a televíznych postáv SF a iných celebrít) od celosvetových a európskych s tisíckami účastníkov cez štátne, tematické, klubové, až po priateľské rodinné s niekoľkými účastníkmi. Veľké cony sa komercionalizovali, no hlavným dôvodom prítomnosti väčšiny účastníkov ostáva osobné stretnutie a rozhovory s priateľmi spojenými spoločným záujmom. V roku 1982 sa v Pardubiciach konal prvý československý Parcon, podľa ktorého sa dodnes nazýva najstarší spoločný con v Čechách a na Slovensku. Prvý Parcon na Slovensku sa konal v roku 1990. Vďaka „zamatovej revolúcii“ a dobrej organizácii sa na ňom zúčastnilo mnoho slávnych osobností zo zahraničia ako Forrest Ackerman, Norman Spinrad, Erik Simon, Oywind Myhre, Robero Quaglia a iní. Eurocon 2002 sa konal v Chotěboři. (…)

Rolová hra – (angl. Role Playing Game, skratka RPG) je typ spoločenskej hry, pri ktorej sa hráči vžívajú do úloh imaginárnych osôb alebo postáv umiestnených do fiktívneho alebo historického prostredia a snažia sa konať ako tieto postavy. RPG sa členia na hry stolové, elektronické a hry naživo.“ (Z, 29, 73, 119, 120, 124, 125, 126, 132, 214, 217.)

Ondrej Herec je môj dobrý priateľ. Stretávame sa aj na Conoch: Istroconoch a Comix salonoch, Parconoch, Slavconoch…

 6§ „Panovník nám jasne kázal

do potrubia vraziť klin.

Nepriateľ si však zmyslel,

ako predtým sať náš plyn. /

Zbystrili sme naše zraky:

„Nie, nie, páni!“ znel náš hlas.

Dosť už ruský plyn si nasal,

darmožráč Európa Gas. /

Cyberpunkerom však never,

zvlášť keď majú chladný dom.

Odbočky sťa muchotrávky

vyrastajú pod Múrom. /

V jednom kuse robia na nás

bezočivé pokusy…

Dostanete od nás taký

plyn, čo vás hneď zadusí! /

Jeden z hraničiarov otvorí ventil, ďalší dvaja priskočia k rúre, strčia do nej zadky a prdia. So strašným zavýjaním tiahne junácky prd rúrou, preteká cez Múr a… čuť jačanie a skučanie na Západe. Znie záverečný akord, traja junáci vyskočia na rúru a víťazoslávne dvíhajú samopaly. Opona. (…)

Kniha opisuje jeden všedný deň opričníka Andreja Daniloviča Kominagu. Kominaga je zároveň rozprávačom príbehu. Sprostredkúva čitateľovi nedávnu hrdinskú históriu Obrodenej Svätej Rusi – štátu, ktorý stojí na moci a zvôli opäť zavedenej opričiny z dôb vlády Ivana Hrozného, na hodnotách pravoslávia presadzujúceho Moskvu ako tretí Rím, na patriotizme vyhrotenom do nacionalizmu.

Táto nová Svätá Rus je hermeticky oddelená od okolitého sveta Veľkým Ruským Múrom, za ktorým (predovšetkým zo západnej strany), pochopiteľne, sídlia barbari, v Sorokinovom jazyku označovaní ako cyberpunkeri. Jediným spojením s vonkajším svetom je Čína ovládajúca svetové trhy. Vnútri opevnenia vládne Panovník, ktorého otec Nikolaj Platonovič (možno len náhodou sa volá Nikolaj Platonovič, rovnako ako súčasný riaditeľ FSB Nikolaj Platonovič Patrušev), položil základný kameň Múra, čím ukončil vlečúce sa obdobie opakovaných mäteží a konečne realizoval dlho očakávanú utópiu. Obyvatelia preto sami dobrovoľne na Červenom námestí pália svoje cestovné pasy, s radosťou sa zbavujú možnosti opustiť tento ideálny štát, s pokorou prijímajú cenzúru, nevnímajú všadeprítomné novodobé rozkulačovanie, sprevádzané rabovaním, znásilňovaním, vraždami.“ (Opričníkov, 54, 55, 173, 174.)

