Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Stalo sa v meste Naas…(zaver)

Pozrela som na Beccy. Tíško spala. Nechcela som ju rušiť tým, že by som ju vzala znova na kolená. Vzala som si malý uterák a sadla si naň vedľa nej. Znova ma začali obchádzať driemoty. Opretá plecom o vaňu, cítila som chlad, ktorý mi prechádzal do celého tela. Nemala som byť z čoho unavená, pretože som toho veľa cez deň neurobila. V škole sme mali najľahší deň z celého týždňa, nemali sme nijaké praktické cvičenia. A napriek tomu sa mi viečka zatvárali. Vstala som a opláchla som si tvár. Nervozita na mne zanechala stopy, ktoré som si všimla v zrkadle. Tmavšie kruhy pod očami a bledá tvár sa nedala prehliadnuť. Zhlboka som pár krát vydýchla.

 

Utierajúc si tvár, strhla som sa na zvuk zvonka kúpelne. Potichu som podišla k dverám doslova som prilepila oko ku kľúčovej dierke. Neviem čo som si vlastne myslela! Výhľad cez kľúčovú dierku mi akurát ukázal stenu oproti. Nič viac. Pripadala som si zrazu ako úplná hlupaňa. Nevedela som, či ten človek vyšiel z detskej izby. Zvuk, čo bolo pred chvíľou počuť, som nevedela pomenovať. Vstala som a zahľadela sa na kľučku.

 Moje rozhodovanie bolo rýchle, impulzívne a pod vplyvom adrenalínu, no stisla som kľučku. Dvere sa potichu otvárali a mne sa výhľad rozširoval. Najprv dvere do detskej izby-zatvorené. Naoko nedotknuté. Dvere do spálne – žiadne zmeny. Chodba smerom do obyvačky – nič. Ticho a pokoj. Až na ten hluk z ulice. V diaľke som počula sirénu. Možno už idú, pomyslela som si s nádejou.

Predstava, ktorá sa mi v mysli pred chvíľou odohrala, mi nedala pokoj. Nebola som si istá, či som naozaj počula pohyb kľučky na dverách detskej izby alebo nie. Nemala som ani potuchy, či sa ten človek naozaj pohol. Obzrela som sa cez plece na malú Rebeccu. Spala. Netušila o ničom. Pozrela som znova k jej izbe. A rozhodla som sa. Vykročila som von, potichu za sebou zatvorila a urobila som prvý krok. Hlúpa drevená dlážka! Mala som sto chutí okamžite napísať sťažnosť na staviteľov, pretože ma na smrť vystrašili. Jedno hlúpe vrznutie a mohlo by sa stať čokoľvek. Mohol by zrazu vybehnúť spoza rohu, vrhnúť sa na mňa s nožom a ja by som sa nedokázala brániť. Alebo by sa potichu prikradol a od chrbta by ma zaškrtil. Zimomriavky mi prebehli po chrbte. Stála som bez pohnutia asi tak dve – tri minúty, ale našťastie sa nič nestalo. Potriasla som hlavou nad tým, aká som bola šibnutá. Urobila som ďalší krok. Tentoraz ma drevená dlažba nesklamala. Ešte jeden, a ešte posledný a už som bola pri dverách do detskej izby. Zohla som sa a nakukla dnu. Najprv som nič nevidela, lebo na chodbe sa svietilo. Potom sa mi nejako podarilo zaostriť a s úlavou som zistila, že klaun sedí na svojom mieste. Vystrela som sa. Nevedela som zabrániť úsmevu, ktorý som si nevedela vysvetliť. Akosi sa mi uľavilo, hoci bol tento cudzí človek stále v dome. Teraz mi nepripadal nebezpečný, pretože mal šancu vyjsť von, no neurobil to. Stále som si nevedela ani predstaviť, prečo sa vkradol práve do tohto domu. Keby chcel niečo ukradnúť, už by to dávno urobil a zmizol. Keby chcel niekoho napadnúť, určite by to tiež už urobil.

