Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Stalo sa v meste Naas…

Piatok popoludnie. Obyčajný piatok ako každý iný, koniec ďalšieho týždňa. Lisa Merrinsová sa vracia domov zo školy, no v myšlienkach sa už chystá von s priateľmi. Zatiaľ však netuší, že jej večer sa skončí úplne inak ako si to naplánovala dávno dopredu…

 "Ahoj mami, som doma," buchla som vchodovými dverami, hodila tašku do kúta a vošla do kuchyne. Mama sedela pri stole a čítala najnovšie číslo časopisu "Take a Break". "Ahoj zlato, ako bolo?""Ako vždy." Tá istá otázka a tá istá odpoveď deň čo deň po celý rok. Okrem víkendu, vtedy sa do školy nechodí. Nijako nám to však nevadilo. Mama vedela, že keby sa stalo čosi mimoriadne, hneď jej to poviem, bez toho, aby sa ma na to musela pýtať. Nechala som ju tam, len som si vzala džús a šla som do svojej izby. Často chodím zo školy rovno k jednej z mojich kamarátok, alebo niektorá z našej "babskej bandy" príde k nám a učíme sa spolu. Pripadá nám to trochu ľahšie. Ale nie je to vždy tak, niekedy sa rodelíme a stretneme sa až poobede. Tak ako dnes. Zájdeme do McDonaldu na nejakú rýchlu večeru a potom pôjdeme kamsi do mesta. "Znova si si nechala tašku v chodbe," napomínala ma mama vchádzajúc do mojej izby."Vďaka, že si mi ju znova priniesla," odvetila som šibalsky."O hodinku bude večera, dúfam, že sa dovtedy pripravíš," povedala."Ale mami, veď vieš, že dnes idem s babami von, vravela som ti to v stredu. To nie je až tak dávno,  pani zábudlivá," usmiala som sa. "Nemalo to byť zajtra?" prekvapila sa."Nie mami. Dnes," zdôraznila som. "Tak prepáč, ale volala mi pani Hernonová, či by si k nim dnes poobede neprišla. Vraj chcú íst s manželom kamsi na večeru. Povedala som jej, že prídeš, lebo som na to úplne zabudla. Bola som si istá, že to malo byť až v sobotu. Prepáč Lisa." Sadla si ku mne na posteľ a chytila ma za ruku. "Ale na druhej strane je to jedno, nie? Dnes si zarobíš nejaké peniaze a zajtra pôjdete s dievčatami von, čo ty na to?""Neviem mami, celý deň som sa tešila." Začula v mojom hlase sklamanie. "Tak jej teda idem zavolať, že nemôžeš, dúfam, že si bude môcť nájsť niekoho iného, aby jej postrážil malú." Vstala, no vo dverách som ju zastavila."Nechaj to tak, pôjdem. Zavolám babám." Usmiala sa na mňa a odišla.

Sklamane som sa natiahla za mobilom a zavolala som dievčatám. Všetky boli trochu nahnevané, ale uistila som ich, že zajtra si to vynahradíme.

 

Malú Beccy Hernonovú som mala veľmi rada. Chodila som k nim už od jej narodenia, čo bolo pred rokom. Vedela som, že aj malá Beccy sa bude tešiť. Pani Hernonová bola navyše veľmi milá. Mala tridsaťdva rokov, jej manžel o tri roky viac. Pracovala v banke, až kým nezostala s malou doma. Jej manžel je dizajnér interiérov a ich dom podľa toho vyzerá. Pán Hernon navrhol celý interiér ich domu veľmi vkusne, no niekedy sťahoval nábytok a menil maličkosti tak často, akoby bol "žienka domáca".

 "Otec volal, že príde až neskôr, tak ťa odveziem ja," povedala mi mama, keď som si k nej sadla na gauč. Chvíľu sme spolu pozerali súťaž v televízii.

Môj otec pracuje ako stavebný inžinier a mama je realitná agentka. Dnes však aj ona skončila skôr, tak isto ako ja. Otec vždy radšej pracoval dlhšie aby mohol mať víkend voľno. A to sa mi páčilo. Často sme chodievali na rôzne výlety a návšetvy rodiny. Ja osobne som mala radšej výlety, no moja o dva roky staršia sestra, sa počas nich iba sťažovala. Často nám pokazila náladu a znechutila výlet. Rada som však chodievala na objavné cesty bez nej, len s rodičmi. V poslednej dobe sa tak konalo dosť často, pretože si našla priateľa a často zostávala u neho na víkend.

 Keď sa súťaž skončila, sadli sme si k večernému stolu. "Mrzí ma to Lisa, nabudúce ti radšej zavolám, aby som sa uistila, že máš čas. Takto som ti prekazila voľný piatkový večer, " krútila hlavou mama."Ale mami, netráp sa tým už. Pôjdem von zajtra. O koľkej si povedala, že prídem?""O šiestej."Pozrela som na hodinky a bežala sa prezliecť.  Presne o šiestej som zaklopala na dvere domu Hernonových. Otvorila mi Una a milo ma pozdravila. "Aj ja som rada, že ťa vidím," povedala som. Hoci som ju pred ostatnými oslovovala pani Hernonová, bola mi ako staršia sestra a v súkromí som ju vždy volala Una. Ale jej manžel Thomas Hernon, bol vždy len pán Hernon.

