Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 2

K bojovníkovi pristúpil muž v hnedom plášti a s kučeravými
svetlými vlasmi. V pravej ruke zvieral dlhý, tenký kus pokriveného dreva,
ktorého vrchný koniec tvorila nepekná hrča zložená z hrubých poprepletaných
konárov. Mohol mať nanajvýš osemnásť rokov a muža pred sebou si prezeral
svetlomodrými očami.

„Buď pozdravený Darlan, syn Larena, pána Východných hôr,“
prehovoril mladík a podal jazdcovi jeho plášť. Mal príjemný, trochu drsný
hlas, stále v ňom však bolo badať tóny mladého hrdla.

Muž si mladíka premeral skúmavým pohľadom. „Poznáme sa?“ spýtal
sa.

„Zvesti o tvojich hrdinských a odvážnych činoch ťa
predchádzajú.“

„Tak to máš oproti mne výhodu, pretože ja nemám poňatia, kto
si ty?“

„Som Moren…“

„Čarodejník Moren?“ prerušil ho prekvapene Darlan. „Počul
som o tebe veľa dobrého, no nevedel som, že si tak…“

„Čo? Mladý?“ zasmial sa čarodej. „Ani ty nie si najstarší.“

Darlan sa usmial a prikývol. „Ver mi. Som oveľa starší
ako vyzerám,“ povedal.

Až teraz si Moren všimol početné krvácajúce rany na mužovom
tele a tvári.

„Si zranený!“ zvolal s úprimným znepokojením
v hlase. Darlan v jeho očiach uzrel skutočné obavy. To ho prekvapilo.
Väčšina čarodejov, ktorých na svojich cestách postretal, bola namyslená
a do seba zahľadená háveď. Starali sa len o seba a ak mali
niekomu pomôcť, muselo sa im to skutočne vyplatiť. „Máme tu nejaké obväzy,“
pokračoval Moren a ukázal ku skupine vojakov, ktorí ich zobďaleč ostražito
pozorovali. „Síce so sebou nemáme žiadneho felčiara, no ak dovolíš, aspoň ti
obviažem a vyčistím rany.“

„Ďakujem,“ odvetil Darlan. „Nie je to však nič vážne…“

Jeho slová zastavila ostrá bolesť vychádzajúca z ľavého
ramena. Až teraz si všimol hlbokú a dlhú ranu, siahajúcu od pleca až po
lakeť, ktorá značne krvácala. To ho prinútilo opäť zvážiť svoje rozhodnutie.
Napriek všetkému nebol nepremožiteľný. Ak by upadol do bezvedomia, nikomu by
tým nepomohol. Pristal teda a dovolil Morenovi, aby mu ošetril
najzávažnejšie zranenia.

 

***

 

„Asi by to potrebovalo zašiť,“ prehovoril Moren zamyslene. Darlanovi
pevne obviazal niekoľko vážnejších zranení, no krvácanie z hlbokej rany na
ľavom ramene nedokázal celkom zastaviť.

„To nebude nutné,“ zarazil ho Darlan a opatrne si na seba natiahol
košeľu a plášť. Sedel na mohutnom balvane, ktorý ani obrovská huba vykúkal spod
svetlohnedých chumáčikov trávy a popadaného lístia. Nad ním sa skláňali
zvráskavené konáre rozložitého dubu, ktoré pod jemným dotykom vetra vyludzovali
do hlbokého ticha noci vláčnu, clivú jesennú melódiu samoty. Pred ním blkotal
slabý oheň, ktorý na okolité stromy a kry vrhal nepokojné tiene.

