Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

NeYma

AUTOR

NeYma

Keď jediným východiskom z lásky je smrt – Sandra (po úprave)

Stála som pri okne a hľadela na padajúci dážď. Sledovať nádherné kvapky ako pomaly dopadajú na zem. Nádherný pocit, ktorý upokojuje moju dušu. Obzrela som sa a zbadala jeho, zmysel môjho bytia. Bol stále rovnako nádherný ako v deň, keď sme sa spoznali.
"Dobré ráno Sandra," pozdravil ma nežne.
Vykročila som smerom k posteli, kde ešte stále ležal.
"Dobré ráno drahý," usmiala som sa na neho a pobozkala.
Dean bol to najkrajšie čo sa mi za posledné roky stalo, aj keď som vedela, že pomaly umieram. Tá neznesiteľná choroba, ktorá ma trápi už od mojich tínedžerských čias. Leukémia. S Deanom som všetko trápenie a bolesť znášala o čosi ľahšie. Vzal ma do svojho náručia. Pri ňom sa vždy cítim tak bezpečne a zabúdam na úzkosť, ktorej sa nedokážem vyhnúť. Zahľadela som sa do neurčita.
"Sanny, deje sa niečo?," spýtal sa ma s obavami.
"Nie Dean, neboj sa, je mi dobre," usmiala som sa.
Ale nebola to celkom pravda. Cítila som sa slabá. Vždy som sa snažila, aby som Deanovi nepridávala ešte viac starostí. Hoci každým dňom som sa cítila horšie, slabla som, akoby sa blížil môj posledný deň. Vedela som, že moje dni, minúty aj sekundy na tejto zemi, v tomto živote sú zrátané, ale tajne som dúfala, že nezomriem skôr ako si naplno vychutnám to puto čo spája mňa a Deana.
"Idem si dať sprchu," šepla som a odišla do kúpeľne.
O pár minút som počula ako Deanovi zvoní mobil.
"Prosím," začula som ho.
Z rozhovoru som zachytila iba toľko, že musí odísť na celý deň preč. Prišla som opäť do našej spálne a tuho som ho objala. Neznášala som momenty, keď som mala byť bez neho.
"Musím ísť drahá. Scott mi volal, že máme neodkladné povinnosti v práci. Budem sa ponáhľať," šepol so smútkom v hlase a pobozkal ma svojím zvyčajným sladkým spôsobom. Už bol pomaly na odchode, keď sa vo dverách otočil, vybral mobil z vrecka a vytáčal dáke číslo.
"Dean, čo to robíš? Zmeškáš!" pozerala som sa na neho.
"Volám Melissu, aby si tu nebola sama Sanny. Budem trošku pokojnejší," povedal s úsmevom na tvári. Nebol to jeho zvyčajný úsmev. Cítila som, že by radšej to stretnutie odložil akoby som mala ostať bez neho. Nenávidel, keď mal čo i len na krátku chvíľu byť bezo mňa. Počkal so mnou pokým neprišla Lissa, moja sestra.
"Sanny, už musím ísť. Lissa, dávaj na ňu pozor. Ak sa niečo stane okamžite mi daj vedieť."
S týmito slovami sa Dean s nami rozlúčil. Mala som zvláštne tušenie, že sa jeho slová do bodky naplnia. Minúty sa vliekli strašne pomaly. Lissa mi celý čas niečo rozprávala, ale vôbec som jej slová nevnímala. Bola som ponorená do svojich myšlienok. Každým úderom môjho srdca som odrátavala minúty k Deanovmu návratu. Obe sme sedeli v kuchyni. Po chvíľke som vstala, aby som nám naliala piť. Otočila som sa smerom ku kuchynskej linke. Tento pohyb nebol ničím zvláštny, ale môj organizmus reagoval inak, musela som sa pridržať kuchynskej linky, aby som nespadla.
"Sandra."
Lissa vyskočila zo stoličky.
"Som v pohode. Neboj sa," šepla som.
Ale bola to skutočne pravda? Cítila som sa neskutočne slabá, akoby som sa nedokázala udržať na nohách. Celý svet okolo mňa sa začal točiť. Ledva som rozoznala kde stojí Lissa. Všetko som videla rozmazane.
"Sandra, okamžite volám záchranku. Nevyzeráš dobre."
Zahmlene som videla ako Lissa berie do chvejúcich sa rúk telefón.
"To nebude potrebné. Je mi fa . . .," nedopovedala som.
Pred očami sa mi zahmlelo. To bolo posledné na čo si pamätám. Keď som sa prebudila, bola som v nemocničnej izbe napojená na prístroje. Lissa sedela vedľa mňa. Oči mala červené od plaču.
"Lissa," šepla som takmer nepočuteľne.
"Sanny, už si hore? Ako sa cítiš?"
"Je mi hrozne. Cítim sa, akoby moje vlastné telo bojovalo proti mne. Cítim sa slabo, akoby môj život zo mňa vyprchával. Potrebujem mať pri sebe Deana. Zavoláš mu, prosím?," hovorila som takmer bez dychu.
"To nie. Dostaneš sa z toho, som si istá. Teraz sa cítiš slabá, ale prekonala si aj horšie časy. Sme tu pre teba, pomôžeme ti. Nemôžeš nás takto opustiť, to ti nedovolím."