Neboli ešte pripravení, tak ma poprosili, aby som zatiaľ nakŕmila malú. Vybrala som ju teda z jej ohrádky v obývačke.

Hrávala sa tam, keď jej rodičia nemohli na ňu dávať pozor. Odkedy sa naučila, na čo jej narástli nôžky, bola veľmi neposedná.

 

Raz som ju strážila a stratila som ju z očí len na pár minút. Kým som ja odbehla na toaletu, ona stihla odcupitať z obyvačky do kuchyne. Zanechala svoje obľúbené hračky na zemi a využila chvíľku samoty na prieskum. Našla som ju ako sa snaží dostať do práčky. Bola to moja vina, lebo som dvierka nechala pootvorené a tak sa tam malá nezbednica vopchala takmer celá. Náramne sa jej páčilo, ako sa jej tam detský hlások ozýva. Smiala sa a híkala a snažila sa dostať dnu. Vôbec sa jej však nepáčilo, keď som ju odtiaľ vytiahla a snažila sa jej vysvetliť, že to nie je najlepšie miesto na hranie. Po chvíli som to  vzdala, Beccy som si uložila na kolená a nechala som ju, nech sa zahrá.Inokedy ma vôbec nechcela nechať odísť, keď som sa ju snažila uspať. Uložila som ju do postieľky, pobozkala na čelo a odišla. Zakaždým som zastala za dverami načúvajúc, či zaspinká. Väčšinou som sa musela vrátiť, pretože začala mrnčať a fňukať a volať moje meno. V takých prípadoch to dopadlo tak, že sme sa ešte hodinku-dve hrali a potom mi zaspala na rukách v obývačke.

Prednedávnom som jej kúpila detskú stavebnicu a bola som zvedavá, ako sa jej páči. Dúfala som, že ju v tej veľkej kope hračiek, čo mala v detskej izbe, budem vedieť nájsť.

 Keď som vošla do obývačky, zbadala ma a hneď ku mne vystierala rúčky. "Lisa, Lisa," opakovala moje meno a žmurkala na mňa svojimi modrými očkami. Podišla som k nej a vzala ju na ruky. Pritúlila sa ku mne a ja som jej vtisla bozk na líce. Vtedy vošla do obývačky Una a usmiala sa na mňa."Som rada, že si dnes mohla prísť, Lisa. Thomova matka nečakane zavolala a pozvala nás na večeru. Vlastne ani neviem prečo, ale vravela, že je to veľmi dôležité. A navyše sa mi zdalo trochu zvláštne, keď ma požiadala, aby som malú nechala doma. " pozrela na mňa a potom v zrkadle skontrolovala svoje náušnice. "Preto som ti zavolala. Dúfam, že je to v poriadku.""Pravdaže je to v poriadku. Kedy sa asi vrátite?" opýtala som sa."Nemalo by to byť veľmi pozde. Ak chceš, potom ťa odveziem domov.""Dobre, nemám nič proti. Beccy mám uložiť o zvyčajnom čase?"Una sa zasmiala. "Keď si tu ty, zvyčajný čas pre ňu nič neznamená." Pozrela na svojho malého anjelika a láskyplne sa usmiala. Podišla k detskej stoličke, upravila jej neposedné červené pramienky vlasov a bozkala ju na čelo. "Pre prípad, že by nám nefungovali mobily, dám ti číslo aj na domácu linku k Thomovej mame. Nechám ho tu, na chladničke a v hocijakú hodinu zavolaj, keby sa niečo dialo. Dobre?" magnetkou prichytila lístok na chladničku. "Na večeru som jej pripravila kašu, je tu v chladničke. Ty si daj, čo ti chutí, ok?""Už som večerala, ale ďakujem," odvetila som, pripravujúc jogurt."Ale keby si na čokoľvek dostala chuť, len si pokojne vezmi, dobre?"

Prikývla som. Premiešala som lyžičkou jogurt v miske. Potom som Beccy lyžičku podala, a čakala som, ako zareaguje. Keď som ju tak pozorovala, ako sa snaží triafiť malou lyžičkou do svojich ústociek, nevedela som, či sa smiať, alebo jej pomôcť. Spomenula som si na akési domáce videá, ktoré som raz videla na internete. Deti tam zaspávali nad jedlom a hlavy im padali rovno do tanierov. Dúfala som len, že malej Beccy sa to nepodarí.

 "Lisa, mohla by si ju prosím ťa vykúpať? Mrzí ma, že som to nestihla…" poprosila ma Una, keď sa vrátila z kúpelne."Veci som nechala na jej postieľke. Ak ti medzitým nezaspinká, tak ju vykúp, dobre?" "Pravdaže, nerob si starosti. A dobre sa zabavte," povedala som, keď stála vo dverách, pripravená na odchod. Pán Hernon medzitým naštartoval a vycúval spred domu.