Veľký Múr Obrodenej Svätej Rusi sa pred mojím zrakom postupne mení. Na Múr bigbítovej skupiny Pink Floyd. V ušiach mi striedavo znejú piesne: 1. „Je tu niekto, kto si pamätá Veru Lynn?“ (Wall, Pink Floyd.) 2. „Budem k tebe dobý, miláčik; prosím, neopúšťaj ma.“ (Lucille, Little Richard.) 3. „Ja milujem Luciu, a ona mňa nie.“ (Lucille, Niebesko – Czarni, No – To – Co, Czeslaw Niemen.) 4. „Nestačil som žiť, tak nech aspoň pieseň dospievam.“ (Capricious horses, Vladimír Semjonovič Vysockij.).

 7§ „Košice, to je osobitné miesto na konci republiky, kde sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia ešte stále snúbil a miešal akýsi aristokratický pocit lokálpatriotizmu starousadlíkov s novou prílivovou vlnou takzvaných industrializačných dobyvateľov.“ Takto začína Ireney Baláž svoje rozprávanie o rocku a beate v Košiciach (…)

Tam sa zrodila zostava Štefan Teddy Farkaš – sólový spev, tamburína, Ireney Baláž – sólová gitara, spev, Dionýz Baláž – basgitara, spev, Augustín Sokol – rytmická gitara, spev. (…)

Programovo sa hneď začal meniť štýl a repertoár. Prešli sme na tvrdšiu muziku, na rhytm and blues, najprv sme kopírovali Rolling Stones, Pretty Things, Manfreda Manna, Kinks, Spencer Davis Group, neskôr sme prešli na vlastnú tvorbu. (…)

Samotný názov skupiny The High Brow (čiže Zdvihnuté obočie alebo Lepšia spoločnosť: všetci členovia skupiny boli vysokoškoláci) vymyslela budúca Sokolova manželka. Stalo sa to v zime roku 1965 na jednej skúške v mrazivej miestnosti historickej budovy bývalého dominikánskeho kláštora,“ (Slovenský, 311, 312, 313.)

Občas nerozoznám rozdiely medzi fenoménmi déjà vu, jamais vu a voulez vous. Už pri svojej prvej návšteve Írska som spieval pri táboráku. A hral na gitare. Aj anglické pesničky z repertoáru The High Brow. A potom už stojím na kóte v nadmorskej výške 374,3 metrov. Vojenským ďalekohľadom na nočné videnie pozerám západným smerom. Mesačný spln nežne pláva na hladine Lago di Čaňa. Smerom bližšie ku mne sa do Hornádu vlieva Olšava. Kóta je v Panskom lese. V ušiach mi znie tklivá melódia. Boh Pan, na panovej flaute, hrá starú írsku pieseň. Schádzam z kóty na lesnú čistinku. Je navlas podobná na tú v Írsku. Uprostred horí táborák. Okolo sedia košickí trampi s gitarami. Euroindián Ivan Tomášik alias Wasapela (Veľký medveď) mi podáva gitaru. Spievame pesničku z repertoáru The High Brow. Je to ako v priestoročasovom stroji prenesený malebný kúsok z Írska na východ Slovenska.

 8§ „Na hornom konci schodov sa zjavil majestátny, mohutný Buck Mulligan a v rukách držal holiacu misku, na ktorej krížom ležali zrkadlo a britva. V jemnom rannom vánku sa za ním zľahka nadnášal žltý neopásaný župan. Zdvihol misku nad hlavou a zatiahol:

– Introibo ad altare Dei. (…)

– Celkom ste ma nepochopili, vraví Bloom. Chcel som povedať…

– Sinn Fein! vraví občan. Sinn fein amhain! Milujeme priateľov, ktorí stoja na našej strane, a nenávidíme nepriateľov, ktorí stoja proti nám. (…)

Človek miluje istú osobu. A tá osoba miluje inú osobu, lebo každý niekoho miluje, ale Boh miluje každého.

– Dobre, Joe, vravím, na tvoje pevné zdravie a zaspievame si. Nech vám slúži, občan.

– Hurá, vraví Joe.

– Nech vám požehná Pán Boh, Panna Mária a svätý Patrick, vraví občan. (…)

Stephen: (S úsmevom napriahne k nej ruku a spieva áriu krvnej prísahy zo Súmraku bohov.)

Hangende Hunger,

Fregende Frau,

Macht uns alle kaput.

Zoe: (Tragicky) Hamlet, som tvojho otca nebožiec! (…)

Ktoré anagramy zostavil v mladosti zo svojho mena?

Leopold Bloom (…)

Aký akrostich so skráteným krstným menom poslal ako kinetický básnik slečne Marion Tweedyovej 14. februára 1888?

