Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 3

Darlan stál na vysokom brale a sledoval mesto, ktoré
sa rozprestieralo pred ním. Marban. Posledná bašta ľudí, jedno z posledných
miest, ktoré odolávalo vzrastajúcej temnote. Obklopovali ho vysoké kamenné múry
a na neďalekom kopci sa týčil mocný, majestátny hrad, ktorý sa zdvíhal do výšky
ako horský štít, pripravený chrániť mesto pod sebou.

Čas sa krátil a Darlan si to dobre uvedomoval. Vyskočil
na koňa, ktorého čierna srsť sa v žiare vychádzajúceho slnka ligotala ako
nočná obloha posiata miliónom hviezd a z hrdla sa mu vydral bolestivý
sykot. Rana na ľavom ramene mu spôsobovala značné bolesti a neustále
krvácala. Cítil sa slabý a unavený. Nespal už niekoľko dní, čo si taktiež
vybralo svoju daň. Ľavú ruku mal strnulú a takmer ňou nedokázal pohnúť,
no napriek tomu popohnal koňa do klusu.

Ľudia ho nikdy nechápali. Nerozumeli mu. „Prečo sa neusadíš?
Nezaložíš rodinu? Prečo musíš neustále len bojovať?“ pýtali sa ho vždy, keď po
roku alebo viac opäť odchádzal na cesty. No on musí, patrí to k jeho poslaniu.
Nepochopili by to. Snažil sa tomu vzoprieť, no zaplatil zato privysokú
cenu.

Nemal rodinu, ani priateľov. Bol na tomto svete úplne sám. Videl
nenávisť a zlobu presahujúcu jeho chápanie, ale i lásku a dobro tam,
kde by to najmenej čakal. Nezostalo mu už nič len poslanie a boj. To, čo
sa však blíži teraz, je oveľa strašnejšie, než čo zažil za celý svoj doterajší
život. Blíži sa vek temna a nič, dokonca ani on, tomu nedokáže zabrániť.

Niečo, pocit, tušenie a možno sám osud ho ťahal do
tohto mesta. Netušil prečo, no musel sa dať na cestu. Bolo to ako svrbenie.
Nepríjemné a neodbytné, utišujúce sa len vtedy, keď smeroval k Marbanu. Možno
má zachrániť kráľa alebo niekoho z jeho ľudu. Azda konečne nadišla tá
chvíľa a on nájde svojho nástupcu. Preto potrebuje navštíviť pána
tohto kraja. Musí ho presvedčiť, aby sám, či so svojim ľudom, opustil
mesto a skryl sa v horách za riekou. A na to nemá veľa času.

„Stoj,“ skríkol na neho jeden z vojakov strážiacich
mestskú bránu. Oblečení boli v koženom brnení a v rukách zvierali
halapartne. Obzerali si ho podozrievavými pohľadmi. Darlan si až teraz
uvedomil, že musí vyzerať hrôzostrašne. Na tvári a rukávoch inak bielej košele
mal zaschnutú krv. Z hnedých kožených nohavíc mu po početných sečných a bodných
ranách zostali len franforce a spod obviazaného ramena mu stále vytekala
lepkavá stužka krvi. Všetko na ňom hovorilo o nedávnom boji. Nečudo, že mu vojaci
neverili.

„Som Darlan,“ predstavil sa a pomaly, so zaťatými
zubami sa zošuchol z koňa. „Prichádzam v mieri. Mám správy, ktoré
budú vášho kráľa zaujímať.“

V náhlom poryve vetra im nad hlavami hlasno plesla
zástava s vyobrazením zlatého leva v červenom poli. Znak sily, odvahy
a nepoddajnosti Marbanu. Ani jedného z mužov však tento zvuk
nevyviedol z rovnováhy.

„Ak prichádzaš v mieri, ako vravíš, načo sú ti potom
tie meče?“ Strážca sa pohrdlivo usmial, potešený tým, ako príchodzieho
prezieravo nachytal.

