Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Cieľová stanica – pôrodnica 1.časť Správne rozhodnutie

 

Mala som 25 rokov a rozhodla som sa, že chcem dieťa. Do 23 rokov som si myslela, že ja a dieťa, to by nebol dobrý nápad. Pripadalo mi, že je to obrovská záťaž. Nemôžem naňho prestať dávať pozor ani na chvíľu. Prebaľovanie a obliekanie? Zlý sen. Detské hry? Otrava. Detské choroby? Nekonečný príbeh. Pôrod? Dovidenia. Jediné pekné na tom celom sa mi zdalo tehotenstvo.

No potom otehotnela moja sestra. Priniesla si domov ten malý kričiaci biely balíček a moje podozrenie, že materstvo je asi hrozné, sa na chvíľu potvrdilo. Ale naozaj len na chvíľu. Ako sa Jakubko zväčšoval a rozširoval, rástol aj môj obdiv k nemu a zároveň ku všetkým bábätkám. A tak sa to stalo. Postupne som začala zisťovať, že to je naozaj skvelý pocit, keď ma ten malý kmitajúci tvor zaregistruje, spozná a usmeje sa. Neskôr sa začne nahlas smiať, keď naňho robím grimasy. Že sa raduje, keď mu prinesiem novú hračku. Že ma objíma. Že sa pokúša vysloviť moje meno.

Bolo príjemné pohrať sa s ním, kým bol v dobrej nálade a plačúceho ho odovzdať zase naspäť jeho mame. Prebaľovanie mi stále nepripadalo atraktívne, no detské hry boli fajn. A tak som si v hlave postupne ujasňovala, že napriek tomu, že svoje dieťa nebudem mať kam vrátiť, chcem ho.

S Martinom sme mali za sebou 8 spoločných rokov, asi 30 rozhovorov o svadbe a 28 rozhovorov o deťoch, ktoré sme obaja chceli – raz. Naše svadobné debaty vždy stroskotali na tom, keď mi Martin povedal, že sa na manželstvo cíti ešte mladý. Snažila som sa nebrať to tragicky, no dostala som sa do štádia, keď mi bola svadba absolútne ukradnutá. Chcela som dieťa a to hneď. Rozhodla som sa, že zahájim neoblomný útok na Martina. Na moje prekvapenie mi zrazu povedal, že by bolo fajn, mať bábätko. Ja som sa tej myšlienky chytila a už som sa nepustila.  

Ďalšie príspevky

Komentáre

18 Responses to Cieľová stanica – pôrodnica 1.časť Správne rozhodnutie

  • tak a je to tu…zivotny pribeh 🙂 je strasne zaujmave, ze hoci sa hovori- kolko ludi tolko chuti- a ze kazdy sme iny, nie je to az tak uplne pravda…
    mozem uplne od veci ale aj k veci? ja mam 26 o chvilu uz 27 a viem ze to male krciace sa a kriciace ruzove vonave stvorenie chcem…uz len zacat utocit na priatela…dufam, ze das nejaky navod 😉
    kazdopadne, dalsie dielko, ktore sa prijemne citalo, nenasla som chybicku 🙂
    muze zdar!!!

  • ale ako na to? Sama neviem, ako to, že zrazu povolil. Pravda je, že som asi o tom už toľko rozprávala, až som ho normálne ukecala. A fakt som netušila, že ho skôr ukecám na dieťa ako na svadbu. To bola taká malá náhoda, možno som raz vystihla správnu náladu a keď trochu povolil, vrhla som sa do toho s plnou silou. Však uvidíš v pokračovaní. A ďakujem za priazeň. Z.

  • Pretože ja tiež nechcem dieťa a náramne by ma zaujímalo, ak osa dá v tejto otázke niekto presvedčiť. I keď u muža je to asi podstatne ľahšie… darmo, on nemusí znášať to tehotenstvo a pôrod… a mimochodom, čo pekného je na tehotenstve? Pretože ja som z tohto stavu zhrozená ako z ničoho iného. Ranná nevoľnosť – bože, ako ja neznášam nevoľnosť a zvracanie! A tie preventívne prehliadky… pred pár rokmi som si povedala, že v tomto živote ma už nikto do gynekologickej ambulancie nedostane. Vláčiť pred sebou zväčšujúci sa balvan zvaný brucho asi tiež nie je žiadna sranda no a nekončená hrôza z pôrodu… a potom, že vraj tehotné matky by nemali byť v strese…