Poeti kladú srdce do básne

O kráse, ktorá nikdy nehasne,

Lež môžu písať verše úžasné

Do chvíle, keď nikdy nežasne:

O tvoju krásu svet im okrásnie. (…)

Bloom, jediný mužský prepodstatnený potomok Rudolfa Virága (neskôr Rudolfa Blooma), ktorý žil v Sombathely, Viedni, Budapešti, Londýne a Dubline, (…)

čoskoro začnú u mníšok vyzváňať Anjel Pána a nikto ich neruší zo spánku iba jeden – dvaja kňazi ktorí v noci chodia poskytovať poslednú sviatosť o chvíľu zakikiríkajú kohúty budík v susednom dome (…)

všetok ten parfum áno a srdce mu bilo ako divé a áno povedala som áno chcem Áno. /

Terst – Zürich – Paríž        1914 – 1921“ (Ulysses, 3, 294, 319, 486, 573, 577, 673, 675.)

Porovnávam dve literárne diela. V oboch sa popisuje priebeh iba jediného dňa. Andrej Danilovič Kominaga. Prežil jeden deň so svojimi opričníkmi. Poldo Bloom alias Virág (po maďarsky Kvet). Aj on prežil jeden deň so svojimi priateľmi. Na mapu Európy ceruzkou kreslím nášho hada Odisa. Ako sa plazí po mestách. Podľa rodokmeňa Blooma. Cez Sombathely, Viedeň, Budapešť, Londýn a Dublin. Cestou sa ale preplazí aj cez Košice, Nitru, Bratislavu a Prahu. V Írsku žehná ľuďom nielen Pán Boh a Panna Mária. Ale aj svätý Patrik. Pri písaní týchto riadkov si zaspomínam, ako som pozeral devedéčko o Patrikovi. Rad by som to zopakoval. Devedéčko som ale požičal. A nevrátili mi ho. Požičiaš a nemáš. Škoda. Tak som si ho aspoň našiel na URL. Scenár napísali Pamela Mason Wagner a Andrew Ward. Treba myslieť pozitívne. A aj naše činy by mali byť pozitívne. Nech je v tom našim vzorom Patrik. Bol to najpozitívnejší bojovník všetkých čias. Patrik bol ako Cervantesov don Quijote. Alebo ako Dostojevského Idiot. Bol tu ale podstatný rozdiel. Patrik v boji proti veterným mlynom zakaždým víťazil. Vybral som si a očísloval najväčšie Patrikové boje: 1Únos. Patrik nebol rodený Ír. Bol to občan najdokonalejšie organizovanej spoločnosti v antických dobách. Vyrastal v Británii, ako syn rímskeho šľachtica. Mal šestnásť rokov, keď ho uniesli írski piráti. V Írsku ho potom predali ako otroka. Musel to byť pre neho obrovský šok! Dalo sa vôbec proti tomu bojovať? Mocný Rím nikdy Írsko nedobil. Lebo Írovia boli obávaní bojovníci. A chránilo ich aj nebezpečné more. Nebola to až tak dokonale organizovaná spoločnosť. Íri síce mali kráľa. Ale nikdy nerešpektovali autority. A robia to dodnes. 2Samota. Otrokár poslal samotného Patrika pásť ovce do hôr. Bol osamelý, zúfalý a bezmocný. Neustále sa modlil. Keď pršalo, snežilo alebo mrzlo. Náboženské obrátenie na vieru je silný zážitok. Ale podobne, ako Mojžiš a Pavol z Tarzu pred ním, tak ani Patrik si obrátenie na vieru nezvolil sám. Donútili ho k tomu okolnosti. Bol to totiž jediný spôsob, ako proti tomu všetkému bojovať. 3Útek. Po šiestich rokoch v otroctve sa Patrik rozhodol utiecť. V Írsku bol otrok na úteku synom smrti. A aj ten, kto mu pri úteku pomáhal. Rozsudok bol vykonaný ihneď. Odrezaním hlavy. Írovia takto lovili duše. Bola to súčasť ich náboženskej viery. Podobne, ako severoamerický Indián Veľký medveď, keď oskalpoval svojho nepriateľa. Predtým sa žiadnemu otrokovi nepodarilo z Írska utiecť. Ale Patrik to zvládol. Bojoval zo všetkých síl za svoju slobodu. Bolo to, ako keby sa navrátil z ríše mŕtvych. Jeho znovuzrodenie oslavovalo celé mesto. 4Návrat. Patrik sa ale opäť do Írska vrátil. Napriek útrapám, ktoré prežil v otroctve. Stalo sa to v roku 432. Vtedy len málokto dokázal chodiť po Írsku sám. A aj prežiť to. Patrik sa ešte počas otroctva v Írsku naučil ich jazyk. A aj vedel, ako to tam funguje. Bola to spoločnosť, kde sa dávali dary. Obdaroval kráľa, aby mu prinajmenšom zabezpečil ochranu. Do ut des. Dával, aby dostal. Okrem jazyka a znalosti pomerov, jeho najmocnejšími zbraňami boli viera, sila osobnosti a zmysel pre humor. V Írsku to platí dodnes. Ak tam navštívite ich útulnú krčmičku, zvanú Pub, a ste zachmúrený a vážny, ako slepé črevo, tak vám rýchlo povedia: „Sadnite si tam do kúta.