Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 1

Dupot kopýt a unavené výdychy zvieraťa sa niesli
lesom sťa ozvena odrážajúca sa od množstva
kmeňov lemujúcich cestu a týčiacich sa do obrovských výšok. Temné okolie bolo
pohrúžené v úplnom tichu, akoby i les zadržal dych, obávajúc sa toho,
čo prichádza. Kôň cválal najrýchlejšie, ako vládal. Popadané pestrofarebné
lístie sa spod jeho kopýt zdvíhalo zo zeme a opäť ladne klesalo do prachu
úzkej cestičky, no mohutný jazdec ho i tak neustále poháňal a nedal
mu ani na chvíľu vydýchnuť.

Vedel, že sú blízko. Cítil ich prítomnosť. Uprene hľadel
pred seba na zvažujúcu sa cestu, akoby mocou svojho pohľadu chcel priblížiť to,
čo sa skrýva na jej konci. Začul škrek, ozývajúci sa spoza husto posádzaných
stromov a nepreniknuteľného podrastu, ktorý sa miestami zdvíhal až do
výšky dospelého muža.

Sú tu! pomyslel si
a pevnejšie zovrel opraty zvieraťa.

Spozoroval čierne telá, ktoré sa mihali medzi mohutnými
kmeňmi stromov. Prikrčil sa a ešte raz popohnal svojho koňa. Márne. Pozrel
sa na zapadajúci červený kotúč a v jeho očiach sa zablyslo
odhodlanie. Dostane sa k svojmu cieľu, aj keby sa musel prebiť cez tisícku
nepriateľov.

Nemal strach. Bol účastníkom mnohých bitiek a do
náručia smrti poslal už veľa bojovníkov. Dnes už to pre neho nebolo nič
výnimočné. Vzrušenie to áno, ale strach nie.

Spomenul si, ako sa po prvýkrát postavil vedľa svojho otca
na bojovom poli. Mal iba šestnásť. Srdce bijúce ako obrovský zvon, adrenalín prúdiaci
v žilách a zbystrujúci jeho zmysli, ruky lepkavé
od potu, dych zrýchlený a zrak zastrený. Bolo mu na zvracanie.

„Musíme bojovať, otec?“ spýtal sa vtedy. „Niekedy nemáme na
výber, synak,“ znela mu v ušiach otcova odpoveď.

Niekedy nemáme na
výber,
prebleslo mu teraz mysľou. Ani on nemal na výber. Osud si ho našiel,
nech sa pred ním skrýval kdekoľvek.

 

***

 

Na údolie padla tma. Les ležal v mŕtvolnom tichu.
Žiadne nočné vtáctvo, žiadny dravci, ani hmyz. Len napätie, ktoré viselo vo
vzduchu sťa čepeľ gilotíny.

To je ich čas. Jeho
čas,
pomyslel si. Nemohol uveriť tomu, že sa vrátil. Mal byť predsa mŕtvy.

To musí byť nejaký
omyl,
nádejal sa v duchu. Všetko však nasvedčovalo tomu, že je opäť späť.

Ticho jesennej noci preťal hlasný, škrípavý škrekot. Kôň sa
spätil a prekvapeného jazdca prudko vymrštilo zo sedla. Prekotúľal sa na
nohy a vzápätí zo seba stiahol ťažký plášť, ktorý by mu v boji len
prekážal. Z dvoch pošiev na chrbte vytasil dva dlhé meče so širokou
čepeľou. Prikrčil sa. Vyplašený kôň zmizol v hustnúcej tme.

„Vďaka za pomoc, priateľu!“ zašeptal jazdec a usmial
sa. „Odtiaľto to už zvládnem sám.“

Ďalší škrekot a spoza stromov sa vyrútilo niekoľko
stvorení čiernych ako sama noc. V pokrútených rukách držali krátke meče
a z rozďavených papúľ im trčali ostré tesáky.

„Tak poďte!“ zakričal na nich. „Poďte si po svoju smrť!“

Jedno zo stvorení sa naňho prudko vrhlo, no bojovník útok vykryl
inštinktívnym pohybom ľavej ruky a jediným energickým úderom nepriateľovi odťal
hlavu. Ďalšiemu vrazil plecom do brady a bodol mu do hrude. Práve včas
zbadal blížiacu sa čepeľ, smerujúcu priamo na jeho srdce. Rýchlym polobratom sa
jej vyhol a prekvapenému protivníkovi zabodol meč do krku. Stvorenie zachrčalo
a mŕtve padlo k jeho nohám. Ďalších dvoch útočníkov zložil na zem
skôr, ako sa k nemu vôbec priblížili. Mečom v ľavej ruke vykryl ďalší
úder a pravým bodol súpera do slabín. Následne mu sekol do krku,
z ktorého vystrekla čierna hustá tekutina a stvorenie sa s chrčaním
zviezlo na zem. Útok ustal. Bojovník zhlboka dýchal, odhodlane však hľadel do
čiernych nenávistných očí nepriateľa, ktorý utvoril okolo neho kruh. Kruh
smrti. Pretože iba to na neho v tejto chvíli čakalo.

Ďalší rev a nepriateľ sa na jazdca vrhol ako roj
krvilačných kobyliek. Bojovník sa oháňal mečmi na všetky strany, sekal, ťal a
bodal, uhýbal sa a rozsieval okolo seba smrť. Cítil, ako sa mu ostrie ich
krátkych mečov zarezáva do kože, mäsa a svalov, no bojoval stále ďalej. Mal
bodné rany na rukách, hrudi i na chrbte, no neustával. Jednému
protivníkovi preťal krk, druhému vybil úderom rukoväte všetky zuby
a ďalšiemu rozsekol lebku na dvoje. Ostrie jeho zbraní sa mihalo
v tme ako krídla nočného motýľa, ktoré jediným dotykom prinášajú
nepriateľovi bolesť a smrť.