Hlas sa jej zlomil. Moja choroba ubližovala nielen mne, ale aj mojim najbližším. Nevedeli sa zmieriť s pocitom, že som odsúdená na smrť, že mi nedokážu pomôcť.
„Lissa, budem bojovať. Dobre vieš, že nechcem zomrieť. Nedokázala by som to tebe ani Deanovi urobiť.“
„Viem to Sanny. Idem zavolať Deanovi.“
Lissa vyšla z dverí. Cez presklenú stenu som videla ako telefonuje. Bola to iba chvíľka.
"Onedlho príde."
Neprešlo ani päť minút a Dean bol už pri mne. Keď vošiel na tvári mal ustarostený pohľad. Vždy sa o mňa prehnane bál. Posadil sa na posteľ vedľa mňa, vzal mi dlaň do svojej a vtisol mi na ňu bozk. Márne sa snažil zadržať slzy.
"Dean," šepla som, "všetko bude v poriadku."
Snažila som sa usmiať. Hoci som sama neverila, že to bude v poriadku, musela som o tom presvedčiť aspoň jeho. Mlčky sme si hľadeli do očí, keď dnu vošiel doktor.
"Ako sa cítite, Sandra?"
Nemala som silu odpovedať. Iba som vpíjala svoj pohľad do Deanových očí. Chcela som si vychutnať každý okamih čo nám zostáva, pokým kyslík úplne opustí moje pľúca a srdce spraví svoje posledné „buch“.
"Doktor? Dostane sa z toho?," spýtal sa Dean so zlomeným hlasom.
Doktor mlčal. Sama som vedela, že to so mnou nevyzerá dobre a doktorove mlčanie to iba potvrdzovalo. Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa na Deana.
"Ak mám pravdu povedať, vyzerá to dosť zle. Nemáme vhodného darcu kostnej drene."
Ani doktorovi sa to nehovorilo ľahko. Poznal celý priebeh mojej choroby. Aj to ako sa môj stav za posledných pár mesiacov rapídne zhoršil.
"Tak to sa budeme iba nečinne prizerať ako umiera?," zvrieskol Dean a vyskočil na nohy.
Chápala som jeho rozčúlenie a tiež pocit bezmocnosti. Stál pri posteli so zaťatými päsťami a celý sa triasol. Chcela som vstať, objať ho a ubezpečiť ho, že všetko sa dá do poriadku. Vrátime sa domov a ja budem zase tá Sandra, ktorú tak miluje.
"Obávam sa, že áno," povedal doktor a odišiel z izby.
Dean sa ani nepohol, stále sa chvel, ale tentoraz to už nebolo od hnevu, bol to strach, ktorý prúdil jeho telom. Nemusel sa na mňa ani pozrieť a vedela som čo si myslí.
„Zlatko, všetko bude v poriadku, neboj sa. Viem, že teraz to tak nevyzerá, ale dostanem sa z toho, verím tomu. Ver tomu aj ty, prosím.“
Dean sa pomaly otočil ku mne.
„Viem Sanny, verím tomu, ale keď ťa vidím takúto. Krehkú, zraniteľnú. Nedokážem sa zbaviť pocitu, že ťa čoskoro stratím. Zožiera ma to vo vnútri. Chcem ti pomôcť, ale nedokážem. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého sa nedokážem vyslobodiť.“
Nikto z nás už v ten deň nič nepovedal. Nasledujúce dni sa môj stav nemenil. Dean bol stále pri mne aj s Lissou. Nechceli premrhať jedinú minútu, ktorá mi ostávala. Cítila som, že už nedokážem bojovať. Moja myseľ bola silná, pripravená na boj o môj už aj tak bezvýznamný život, ale moje telo boj už vzdalo. V nemocnici som bola už takmer týždeň. Cítila som, že umieram. Každou minútou som bola slabšia, krehkejšia ako porcelánová bábika, ktorá čaká iba na to, kto do nej sotí a ona sa rozbije na tisíce nezcelitelných kúskov. Dean sa ma snažil povzbudzovať, ale niekedy sa mu to nedarilo. Jeho zúfalstvo a strach rástli zo dňa na deň. V ten osudný deň mi Dean priniesol červené ruže, ktoré som tak milovala. Sedel pri mojej posteli so zúfalým pohľadom.
"Dean?," šepla som takmer nepočuteľne.
"Som tu Sanny," usmial sa.
"Chcem ti poďakovať za každý moment, ktorý sme boli spolu. Za každý bozk, objatie, nehu, ktorú si mi dal. Aj keď tu nebudem, nikdy ťa neprestanem milovať. Si tlkot môjho srdca a bez teba budem mŕtva." hovorila som šeptom.
„Ako môžem žiť bez teba Sanny? Ty si jediné pre čo žijem, čo ma drží na tomto svete. Cítim, akoby už kus zo mňa umrel, tým ako sa trápiš. Ako trpíš. Nebudeš dlho bezo mňa, sľubujem.“
Pozrela som sa na Deana, vedela som, že svoje slová myslí vážne.
„Viem, že mi neostáva veľa času, drahý. Cítim, že umieram. Sľúb mi, keď zomriem, budeš žiť ďalej a mňa si zachováš v spomienke," hovorila som šeptom..“
"Ak umrieš, čoskoro sa stretneme v nebi," šepol zastretým hlasom.