“ A nedajú vám ani pintu piva. Ale najsilnejšou Patrikovou víťaznou zbraňou bola láska. Amor vincit omnia. Bol stelesnením tohto princípu víťazenia. 5Modlárstvo. Patrik si zaumienil obrátiť Írov na kresťanstvo. A to dokonca celý národ. Najprv ale musel všetkých Írov presvedčiť, aby sa vzdali svojej viery. Ich prastaré keltské bohyne a bohovia zosobňovali prírodné sily. Boli v riekach a jazerách. V keltskej mytológii sa voda považovala za magický priestor. Spojoval sa tam reálny svet s mýtickým a virtuálnym svetom duchov. Írovia nikdy ani len neuvažovali o predstave jediného Boha. Patrik šiel s nimi k vode. Pretože pre nich to bola Svätá voda. S hlbokou úctou rešpektoval ich vieru, kultúru a tradície. Ecce Homo! Podal im Ježiša ako Človeka, ktorý chodil po svete a nezištne sa obetoval za iných. A bol to samotný Patrik, ktorý sa obetoval za nich. Na mnohých obrazoch a sochách Patrik drží v ruke trojlístok ďateliny. Bola to posvätná rastlina keltských druidov. Patrik pomocou trojlístku vraj vysvetľoval Svätú trojicu: Otca, Syna a Ducha svätého. Trojlístok spolu so svojim zrkadlovým odrazom vytváral na hladine Svätej vody keltský šesťlístok. Ako šesť najväčších Patrikových bojov. Taktiež dával svojim novým krajanom dar gramotnosti. Hovorieval, že toto bude jeho sláva, lebo múdry syn je pýchou a radosťou pre svojho otca. „Múdry syn je ten, ktorý rozradostňuje otca, ale hlúpy človek pohŕda svojou matkou.“ (Príslovia 15,20.) Preto najprv treba obrátiť na vieru matku, ženu v domácnosti. Potom prejde na vieru aj celý dom. Patrik teda išiel cestou najmenšieho odporu. Ako elektrický prúd. Španielski a portugalskí dobyvatelia šírili v Novom svete vieru hrubým násilím. A aj Svätá inkvizícia. Patrik ale šíril vieru s hlbokou, úprimnou, nežnou, vše objímajúcou a vždy víťaziacou láskou. 6Coroticus. Keď Patrik konečne slávil úspech, tak prišla tragédia. Krátko po birmovaní boli jeho veriaci prepadnutí vojakmi Coroticusa. Bol to kresťanský kráľ Britov. Vojaci zabili mužov a ženy uniesli ako otrokyne. Patrik sa ku kráľovi dovolával, aby tých ľudí oslobodil a poslal ich naspäť do Írska. Ale neuspel. Preto začal proti kráľovi bojovať. A aj proti kolaborantským britským biskupom. Písal, že Boh bude všetkých súdiť. Lebo nielen tí, ktorí konajú zlo, ale aj tí, čo s ním súhlasia, budú zatratení! V podstate exkomunikoval britských kresťanov. Otrasení silou Patrikovej výpovede biskupi ustúpili. Nakoniec Patrik zvíťazil aj v tomto nerovnom, beznádejnom a márnom boji. Do konca svojho bojovného a plodného života Patrik kázal svojim milovaným v celom Írsku. A tí sa mu odvďačili nehynúcou a večnou láskou. Nie som síce Ír. Ale Patrika som si zamiloval už pri mojej prvej návšteve Írska. Exegi monumentum aere perennius, ipse dixit Quintus Flaccus Horatius. A aký si Patrik postavil pomník? V dobe jeho smrti bola Európa uvrhnutá do chaosu. Rímsku ríšu spaľovali ohne barbarov. Temný stredovek sa začal vznášať nad celou Európou. Ale Írska cirkev, ktorú založil Patrik, sa naďalej rozvíjala. Vzdelanci, ktorí z celej Európy utekali do Írska, prinášali so sebou vzácne texty. Najmä výkvet antiky, ktorý zachránili pred plenením barbarov. V írskych kláštoroch sa preto nazhromažďovali tie najcennejšie poklady ducha. Írsko sa tak vtedy stalo nielen hlavným centrom zbožnosti, ale aj znalostí. A to aj pre budúcu novú Európu, v našej súčasnosti. Bola to doslova explózia kreatívnosti. Z aspektu matematickej lingvistike je najmä interesantné to, čo my dnes považujeme v písaných textoch za samozrejmosť. Írovia prví, už v dobe smrti Patrika, oddeľovali od seba jednotlivé slová medzerami. Dovtedy sa všetky slová písali spolu. Taktiež vymysleli odseky a rozlišovali veľké a malé písmena.