 

Potichu som sa vrátila do kúpelne k malej. A dala som si pritom veľmi dobrý pozor na hlúpu drevenú dlážku. Neviem, koľko času prešlo kým som začula zaklopanie na dvere. Najprv som si nebola istá či dobre počujem, ale keď sa klopanie ozvalo znova a o čosi nástojčivejšie, vedela som o čo ide. Tentoraz som sa už nebála vyjsť zo svojho provizórneho úkrytu. Prešla som chodbou do obyvačky a k vchodovým dverám. Otočila som kľúčom a zjavili sa predomnou dvaja uniformovaný členovia Gardy. "Dobrý večer. Dostali sme hlásenie o neznámej osobe v tomto dome, " povedal vyšší z nich. "Ty si tá, ktorá nám volala?" opýtala sa žena, ktorú som najprv považovala za muža. "Ja som volala majiteľke, ktorá práve nie je doma. Mám na starosti ich malú dcérku. Chcete íst ďalej?" opýtala som sa a otvorila dvere do korán."Ako sa sem vlastne tá osoba dosala?""Kde sa práve teraz nachádza?""Neviem ako sa sem dostal, myslím, že vliezol oknom a práve teraz je v detskej izbe, tam na konci chodby, " ukázala som prstom.Vybrali sa smerom do detskej izby a ja som išla pre malú. Vzala som ju na ruky a prešla do obyvačky. O malú chvíľu na to, ako som si sadla s malou na kolenách na gauč sa zjavila Una s manželom. Vletela do dverí a keď ma zbadala, skočila ku mne a vzala si malú k sebe. Vrhla na mňa vystrašený pohľad a vysypala more otázok. Takmer som nerozumela, čo sa ma pýta. "Nie, " vysvetľovala som. "Nevidela som kto to je, neviem ani ako dlho tu je, myslela som si predsa, že je to len nejaká hračka, ktorú ste malej kúpili…celý čas sme boli zatvorené v kúpelni…aj sme sa zamkli, pravdaže…nie, nepočula som nijaký pohyb…áno, sme obidve v poriadku…dvaja členovia Gardy sú práve tam."Pozrela smerom kam odišli. Hovorili potichu, pretože som nič nepočula, no potom sa zrazu zjavili. V trojici. Dve postavy v modrých uniformách a jedna postava vo veselom klaunovskom oblečení medzi nimi. Zaviedli ho do auta. Potom sa tá žena vrátila aby si zapísala všetko, čo sa odohralo v dnešný deň. Najprv vypočula Unu a Thomasa, potom mňa. Spísala všetky podrobnosti a vrátila sa k svojmu kolegovi do auta. O niečom sa rozprávali. Skôr ako odišli, oznámila Hernonovcom, že zajtra zavolajú hneď ako sa čokoľvek dozvedia."Mrzí ma, že si musela zažiť toľko strachu, " povedala Una."Za to predsa nikto nemôže, čo sa stalo. A myslím si, že vy ste sa nebáli o nič menej ako ja.""Som rada, že to dobre dopadlo," usmiala sa a objala ma. "Poď, dáme si šálku čaju."

 

"Nikdy by som si nebola ani predstavila, že sa mi čosi také stane, " povedala som do ticha, keď sme spoločne sedeli v jedálni a pili čaj.

"Myslím, že ani jeden z nás, " povedal Thomas."Odveziem ťa domov, dobre?" spýtala sa Una."Ja ju odveziem, " povedal jej manžel a pobozkal jej ruku. "Ty zostaň s malou."

Umyla som svoju šálku a zašla som za Beccy, pobozkať ju na čelo. Pokojne spala. Akoby sa neudialo nič zvláštne. Našťastie sa nič nestalo. Pohladila som ju po vláskoch. Pán Hernon už čakal vonku, tak som narýchlo objala Unu. Ešte mi rýchlo strčila do ruky bankovku, za ktorú som poďakovala a vložila si ju do vrecka bez toho, že by som sa na ňu pozrela. Rýchlo som nastúpila do auta a vyrazili sme.

"Ďakujem ešte raz, že ste ma priviezli pán Hernon. Mohla by som vás ešte o niečo poprosiť?" opýtala som sa keď  sme zastali pred našim domom."Pravdaže môžeš, Lisa. O čo ide?""Zavoláte mi, keď sa zajtra niečo dozviete?""Pravdaže Lisa. Ja alebo Una určite zavoláme. Prajem ti dobrú noc."