"Bola by som rada, keby šlo o niečo príjemné, ale mám trochu obavy. Mala taký zvláštny hlas, keď nás pozývala…"prerušilo ju zatrúbenie auta. Nedokončila, čo chcela povedať. Narýchlo sa rozlúčila a odišla.

 Zostali sme teda samé. Nakŕmila som Beccy, poumývala riady a vzala som ju do obývačky."Teraz ťa len na chvíľku vložím do ohrádky, a prinesiem tú stavebnicu, čo som ti nedávno darovala, dobre?" Na tvári sa jej rozžiaril úsmev. Akoby vedela, že potom sa budeme spolu hrať. Trochu sa jej však nepáčilo, že som ju nechala v ohrádke.  Po chvíli som začula, ako zavolala moje meno. Našťastie som vedela, kde mám stavebnicu hľadať. Zvyčajne mala kocky a stavebnice v jednej veľkej skrinke pri posteli, no teraz tam sedel veľký klaun. Bola som si istá, že je to nová hračka, lebo som ju tu minulý týždeň nevidela. Sedel si tam vedľa posteli pod oknom, so sklonenou hlavou a vyzeral veľmi milo. Vždy som mala rada klaunov. Ako malá som raz na narodeniny dostala klauna, takmer takého veľkého, ako som bola ja. Spávala som s ním a bol to môj ochranca. A teraz aj Beccy dostala svojho klauna. Rýchlo som obišla posteľ a zo skrinky, ktorú presunuli na opačnú stranu som vybrala stavebnicu. Potom som ešte zatvorila okno, aby jej tu nebola zima, keď ju uložím spinkať. So stavebnicou v rukách som sa vrátila do obývačky."Tak čo ty na to, ideme si my dve teraz niečo postaviť?" opýtala som sa, na čo sa ona veselo usmiala a natiahla ku mne ruky. Vybrala som ju z ohrádky a na zemi sme rozložili stavebnicu. Keď som ju kupovala, dala som si záležať, aby boli stavebné dieliky dosť veľké. Vedela som totiž, že by menšie časti raz-dva pojedla. Tak sme si stavali domčeky a hrady, ohrady a vysoké veže. V televízii skončilo večerné spravodajstvo, zmenila som program a popri hre sme pozerali kreslené rozprávky. Beccy však viac sledovala rozprávku ako mňa. Trochu som oľutovala, že som zmenila program, pretože keď sa raz zadívala na obrazovku, nevedela od nej otrhnúť zrak. Nenápadne som teda hneď po skončení rozprávky program opäť zmenila. Prekvapene na mňa pozrela, ale ja som len pokrčila plecami. Povedala som jej, že televízor je asi pokazený, že sa ešte budeme chvíľku hrať a potom ju okúpem.

 

Komentáre

7 Responses to Stalo sa v meste Naas…

  • konecne sa mi to podarilo najst ! 🙂

    je to z minuleho roka, snazila som sa s touto poviedkou uspiet v sutazi,ale nepodarilo sa. musela som ju pred odoslanim skratit-ach tie pravidla, a vzislo z toho nieco uplne ine ako bol tento povodny pribeh…tak som zvedava, co nan poviete vy…

    nech nas muza neopusta!

  • Veľmi pekné dielko. Nemám mu čo vytýkať a vlastne sa mi páči, zaradil by som ho k čítaniu na dobrú noc. 😉
    No som teraz v takej nálade, že by som do toho pokojne dal niečo totálne nečakané.
    Celkovo veľmi sympatické dielo, no podľa mňa v súťaži neuspelo možno aj kvôli tomu malému percentu prekvapivosti. Hodilo by sa tomu trochu rafinovanejší jazyk. 😉

    Múze zdar!

    PS: Na to predošlé som nepovedal že sa mi nepáčilo. 😀

  • pekne dielko? aha..diki, skoda len, ze to este nie je koniec 😀 mrzi ma to, zabudla som povedat, teda napisat, ze je to dlhsie… tak vyvesim aj dalsiu cast….

    muze zdar !!!

  • :D:D:D 

    Nema ta co mrziet. trochu som sa mozno unahlil, ale ja vo vseobecnosti beriem kazdý príspevok samostatne ako jedno "dielko" :D:D:D

    Takze trvám na tom, ze pekné dielko, len na to pokracovanie som uz moc unaveny, takze to si necham ako citanie na dobre rano. ;D

     

  • jaj tak potom dobre, som sa zlakla ze si az velmi unaveny a myslis, ze to je cele 😉

    v pohode, kludne si to nechaj na dobre rano…ku kakauku 🙂

    a sladke sny 🙂

  • Pekné dielko, len som sa celý čas obávala, že sa tomu dieťaťu niečo stane, keď si na začiatku spomenula, že večer skončí celkom inak…xD Ja vždy už vidím tragédiu…xDD ale takto je to dobre. Idem na druhú časť. Otázka: má to okrem tých dvoch aj ďalšie pokračovanie, alebo už je koniec?

  • aha, dobre, tri casti…nevsimla som si…xP

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button