 9§ „Einsteina mohlo dielo Dostojevského významne inšpirovať, pretože centrálnym bodom tohto diela boli intelektuálne konflikty, pretože poetika Dostojevského bola racionalistická, pretože kľúčovou témou jeho románov bolo myslenie, vo svojich protikladoch (…)

V rozmedzí jedného a pol desaťročia, od r. 1866 do r. 1880, vyšli základné filozofické romány Dostojevského: Zločin a trest, Idiot, Diablom posadnutí, Výrastok, Bratia Karamazovci. Po nich sa ľudstvo stalo dospelejším. Nemohlo si ihneď uvedomiť, čo sa tu vlastne stalo. „Zem je od kôry do stredu presiaknutá ľudskými slzami,“ – taký je základný motív románov Dostojevského. Nie je to záver zo štatistických tabuliek, naopak, odporuje im. (…)

Poetika Zločinu a trestu je racionalistická. Jazyk hrdinov je jazykom ľudí ovládaných, a viac než to, zachvátených myšlienkou, snáď paradoxnou, zblúdilou v protikladoch, chorou, ale predsa len myšlienkou. (…)

Nie menej racionalistický je Idiot. Po tejto stránke je príznačná postava Nastasji Filipovnej, jeden z najzaujímavejších ženských typov svetovej literatúry. Je to žena s veľmi zložitými citmi, ale ešte zložitejšími myšlienkami. Všimnite si, že nečakané zmeny nálady a tie najparadoxnejšie kúsky Nastasji Filipovnej vyjadrujú myšlienkové a nie citové premeny. Finálny tragický zvrat – to je myšlienka, že nie je hodná milovaného a ju milujúceho kniežaťa Myškina. Čitateľ už pocítil melodickosť postavy, videl stále intelektuálne zafarbenie všetkých zmietaní tejto duše, a tak vníma útek Nastasji Filipovnej pred svadbou, jej pád do priepasti iracionálnosti, ktorý je symbolizovaný postavou Rogožinovou, ako niečoho logického, trebárs paradoxného.

Je možné (ako sa pravdepodobne domnieval aj Dostojevskij), že osud Myškina – Golgota miernosti a odpustenia, analogická evanjelickej Golgote – je zárukou mravného víťazstva ukrižovaných? Nech už o tom Dostojevskij hovorí hocičo, poetika Idiota privádza k inému záveru: pred nami je tragédia myslenia, ktoré nebolo schopné prekročiť tradíciu, tradičné pojmy, ktoré neboli dostatočne paradoxné, dostatočne „neeuklidovské“. Čitateľ príliš silne pocítil čaro intelektuálneho života hrdinov, než aby ich mohol považovať za mučeníkov a hrdinov antiintelektuálnej tradície.

Racionalistická poetika Dostojevského odhaľuje melodickosť diela, zákonitú spojitosť medzi výrokmi, scénami a udalosťami, ktoré za sebou nasledujú. Je to intelektuálna melódia. Ani jedná z hrdiniek ruskej literatúry, schopná sa merať s Nastasjou Filipovnou čo do intenzity citov, sa s ňou nemôže zrovnávať čo do intenzity myšlienkového procesu, čo do príkrosti intelektuálnych kolízií, čo do závislosti osudu hrdinky na týchto kolíziách.Zvláštnosti poetiky Dostojevského odrážajú jej racionalistický charakter. Taká je, ako sme už povedali, krajina. Taká je kompozícia románov. A tie dialógy hrdinov, ktoré autor sumarizuje, aby dal možnosť novému kardinálnemu sujetovému zvratu, tá reč, uponáhľaná a zmätená, ale vždy určená vývojom myslenia, ktoré sú taktiež uponáhľané, zmätené a rozporuplné…