„Predsa na obranu,“ pokojne mu odpovedal Darlan, nevšímajúc
si jeho slizký, vypočítavý úsmev. „Ubezpečujem vás, že vám nechcem ublížiť.“

„Tu si predsa medzi priateľmi, cestovateľ,“ usmial sa vojak.
„Tu sú ti zbrane na nič.“

Darlan sa zhlboka nadýchol. Na toto nemal čas. „Ja vám svoje
zbrane nevydám,“ prehovoril ráznejšie, snažil sa však nedať najavo vzrastajúce
podráždenie.

Vojaci pevnejšie zovreli halapartne a rozhodne sa
postavili pred Darlana.

„Tak potom sa nedostaneš do mesta,“ odvetili obaja ostro. Pravdepodobne
mali toto číslo dobre nacvičené.

Darlan si vzdychol. Nemal najmenšiu chuť sa dohadovať
s nejakými obmedzencami, no nemohol si dovoliť vyvolať šarvátku hneď pri
príchode do mesta. Odopol si meče z chrbta a podal ich najbližšiemu
strážcovi. „Ak sa mojim zbraniam niečo stane,“ precedil cez zaťaté zuby, „zaplatíš
za to. Rozumieš?“

Vojak sa usmial, no prikývol.

„Môžem už teraz ísť?“ spýtal sa Darlan podráždene. Svoj hnev
sa už ďalej nepokúšal skrývať. Týchto pajácov mal akurát dosť.

„Nech sa ti páči, pane,“ odpovedal ďalší zo strážcov
poriadku a uhol mu z cesty.

Darlan sa opatrne vyškriabal na koňa. Rana mu ešte stále
krvácala, bolesť však začínala ustupovať. Či už to bolo vplyvom hnevu alebo
niečoho iného, meravosť v ruke po dlhom čase konečne povolila. Lýtkami
jemne popohnal žrebca do klusu a neskôr i do cvalu. Uháňal dolným
nádvorím sťa víchor, nevšímajúc si nadávok odskakujúcich mešťanov, ani zhnitých
zvyškov, ktoré mu sem-tam preleteli okolo hlavy.

Dupot konských kopýt sa v ozvenách odrážal od kamenných
stien obydlí a za čiernym žrebcom sa zdvíhali obláčiky zlatohnedých
čiastočiek prachu. Darlan bez zastavenia preletel cez vnútornú bránu, cez horné
nádvorie a jeho cesta sa skončila až pred mohutným hradom, ktorého
ústredná veža sa takmer dotýkala samotných nebies.

 

***

 

Darlan zoskočil z koňa a roztvoril obrovské
dvojkrídlové drevené dvere spevnené hrubými železnými plátmi. Staré pánty zaprotestovali,
no napokon neznámeho za hlasného reptania vpustili do vstupnej sály.
Osvetľovalo ju slnečné svetlo vnikajúce do miestnosti cez veľké obloky po
stranách. Z mramorovej podlahy vyrastali dva rady hrubých kamenných
stĺpov, ktoré na svojich pleciach niesli oblúkovitý strop
a z ktorých ani malé polámané konáriky trčali nezapálené pochodne. Zo
stien viseli mnohoraké obrazy zväčša však s hrdinskou tematikou,
zobrazujúce veľké víťazstva alebo slávnych vojvodcov v plnej zbroji a sile.

Darlana však nezaujímali majestátne mramorové stĺpy ani
lesknúca sa podlaha. Veľkolepé obrazy či nádhernými ornamentmi zdobené rámy
okien v ňom nezanechali žiadne nadnášajúce pocity. Jediné na čo sa
upierala jeho myseľ, celé vedomie, bolo jeho poslanie. Rýchlymi krokmi sa
blížil k náprotivným dverám a kúsočky prachu za ním v jasných
slnečných lúčoch vírili sťa malé tancujúce víly.

Pri dverách ho zastavila kráľova osobná stráž.