    Skrátka, zostáva mimo môjho pochopenia, ako sa niekto môže dať na rodičovstvo dobrovoľne. A zvlášť žena. Mimochodom, aj ja mám momentálne malé dieťa vo svojej blízkosti. Sestru mladšiu o 21 rokov. Lenže tá ma v prewsvedčení, že nechcem dieťa, len mnohonásobne utvrdila. 😉

  • niekedy je fakt zaujimave citat Tvoje komentare Adhara 🙂 nie ze by mi bolo prave do smiechu, je to len take "podarene" 🙂 no ani ja neviem ze co zmenilo moj osobny postoj. mala si ma vidiet, ked som sa dozvedela, ze na test plodovej vody sa tato musi odoberat cez pupok! tak akoze nie dakujem, radsej sa budem modlit k anjelikom a pod. 🙂 a ano, tlacit furik 9mesiacov, vracat kazdu chvilu, a potom ta bolest v nohach, krizoch, nervozita, zmeny nalady- to mam mimochodom aj teraz,haha- tak to by som tiez nemusela, ale ked si predstavim, ze potom do narucia vezmem maleho cloviecika, ktoremu som dala zivot z lasky, ktoremu sa budem snazit splnit vsetky sny a zabezpecit mu lepsi zivot, tak mam chut do toho ist. aj ked v tejto dobe…hmhmhm..to je uz ina tema. teraz na to clovek musi byt naozaj pripraveny, nie len dusevne ale aj financne….aspon ciastocne…takze tak…asi som sa velmi rozpisala 😀 ach jaj….

    muuuuze zdar!!!

  • nemôžem povedať, že môj manžel dieťa nechcel. Od začiatku vzťahu sme obaja vedeli, že chceme mať minimálne 2 deti. Asi by som ťažko zostávala vo vzťahu s mužom, ktorý by deti vôbec nechcel. Len mu to všetko dochádzalo akosi neskôr. Bál sa svadby, že stratí slobodu, aj keď verím, že nemal zajačie úmysly. Lebo už som ho dobre poznala. Takže dieťa rozhodne chcel, no v našom prípade bol problém skôr v tom, že nemáme vlastné bývanie, no to je téma, o ktorej sa nechcem rozpisovať. Len som ho musela trochu pritlačiť a bolo. A to tehotenstvo. Keď človek dieťa nechce, nemôže byť pre neho na tehotenstve asi nič pekné. No v tele ženy sa vyplavujú také hormóny, ktoré skrátka robia ženu šťastnou. Ja som nemala to úžasné tehotenstvo, o akom som veľa krát počula, ale poznám ženy, ktoré považujú teh. za najkrajšie obdobie života. Ťažko vysvetľovať. Človeku sa zrazu zmenia priority a je schopný vydržať čokoľvek pre to malé. Voľakedy som si nevedela predstaviť, že by som niekomu dala napr. najlepší kúsok jedla, že by som sa kvôli niekomu obmedzovala a potom prišlo obdobie, keď som vydržala v čakárni u lekára hodinu stáť v rade s 10 kilovým dieťaťom na rukách, lebo zaspalo. Ruky sa mi triasli, nevládala som, no bolo to pre mňa samozrejmé. Neviem, či to je zrozumiteľné. Skrátka aj za cenu svojho „ničenia“ sa zrazu človek snaží umožniť maximálne pohodlie pre svoje dieťa. Myslím, že keby sa takéto zmeny v tele ženy nediali, ľudstvo by vymrelo. Príroda má všetko dobre zariadené. No ak niekto deti nechce, nemal by ich mať. To je už ale na inú debatu. Na niekoho to príde až po 30, na niekoho nikdy.

  • Uvedomili ste si niekedy, že okrem fyzických nepríjemností a nepohodlia má rodičovstvo ešte jednu veľkú nevýhodu – obrovskú zodpovednosť? Stávate sa zodpovední za život človeka a každé vaše rozhodnutie sa ňom môže zreteľne podpísať. A hoci niečo myslíte dobre, môže sa stať, že tomu dieťaťu naopak ublížite. Nevedomky! Pretože ako byť rodičom sa nikde nevyučuje a učiť sa na vlasntých pokusoch a omyloch… to nie je ktoviečo. Keď som bola ešte maličká, moji rodičia si napríklad mysleli, že môj vývoj je akýsi pomalý a tak ma od ranného detstva brávali na podporné injenkcie. Tým vo mne vybudovali takú hrôzu z lekárov, že radšej umriem na prvú vážnejšiu chorobu, čo ma postretne, ako keby som mala ešte niekedy navštíviť lekára… nehovoriac o tom, že sa ukázalo, že s mojím vývojom nakoniec nič v neporiadku nebolo.