"Ďakujem. Aj vám dobrú noc."

 Bolo čosi po jedenástej keď som našla mamu sledovať film na dvd. Otec už spal."Ahoj, ako bolo?" opýtala sa mama."Celkom fajn, až na to, že som mala nezabudnuteľný zážitok.""Naozaj? Čo sa stalo?"Tuho som ju objala. Myslím, že ju to trochu vystrašilo, tak som sa ponáhľala s vysvetlením."Nestalo sa nič nebezpečné, len Hernonovci mali v dome nepozvaného hosťa. Potrebovali ma dnes, lebo išli na večeru k jeho rodičom. Tak som bola sama s malou ako vždy. A presne ako vždy nechcela spinkať, keď som ju dala do postieľky. Najprv som si to myslela. Potom sa mi zdalo, že plače nejako inak a zavolala som Une. Povedala som jej, čo sa deje. Mala som pocit, že Beccy sa bojí klauna čo mala v izbe. Myslela som, že je to jej nejaká nová hračka, no Una o ničom nevedela. Potom sa z toho vykľul votrelec a musela som sa s malou schovať, lebo sme nevedeli, či nie je nebezpečný. Schovali sme sa v kúpelni, ale keďže som nič nepočula, vyšla som von. Chcela som sa presvedčiť, že je stále v izbe…"

"Čo si urobila? Ty si sa vystavila nebezpečenstvu len preto, že si bola zvedavá? Lisa!" zvolala mama vystrašene, skočiac mi do reči, čím ma zachránila od nedostatočného prívodu kyslíka.

"Mami, upokoj sa, nič sa nestalo," vydýchla som.

"Ale mohlo sa," tvrdila."Keby som bola  počula čosi, čo by znelo veľmi nebezpečne, nevyšla by som z úkrytu. Ver mi."

"A potom?" vyzvedala už pokojnejšie.

"Potom prišli dvaja členovia Gardy, všetko si pozapisovali, vzali ho so sebou a povedali, že zajtra sa ozvú s podrobnosťami.""Si v poriadku?""Myslím, že áno. Asi si pôjdem ľahnúť, som z toho unavená."

"Nechceš zostať chvíľu so mnou? Pozerám Dom pri jazere. Romantika. Je to celkom v pohode." Po chvíli presviedčania som súhlasila a spolu sme dopozerali film.

 Na druhý deň ma zobudila mama chviľu po desiatej. Volala Una. "Áno, tu Lisa," povedala som."Ahoj, práve mi volali z Gardy. Vedia kto to je." Srdce mi poskočilo."Včera popoludní sa z kliniky na Lakelands, stratil jeden pacient. Mali tam malý Halloweensky karneval…""Ale veď Halloween je až o týždeň, " prerušila som ju."To áno, ale na takýchto súkromných klinikách to chodí tak, že zvyčajne oslavujú trošku skôr. Pravdepodobne mal ten kostým oblečený celý deň a jednoducho odišiel. Nebezpečenstvo nehrozilo nijaké, je totiž mentálne postihnutý. Sedel tam takmer bez pohnutia, pretože ani sám nevedel čo sa deje. Aspoň tak povedali v Lakelands. To, že si ho objavila tak neskoro znamená, že sa túlal vyše dvoch hodín. Nevyjadrili sa, prečo sa vlastne vkradol do nášho domu, no ja si myslím, že ten chudák sa chcel kamsi schovať.""Pravdepodobne áno, " súhlasila som."Takže je naspäť v ústave. Budú tam však musieť zvýšiť bezpečnosť. V takýchto prípadoch sa môže stať, že ústav aj zatvoria. Myslím, že sa im nič podobné viac nestane. Hlavné je, že všetko dobre dopadlo. Veľmi sa mi uľavilo, keď som sa dozvedela, kto to bol. Meno mi síce nepovedali, pretože rodina si to neželala, no aj tak som oveľa pokojnejšia. Som rada, že si to tak dobre zvládla. Veľmi ti ďakujem Lisa."Zaskočilo ma to. Nič som predsa neurobila."Ďakujem, to je v poriadku. Poviem ti, aj mne teraz odľahlo. Určite by som si začala predstavovať niečo strašné, keby sme sa dozvedeli, že ten človek bol nebezpečný a že sme mali z pekla šťastie, " zasmiala som sa."To je pravda, Lisa. Buďme radi, že aj keď sa nám niečo prihodilo, nebolo to nič životu nebezpečné. Teraz už musím ísť. Možem sa však opýtať, či budeš mať čas budúci štvrtok večer? Potrebovala by som ťa k malej."