Racionalistický prúd si razí cestu dokonca i v Dostojevského románe, ktorý je svojim zámerom najviac antiracionálny. Hrdina románu Diablom posadnutí, Nikolaj Stavrogin, človek bez morálnych zásad, pre ktorého neexistuje rozdiel medzi činom a zločinom, nie je v podstate ani tak vo vleku mravnej zhýralosti, ako vo vleku experimentálnej vášne. (…)

V poviedke Sen smiešneho človeka hrdina postupne stráca „svätočiaru“, jeho život sa stáva čisto individuálnym procesom. Poviedka končí pozitívnou „reťazovou reakciou“. Hrdina sa lieči z ľahostajnosti voči svetu a jeho existencia sa stáva východiskovým bodom premeny nášho sveta. Ale i negatívna i pozitívna verzia individuálneho osudu, naplneného, reálneho, obráteného k integrovanej harmónii, ostávajú abstraktné a nie sú pre poetiku Dostojevského charakteristické. V tej vyvstáva iba otázka o neignorovateľnom a pre „svetočiaru“ podstatnom individuálnom osude.

Bradbury napísal fantastickú poviedku: cestujúci do minulosti usporiadajú lov na treťohornú obludu. Jeden z nich nechtiac rozpučil akéhosi motýlika a to má za následok, že zem sa začína vyvíjať ináč; keď sa pútnici vrátia do prítomnosti, nachádzajú svet zmenený, v prezidentských voľbách nečakane víťazí iný kandidát, zemi hrozí fašizmus. Individuálny, z hľadiska štatistickej koncepcie trebárs ignorovateľný, a preto tiež akoby fyzikálnej existencie zbavený jedinečný fakt mení svätočiaru celku, môže byť z takejto určený a stáva sa reálnym, podstatným pre celok. (…)

Dochádzame k akémusi bludnému kruhu: dva póly, svätočiary častice a jej ultramikroskopickej transmutácie vyžadujú pre každý pól eventuálnu existenciu druhého pólu.“ (Einstein, 351, 353, 354, 355, 356, 369, 370, 381.)

Bludný kruh s dvoma pólmi. Tak vyzeral náš had Odis, keď sa stočil do kruhu. Hlavu mal položenú na konci tela. Pri pohľade zhora to vyzeralo, ako keby si zahryzol do vlastného chvosta. Ako had uroboros. En to pan. Všetko je jediné. Draco interfecit se ipsum, maritat se ipsum, impregnat se ipsum. Drak sa sám zabíja, žení sa sám so sebou, oplodňuje sám seba. Všetko je vo veľkej Matke prírode. Personifikuje ju egyptská bohyňa Ísida. Je večným lonom. Ale aj večným hrobom všetkého živého. A to, čo pohlcuje, znovu vydáva životu.

 10§ „Vtom zočili na poli zo tridsať-štyridsať veterných mlynov. Len čo ich don Quijote uzrel, riekol zbrojnošovi:

„Šťastie vedie naše podujatia lepšie, než si môžeme želať. Či vidíš, priateľ Sancho Panza, tamten húf prinajmenej tridsiatich ozrutných obrov, s ktorými sa pustím do boja a všetkých pripravím o život? Ich korisť stane sa základom nášho bohatstva, lebo to bude boj spravodlivý a skutok veľmi bohumilý, keď vykynožím z povrchu zemského také zle býlie.“

„Akí obri?“ spýtal sa Sancho Panza.

„Tamtí.“ odvetil jeho pán, „s tými veľkými rukami, temer na dve míle dlhými.“

„Počujte, Vaša Milosť,“ odvetil Sancho, „veď to, čo tam vidno, nie sú obri, ale veterné mlyny, a to, čo sa vám pri nich zdá rukami, to sú krídla, ktoré poháňa vietor a ony pohybujú žarnovmi.“

„Zrejme sa nevyznáš ani za mak v dobrodružstvách,“ odvetil don Quijote. „Sú to obri, a ak sa bojíš, radšej choď odtiaľto a modli sa, zatiaľ čo ja sa pustím s nimi do krutého a nerovného boja.“

Popchol ostrohami svojho koňa Rocinanta, nedbajúc na volanie zbrojnoša Sancha, ktorý ho upozorňoval, že celkom určite útočí na veterné mlyny, a nie na obrov. A mocne pritom kričal:

„Neutekajte, zbabelé a podlé tvory, útočí na vás len jediný rytier!“

Vtom zadulo trochu a veľké krídla veterných mlynov začali sa krútiť. Keď to don Quijote uvidel, zvolal:

„Aj keby ste hýbali raz toľkými rukami, než mal obor Briareo, hneď si to odpykáte.“

Odporučiac sa svojej pani Dulcinei, dobre chránený štítom, s kopijou zapravenou v lôniku, popchol Rocinanta do plného cvalu a zaútočil na najbližší mlyn. No ako bodol kopijou do krídla, to sa rozkrútilo vo vetre tak prudko, že mu kopiju rozdrúzgalo na kúsky, zdvihlo do výšky koňa i s jazdcom, ktorý sa zápäť skotúľal dotlčený na pole. Sancho Panza pribehol cvalom na oslovi, aby pomohol pánovi. Keď prišiel, zistil, že don Quijote nemôže ani údom pohnúť, tak vrtko ho sfúklo z Rocinanta.

„Prepánajána,“ riekol Sancho, „či som vám nehovoril, milosťpán, že sú to len veterné mlyny! To mohol nevidieť len ten, čo sám má veterné mlyny v hlave!“

„Mlč, priateľ Sancho,“ odvetil don Quijote, „bo vojenné veci sú náramne vrtkavé. Myslím, že čarodej, čo mi ukradol izbu aj s knihami, premenil obrov na mlyny, aby ma pripravil o slávu z víťazstva nad nimi. Jeho nepriateľstvo voči mne je veľké. No napokon všetky jeho čary málo zmôžu proti sile môjho meča!“

„Nuž, poručené bohu,“ odvetil Sancho Panza a pomohol pánovi zviechať sa, vysadil ho na Rocinanta, ktorý mal temer dolámané lopatky. A pobrali sa ďalej, zhovárajúc sa o nedávnej príhode, do Puerta Lápice, kde, ako vravel don Quijote, celkom určite naďabia na rozličné dobrodružstva. (…)

Napokon prišla posledná hodina dona Quijota, keď bol zaopatrený všetkými sviatosťami a keď mnohými dôraznými slovami vyjadril svoj odpor k rytierskym románom. Bol pri tom pisár a vyslovil sa, že nikdy nebol čítal v nejakom rytierskom románe o nejakom potulnom rytierovi, ktorý by bol býval umrel na svojom lôžku tak pokojne a tak kresťansky ako don Quijote, ktorý uprostred súcitu a slz prítomných vypustil ducha, totiž zomrel.

Keď farár videl, že dokonal, požiadal pisára o vystavenie svedectva, že Alonso Quijano Dobrý, zvaný všeobecne don Quijote de la Mancha, odišiel z tohto časného života a zosnul smrťou prirodzenou.

Takto teda skončil dômyselný rytier z Manche, ktorého rodisko náročky nechcel presne uviesť, aby sa všetky mestá a dediny Manche hádali medzi sebou o to, komu vlastne patrí a kto si ho má privlastniť, ako sa kedysi hádalo sedem miest Grécka o Homéra.

Neuvádzame tu žiaľby a kvílenia Sanchove, neterine a gazdinej dona Quijota, ani nové epitafy na jeho hrob okrem jediného, ktorý zložil Sansón Carrasco. Znie takto: /

Tu slávny, mocný šľachtic odpočíva,

čo strašná odvaha ho zdobila,

že dodnes jeho pamiatka je živá.

Ani smrť nad ním nezvíťazila,

hoci už rytier v tesnom hrobe býva. /

On mimo sveta staval si svoj cieľ,

preto sa správal ako pochábeľ,

no napriek obmedzencov tupej rečio

 jeho šťastí táto pravda svedčí:

žil ako blázon, ale múdry mrel.“ (Dômyselný, 30, 31, 32, 260, 261.)

Dialóg Quijota a Sancha. A posledná hodina Quijota. Obidve tieto scény sa dajú naplno vychutnať aj ako rolové hry RPG. Skúsme to.

 Anotácia:

Personifikujeme románových hrdinov. Vnárame sa do nich. A empaticky prežívame súvislosti v hlbinách ich duší. A aj v našich dušiach. Ako v programe s rekurzívnym nestingom podprogramov. Sú to podprogramy, ktoré sa vyznačujú virtuálnymi súvislosťami. Je to hlboký mystický zážitok. Nech je pre nás mystický zážitok Veľkým darom – a aj poslaním šíriť ho ďalej!

