Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Tichý výkrik – 1. kapitola

Skrehnuté ruky som si otrela do starých džínsov. Natiahla som sa po papier, ktorý mi podával lekár a po líci mi skĺzla slza.
„Elenka, nie je to nič strašné. Stále je tu možnosť interrupcie. Taktiež sa môže nájsť rodina, ktorá si malé vezme k sebe.“
Zahľadela som sa na svojho doktora a smutne sa usmiala. „To nie je tým pán doktor, že by som sa dieťaťa chcela vzdať, alebo ho nebodaj zabiť, len… Neviem ako budú reagovať rodičia. Predsa len, mám len šestnásť a musia o tom vedieť pán doktor. Ale najhoršie na tom je, že im to nechcem povedať.“
„Elenka, vieš tak dobre ako ja, že im to povedať musíš.“
„Ja viem, že musím. Ale viete, moji rodičia sú zaťatí katolíci, toto ich položí. Nechcem, aby trpeli kvôli mojím nezdarom, kvôli mojím chybám. Trpeli už dosť vtedy, keď ma priviedla domov polícia,“ povedala som smutne doktorovi Medvídkovi. Bol mi ako otec, býval len o poschodie vyššie a zvykol sa o mňa starať, keď rodičia niekam odišli. Za tých šestnásť rokov sa medzi nami vytvorilo silné puto, ktoré nič tak rýchlo neporuší. A ak by som mala pravdu povedať, mala som ho rada, ako svojich vlastných rodičov.
Povzdychol si. „Ja som len rád, že si s grafitmi vtedy prestala, bolo to len pre tvoje dobro.“
„Ja viem, ale počuli ste i videli, ako reagovali moji rodičia. Viem, reagoval by tak asi každý, ale to všetko čo v tú dobu povedali neskutočne bolelo. I sestra sa na mňa pozerá divne, jediný kto pri mne z rodiny stojí je brat. A ako budú reagovať teraz? Zarytí katolíci, čo sa od nich dá čakať? Čo keď ma prinútia k rozhodnutiu, o ktoré nemám záujem?“
Doktor si opäť povzdychol. „Elenka, a vieš kto je otcom?“
Vyvalila som na neho oči. Díval sa na mňa spod okuliarov a poklopkával si perom po stole.
„Hádam si len nemyslíte, že na počkanie vleziem do postele s hocikým!“
„To si určite nemyslím, len by som chcel vedieť, či vieš, kto by mohol byť potencionálnym otcom.“
Veľmi dobre som to vedela. Jakub, otec môjho dieťaťa, má dvadsaťtri rokov. Stále sa s ním stretávam, ale nemala som ani tušenia, ako vezme túto správu. Obraňujúco som si priložila ruku k bruchu.
Pán Medvídek sa na mňa usmial popod fúzy. „Mám taký pocit, že aj keď rodičia povedia hocičo, ty sa toho dieťatka odmietneš vzdať.“
Slabo som prikývla. Cítila som však, že rodičia ma prinútia ísť na interrupciu. Nechcú si predsa poškvrniť povesť. Už len to, že mám zápis na polícii je pre nich niečo hrozné. Rozprávalo o tom celé toto malé prekliate mestečko. O tom, že dcéra rodiny Ackermanovcov, sa stala členkou nejakej sekty. Sekty, netušila som ako to mohlo niektorých ľudí napadnúť. I dnes po mne mama vyvreskuje, zato, čo som vtedy urobila.
„Ani slovo milá moja! Neviem načo si myslela, keď si sprejovala tie vulgárne nápisy na budovy! Na budovy, ktoré patria štátu a iným ľuďom, zatiaľ čo ty…“
„Neboli to vulgárne…“ chcela som sa brániť.
„Neprerušuj ma mladá dáma! Povedala som ti, že nemáš povedať ani slovko! Môžeš byť len a len rada, ak ťa ešte niekedy niekam pustím! Drogy, alkohol a cigarety! Čo si myslíš?! Že čo robíš?! Je to hnus a ty sama to veľmi dobre vieš, ale…“
„Nikdy som nebrala drogy!“ vykríkla som vtedy. Zato som si vyslúžila štyri zauchá.
„Ale fajčiť, fajčíš! Piť, piješ! Je len otázka času, kedy začneš drogovať! A to ešte ani nehovorím o sexe!“ kričala. Vyčítala mi toľko vecí. Pravdivých i nepravdivých. Ja som už len mlčala a dívala sa do jej obviňujúcich očí.
Zadívala som sa na doktora a v tej chvíli som vedela, že sa moja mama nesmie dozvedieť o tom, čo sa stalo. nemôže vedieť, že som tehotná. Pôjdem za Jakubom a poviem mu čo sa stalo. aj keď sa rozhodne vzdať sa dieťaťa a nikdy ho neprijme za svoje, nevzdám sa ho. Príliš veľa pre mňa ten malý človiečik, ktorý vo mne rastie, znamená. A navyše, nedokázala by som mu vziať život.
„Ujo Jindra, prosím, nepovedzte mojím rodičom, že som tehotná.“
Nadvihol obočie a zložil si okuliare. Natiahol sa za mojou rukou a tuho ju stisol. „Elenka, neviem čo máš v pláne, ale prosím ťa, neurob hlúposť. Tvojím rodičom to oznámiť musím.“
„Teraz sa s vami nerozprávam ako s lekárom ujo Jindra, ale ako niekto veľmi blízky vášmu srdcu. Ako dcéra s otcom. Prosím vás, nehovorte im to.“
„To ti nemôžem sľúbiť Elenka, vieš, že…“
„Ja viem, ja viem!“ vyskočila som. „Len mi sľúbte jedno, že im najbližší mesiac nič nepoviete. Prosím. Pokiaľ sa niečo stane, tak im to oznámte, len nie teraz! Je toľko vecí, ktoré sa musia vyriešiť.“
Vzdychol si. „Mesiac je dlhá doba.“
„Dva týždne,“ šepla som.
Slabo pokrútil hlavou a natiahol sa za telefónom. „To nemôžem Elenka. Objednám ťa na odbery, pôjdeš tam i so svojimi rodičmi. Bude to tak lepšie ver mi.“
Nahla som sa ponad stôl a oprela sa oň. „Týždeň, päť dní, tri dni… musím ísť za Jakubom a povedať mu, čo sa stalo. Nakoniec im to poviem i sama a prídem sem i s mamou, len mi dajte aspoň deň.“
Položil slúchadlo a zahľadel sa mi do očí. „Zajtra za mnou príď i s mamou. O desiatej ráno a porozprávame sa čo a ako. Pokiaľ sa nedostavíte, budem nútený zavolať tvojej mame Elenka. Máš nato deň, viac ti dať nemôžem.“
„Ďakujem,“ šepla som a vtisla mu bozk na čelo. „Ďakujem.“
Vybehla som z ambulancie a zamierila som k Jakubovi. Vedela som, že ujo Jindra, to mame povie. Dúfala som, že Jakub zareaguje pozitívne, ale neočakávala som to. Rozhodne som nastúpila do autobusu a nechala sa viesť na sídlisko, na ktorom Jakub žil. Aj keď povie, že dieťa nechce, ja som rozhodnutá ponechať si ho.