Útok opäť ustal. Bojovník krvácal z početných rán. Zuby
zaťaté, dlane zovreté okolo rukovätí mečov. Zhlboka dýchajúc sa obzeral okolo
seba, hladiac do odporných zvráskavených a predĺžených tvári. Zdvihol sa vietor
a rozhýbal tisíce listov všetkých farieb, od medenej až po šarlátovú,
ktoré sa prizerali tomuto divadlu. Šumenie sa nieslo lesom ako potlesk a v povetrí
sa ticho vznášali tmavé tiene padajúceho lístia.

Jazdec zhlboka dýchal a z jeho úst, tak isto ako
z úst jeho nepriateľov, sa do studenej noci vznášala biela para, ktorá
nehlučne mizla vysoko v korunách stromov.

„Na čo čakáte?!“ prerušil ticho bojovník. „To je všetko?! Tak
poďte!“

Po týchto slovách sa naňho vyrútila ďalšia vlna, ktorá
narazila na ostrie jeho dvoch mečov ako oceán na útes. Tvrdohlavo odolával
svojim nepriateľom, no pri každom ďalšom údere, každej rane, ktorú rozdal či
prijal, cítil, ako mu z tela uniká a stráca sa v nenávratne ďalšia
časť z jeho síl.

Mocný zvuk, ktorý sa odrazu šíril po lese ako požiar, prišiel
preto v pravý čas. Nepatril čiernym, temnotou spútaným stvoreniam, ani žiadnemu
z lesných tvorov. Bol to zvuk lesného rohu. Zvuk nasledovaný družinou bojovníkov,
ktorí sa vynorili z tieňa stromov a vrhli sa na nepriateľa ako svorka
vlkov. Bitka sa skončila rýchlo. Stvorenia sa rozpŕchli na všetky strany,
vediac že už nezískajú to, po čo prišli. Aspoň teraz nie. 

Komentáre

6 Responses to Strážca – časť 1

  • aby som v noci nemala zlé sny. Úprimne, toto nie je môj obľúbený žáner, ale fakt som sa začítala, zaujalo ma to a určite si nenechám ujsť pokračovanie. Páči sa mi štýl, akým je to napísané, až na pár maličkostí /napr. slovo „sťa“ nemám rada/. Myslím, že akcia je napísaná tak svižne, že sa mi to pekne celé odvíjalo pred očami. Asi toľko som chcela. Tak nech sa darí. Zuzana

  •  
    Tvoje hodnotenie si cením o to viac, že to nie je tvoj obľúbený
    žáner. 🙂 Čo sa týka toho „sťa“, mne sa niekam skrátka hodí viac než „ako“, ale myslím, že to je u každého subjektívne. Ešte raz vďaka, tvoj komentár ma
    veľmi potešil. 🙂  

  • ale vadila mi tam tá neurčitosť… Bojovník bez mena, odsúdený na dookola sa opakujúce oslovenie „bojovník“. Inak veľmi slušné opisy 🙂 Vžila som sa 🙂
    No slovné spojenie „vykryl v boji“ pre budúcnosť radšej vynechaj. Keď si to o pol roka po sebe prečítaš, prídeš na to, že to strašne bije do očí 😉

  • za komentár. Viem, že to nie je dokonalé. Tvoje pripomienky som si zobral k srdcu. Laughing Len pre upresnenie, na margo tej neurčitosti, vadilo ti, že tam bolo veľakrát použité slovo bojovník, alebo ti nesedelo priamo to, že som ho nepomenoval. Nepomenovaný je samozrejme len v tejto prvej časti, nechcel som na čitateľa hneď vybafnúť jeho meno. 🙂 Zdalo sa mi to záhadnejšie a možno i lepšie. 🙂 

  • Ja som vlastne fantasy autor a mám toho už veľa načítaného.
    Tvoje dielo by som si dokázal predstaviť uložené na poličke povedzme vedľa takého Eragona.
    Nechcem tým povedať, že je to rovnaké ale dosť sa mi to zatiaľ k tomu zatiaľ približuje. Mysliac atmosférou.
    Hoci tvoja atmosféra navodzuje taký stredovekejší podtón.
    A tu zase musím ostro nesúhlasiť s Majkou a jej názorom na „vykryl v boji“ Lebo hoci je to nezvyčajné vytvára to tvoju vlastnú identitu.
    S tým bojovníkom tom bol šikovný ťah, ale ozaj sa tam objavuje pričasto, skúsil by som ho pár krát nahradiť nejakým zámenom, či vhodne zvoleným podstatným menom, alebo ho celkom vypustiť – akurát by to vtedy chcelo preštylizovať, čo by už narušilo súčastný stav.

    Záverom musím povedať, že ma to zaujalo. Naozaj sa považujem za znalca fantasy obzvlášť takého drsného s nádychom romantického stredoveku.
    Určite si budem čítať aj ďalšie pokračovania ak ich uverejníš.
    A ešte je síce skoro súdiť, no vyzerá to zatiaľ na slušný potenciál. Uvidíme ako sa bude dej ďalej vyvíjať.
    Takže múze zdar kolega! A píš koľko ti bude chutiť!
    Dúfam, že čo nám naservíruješ bude potom chutiť nám. 😀

  • tak toľko chvály – a od teba si to cením dvojnásobne – som naozaj nečakal. Veľmi si ma potešil. Až sa bojím vyhodiť ďalšie, aby som ťa nebodaj nesklamal. 🙂

     
    Som fakt rád, že sa vám to páčilo a dúfam, že sa vám aspoň takto 🙂 budú pozdávať i ďalšie časti. Mimochodom, ďalšia príde už zajtra. 😉 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button