    Zodpovednosť je dosť hrozná. Keď mi ochoreli akváriové rybičky – a to boli iba rybičky! – nespávala som celé noci a uvažovala som nad tým, akú liečbu mám zvoliť uvedomujúc si, že v prípade môjho omylu môžu umrieť. Ich život závisel len na mne. Ťarcha zodpovednosti je ohromný balvan na duši. Aj keď sa stane niečo, za čo nemôžete, cítite zodpovednosť a výčitky svedomia automaticky. Tak som sa to rozhodla vyriešiť nekompromisne: žiť tak, aby som nikdy nebola zodpovedná za nikoho iného okrem seba.

    Isteže, aj na väčšinu takto racionálne uvažujúcich ľudí „to“ napokon príde – môžu za to gény. Ja osobne ale sovje gény nepovažujem dosť dobré na to, aby sa zachovali v ľudskom genofonde a príroda si asi myslí to isté – preto nechcem mať dieťa, hoci vek na to už dávno mám. Mimochodom, viete, že z genetického hľadiska je najlepšie mať dieťa čím najskôr, dokonca ešte pred dvadsiatkou? Nie je to nijaká náhoda, že reprodukčná zrelosť začína už vtedy. Takže to najvhodnejšie obdobie som tak či tak už „prešvihla“. 🙂 Samozrejme, oveľa dôležitejšie je byť v čase splodenia potomka zabezpečený, na čo naše gény už akosi nepomysleli… kto nemá po duševnej a finančnej stránke na to, aby mal dieťa, ten ho z môjho pohľadu nemá mať. A to isté platí aj pre domáce zviera, čo žiaľ rešpektuje oveľa menej ľudí ako to s dieťaťom. Ale to by už bolo na inú debatu…

  • mi zabudli dať v pôrodnici návod:-D. A áno, predstav si, že viem o tej zodpovednosti a denne si ju uvedomujem. My dve sme akoby z odlišných svetov a navzájom nás asi poburujú naše názory. Možno to neuznáš, no dôvera a úsmev môjho synčeka mi stojí za všetok strach na svete. Rodičovstvo predsa znamená aj odovzdávanie „niečoho“ pozitívneho. Je to šanca vyformovať dobrého človeka.

  • Podobné veci totiž neustále počúvam od svojej mamy. Uvedomujem si tiež, že materstvo je akýsi "normálny stav", na ktorý sme predurčené (alebo by sme mali byť). Len, ako som už písala, ja som na tomto svete zrejme z iného dôvodu. A poburovať mi ma začalo až to, keby niekto tvrdil, že môj dôvod je horší dôvod.

  • Pekný príspevok.
    Chvíľku som rozmýšľal či sa zapojím do debaty, keď to tehotenstvo je prevažne dámska záležitosť, ale aj tak mi to nedalo, lebo veď muži na tom majú tiež svoj podiel viny. 😉

    Napríklad ja som to často bral ako obrovskú krivdu ale zároveň aj veľký dar, že ťarcha tých cca 9 mesiacov, je vlastne výlučne na žene, aj keď každý správny partner by mal pomáhať (ale v čom, to už je iná debata).
    Patrím k tým mužom, ktorí túžia byť otcami. Možno to vyznie zvláštne ale aj toto tvoje rozprávanie ma k tomu tak trochu nabáda, lebo v živote som si vedel vždy lepšie predstaviť rolu otca ako rolu manžela.
    Tuším už v škôlke som sa vždy rád staval do role otca a hlavy rodiny a kdesi vo mne je to stále zakorenené.
    Dokonca celý môj život v premenách partnerstiev, som sa díval na dievčatá a ženy, s ktorými som sa zblížil ako na možné matky mojich detí.
    Ono to môže vyznieť smiešne, ale pre mňa osobne (a poznám aj iných mužov), už len ten samotný fakt vytváral takú vzrušujúcu atmosféru v mysli.
    Možno som v tomto až prílišný romantik a možno je to celé spôsobené len mojím momentálnym stavom, no podľa mňa je to celé zázrak.
    Ak si predstavím, že milovaná osoba (žena) príjme časť mňa samotného, a vo vlastnom tele z nej nechá vyrásť nový život, nového človeka, tak ma to naplní takým zvláštnym pocitom radosti a úzkosti, ktorému sa nevyrovnajú ani tie povestné motýliky v bruchu.
    Akurát mi je naozaj ľúto, že pozícia muža je v tomto prípade často nedocenená.
    Iste veľa krát ani sám muž nevie čo robiť, ak je jeho partnerka tehotná, a samotné „bremeno“ z nej sňať ani nemôže, ale myslím, že toto je snáď jediné obdobie v živote, kedy sa môžu naplno realizovať gény ochrancu, alfa-samca, vodcu stáda či hlavy rodiny.
    Mal by sa zaujímať o celé dianie a uľahčiť partnerke život tam kde sa len dá a v tých ostatných veciach zvyčajne neprekážať. Proste byť tým, čím muž v stereotypnom vnímaní má byť, teda oporou.
    Síce osobnú skúsenosť s otcovstvom zatiaľ nemám, ale takisto sa v mojej blízkosti vyskytlo donedávna niekoľko podobných udalostí. A ja som veľmi ochotne pomáhal, aby som zistil, či po tom, teda byť otcom, naozaj túžim.
    Avšak za seba musím povedať, že mňa to prebaľovanie a starosť o deti, spolu s hrami a blbovinkami vždy skôr utvrdzujú v tom, že raz chcem byť otcom. Už len nájsť tú správnu partnerku. 🙂 Ale aj to je iná téma.