Komentáre

9 Responses to Tichý výkrik – 1. kapitola

  • Toto je taká moja prvá reálna poviedka. Možno sa bude podobať na mnohé iné, ktoré ste čítali. Je to kapitolovka, takže som zvedavá čo na ňu poviete 🙂 Potešili by ma komentáre a kritika, keďže sa jedná v podstate o moju prvú reálnu vec, ktorú som zverejnila.
    Ďakujem 🙂

    S pozdravom Sima. 🙂

  • to zatiaľ vyzerá veľmi dobre, som zvedavá na pokračovanie
    Zuzana

  • Ďakujem 🙂

  • …len mi akosi nesedí, prečo by katolícky založená rodina mala trvať na potrate. Potrat je predsa z pohľadu kresťana vražda, najťažší zločin. Pravý kresťan by radšej znášal ten škandál a odsúdenie okolia, ale dieťa by nechal žiť. Myslím, že skôr by trvali na svadbe.

    Hrdinku však vôbec neľutujem… keď sa niekto nevie poučiť z chýb, ktoré urobilo nespočetné množstvo ľudí pred ním, zaslúži si všetko, čo ho postretne. Ako sa hovorí, kto chce kam, pomôžme mu tam, ale nech sa potom nesťažuje. Nechcela by som však byť v koži toho rodiča… načo mať deti, ak by mi mali jedného dňa takto zlomiť srdce?

  • … preto som dala tú katolícku rodinu, pretože tie jej výčiny o to ťažšie znášali. A preto sa rozhodli pre potrat – nedokázali pomyslieť nato, aby sa opäť hovorilo o nich, ako o hriešnikoch a radšej obetujú život. Ja to ešte v ďalších častiach vysvetlím 🙂 

    Tak… úprimne povedané, neľutujem ju ani ja. Za to všetko si môže sama… ale takéto veci sa stávajú denno-denne, preto som si vybrala takúto tému 🙂 

  • adhara, nie si trochu krutá? Čo súdim zatiaľ z tejto časti, jej rodičia tiež nie sú bohvieakí…úprimne, trochu ma tvoj názor naštval (samozrejme…viem, že to je proste tvoj osobný názor a nijako ti to neberiem xD)…rodičia si však často a vlastne takmer vždy sami môžu za to, čo z ich detí vyrastie. Vyskytnú sa ojedinelé výnimky, ale veď práve rodičia v prvom rade „tvoria“ charakter dieťaťa.