Darlan sa pomaly postavil. „Zvládnem to.“ Povedal to oveľa
istejšie, než sa v skutočnosti cítil. „Mohlo to však dopadnúť oveľa horšie,
ak by ste sa neboli ukázali.“ Pohľad mu zaletel ku krátkej čistinke, ktorú osvetľovali
zlatočervené plamene tancujúce v ohnisku uprostred. Podaktorí vojaci mlčky
sedeli v blízkosti ohňa, iní driemali obďaleč. Ešte vždy na sebe mali ľahké
kožené brnenia a na opaskoch zavesené krátke meče. „Päťdesiat mužov,“
pokračoval Darlan zamyslene. „Ľahkoodenci.“ Obrátil sa k Morenovi. „Čo vlastne
robí hŕstka marbanských vojakov tak ďaleko od mesta?“

„Sú to moji najlepší muži,“ odvetil Moren dotknuto. „Nie je
to žiadna hŕstka. Každý z nich sa hravo vyrovná dvom ťažko ozbrojeným pešiakom.“

Darlan potlačil úsmev a rýchlo prikývol. „V žiadnom
prípade nepochybujem o ich sile, či odvahe,“ odvetil taktne. „Len ma
prekvapilo, že som vás tu stretol.“

Moren si unavene pošúchal tých zopár chĺpkov, čo mu rašilo
na brade. „Dostali sme správy,“ povedal. „Správy o zvláštnych stvoreniach, ktoré
útočia na okolité dediny a ničia všetko, čo im príde do cesty.“ Jeho zrak mimovoľne
zablúdil k tmavej hromade pokrútených tiel, ktorá sa ani obranný val nejasne
črtala pri ceste. Skrivil tvár od hnusu. Neprešli ani dve hodiny a z tiel
sa začínal šíriť odporne sladkastý zápach hniloby. Budeme ich musieť spáliť ešte pred odchodom, preletelo mu mysľou. „A tak
sa zdá,“ obrátil sa opäť k Darlanovi, „že na tých správach bolo čo-to i pravdivé.“

„Bohužiaľ je to len špička obrovského ľadovca…“ Darlan sa
trpko usmial. „… a čo je horšie, ten ľadovec mieri priamo k vášmu
mestu.“

„Ale…“ Moren prudko pokrútil hlavou. „Správy hovorili o chabo
vyzbrojených nepočetných skupinách. O lúpežných prepadnutiach, nie
o vojsku!“

„Tak potom tie správy neboli celkom pravdivé.“

Moren si muža pred sebou premeral nedôverčivým pohľadom. „Ale
to predsa… Prečo by tie správy nemali byť pravdivé? To je predsa hlúposť!“

Darlan si zhlboka povzdychol. Bol unavený, stratil priveľa
krvi a jeho sily sa obnovovali veľmi pomaly. Oveľa pomalšie, ako bol
zvyknutý. Nemal čas a ani chuť obhajovať pravdivosť svojich slov. „Urob
ako myslíš,“ odvetil sucho a následne na dvoch prstoch prenikavo zahvízdal.
Spoza stromov takmer okamžite vybehol čierny žrebec a priklusal k nemu.
Darlan ho upokojujúco pohladil po šiji a s bolestivou grimasou sa mu vyštveral na
chrbát.

Obrátil sa k Morenovi. V tvári sa mu odrážala vážnosť
a v očiach istota. „Uisťujem ťa, že viem, čo sa blíži,“ pokračoval. „A nie
je to nijaká chabo vyzbrojená a počtom malá banda. Je to vojsko! Obrovské
vojsko! A ak ti môžem dať radu, zober svojich mužov a vráť sa čo
najrýchlejšie do mesta.

„Prečo?!“ vykríkol Moren a Darlana prebodol zmäteným pohľadom.
„Porazili sme ich!“ zasyčal. „Musíme na nich udrieť, kým sa znovu nesformujú!“

Darlan pokrútil hlavou. Jeho pohľad zablúdil k južnej
strane ohňom osvetleného kruhu, k hranici, na ktorú neustále dorážal
mrazivý dych temnoty. „Nepočúval si ma?“ spýtal sa. „Sú ich tam tisíce. Musíš
sa vrátiť do mesta, kým nie je neskoro!“

„Tisíce?“ Moren na muža neveriacky vypleštil oči. „Nemôže
ich byť až toľko! To nie je možné!“

„Nielenže je to možné, ale je to i skutočné.“

„A čo dedinčania?“ Moren zabodol svoj pevný pohľad do
jazdcových hnedých očí. „Nemôžeme ich predsa nechať napospas tým… tým
netvorom!“