    Takže rozpísal som sa aj ja statočne. 😀 Jednoducho ma tvoj príspevok tak vyburcoval a som zvedavý, ako to bude pokračovať, lebo len tak mimochodom sa to čítalo naozaj dobre.
    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Ja si myslim, ze zena by sa mala rozhodnut pre dieta len vtedy ked je na to uplne vnutorne pripravena a ked je ochotna venovat dietatu 100% pozornost a starostlivost, teda uvedomit si ze strati svoju osobnu slobodu a vsetku svoju pozornost bude musiet venovat dietatu. Pretoze deti potrebuju tolko lasky, kolko im len mozeme dat. Malo by sa narodit do stabilneho a pokojneho zazemia, do okruhu ludi ktori ho budu nadovsetko milovat a to nielen rodicia ale aj napriklad stari rodicia… Nepaci sa mi, ked sa mlada rodina uplne od vsetkych izoluje, dieta je zvyknute len na matku, mozno otca a vsetkych ostatnych sa boji. Alebo ked sa zena rozhodne mat dieta lebo si mysli, ze sa tym nejako upevni jej vztah s priatelom alebo manzelom, alebo si mysli ze dieta vyriesi ich osobne problemy. Praveze naopak. Takze nemat dieta pre nejaky dovod ale mat dieta kvoli dietatu samemu.

  • Komentáre sa mi nechcelo čítať, možno sa neskôr zapojím do debaty, keď nebudem mať čo robiť, teraz sa však chcem vyjadriť k príspevku.
    TO JE ON!!! 😀
    štýlovo bezchybné, zaujímavé, milé :D:D:D
    Veľmi sa mi to páčilo.
    9,5 z 10 :D:D:D:D:D:D:D:D:D:D:D:D
    (berte ma s rezervou, prosím :D)

  • som rada, že tu takto debatujeme o téme, ktorá ma ovláda už viac ako 4 roky. Ty Dušan asi budeš teda taký ten typ otca, ktorý manželku podporuje, to je super. Ja som počas celého tehotenstva tiež silnejšie cítila manželovu oporu. A ešte viac, keď bol náš drobec malinký.

    No aj tak sa chlapi líšia v tom, že niektorí si normálne naštudujú priebeh pôrodu a radia žene, čo by mala a nemala robiť. To je extrém. A potom sú takí, ktorí sa toho celého natoľko boja, že sa vyhýbajú tehotenským rečiam. Mne sa "ušiel" našťastie zlatý stred. Ale to je už o inom. Počas tehotenstva som mala občas pocit, že ho to nezaujíma a nechcel sa mi dotknúť brucha a tak, ale keď už videl naozajstné bábo, nebál sa ho zobrať do rúk a pomáhať. Ho tu chválim a on si to ani neprečíta:D

  • dúfam, že vás ďalšie časti nesklamú, lebo budú stále o tom istom. Tak keď už budem otravná, napíšte 😀

  • aj podľa mňa je najdôležitejší vzťah rodičov k sebe, ale ostatné už sa niekedy nedá zabezpečiť. Ja by som tiež najradšej mala dieťa, až keď budeme mať vyriešenú bytovú otázku, no keďže riešenie bolo v nedohľadne, išli sme do toho, lebo čakať do nekonečna sa tiež nedá. A stretla som sa s jedným mužom /po tridsiatke/, ktorý nechcel mať deti, lebo sa to finančne nevyplatí a dieťa ti nikdy nevráti to, čo doňho investuješ. Viete si predstaviť, ako sme sa hádali? To už čo sú za priority. Dá sa vyčísliť láska? Na tú ten chlap vôbec nepomyslel. Ale ja som debatu ukončila tým, že ten, kto má takéto názory, ten by dieťa naozaj nemal mať. Najhoršie na tom celom bolo, že sme sa potom dozvedeli od jeho ženy, že ona by aj chcela… Tak to si neviem predstaviť. Ako rozdiely vo viere alebo v politických názoroch sa podľa mňa v manželstve dajú preklenúť, ale toto?