    Dosť k tomu. Sima, zase raz pekný príbeh, téma síce nie je veľmi originálna, ale verím, že to originálne spracuješ. Také je to…skutočné…Priam počujem prízvuk doktora (asi existuje len v tej mojej hlave, ale absolútne stredoslovenský…čiže vlastne žiadny…Taká čistá slovenčina :DD).
    Som dosť zvedavá na časť, keď to povie svojej mame…morbídne sa vyžívam v dobre napísaných hádkach.xDD

  • Dúfam, že si ti budú páčiť i zvyšné časti. A hádam i hádky budú podľa tvojho gusta 😉

  • …keď ju nútia do niečoho tak emocionálne náročného, ako je potrat. A ani v druhej kapitole sa nevyfarbili práve najlepšie. Dovolím si však nesúhlasiť s tým, že rodičia vždy môžu za to, čo z ich dieťaťa vyrastie. Ja som toho živým príkladom. Nie že by ma moji rodičia mali na háku, božechráň, ale v takých veciach, ako čo je správne a čo je nesprávne som sa vychovala sama. Dokonca do takej miery, že včera som počula, ako ma mama pred sovjimi kamarátkami posmešne nazvala "morálnou políciou". Moja mama je napríklad fajčiarka. Od nej som vo vzťahu k cigaretám nikdy nepočula jediné negatívne slovo. Sama som od začiatku, od prvej informácie, čo som kedy o cigaretách počula získavala čoraz silnejšie presvedčenie, že je to zlé a to až do takej miery, že radšej by som sa nechala zabiť, než sa nechať prinútiť stať sa fajčiarom. Ale ak niečo nevychádza z hlbokého vnútorného presvedčenia, neexistuje výchovná metóda, ktorá by to do toho dieťaťa natĺkla. Jedna z mála vecí, na ktorých rodičia v mojej výchove trvali bola napríklad aby som sa dobre učila. To sa im ale nikdy do mňa odstať nepodarilo, napriek tomu, že si racionálne uvedomujem, že dobré známky by mi mohli len prospieť.

     

    Vieš, nemám deti ani nikdy ich mať nebudem, ale keď sa jednej mojej veľmi blízkej osobe stalo to, čo tejto "hrdinke" (až na to tehotenstvo), preplakala som niekoľko nocí a pýtala sa prečo. A tiež ako sa to mohlo stať, ako mohla tak hlboko klesnúť… veď bola inteligentná, nadaná, mala všetko… asi za to mohli sčasti aj jej rodičia. A zrejme aj ja. Aj keď bývame od seba veľmi ďaleko a stretávame sa len niekoľkokrát do roka, mala som urobiť všetko preto, aby neprišla k takým streleným filozofiám. Nepopieram svoj podiel viny, ale nepopieram ani to, že fakt mohla mať vlastný rozum. Doteraz neviem pochopiť, prečo sa to stalo, ale mám taký pocit, že sme zlyhali všetci: rodičia, ja, jej kamaráti, aj ona. A keď si niekto zbabre život kvôli vlastnému zlyhaniu, tak prepáčte, ale na niekoho takého už nedokážem mrhať sovjim súcitom, keď je okolo nás toľko živých tvorov, ktoré trpia a ani zďaleka nie vlasntým pričinením. Toť môj názor.

  • Adhara, nuž, keď to takto vyjadríš, musím sa trochu nad vecou zamyslieť. Asi to je pre mňa jednoducho nemysliteľné, pretože moja mama je aká je a vychovala ma ako ma vychovala. A že napriek všetkému viem, že inak by som svoje deti nevychovala a obdivujem ju.
    Iste to tak nie je vždy. Jednoducho mi to hneď nedošlo. Ale tak čo sa týka tohto príbehu, ľutujem hrdinku už len preto, lebo má takých rodičov. xDD
    Všetky ostatné veci ktoré urobila (nehovorim iba o nej, ale o všetkých dievčatách v podobnej situácii), mohli (aspoň čisto teoreticky) byť len odozvou na situáciu doma. Za tehotenstvo si môže sama, ale jej rodičia si to môžu sami vyčítať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button