"Pravdaže. A ak nie, zariadim si to tak, aby som mala čas, " sľúbila som. Na to sme sa rozlúčili a zložili.

 Takže to bol niekto z ústavu na Lakelands. Chorý človek. Našťastie nebol nebezpečný. Povedala som to mame, aj jej sa uľavilo. Pustili sme sa do príprav obeda. Chvíľu som nad tým čo sa stalo premýšľala a potom som si uvedomila, že večer idem von s kamoškami. Musela som si teda poriadne premyslieť, ako im to podám, aby som ich najprv poriadne vystrašila a potom upokojila. Vedela som, že si z nich dobre vystrelím. Trochu to prifarbím a potom pôjdem s pravdou von. Keď som čistila zemiaky k sobotňajšiemu obedu, usmievala som sa pri predstave, aký zábavný večer zažijem. Na rozdiel od toho včerajšieho. 

Komentáre

9 Responses to Stalo sa v meste Naas…(zaver)

  • mrzi ma, ze som to na zaciatku tak rozsekla…

    mozno vas zaver prekvapi, neviem, chcem len dodat, ze tento pribeh mi rozpravala jedna znama. naozaj sa to stalo jej kamaratke. kolko je na tom skutocne pravdy, to neviem, pretoze pribeh z druhej ruky moze byt uplne iny ako ten povodny, ved to urcite poznate ;)ked som vsak tento pribeh pocula, zimomriavky mi behali po chrbte pri predstave, ze by sa to mohlo stat mne…

    co sa tyka stylizacie, gramatiky a podobne, necham si poradit 😉 tesim sa na komentare…

    muze zdar!!!

  • Teraz sa mi to akosi uzavrelo. :D:D:D
    Musim povedat na uvod, ze najviac sa mi pacili mena osob. 😀
    Teraz k tej konstruktivnej kritike.
    Pokial si to uz takto rozdelila na tri casti asi by som sa pohral s formou textu, trochu to preriedil „enterom“. ;D
    Trochu by to nabilo na energickosti.
    Dalej trvám na tom, ze na zaciatku je to cele take nemastne neslane oproti ostatnym castiam, a podla mna uvod je taky trosku otrepany. Chyba tomu ta rafinovanost, ktoru si vkladala do predoslych diel. Myslim tym ze v tomto diele nevynika velmi tvoj nadherni autorsky genius, ktory mi zacina chybat.
    Iste vsetko si postupne odburala druhou castou a tymto zaverom.
    A hoci prve a posledne vety mi pripominaju skolsky sloh, tento zaver bol skutocne pekny.
    Asi najviac sa mi pacila druha cast a potom tento zaver.
    No ale napriek vsetkym vyhradam som to cital s radostou a elanom, uz len preto, ze sa vzdy tesim z kazdeho tvojho diela. 😀

    Múze zdar!
    S pozdravom verný čitateľ Dušan Damián. 😉

  • neviem cim to je, ale cenim si kazdy tvoj koment Dusan. fakt mi lichotis, som rada, ze sa ti moje dielka pacia. ci uz menej alebo viac, som rada, ze si to precitas 🙂

    co sa tyka uvodu, a potom aj zaveru, mas pravdu. ked som to citala s odstupom casu, vela pasazi mi pripadalo take o nicom. ani neviem, preco som ten uvod tak nudne opisala. mozno som chcela navodid taku nudnu atmosferu, aby to co pride zasiahlo este viac…neviem…hm hm hmmmmm

    preco sa ti pacili mena osob?

    a k mojej tvorivosti…mam v hlave kopu napadov, len nemam cas. uz aby bola zima 🙂

    tak este raz dik za koment…

    muze zdar!!!