Darlan sklopil zrak a pokrútil hlavou. „Nemáme na
výber. Je neskoro.“

„Nie, nie je!“ rozhodne vyhlásil Moren. „So svojimi mužmi
ich varujem a budem brániť ich ústup.“

„Ako myslíš,“ odvetil Darlan pochmúrne. Bolesť v ramene
postupne slabla, bol najvyšší čas vyraziť opäť na cestu. „Sú to tvoji vojaci.
Ja idem za kráľom. Mám pre neho dôležité správy. Pokúsim sa zachrániť aspoň
tých, ktorí ešte majú nejakú nádej.“

„Tvoja pomoc by sa nám zišla, no nebudem ti stáť v ceste,“
odvetil Moren sklamane. „Veľa šťastia.“

„Aj tebe.“

Darlan kývol Morenovi na pozdrav, pozrel sa smerom, odkiaľ
cítil prichádzajúcu temnotu, otočil koňa na opačnú stranu a bez ďalších slov zmizol
v hustej tme.

 

***

 

Sieň bola tmavá a chladná. Nehorel v nej žiadny
oheň, steny boli holé, bezfarebné. On však chlad necítil. Čierny plášť mu visel
na chudých pleciach ako na drevenom vešiaku a kapucňa mu zakrývala celú
tvár až na prenikavé oceľovomodré oči. Nehorel v nich žiadny život, boli
chladné ako ľad a zároveň ostré ako britva. Uprostred miestnosti stála
kamenná plytká nádoba, naplnená až po okraj priezračnou tekutinou. Uprene
hľadel na jej hladinu a jeho kostnaté biele dlane, vykúkajúce spod dlhých
rukávov, sa mimovoľne zovreli do pästí. Na hladine sa odrážal obraz
znázorňujúci dvoch mužov pri rozhovore. Jeden zvieral v rukách dlhú
drevenú palicu, druhý mal celé telo posiate ranami a modrinami.

Zlostne zasipel. V tejto chvíli už mal byť mŕtvy
a tá moc mala byť opäť jeho. No unikol mu. Znovu! Podcenil ho. Nečakal, že
sa toľkej presile ubráni tak dlho a že mu ten bezvýznamný čarodej príde na
pomoc. Hnev v ňom vzkypel ako voda nad ohňom, jeho oči však ostali i naďalej
chladné, akoby sa ich nič z tohto netýkalo, akoby už dávno stratili
spojenie z mužovou dušou. Zúrivo mávol rukou, nádoba zletela
z podstavca a z rachotom sa rozbila na tisíc kúskov.

„To nič,“ zachripel do ticha siene. „Iba oddialil nevyhnutné.
Esencia bude nakoniec moja!“

Predstavil si, akú moc potom získa a usmial sa pri
pomyslení, koľko utrpenia a bolesti spôsobí jemu i ostatným, ktorí si
pokojne žili na povrchu, zatiaľ čo on hnil v diere pod zemou. Ich
strašné výkriky sa budú niesť svetom ako ukážka jeho strašlivej moci.

Prudko sa otočil, až čierny plášť zdvihol zo zeme kúsočky
prachu, a vyšiel do temnej noci, ktorá zakrývala krajinu ako čierny
baldachýn.

 

***

 

Vzduch bol nasýtený dymom a zápachom spáleného mäsa. Slnečné
lúče len ťažko prenikali cez husté čiastočky popola, lenivo sa vznášajúce vo
vzduchu, a tak bolo celé údolie ponorené do otupného šera. Do ticha
prerušovaného len krákaním havranov, ktoré sa vzlietali nad mŕtvymi telami
roztrúsenými všade naokolo, zaznel prenikavý zvuk. Nárek! Plač malého
chlapčeka, ktorý sa metal pod telom svojej mŕtvej matky. Zrazu ho zakryl dlhý
tieň a neďaleko holdujúce havrany sa so škrekotom vzniesli k nebu. Chlapec
sa na chvíľu upokojil, jeho malé modré očká zaujato hľadeli na postavu, ktorá
sa skláňala nad jeho malým telíčkom. Po chvíli sa však opäť rozvzlykal.