„Zbrane som už odovzdal pri vchode do mesta,“ povedal skôr, než
vojaci otvorili ústa. „Musím sa dostať ku kráľovi. Mám pre neho dôležité
správy.“

„Jeho veličenstvo momentálne nemá čas,“ odpovedal mu jeden
z vojakov nezúčastnene, akoby odrecitovával naučený text. „Musíte počkať,
kým si vás nedá zavolať.“

Darlan zaťal zuby. „Ale iste,“ precedil. „Určite má na
starosti oveľa dôležitejšie veci ako bezpečnosť jeho ľudu, všakže? A ako
ma môže zavolať, keď ani nevie, že som tu?“ Strážcovia mu však neodpovedali.
Vlastne mu nevenovali ani štipku svojej pozornosti. Urobili to, na čo boli
vycvičení. Ignorovali každého, kto nevyzeral dostatočne urodzene nato, aby
mohol predstúpiť pred kráľa. Darlan si oboch strážcov pozorne premeral.
Odhadoval ich rýchlosť, silu a šikovnosť. Nemá čas dohadovať sa s nejakou
strážou, musí sa dostať ku kráľovi. Spoza dverí začul hlasy. Prekvapilo ho to. Kráľ teda naozaj rieši nejaké problémy, pomyslel
si. Za svoj život spoznal veľa panovníkov a väčšinou to boli muži trpiaci
pažravosťou a nedoslýchavosťou. Nikdy nepočúvali druhých a zakaždým
si niečo pchali do úst.

Jeden so strážcov sa nervózne zamrvil. Zjavne ho Darlanova
dotieravosť rozčuľovala. „Nemôžete ísť dnu, pokým si vás kráľ nezavolá,“ zopakoval
podráždene.

Darlan nemal čas na hádky. Nech už jeho veličenstvo
prejednávalo čokoľvek, nemohlo to byť dôležitejšie než to, prečo je tu on. Rýchlym
pohybom pravej ruky udrel prvého strážcu do tváre. Vojak tresol hlavou o stenu
a s bolestným zastonaním sa zvalil na zem. Ďalšieho strážcu kopol do
slabín a keď sa ten zohol, Darlanov dolný hák ho bezpečne poslal na zem
a do bezvedomia.

Darlan roztvoril dvere a vošiel do jasne osvetlenej
miestnosti. Premeral si ju rýchlym, ostražitým pohľadom hľadajúc i tie
najmenšie známky nebezpečenstva. Na stenách po oboch stranách viseli štíty rôznych
veľkostí a tvarov. Niektoré boli vyrobené z kože alebo dreva, iné zo
striebra dokonca i zlata. Na náprotivnej stene sa vynímali dva prekrížené
meče so zdobenými rukoväťami. Uprostred stál mohutný dubový stôl, ku ktorému
viedol červený vyšívaný koberec, a za ním postarší muž, hľadiaci na
opovážlivca prekvapeným, no i tak pohŕdavým pohľadom. Mal úzku tvár a jeho
kedysi čierna brada i vlasy boli dnes značne popretkávane striebrom. Oči
mal však i po toľkých rokoch čierne ako uhoľ. Na Darlana sa z nich vyškierali
vypočítavosť, sebaistota a povýšenosť. Mužove čelo zdobil zlatý diadém, na
pleciach mu spočíval čierny bavlnený kabát a čistú bielu tuniku mal previazanú
zdobeným opaskom.

Darlan by stavil svoj život na to, že spoza dverí počul
vychádzať hlasy, no okrem kráľa v miestnosti nikoho iného nevidel.
V tejto chvíli to však hodil za hlavu a svoju pozornosť venoval postaršiemu
mužovi pred sebou.

„Prepáčte, že som vás vyrušil,“ ospravedlnil sa, „no nesiem
dôležité správy, ktoré neznesú odklad.“

Po týchto slovách do miestnosti vtrhlo niekoľko ozbrojených
mužov, kráľ sa však už stihol spamätať z počiatočného prekvapenia či šoku a
pohybom ruky ich zastavil.

„Nechajte ho!“ rozkázal. „Nech nám povie tie dôležité správy.

„Pane,“ začal Darlan, no jeho veličenstvo ho okamžite
prerušilo.

Panovník sa vypäl do výšky ani páv. „Ani nepokľakneš pred
svojím kráľom, cudzinec?“ spýtal sa.

Darlan zostal v pomykove. Nesie predsa dôležité správy a
namiesto toho, aby si ich kráľ vypočul, žiada od neho, aby pokľakol.

