Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Tichý výkrik – 10. kapitola

Viezla som sa výťahom a pomaly som z neho vystúpila. Odomkla dvere a zložila tašky na zem. Bola som na menšom nákupe, dostala som nehoráznu chuť na ovocnú tortu, tak som sa rozhodla nejakú upiecť. Hádam to dopadne dobre.
„Ahoj Elena.“
„Veronika,“ prekrútila som očami a začala vykladať nákup. Nemala som ani najmenšiu chuť rozprávať sa s ňou. Prečo by aj? po tom včerajšom rozhovore, som mala chuť zvrtnúť sa a odísť preč, od nej, čo najďalej. Nikto ma nebude urážať a vravieť mi, že ja som miláčik rodiny, ktorým som nikdy nebola. Vždy som bola len Elenka, ktorá bola problémovým dieťaťom, ktorému sa nedalo veriť.
„Čo chceš?“ vyštekla som na ňu, keď mlčala.
Zamračila sa. „Vieš, chcela by som ti vysvetliť to svoje včerajšie správanie…“
„Nepotrebujem žiadne vysvetlenie!“ skríkla som a hodila na zem misku, ktorú som kúpila na ovocie. Porcelán, na zemi však už ležali len črepy. Veronikou až trhlo, keď začula nechutný zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu.
„Elis…“
„Daj mi pokoj, fajn? Včera si mi toho povedala až-až a ja opäť nechcem počúvať tvoje výčitky voči mne! Ak si mala problém, mala si mi to povedať dávnejšie a nie sa namočiť do rovnakých problémov a zlozvykov, v akých som plávala ja!“ kričala som ako zmyslov zbavená.
Veronika sa vzpriamila a zasyčala smerom ku mne. Z očí jej sršali blesky, nebola vo svojej koži, ale bola naštvaná a mohla som zato ja. Až teraz som si uvedomila, čo som vypustila z úst a prvé čo mi napadlo bolo porekadlo: Dvakrát meraj a raz strihaj, ktoré som len tak porušila, pretože som vybuchla.
„Nebudeš po mne štekať ty nána jedna sprostá!“ vybehla na mňa tentokrát ona. Čakala som, že sa zvrtne a bude ma ignorovať. Keď mi však niečo povedala, vlastne vykričala, tak som sa až strhla. Zohla som sa a začala zbierať črepy. Verony som sa normálne začala báť, nikdy takto nereagovala, vždy bola tá kľudnejšia z nás.
Vyhodila som črepy do koša a nič som jej na tú narážku nepovedala, proste som mlčala. Nemala som jej čo povedať.
„Čo mlčíš?!“ skríkla. Len som sa na ňu so strachom v očiach pozrela a natiahla sa za kľúčmi od bytu. Všimla si to. „Ty si začala a teraz chceš ujsť?“ podišla o krok bližšie. Cúvla som a rýchlymi krokmi som prešla do chodby. Natiahla som si topánky a kabát. Do vrecka som si vhodila päť eur. Veronika vbehla za mnou.
„Jasné! Keď príde na lámanie chleba, si zbabelá. Ako vždy!“ kričala ďalej. Po líci mi skĺzla slza, ktorá bolela viac, ako slzy, ktoré som v noci vyronila.
„Nikam neutekám, idem kúpiť novú misu na ovocie, pretože…“
„Pchá!“ strelila mi facku. Prekvapene som sa na ňu zadívala. V očiach jej žiarila zlosť.
„Čo to má byť?“ zašepkala som. Bolo to však skôr niečo ako tiché vrčanie. Opäť som pocítila štipľavú bolesť, tentoraz v ľavom líci.
„Pomiatla si sa?“ skríkla som a rýchlo som jej schmatla ruku predtým, ako by mi strelila ďalšiu facku. „Spamätaj sa! Patríš do blázinca, nie do normálnej rodiny!“ začala som jačať.
Vtedy sa mi vytrhla a rozbehla sa k balkónovým dverám. Bývali sme na štvrtom a len hmlisto som videla ako preliezla zábradlie.
„Veronika nie!“ skríkla som.
Len sa na mňa zadívala a šepla „prepáč“. Pustila sa a zletela. V tej chvíli som mala pocit, že som mŕtva.

Celá som sa triasla a nevedela čo robiť. Neodvážila som sa vyjsť na balkón, i keď som počula výkriky. Stiahla som sa do kúta a vyťukala do mobilu číslo záchranky, povedali mi, že tu budú do piatich minút.
Naďalej som sa triasla a vtom som sa rozplakala. Moja sestra je podľa všetkého mŕtva, a môžem zato len a len ja. „Prečo? Prečo ma tak trestáš Bože?“ šepkala som a ticho vzlykala.

Mama ma držala za ruku a dívala sa na dvere izby, v ktorej bola moja sestra, aspoň by mala byť. Nevedeli sme to presne. Išla na operáciu, podľa všetkého si zlomila chrbticu a mala neskutočné šťastie, že neprišla o väzy. Keď ju nakladali do auta, odmietla som nastúpiť ku nej. Namiesto toho som si sadla k šoférovi a dívala sa na cestu. Rukou som si hladila brucho a telefonovala s mamou. Celá som sa triasla – neznesiteľne. Bola mi zima. Bola to moja vina, že vyskočila, len a len moja.
„Mali sme ju už dávnejšie poslať k psychológovi, ale vždy keď som jej to navrhla, začala sa na určitú dobu správať tak, ako vždy. Nemala som si to všímať, mala som ju tam dotiahnuť i násilím, možno by sa nestalo to, čo sa stalo teraz.“
Zadívala som sa na mamu, ktorá však vo svojom monológu pokračovala a úprimne ma prekvapilo, čo povedala.
„Je to moja vina, obe som vás zanedbávala a… vždy som na vás videla len a len chyby. A ju… hlúpa domnienka, že som ju mala menej rada. Prečo som len taká hlúpa,“ takmer šepkala. Potom sa rozplakala, pustila moju ruku a vložila si tvár do dlaní. Oprela som sa lícom o jej rameno a hladila ju po hlave. Dúfala som, verila, že všetko sa na dobré obráti. Myslím…

Komentáre

2 Responses to Tichý výkrik – 10. kapitola

  • Palce smerujú hore!
    Veľmi dobre sa to čítalo. Ako po masle.
    Možno to bude aj mojou únavou 😀 ale nenašiel som tam nič hodné spomenutia.
    Pomaly si začínam všímať už len dej. Čo je myslím dobré znamenie.
    Inak je to dosť uletený príbeh (v pozitívnom slova zmysle) a celkom mi zatiaľ sedí, aj keď reakcie účinkujúcich ma niekedy rozčuľujú. :D:D:D
    To ale znamená, že sa do toho už vžívam. Takže sa o to viac teším na pokračovanie.
    Múze zdar!
    S pozdravom D.D. 😉

  • Som rada, že sa páči 🙂 Hádam sa bude páčiť i zvyšok 😀 A nebude toho málo, tak hádam  bude múzy dosť 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button