  • že sa to vysvetlilo, lebo by som sa možno budila zo sna so strachom… 😀
    Príbeh sa mi páči, tiež sa mi zdajú niektoré úseky zbytočne opisné, ale v podstate sa to dobre čítalo.

  • No tak k tým menám ti poviem len toľko, že si ich vybrala dá sa povedať podľa môjho vkusu. Teda občas sa mi spájali tieto mená s inými dielami, ale celkovo, proste sa mi páčia mená, ktoré dávaš hrdinom svojich príspevkov. 

    Čo sa týka lichotenia, ani náhodou si nemysli, že keď ti zložím kompliment, je to len nejaká ozdobná fráza. Ja to myslím vždy vážne.

    Viem byť aj poriadne tvrdý, ale tu na enigme jednoducho necítim potrebu, nejakej útočnej kritiky. A myslím, že v prípade tvojich diel to nejak ani nie je potrebné.

    Taká pikoška: Posledný ostrý komentár, ktorý som tu na enigme dal asi začiatkom roka spôsobil, že ho autorka stiahla aj so svojím dielom. 🙁 Čo ma potom mrzelo, lebo ľudia by podľa mňa mali zniesť akúkoľvek kritiku, ak sa rozhodnú uverejňovať.

    To s tým časom je tak trochu aj moje prekliatie, ale myslím, že som sa už nejako zžil s tým že ho proste nikdy nie je dosť. 😀

    Skutočne nemáš zač. 🙂 Rado sa stalo, určite si prečítam aj ďalší z tvojich príspevkov. 

    PS: A musím ti povedať, že sa čo to učím aj z tvojej tvorby. ;D Myslím, že tvojou vbeľkou prednosťou je psychika postáv, a to, že sa snažíš cielene ovplivňovať vnímanie čitateľa. Na tomto keď budeš stavať tak si myslím, že aj keď budeš tvoriť len príležitostne, ale máš potenciál tvoriť ozaj dobré diela.

    Fuh! Ale už bolo nateraz chvály dosť. :D:D:D Ale počkaj, skús niečo ozaj pokafrať, a uvidíš! :D:D:D 

    Múze zdar! 

  • ako zacat…tiez si myslim, ze by sme mali zvladnut hocijaku kritiku. ved co nam ma potom "otvorit oci"? co sa toho stiahnutia tyka-to je detinske…nepochvalia ma, tak to stiahnem? a co som si ja "vytrpela" pri mojej akoze balade priatelstvo…hahahaa…

    co sa tyka mien postav, beriem inspiraciu zo zivota 🙂 som rada, ze sa pacia, vyberam stale tie najvhodnejsie 😉

    tu na enigme asi ani nie je koho velmi kruto kritizovat, vsetko su to sikovni pisatelia! 🙂

    fu, tak s tou psychikou postav si mi teda dal! nie v zlom. je to zaujimavy nazor, mozno mas aj pravdu. robim to len podvedome 😉

    takze este raz dakujem, ze si moj citatel, komentator a kritik. budem sa snazit nic "nepokafrat" 😉

    muze zdar!!!

  • dakujem, som rada, ze sa pacilo 🙂

  • Pripajam sa k pozitivnemu hodnoteniu, veru je dobre si dielka s odstupom casu znova precitat a zistit kde clovek robi chybu, potom sa jej moze pri buducom pisani vyvarovat, takze nakoniec bude z neho spickovy spisovatel 🙂 A o to asi na tejto stranke ide… aj komentariky ako to vidia ostatni, ja som sa pri tomto dielku tiez strasne bala, naozaj vie navodit tu spravnu hororovu atmosferu a v tomto ta tiez musim pochvalit, lebo nie kazdemu spisovatelovi sa to podari 🙂 Mozno na zaciatku prilis dopodrobna popisane okolnosti deja, ale potom to nabralo "grady" 🙂 Takze len tak dalej, drzim palce a dufam ze sa s teba naozaj vykluje super extra spisovatelka… co uz vlastne mozno si uz teraz 🙂

    Takze "muze zdar"!:-)

  • dakujem mnk, si zlata 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button