„Som Darlan, syn Larena, pána Východných hôr,“ prehovoril
pokojným hlasom, „a neklaniam sa žiadnemu človeku.“

Kráľ očervenel. „Toľká drzosť!“ vyprskol. „Nepoznám žiadneho
Larena a pochybujem, že bol dakedy niečoho alebo niekoho pánom. Prídeš ma
žiadať o pomoc a ešte máš tú drzosť…“

„Neprišiel som žiadať o pomoc!“ skočil mu do reči
Darlan. Neznášal takýchto namyslených pajácov. Myslia si, že zjedli všetku
múdrosť sveta. „Prišiel som vás varovať! Blíži sa nepriateľ o akom sa vám
ani nesnívalo. A ak…“

„Myslíš grulov?“ znechutene odfrkol panovník
a v čiernych očiach sa mu zaiskrilo. „Tie čierne potvory, ktoré
útočia na dediny a mestá?“

Darlan si muža pred sebou premeral spýtavým pohľadom. „Toto
meno im bolo dané pred mnohými rokmi, v čase, keď po prvýkrát vyšli na
povrch. Odkiaľ viete…“

„To nie je dôležité,“ prerušil ho kráľ. „Podstatné je, že viem,
čo sa blíži. Dokonca som vedel aj to, že prichádzaš ty.“

Darlan sa nenechal vyviesť z miery. „Tak potom viete aj
to,“ odvetil rázne, „že jediná možnosť ako uniknúť ich skaze je útek. Majú
panický strach z vody. Ak sa preplavíme cez rieku…“

„Útek?!“ Kráľ to slovo zo seba doslova vypľul, tvár sa mu
skrivila do odpornej grimasy a jeho päsť sa s hlasným tresnutím
odrazila od dubovej dosky stola. „Kráľ nikdy neuteká!“

Arogancia
a hlúposť ľudí nepozná hraníc,
pomyslel si Darlan a pokrútil
hlavou. „A čo chcete teda robiť?! Postaviť sa im?!“ spýtal sa neskrývajúc svoj
hnev.

Kráľ sa zasmial. „Nie,“ odpovedal. Pohŕdavosť a pýcha prýštila
z každého jeho slova ako jed. Ak by sa choval ešte povýšenejšie,
pravdepodobne by sa bol pri sebemenšom páde zabil. Darlan mal sto chutí rozbiť
mu nos. „Ich pán ma poctil svojou návštevou,“ pokračoval kráľ. „Vedel, že prichádzaš
a nedokážeš si ani predstaviť, aký som bol prekvapený, keď mi povedal, že
celý ten čas hľadal vlastne teba. Ponúkol mi dohodu, ktorá sa neodmieta.“

„Pán?“ Darlan neprítomne zvraštil čelo. To snáď nie, pomyslel si.

Kráľ sa uškrnul. „Á, tak predsa viem niečo, čo ty nie.“

„A chce mňa,“ pokračoval Darlan zamyslene, nevšímajúc si
kráľove slová. Takže je to pravda.
nemal pochybnosti. Vrátil sa. Neprirodzený
chlad mu zovrel celé telo. Prebral sa zo zadumania a svoj pohľad upriamil
na kráľa, ktorému na tvári žiaril arogantný úsmev. Pomaly mu začalo svitať.
Skôr ako však stihol prehovoriť, kráľ k nemu podišiel, naklonil sa
a pošeptal: „Si vzácnejší, ako si myslíš. Zabezpečíš mi moc, o akej
sa mi ani nesnívalo.“ Po týchto slovách sa hlasno zachechtal a dvoma
vystretými prstami zakýval na stráž. Darlana razom obstúpilo zo dvadsať vojakov
vyzbrojených obojručnými mečmi. Prekvapilo ho to, no nešokovalo. Žil dosť dlho
nato, aby poznal ľudskú túžbu po moci.

