Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Tichý výkrik – 11. kapitola

Veronika sa pozerala niekam do neznáma a mňa s mamou vôbec nevnímala. Otec bol na služobnej ceste, takže sa nemohol len tak z ničoho nič prirútiť, ale povedal, že sa bude snažiť prísť čo najskôr.
„Prečo Veronika?“ opýtala som sa jej potichu. Mama sa na mňa karhavo zahľadela.
Veronika dlhú dobu neodpovedala a asi po piatich minútach sa na mňa pozrela. „Nebudem môcť chodiť, že? Budem na vozíčku, doživotne?“ šepkala.
Pozrela som sa na mamu. Tá len pokrčila ramenami a odvrátila sa, aby moja sestra nevidela slzy v jej očiach. Bolelo ju, že urobila to, čo urobila a obviňovala sa zato už dosť a teraz sa bude musieť dívať na jednu dcéru, ktorá bude na vozíčku a na druhú, ktorá má len šestnásť a bude sa starať o malé dieťa, a pritom je sama dieťaťom. Začala som ju tíško ľutovať, ale stále… za mnohé veci, ktoré som urobila, som si mohla sama, ale to ako sa ku mne s otcom kedysi správali, som im stále nedokázala odpustiť.
„Budem?“ dožadovala sa Veronika odpovede a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Mali ste ma tam nechať, umrieť. Teraz budem… budem.. zohavená na celý život. Nikdy sa nevydám a nebudem mať deti a…“
„Deti môžeš mať, kvôli tomu, že nevieš chodiť neznamená, že…“ začala som, ale skočila mi do reči.
„A kto by ma chcel?!“ skríkla. „Neviem chodiť!“
Zahľadela som sa na ňu. Začala so sebou metať. Mama ju rýchlo chytila a zasyčala aby som šla po sestričku a doktora.
„Pani Ackermanová, vaša dcéra bude musieť podstúpiť liečbu v psychiatrickej liečebni,“ povedal jej doktor jemne, keď sa mu s pomocou sestričky, podarilo moju sestru ukľudniť.
Pozrela som sa na mamu a čakal na jej reakciu. Na moje prekvapenie, len slabo prikývla a spýtala sa na cenu pobytu. Na tvári som jej videla, že sa trápi, ale bolo pre ňu popredné dcérino zdravie. Keby to tak Veronika videla, vedela by, že nás má mama napriek všetkému rada rovnako, ale u nej takéto niečo vlastne nepredpokladala. Ja som bola problémová.
„Veronika je… má… myslíme si, že má schizofréniu. Príliš dlho žila vo vlastnom svete. Neviem, či je to vážne tak, ale to sa uvidí až po viacerých vyšetreniach.“
Vzdychla som si a zahľadela sa na uspatú sestru. Bola to i moja vina, že sa stalo čo sa stalo, napriek všetkému.
„Slečna, mali by ste ísť domov, vo vašom stave…“
„Som len tehotná, nie smrteľne chorá!“ zvrieskla som.
„Slečna, prosím vás…“
Zvrtla som sa a pobozkala mamu na líce. „Idem,“ šepla som a vybehla von. Napriek tomu, že som lekárovi vzdorovala, musela som sa odtiaľ dostať, bolo tam priveľmi dusno.