"Dovidenia v nebi," šepla som.
To boli moje posledné slová. Smrť je jednoduchá, ľahučká, život je o mnoho ťažší. Opustila som tento svet spokojná. Umrela som v Deanovom náručí. Keď som opäť otvorila oči, videla som Deana ako sa skláňa nad mojím telom. Po tvári mu stekali potoky sĺz. Moja duša odmietala opustiť svet, kde som bola šťastná. Ostala tu, aby chránila Deana. Síce on ma už nevidel, ja som sledovala každý jeho krok, aby som vedela, že je v bezpečí. A že žije, to bolo pre mňa to najdôležitejšie. Nasledujúce dni sa Dean iba ťažko spamätával z mojej smrti. Po mojom pohrebe odišiel do našej chatky v horách. Sledovala som každý jeho krok, aby som vedela, že je v bezpečí. Strávil tam takmer celý týždeň, ale v nasledujúci deň sa stane niečo, čo navždy zmení môj posmrtný život. Dean sedel na verande vo svojom obľúbenom kresle. V ruke držal akýsi predmet. Nevidela som dobre čo to je, ale moje vnútro ma ihneď varovalo. Keď som sa prizrela bližšie, zbadala som v jeho ruke kuchynský nôž. Moja myseľ pracovala prirýchlo. Vedela som, čo bude nasledovať. Iba som ho mlčky sledovala. Hľadala som spôsob ako ho zastaviť, ako ho prinútiť aby žil. Lenže Dean ma nepočul. Vzal nôž do jednej ruky.
"O chvíľku budem s tebou láska," šepol a chystal sa vraziť si nôž do srdca.
"Dean, nerob to," skríkla som, ale márne.
Na verande ostalo iba Deanove bezduché telo. Ležal tam a ja som sa iba márne pokúšala dotknúť sa ho. Dokázala som zniesť, že som mŕtva, že už nikdy nepocítim teplý dotyk Deanových pier. Jeho ochrannú náruč, kam som sa vždy utiekala, keď som sa potrebovala skryť pred bolesťou, trápením a mnou samou. Ale potrebovala som vedieť, že Dean žije, že stále kráča po zemi, po ktorej sme kráčali spoločne. Že dokáže snívať, aj keď je to teraz takmer nemožné. Slzy mi začali tiecť závratnou rýchlosťou. Ako dokážem zniesť Deanovu smrť? Skryla som si tvár do dlaní. A práve v tom momente som si to uvedomila. Práve takto sa Dean cítil, keď ma videl umierať. Nemohol tušiť, že ho vidím. Nedala som mu znamenie, že som tu a vidím každučký jeho krok. Aj keď moje srdce už netĺklo, teraz som cítila v hrudi prázdnotu. Moje srdce bez tlkotu kamsi zmizlo. Stále som hľadela na Deanove nevládne telo. Nevedela som sa spamätať z obrazu, ktorý som mala pred sebou. Prestala som vnímať okolitý svet. Čas, ktorý aj tak už stál sa zastavil znovu, tentoraz aj pre Deana. Tak kruto som túžila byť opäť s ním, že by som neváhala ani na sekundu a vrhla by som sa za ním, ale to anjeli nerobia. Anjeli majú tých ktorých milujú ochraňovať. Ja som Deana ochrániť nedokázala. Zlyhala som. Prázdno v mojej hrudi vystriedala bolesť. Slzy prestali tiecť a nahradil ich iba tupý pohľad. Iba som tak stála a pozerala sa dole na Deana. Stále som dúfala, že to bol iba krutý sen, nočná mora, z ktorej sa čoskoro preberiem. Ale vedela som, že sa nepreberiem. Už nedokážem snívať. Hľadím na mŕtve telo mojej lásky a nedokážem smútiť, nedokážem oplakať jeho smrť. Kiežby som dokázala vrátiť čas a všetko toto vymazať z našich životov a začať odznova. Je to márne. Deanov život sa skončil, tak ako sa skončil môj. Bude takmer nemožné ho nájsť medzi anjelmi. Zrazu som pocítila na ramenách čiesi ruky. Ten dotyk mi bol až príliš známi. Moja myseľ sa zdráhala pripustiť fakt, že by to mohol byť on.
"Sandra," šepol.
Bol to Dean. Skutočne to bol on. Pomaly takmer nebadateľne som sa k nemu otočila a vrhla som sa mu do náručia.
"Sľúbil som ti, že prídem čoskoro za tebou,“ usmial sa.
„Dean, láska. Nemôžem uveriť, že si tu. Snažila som sa ti zabrániť v tom čo si sa chystal spraviť, ale nepočul si ma. Myslela som, že ťa už nikdy neuvidím, že budem tu blúdiť bez teba.“
„Sanny, moja Sanny. Vedel som kde ťa mám hľadať. Šiel som za zvukom tvojich sĺz. Nevydržal som to bez teba. Teraz môžeme byť spolu naveky."
Privinul si ma k sebe. Opäť som cítila jeho teplú náruč. Strach, ktorý mi zvieral vnútro pominul. Smrť je ľahučká ako pierko. Niekedy je to jediné vyslobodenie z útrap života. Môj život bol ťažký, ale smrť bez Deana by nemala zmysel.