„A Moren?“ zaujímal sa Darlan, snažiac sa získať čas na zhodnotenie
situácie. „Prečo si ho poslal do lesa len s jedným oddielom vojakov, keď
si vedel, čo sa blíži?“

„Moren?“ prehovoril kráľ a Darlan uzrel v jeho
očiach záblesk nenávisti a zloby. „Moren sa stával príliš populárnym.
U ľudí i vojakov. To som nemohol riskovať.“

Darlan zovrel dlane do pästí. Na krku mu navrela veľká
pulzujúca žila. Cítil, ako sa v ňom postupne dvíha zúrivá beštia, schopná všetko
a všetkých roztrhať na kusy. „Ty hlupák!“ zvolal. „Nechápeš, že tým
stvoreniam, ani tomu čo ich vedie, nejde o mňa?! Ide im o moc! To je
jediné, čo chcú! Myslíš si, že keď ma vydáš, nechajú ťa na žive a ešte ťa
odmenia?! Potom si sprostejší, ako som si myslel.“

Kráľove oči sa od potláčaného hnevu zúžili. „Ako sa
opovažuješ!“ zavrčal.

Darlanov pohľad upútali zbrane zavesené na protiľahlej
stene. Stačilo by preraziť dvoch strážcov,
strhnúť tie meče zo steny a hneď by boli šance vyrovnané,
pomyslel si,
no vzápätí túto myšlienku zahnal. Bolo by to zbytočné krviprelievanie. Okrem
toho ešte stále cítil zranenie na ľavej ruke. Cez všetkých vojakov by sa
i tak neprebil. Chladným pohľadom si premeral pána tohto kraja. „Nebudem
sa brániť,“ prehovoril potichu, „ale poviem ti toto. Robíš najväčšiu chybu vo
svojom živote. Všetkých si odsúdil na smrť. Spolčil si sa s nepriateľom,
o ktorom nič nevieš. Ak ma vydáš, získa moc obrovských rozmerov
a zmetie toto mesto, akoby nebolo viac než domček z karát. A ty
zhoríš v plameni jeho nenávisti.“

„Dosť!“ zreval kráľ. „Umlčte ho. Už nechcem počuť ani jediné
jeho slovo!“

Darlanov zátylok vzápätí zahorel prudkou bolesťou,
ktorá ani lúče slnka prudko prenikla do každej časti jeho tela. Zviezol sa na
kolená a posledné, čo pocítil, predtým ako úplne stratil vedomie, bola
mäkkosť červeného vyšívaného koberca, ktorý mu jemne pohladil tvár.

Komentáre

3 Responses to Strážca – časť 3

  • Zatiaľ sa mi to páči, hoci v tejto kapitole, hlavne na začiatku je cítiť takú miernu zdĺhavosť.
    Našiel by som opäť zopár paralel s inými dielami, ale myslím, že to netreba rozoberať.
    Celkovo tomuto dielu stále zachovávam priazeň a fandím mu. Tak teším sa na ďalšiu časť. 😉

    S pozdravom Dušan Damián.

  • Sorry, ze tak neskoro, ale akosi som si na to nevedel najst cas. Kazdopadne vdaka za nazor. Okrem ineho si cenim aj to, ze si vies najst cas na pisanie komentarov. Nehovorim samozrejme len o svojich dielach. 🙂 Viem ako to dokaze autora potesit. 😉  

  • Lepšie neskoro ako nikdy.
    Čo sa týka toho čítania a písania komentárov, tak viem o tom svoje.
    Keď som s písaním začínal neraz som bol ignorovaný, často aj zámerne od skúsenejších autorov.
    Každý ohlas ma tešil, ale nebývalo ich veľa, kým som nezačal tvoriť aktívnejšie a zúčastňovať sa aj rôznych súťaží, besied, či krúžkov.
    Z toho tempa som síce upustil, no v skratke povedané, ja nemienim kolegov autorov ignorovať. Veď aká by to bola už len zábava, bez kvalitnej konkurencie? No nie?
    A keď už o nej vravím, tak tu na enigme sa pomaly ale isto formuje kvalitné autorské jadro.
    Bez planých lichôtok, za seba vravím, že aj ty patríš k autorom, ktorých príspevky si čítam rád.
    Takže nemaj obavy chlape, aj keď sa odmlčíš na dlhšie, aspoň jedného čitateľa máš zatiaľ istého. 😉
    S pozdravom Dušan Damián.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button