Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

V aute

 

Zaostrím pohľad na kľúč v ruke. Stlačím tlačidlo, na ktorom je nakreslený otvorený zámok. Stále neviem naslepo nahmatať, ktoré to je. Martin sa mi vždy smeje, keď v tme škúlim na kľúče. „Nevieš si to zapamätať? Veď sú tam len dve tlačidlá a ty si vždy vyberieš to nesprávne." No a? Toto nie je pre mňa podstatné. Dôležité je zabrzdiť v správnej chvíli. Alebo nezabrzdiť. Vtedy vo februári som nemala brzdiť. Nemala som vôbec dať nohu z plynu. Mala som len pokračovať v rovnomernej jazde a nič by sa nestalo.

Jemne potiahnem kľučku a sadám si na mäkkú sedačku. Rada šoférujem vo vysokých topánkach. Celú nohu opriem o opätok. Tak sa mi s ňou ľahšie pohybuje. Akoby bola stále pripravená. Vložím kľúč do zapaľovania a vychutnám si zvuk zaklapnutia. Otočím kľúč do prvej polohy a počkám, kým sa nažhaví. Naštartujem a otvorím si okienko. Na páčke pod volantom prepínam tlačidlo dovtedy, kým nevidím aktuálnu teplotu. Je 10 stupňov. Pohoda. Vtedy vo februári boli štyri stupne. Presne si pamätám, ako som kontrolovala teplotu a pomyslela som si, že štyri stupne sú dosť. Že nebude poľadovica. Ešte som aj zotrela vodu z predného skla so stieračmi. Žiadna námraza. Bola som pokojná. Aj teraz som pokojná, len s jednou skúsenosťou navyše. Teraz už viem, že poľadovica je pri štyroch stupňoch možná a vždy sa zachvejem, keď sú štyri stupne. Keď je nula, som maximálne opatrná. Keď je päť, myslím si, že už to je v pohode. Ale keď sú štyri, stiahne sa mi žalúdok.

Teraz je desať, idem bez obáv. Páku zatlačím dolu dám ju do polohy pred jednotku. Skontrolujem zrkadielka a vycúvam. Auto ešte cúva, keď posuniem páku do neutrálu. Nechám ju, nech sama vyskočí a opatrne zaraďujem jednotku. Pripútam sa. Pomaly vyrážam. Anastacia začína spievať „My love, is on the line, my love, is on the line" a ja s ňou. Zrýchlim. Zaradím dvojku, tentoraz zrýchlim ráznejšie. Za ľavým uchom začujem zahvižďanie turba. Trojka, plyn. Spomeniem si na to ráno, keď som začula, ako Martin hovorí: „Vchádzame medzi stromy, snáď sa to tam nebude šmýkať." Prudko som odtiahla nohu z plynu. Pri tej spomienke pomaly uvoľňujem plynový pedál. Vlastne sa nikam neponáhľam, idem len nakúpiť. S autom, o ktorom som si myslela, že už doň nikdy nesadnem. Nie za volant. Za ten volant, ktorý ma vtedy prestal poslúchať a ja som sa zúfalo snažila dostať ho pod kontrolu. „Nebrzdi a nemykaj s volantom," zneli mi v ušiach Martinove slová. Vedela som, že má pravdu, no snažila som sa dostať na správnu stranu vozovky. Plávali sme po celej ceste ako na vode. Oproti nám auto. Dávam smerovku doprava, podradím na dvojku a odbáčam. Na kraji cesty stoja ľudia. Nie, vás teda nepustím. Prisahám, že keby ste sa posunuli o tridsať metrov ďalej na prechod, zastavím. Ale tu nie. „Your love isn´t fair, you live in a world where you didn´t listen," spievam nahlas a drzo hľadím do očí nahnevanej žene, ktorej sa lení posunúť sa na prechod.

Akí ľudia mohli sedieť v tom aute, ktoré sme minuli hádam o centimeter? Videli, čo sa deje a vôbec nezastavili. Pokračovali ďalej. Hneď, ako sme ich zázrakom minuli, dostalo naše auto hodiny. Čierno-biele. Spo-ma-le-né. Točili sa nekonečne dlho. A možno len sekundu. Hlavou mi prebehlo… nie, celý môj život určite nie. Asi len jedna myšlienka: Martin nie je pripútaný. Nikdy nie je. Kútikom oka som zaregistrovala, ako sa pevne chytil dverí a sedačky a čakal na náraz. Prekvapivo pomaly sme sa zaborili do mäkkého snehu v jarku. Pod nohami nám čosi chruplo. Zastavujem pred nákupným centrom a vypínam motor. Pozriem na sedadlo spolujazdca. Je prázdne. Vtedy som otočila hlavu k Martinovi a spýtala sa: „Je ti niečo?" „Nie," odpovedal a uvoľnil ruky zo silného zovretia. Potom som sa zosypala a začala som plakať. „Nie," povedal. „To nie je tvoja chyba, nič sa nestalo." Zamykám auto a som rada, že ho mám. Že mám Martina, ktorý ma hneď druhý deň aj napriek môjmu strachu prinútil znovu šoférovať. Zaškúlim na kľúč a stlačím tlačidlo s obrázkom zatvoreného zámku. Auto zažmurká. Dlho som rozmýšľala, prečo… a keby… No teraz už viem, že sa to malo stať. Aby som si uvedomila, že šoférovanie je jazda na tenkom ľade.

Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to V aute

  • Tento krát sa mi tvoj príspevok veľmi páčil.
    Odráža sa v ňom tvoj rukopis a naozaj začínam mať v oku tvoj znamenitý štýl.

    Tento príspevok mi pripomína tie poučné príbehy aké sa často objavujú v časopisoch pre mládež, až na jednu výnimku alebo odchylku. Tamtie príspevky sú silene poučné, kdežto tento sa o to nesnaží skôr poučuje tak pomino. 😀
    To je vynikajúca charakteristika tohoto príspevku.

    Múze zdar!

  • že je to vynikajúca charakteristika príspevku. Som rada, že sa páčilo. Ďakujem

  • musim povedat, ze som cely cas az do konca v napati trpla, co sa vlastne stalo…myslim, ze vsetci v dome poculi ten kamen co mi padol zo srdca…

    …mas neskutocny talent pisat o veciach – aj uplne beznych- v zivote, ze si ich clovek ani neuvedomuje…
    nepisala som komentar k tvojmu predoslemu prispevku, pretoze ked som si ho precitala, nemala som slov! styl akym pises, ci uz to ma nejaku tu poucnu pointu, alebo je to „len zo zivota“, ma stale smrnc. inak to ani neviem nazvat…

    na zaver len tolko-ked sa Ti podari vydat knizku, chcem jednu aj s venovanim 🙂

    muze zdar!!!

  • tak tentoraz som mala „husacinu“ a myslela som na jeden novembrový dušičkový výlet… ale ja to tak opísať neviem:-)

    a pripájam sa do šóry na knižku, venovanie dúfam pýtať nemusím…:-)))

    Silvia R

  • šak budem namyslená, keď mi tu takéto budete písať. Ale vaša pochvala ma bude motivovať k ďalším výkonom. Veľmi pekne ďakujem!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button