Komentáre

2 Responses to Keď jediným východiskom z lásky je smrt – Sandra (po úprave)

  • … je to lepšie ako minule, to je isté 🙂 V poslednej dobe, veľmi romantiku nemusím, nejako som sa jej už prejedla, ale celkom sa dala stráviť 🙂
    Ale mám radu – mne osobne ju dal Dušan a myslím si, že som sa vďaka nej zlepšila 🙂 – pohraj sa so slovíčkami a slovnými spojeniami. Niekedy mi to znelo tak umelo, neprirodzene…
    A duša – neviem či duša môže plakať, ale keď je to niečo nehmotné, asi nemá slzné kanáliky 🙂 Ale inak sa mi to celkovo páčilo, i keby som tie slovné spojenia a nejaké časti preštylizovala, ako hovorí moja profesorka slovenčiny 🙂 Máš talent, cítiť ho… ale poradím ti: skús písať o niečom inom. Komédie, drámu, skutočné príbehy… vyber si. Ale niečo, čo je rozpísané na viac častí. Ale nech v tom nie je toľko romantiky, pretože i tá sa raz oželie.
    Vidím, že si sa zlepšila, a toto je len taká moja menšia rada. Ideš dobrou cestou, len niekedy treba viac popracovať.
    A opäť, ako hovorí Dušan: Múze zdar! 🙂

  • To je veľká česť, keď ma niekto odcituje až dva krát a ešte k tomu zdieľa aj rovnaký názor. 🙂
    Sima, ty ma nútiš pomaly ale isto k červenaniu sa. 😉
    No ale musím povedať že máš postreh a asi aj pravdu.

    NeYma tak sa zdá, že Sima to skutočne vystihla. Akurát ja by som povedal, že tvoje minulé dielo bolo z hľadiska dialógov oveľa kvalitnejšie ako toto.
    No neviem, na poli poézie pre mňa navždy zostaneš „numero uno“ ale tá tvoja próza je veľmi vrtkavá.
    Minule si písala takmer rovnako ako píšem ja, pričom som sa nevedel rozhodnúť či je to geniálne alebo čo. 😀
    Ale teraz ti to trošku pokrivkáva.
    Viac ti nepoviem Sima to tam dala v komentári a ja s ňou teraz môžem len súhlasiť. 🙂
    V každom prípade pekné dielko, no už by si mohla trochu zabŕdnuť aj do iných tém, ako sa držať stále tejto pochmúrnej romantiky.
    Tak zostaň s múzou!
    S pozdravom Dušan Damián.

    PS: Toto je inak dosť pozitívna kritika, lebo celkovo sa mi tvoja tvorba páči, tak dúfam, že si vytiahneš z toho to podstatné. 😉
    Verím, že na budúce ťa budem môcť len a len pochváliť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button