 Literatúra:

  1. Almanach Nitra 2009, Červeňák Andrej a kol., Nitra, 2009, Nitrianska odbočka Spolku slovenských spisovateľov, Garmond Nitra, www.garmondnitra.sk, ISBN 987-80-80-61-356-3.
  2. Lexikón symbolov, Biedermann Hans, Bratislava, 1992, Obzor, ISBN 80-215-0217-7.
  3. Dostojevskij a dnešok, Červeňák Andrej a kol., Nitra, 2007, UKF Nitra, FF, Klub Fiodora Michajloviča Dostojevského, ISBN 978-80-8094-107-9.
  4. Fantázia mini, istrocon špeciál, Bratislava, 2009, Istrocon 2009 a Comix salon, Istropolis 11. – 13.09.2009. www.fantazia.sk , ISSN 1335-2601.
  5. Z teórie modernej fantastiky, Herec Ondrej, Bratislava, 2008, Literárne informačné centrum, www.litcentrum.sk, ISBN 978-80-89222-50-6.
  6. Opričníkov deň, Sorokin Vladimír, Bratislava, 2008, Kalligram, www.kalligram.com, ISBN 978-80-7149-993-0.
  7. Slovenský bigbít, Jurík Ľuboš a kol., Bratislava, 2008, Slovart, www.slovart.sk, ISBN 978-80-8085-466-9.
  8. Ulysses, Joyce James, Bratislava, 2002, Slovenský spisovateľ, ISBN 80-220-1146-0.
  9. Einstein – Život – Smrt – Nesmrtelnost, Kuzněcov Boris Grigorievič, Praha, 1986, Státní pedagogické nakladatelství.
  10. Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha, Cervantes Miguel de Saavedra, (skrátený variant pre čitateľov od 11 rokov), Bratislava, 1965, Mladé letá.

URL:

1.      http://sk.wikipedia.org/wiki/Hviezdne_vojny_(kult) 

2.      http://cs.wikipedia.org/wiki/Akira_Kurosawa

3.      http://www.filmklub.sk/m/movie.php?id=4471

4.      http://www.fdb.cz/lidi-zivotopis-biografie/20614-toshiro-mifune.html

5.      http://www.animecrew.org/japan2.php?id=23

6.      http://147.32.8.168/?q=node/56846

7.      http://otaku-avi.blog.cz/0711/japonska-mytologia-1 

8.      http://www.aoinagi.org/glossary.asp

9.      http://www.youtube.com/watch?v=4N2wqp2CInM&NR=1

10.  http://www.youtube.com/watch?v=syOL9ZhQO98

11.  http://www.youtube.com/watch?v=m6RuURE9Y44

12.  http://www.youtube.com/watch?v=BFtv5qe5o3c 

13.  http://www.youtube.com/watch?v=PyVeG69c2RQ&feature=related

14.  http://www.youtube.com/watch?v=_pDgbQ-8V8U&feature=related

15.  http://www.youtube.com/watch?v=p7fB06S8Bq8&feature=related

16.  http://www.comics-salon.sk/download/Program_CS2009_FINAL.xls

17.  http://www.comics-salon.sk/index.php?page=host&sk

18.  http://sk.wikipedia.org/wiki/Barokov%C3%A9_divadlo

19.  ttp://www.cechbryndziarov.eu/bacovske_pastoralie.html

20.  http://sk.wikipedia.org/wiki/Nikolaj_Andrejevi%C4%8D_Rimskij-Korsakov

21.  http://www.filharm.sk/index.php?page=news&itemid=309

22.  http://en.wikipedia.org/wiki/Sadko_(film)

23.  http://www.youtube.com/watch?v=dvOfEbSwiKg 

24.  http://www.youtube.com/watch?v=k1wYRKQje00 

25.  http://database.aipberoun.cz/spion/txt/txt03.htm

26.  http://www.youtube.com/watch?v=ujX4AXAIOWY

27.  http://www.youtube.com/watch?v=nfNAWt0TIqQ

28.  http://www.youtube.com/watch?v=3zGf4hlzgYg

29.  http://www.imdb.com/title/tt0062414 

30.  http://en.wikipedia.org/wiki/Saint_Patrick

31.  http://www.imdb.com/title/tt0408090/fullcredits

32. http://www.symboly.mysteria.cz/Symboly/Uroboros.htm

Kontakt:

asokol@seznam.cz 

asokol2001@gmail.com 

http://augustin-sokol.webovastranka.sk 

00421 905 178 184

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button