Sedela som v rohu izby a dívala sa na dvere. Čakala som, že sa v nich objaví Jakub, otec alebo mama a vezmú ma do náruče, a budú mi vravieť, že všetko je fajn, bude lepšie. Vedela som však, že je to zbytočné, nikto nepríde.
Rozozvučal sa mi mobil. Natiahla som za ním. Jakub. Zasmiala som sa smiechom plným irónie, pretože… tak som chcela aby prišiel a pritom, mi vadilo, že som uvidela jeho meno na displeji.
„Prosím?“
„Elena? Si v poriadku? Počul som čo sa stalo, myslíš si, že…“
„Jakub, chceš niečo?“ prerušila som ho rýchlo. Nemala som ani najmenšiu chuť hovoriť mu o tom, čo sa stalo sestre. O tom, čo som cítila a čo pociťujem. Zlyhala som na plnej čiare ako dcéra i ako sestra. Zlyhám i na mieste matky?
„No… áno. Ale vážne si v poriadku?“
Prekrútila som očami. „Daj pokoj môjmu psychickému stavu. Nemám náladu. Čo chceš?“
Počula som, že si odkašľal. Nepovedala som to bohvieako presvedčivo, ale bolo mi to jedno. Hádam ma počúvne.
„Ja vieš… čo bábo? Volal som doktorovi a povedal…“
„Prečo sa oňho zaujímaš?“ povedala som smutne. Nechcela som, od neho počuť niečo takéto a potom, keď sa odo mňa opäť odvráti, alebo od môjho dieťaťa, opäť trpieť.
„Už som ti vravel, že…“
„Prestaň, prosím,“ vzlykla som.
„Chcel by som sa ťa ešte opýtať na tie tri dievčatá. Čo ti nahovorila Mariana?“
„Nechcel si náhodou hovoriť o našom dieťati?“ zaironizovala som.
Zasmial sa. „Chcel, ale vidím, že nato podľa všetkého nemáš síl. Nemohol… nemohol by som… môžem prísť k tebe? Porozprávať sa?“
Prikývla som a následne pokrútila hlavou. Uvedomila som si však, že on to vidieť nemôže. „Neviem,“ šepla som.
Povzdychol si. „Prídem.“
„Dobre,“ zložila som. Ani som sa nespýtala kedy sa dostaví, ale… bolo mi to vlastne i jedno.

Komentáre

4 Responses to Tichý výkrik – 11. kapitola

  • Je veľmi zvláštne ako sa situácia vyhrocuje a osudy zaplietajú.
    Trochu netradičné a dejovo zhustené, ale páči sa mi to.
    Voči niektorým postavám chytám priam nenávistné sklony :D:D:D no je to super.
    Zdá sa, že si sa zabehla v správnych koľajách, tak už si len dávaj pozor aby si zachovala štýl.
    No som zvedavý, ako sa bude tvoj štýl rozvíjať ďalej. Odporúčam ti Prečítať si niečo od Matkina aleno Urbaníkovej, je to svieži moderný štýl, ak si to náhodou ešte nečítala, tak určite smelo do toho a ak si už čítala tak ešte zopár podobných autorov mám v talóne. 😉
    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Ani si nevieš ako ma teší, že si ochotný prečítať si to všetko, čo napíšem 🙂 Je to pre mňa veľká pocta 🙂
    Tak – Urbaníková… idem si od nej niečo objednať, leeeen… nie sú momentálne financie tak čakám na Vianoce aby som na mamu mohla vybafnúť čo chcem, keďže sama si to momentálne nemôžem dovoliť 🙂 Ale od nej si určite chcem niečo prečítať, pretože ju neskutočne obdivujem 🙂 A i ako človek je úžasná, ale prečo si to myslím, si nechám pre seba 😉
    A ešte raz ďakujem za pochvalu, dúfam, že sa budú páčiť i ostatné časti 🙂

  • Tiež som mal s Evitou pozitívnu skúsenosť, ktorú si nechám pre seba. 🙂
    No musím pvedať, že mi dlho nebola sympatická (dôvod, ktorý si tiež nechám pre seba), no to sa ale dávno zmenilo.

    Tak ti držím palce aby si zvolila správnu taktiku doma. 😉
    No a rozhodne skús čítať práve týchto súčasných autorov (a autorky.
    Dá ti to pri najmenšom dve veci: Naozaj zistíš, že sa od nich vlastne ani veľmi nelíšiš (teda že píšeš veľmi dobre :D) – a potom s vyšším sebavedomím sa môžeš pustiť do experimentovania, pričom už budeš vedieť ako píšu oni, takže sa môžeš vyhnúť opakovaniu.
    Lebo zatiaľ sa mi tieto tvoje dejové zlepence javia veľmi originálne, čo je pre mňa osobne ďalšie pozitívum. 😀
    Takže toľko k tomu.
    Maj sa pekne a zostaň s múzou!
    Dušan Damián.

  • Knižky si kúpim sama a ak sa mi budú páčiť mamku poprosím o iné z Evitapressu 😀 Úryvky sa mi tak či tak pozdávali takže… 🙂 Už as teším 🙂

    A ďakujem 🙂  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button