„Tíško,“ prehovoril neznámy pokojným, srdečným hlasom.
„Neboj sa. Ja sa o teba postarám.“

Postava sa k nemu naklonila a on zistil, že má
šedivé vlasy a hustú bradu. Bol to starec. Videl jeho zvráskavenú ruku
a cítil jeho teplý dotyk. Tušil však, že v tom starcovi je čosi
výnimočné, čosi záhadné, možno…

„Pane! Pane!“

Otvoril oči. Stál nad ním jeden z jeho mužov.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a dlaňou si pretrel spánkom zlepené
viečka. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, kde sa nachádza. Putovali takmer
celú noc, no všetky dediny, do ktorých vstúpili, boli plné popola
a mŕtvych tiel dedinčanov. Nakoniec sa utáborili na okraji lesa, za ktorým
sa rozprestieralo široké otvorené údolie. Práve sem ho vojak zaviedol a práve
na toto údolie sa teraz prikrčený Moren díval.

„Nič nevidím,“ povedal. „Čo to má znam…“

Nedokončil. Lúče vychádzajúceho slnka zaplnili údolie zlatistým
svitom a on spozoroval temnotu siahajúcu až za horizont. Nemýlil sa, prebleslo Morenovi mysľou.

„Mal pravdu,“ prehovoril skrúšene a obrátil sa na muža
kľačiaceho vedľa neho. „Zobuď chlapov!“ prikázal. „Vraciame sa do mesta.“

Vojak okamžite odbehol a Moren osamel. Myslel na
všetkých ľudí, ktorých nedokázal a ani nedokáže zachrániť. Darlan mal
pravdu. Nemá na výber. Je neskoro. Sklopil zrak a keď ho opäť zdvihol, mal
ho pevný a odhodlaný. Zovrel palicu do oboch rúk, zdvihol ju nad hlavu
a zašepkal dve nezreteľné slová. Údolie sa ponorilo do hustej hmly
a Moren sa i so svojimi mužmi mlčky predieral belosťou zahaleným lesom.
Vracali sa do mesta.

Komentáre

4 Responses to Strážca – časť 2

  • dokážeš vtiahnuť do deja a dokonale vytvoriť atmosféru

  • tak teraz mi to veľmi pripomína script príbehu „In the name of king“ a jasne sa odkláňaš od eragonovskej atmosféry.
    Javí sa mi to zatiaľ na B-čkové fantasy, čo ale nemyslím ako nejakú urážku, len kategorické zaradenie. 🙂
    Ale stále je to len úvod, takže ešte môžeš všelijako prekvapiť. Zatiaľ som zvedavý kam nás vo svojom svete zavedieš a čo všetko nám ešte predstavíš.
    Mimochodom páčia sa mi mená a názvy, ktoré používaš celkom pekne zapadajú do príbehu aj do toho „stredovekého velikášstva cti“ = (Darlan syn Larena, atď.)
    No a som zvedavý, čo sa vykľuje z toho Morena – tá postava má veľký potenciál. 😉
    Múze zdar!
    Teším sa na pokračovanie.

  • za komentáre. Dúfam, že sa vám aspoň takto bude páčiť i pokračovanie. 🙂

    Film "In the name of King" som nevidel a čo som pozeral tak nemá ani bohvieaké hodnotenie :D, no dúfam, že sa ti ten film páčil, alebo sa ti aspoň môj príbeh páči viac ako ten film. 😀 Teda aspoň zatiaľ. 😉

  • Zatiaľ nemaj boja! 😀

    Po pravde ten film fakt nie je nič moc, takže verím že tak ako sa atmosféra zmenila od prvej časti, tak sa pomaly v tých ďalších ustáli.

    Hlavne sa nedaj vykoľajiť komentármi a choď vlastnou cestou.

    Zatiaľ to konštatujem na dobré s možnosťou postúpiť na nadpriemerné, ale to sa ešte časom ukáže. 😉 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button