  • Nepopieram, že taký muži sú, sám poznám otcov, ktorí si dokonca uvedomili, že majú dieťa až keď z neho už bol pomaly dospelý človek. Ale to je o inom.

    Čo sa týka tej role muža – otca v tehotenstve, tak niekedy sú aj samotné ženy na vine, že chlap nevie čo robiť. Nehádžem všetky ženy do jedného vreca, niekedy sú proste aj chlapi natvrdlí neschopáci.

    Ale z osobnej skúsenosti viem, že napríklad mnohé ženy sa ani nevedia vykoktať čo vlastne chcú.

    Myslím si, že viem a chápem aké je tehotenstvo ,a najmä to prvé, extrémnym zásahom do života a psychiky ženy. Koniec koncov neraz som si o tom na škole ale aj od známych vypočul mnohé prednášky.

    Ako trpezlivému poslucháčovi sa mi vyrozprávala nejedna mamička. Mimochodom, za to sa musím každej poďakovať. 🙂 

    No niekedy sú aj tie ženy všeobecne také natvrdlé. Ak sa im niečo čo chlap robí nepáči, nepošlú ho preč (dôvod prečo, je nepodstatný) alebo ho naopak odkopnú ako prašivého psa.

    Ak sa im naopak niečo páči nezdôraznia to. Mnohé sa spoliehajú na to, že si muž vycucá z prsta, že teraz sa radšej nemá približovať a zbytočnou aktivitou ženu znervózňovať, alebo naopak, že práve teraz je vhodný čas na to aby milostivú obskakovali. 

    Teraz to vravím bez zbytočného zaujatia – jednoducho ako postreh. 

    Aj táto téma sa dotýka vzťahu muža a ženy a podľa mňa je to jedna s tých najpodstatnejších častí – no aj to je iná téma. 😀

    V skratke za seba poviem, že pevne dúfam, že raz nájdem partnerku s ktorou vytvoríme naozaj pevnú dvojicu – nerozlučný tím, a že až raz príde ten okamih tak aj ja budem predstavovať ten Aristotelovský – zlatý stred.

    A nebudem partnerku znervózňovať ako ťuťko a ani jej arogantne pridávať starosti svojím nezáujmom. 🙂

    PS: A čo ty vieš, kto všetko sem občas zavíta. 😉 

  • no, na niektore otazky co tu kladies by ti urcite dala odpoved knizka Muži su z Marsu, Ženy su z Venuse:-) aspon mne velmi pomohla pochopit, preco sa muzi obcas spravaju tak ako sa spravaju:-)

  • Avsak zopar otazok zostalo. 🙂

    Nie ze by som ju nepochopil, take zlozite to nie je. 😀

    Vo vyssom prispevku som sa vsak ani tak nepytal ako skor konstatoval. 🙂 

    No napriklad mne osobne sa nepaci take rozdelenie spolocnosti na dva tabory – dva svety, ktore sa konfrontuju.

    Pre mna je muzsky svet aj zensky svet jednym svetom a zda sa mi hlupe – mna to priam irituje, ked sa vravi ze muzi nepochopia zeny a zeny zasa muzov – a popri tom je kopa diel rozneho druhu – kde sa vzajomne rozdavaju rady ako si porozumiet. Pre mna je to umely problem.

    Aj ked to z predoslych komentarov az tak velmi necitit, ale podla mna, vzajomnemu porozumeniu muzov a zien brania akurat akes vnutorne pohnutky niektorych jedincov. Inak nic.

    Aj flame-wars su podobneho charakteru a vzdy vznikaju na principe muz vs. zena – a v skutocnosti je to len akasi psychopredohra, ktora vsetkych zucastnenych uspokojuje. 

  • veru od kazdeho jednotlivca zavisi, ci sa bude chciet naucit sa sposobom vyjadrovania toho druheho, teda od kazdeho muza zavisi, ci bude chciet pochopit jazyk zien a naopak. A jeho konstatovanie, ze zeny su divne, alebo naopak muzi, tak to hovori o jeho vlastnej zatvrdenosti a nedostatku empatie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button