Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Tichý výkrik – 7. kapitola

Vbehla som do bytu a rodičom som sa ani nepozdravila. Mama sa na mňa prekvapene dívala, otec ma ani nezaregistroval. Hodila som sa na posteľ a začala som srdcervúco plakať. Prečo práve moja sestra musí kráčať v mojich šľapajách? Vždy sme boli ako jedno telo, jeden duch. Mohla som to čakať. Akokoľvek ma ona nenávidí, je to moja sestra.
Odhrnula som si vlasy z tváre a prekotúľala sa na chrbát. Teraz by bodlo objatie, tuhé objatie plné sily. Mohla som o takom objatí jedine snívať. Aj keď…
Natiahla som sa za mobilom a naťukala do neho Majino číslo. Možno mi pomôže…
„Prosím?“ ozval sa v telefóne jej veselý hlas.
Podvedome som sa usmiala. „Ahoj Maja, tu Elena.“ Chvíľka ticha. „Tá Elena, ktorá čaká dieťa s tvojím bratom,“ dodala som rýchlo. Nebolo to bohviečo, ale nejako som jej musela vysvetliť kto som.
„Ach, ahoj. Stalo sa niečo?“ opýtala sa s trošku smutnejšie. Očividne nebola nadšená, že jej volám.
„Prepáč ak ruším,“ povedala som a chcela som zložiť.
„Ale nie, nie, nerušíš! Len mám depku, frajer sa so mnou rozišiel, prepáč. Stalo sa teda niečo, hmm?“
Ona má depku a ja jej ešte chcem pridať, pomyslela som si, som úžasná. „Ale nie, nič sa nestalo…“
„Ale stalo. zato že som s nervami v koncoch, mi to predsa len povedať môžeš. Jakub mi vravel, že bábo si nakoniec ponecháš a dokonca to už i jeho začína nadchýnať a musím sa priznať, že i ja sa teším nato, že zo mňa bude teta, takže… musíš byť vyrovnaná, inak to ublíži bábätku. Čo sa teda stalo?“ už opäť hovorila veselo. Dokáže sa rýchlo začať pretvarovať, aby neubližovala. Opäť som sa pousmiala.
Následne som sa však zamračila. „Moja sestra sa vybrala chodníčkom, ktorým som išla ja,“ šepla som.
Počula som, že zadržala dych. „To mi je ľúto,“ ozvalo sa nakoniec zo slúchadla. „Vieš čo? Bývam teraz s Jakubom kým si nenájdem podnájom, príď sem. Urobíme si babský večer. Jakub aj tak príde niekedy pozde v noci. Čo povieš?“
Radostne som sa zasmiala. „Tak, za dvadsať minút, môže byť?“
„Samozrejme. Čakám ťa, ahoj,“ a zložila.

Dívala som sa von oknom a počúvala Maju, ako si pospevuje. Keď som prišla vyobjímala ma a vybozkávala. Potom ma pozvala dovnútra a išla vypekať pizzu. Bola vyučenou kuchárkou a nesmierne ju to bavilo. Zhlboka som sa nadýchla a vtiahla do nosa skvelú vôňu, ktorá sa niesla z kuchyne.
O chvíľu vbehla do miestnosti s tromi pizzami. „To všetko chceš zjesť?“ nadvihla som pobavene obočie.
Zasmiala sa. „Si tehotná, potrebuješ toho zjesť veľa. Niekde som čítala, že dieťa je vlastne parazit, pretože z teba čerpá energiu, potravu i kyslík. Niečo ako imelo, až nato, že rastie vnútri, v tele. Ako larva napríklad. Celkom zaujímavý článok.“
Uškrnula som sa. Moje dieťa a nechutná larva, úžasné.
„Takže, Jakub príde niekedy neviem kedy,“ zachichotala sa, „takže my dve si môžeme urobiť príjemný večer pred telkou, s pizzami a potom si môžeme nalakovať nechty. Aj keď… nekrúti sa ti hlava z toho pachu lakov? Nenapína ťa?“
Pokrčila som ramenami. „Nechty som si nikdy veľmi nelakovala.“
„Aha, tak teda,“ uškrnula sa. „Tak potom si pozrieme nejaké filmy a zjeme pizzu. A môžeme si hovoriť strašidelné príbehy, alebo nejaké zážitky zo života, pred spaním.“
„Dobrý nápad, až na tie zážitky,“ šepla som.
„Ach,“ Maja si pritisla ruku k ústam. „Akože som nič nepovedala.“
Slabunko som sa pousmiala. Pustili sme si X-Menov, pretože Maja zbožňovala Hugha Jackmana a aj mne sa pozdával. Sem tam sme prehodili nejakú poznámku, alebo sa zasmiali. Nakoniec mala i pravdu, zjedli sme všetko a ani sme si neuvedomili, že už nemáme čo jesť.
„Ech, to už je toľko hodín?“ podotkla o jednej v noci a zazívala.
Začuli sme v zámke štrngot kľúčov. „Zabudla som vytiahnuť kľúč, hneď som späť,“ usmiala sa a vybehla. Oprela som sa hlavou o operadlo a slastne sa usmiala. Možno som našla priateľku, ktorá tu bude po mojom boku navždy, ktorá ma objíme keď bude najhoršie.
Potom som sa strhla, pretože Maja začala prenikavo jačať.
„Čo si si myslel, že robíš, ha?!“
Spozornela som a prikradla sa ku dverám do chodby. „Maja, prestaň jačať, jasné? Spamätaj sa,“ povedal Jakub ľadovým hlasom.
Dokázala som si predstaviť, ako Maja krúti nepochopene hlavou a Jakub na ňu zazerá a nič nechápe. Nevie prečo jačí, nevie prečo sa neupokojí…
„Neviem prečo si domov vláčiš každú kurvu, ktorú stretneš! A ty moja milá, láskavo vypadni,“ kričala ďalej. Kurvu? Zamrela som. Počula som ako sa niekto hrabe v taške. „Hádam ti to bude stačiť, aby si si našla lepšiu robotu. A teraz vypadni!“
Buchnutie vchodových dverí a… preboha! „Ešte raz Mariana, a skončíš na ulici, jasné?!“ kričal tentoraz Jakub, ako zmyslov zbavený.
Vedela som, že by som mala vojsť do chodby. Jakub a na mňa prekvapene zahľadel. „Mohla som si myslieť, že si len… ech… škoda rečí,“ mávla som rukou. „Som zvedavá, koľko dievčat po stretnutí s tebou skončilo v druhom stave. Koľko si ich presvedčil, že si ochotný prevziať zodpovednosť a tým si ich nepriamo presvedčil, aby si vybrali potrat, pretože ťa nechceli zaťažiť,“ každým slovom som zvyšovala hlas. „Bola som hlúpa, neskutočne, že som s tebou vliezla do postele. Miro mal pravdu, pri ňom by som si aspoň mohla byť istá, že nezostanem v druhom stave. Ja už na toto nemám nervy. Maj sa!“ zvrtla som sa na podpätku a vybehla z bytu. Ešte som začula, ako na neho Maja opäť začala kričať a následne vybehla za mnou. Ticho sme vedľa seba kráčali a nakoniec som sa rozplakala.

Komentáre

One Response to Tichý výkrik – 7. kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button