Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Stalo sa v meste Naas… (2cast)

"Tak, myslím, že je čas íst do vane," povedala som po polhodine. Bolo osem večer. Jej zvyčajný čas odchodu do postele. Ale dnes sa robia výnimky, pomyslela som si. Nechala som stavebnicu tam a vzala malú na ruky. Upracem to neskôr. Vošli sme do jej izby pre veci, ktoré pripravila Una pre Beccy na oblečenie. Otvorila som dvere, zažala svetlo a Beccy sa na mňa usmiala.

Posadila som ju do postieľky, aby som sa vrátila do obyvačky pre mobil, ktorý som tam zabudla. Napadlo ma, že by som mohla aj trochu upratať kým sa vrátim k Beccy. Nebola som preč ani päť minút a začula som ako sa Rebecca srdcervúco rozplakala. Nechala som všetko tak a schmatla som mobil. Vbehla som do jej izby plná strachu, že sa nejako zranila. Ona však iba pozerala na klauna, slzy jej tiekli po bucľatých líčkach a plakala z plného hrdla. Vzala som ju na ruky a odniesla do kúpelne.

 "Neboj sa, to bude dobré, " znovu som ju upokojovala. "Je to tvoj pekný nový klaun, Beccy. Nemusíš sa ho báť, aj ja som malá takého klauna, keď som bola malá a nebála som sa ho. Naozaj." prestala plakať, no stále mala v očkách slzy.

"Tu pekne počkaj, nikam mi neujdi, idem len pre tvoje veci, dobre?" usadila som ju k vani a prebehla do jej izby. Za pár sekúnd som bola späť a ona sedela na svojom mieste. Nebolo to veľmi zvyčajné, ale nevadilo mi to. Beccy sa rada kúpala a ja som jej to dnes nijako nechcela pokaziť, práve naopak. Ja som sa rozhodla byť tá dobrá a nechať ju čľapkať sa vo vode tak dlho, ako sa len bude dať. Kým sa vaňa plnila, povyzliekala som ju a učesala vlásky. Potom som otestovala vodu a vložila ju do vane.

 To bola paráda! Smiali sme sa a špiechali hádam po celej kúpelni. Škoda len toho, že ma potom čakalo upratovanie. Ale stálo to za to. Veselo sa smiala a na plač i strach zabudla. Hrali sme sa s kačičkami, potápali sme ich a vyhadzovali hore aby dopadli s väčším "čľup". Celú som ju poumývala, lebo voda začínala pomaly chladnúť. Veľmi sa jej nepáčilo, keď zistila, že kúpanie končí. Neprotestovala však nijako hlasno, bola už unavená. Očká sa jej pomaly zatvárali, keď som ju na jej detskom stole posediačky utierala a obliekala do pyžama.Tak a je to, môžeme íst spinkať ty malá nezbednica. Pyžamko oblečené, vlásky usušené, už len uložiť ju spať a dokončiť upratovanie. Vzala som ju na ruky a ona ma svojimi malými rúčkami objala okolo krku.Lisa," povedala ospanlivo."Ty môj malý anjelik. Neboj sa, ja sa k tebe raz-dva vrátim." Uložila som ju do postieľky, vystrela ku mne rúčky a pozrela na klauna. Až ma to zabolelo, keď som videla, ako sa ho bojí. Sama viem, aké je to niečoho sa báť. A ona taká malá, nevie sa proti strachu brániť."Neboj sa Beccy, hneď sa k tebe vrátim," pobozkala som ju na líce.

Musela som íst do kúpelne, pretože tam bolo na zemi plno vody. Nechcela som, aby sa voda dostala tam, kam by nemala. Zdalo sa mi, že Beccy je už pokojnejšia, tak som ju nechala samu. Rýchlo som vypustila vaňu a začala zbierať špinavé prádlo a uteráky, s úmyslom hodiť ich do koša na bielizeň, no začula som Beccyino fňukanie. Nezdalo sa mi to zvláštne, lebo takýmto spôsobom sa často dožadovala mojej pozornosti. Rýchlo som pokračovala v práci. Prádlo bolo pozbierané a mokré uteráky v koši pripravené na pranie, keď sa Rebecca rozplakala. Ale to, ako plakala, sa mi zdalo zvláštne. Bol to srdcervúci plač. Plač, až sa mi robila husia koža. Nechala som všetko tak a šla za ňou.

 Stála v postieľke, rukami sa držala bočnice a hlasno plakala. Volala mamu a otca, nevolala mňa ako zvyčajne, keď chcela len zostať dlhšie hore. Keď ma zbadala, zvolala moje meno."No tak tíško Beccy, " čičíkala som ju. "Čo sa to dnes s tebou deje? Hm?" Pomohla som jej vysmrkať si nos a vzala som ju na chvíľu znovu na ruky."Buď dobré dievčatko a pekne spinkaj. Už si isto unavená a zajtra nás čaká nový deň. Musíš nabrať silu, aby si sa vládala hrať, čo ty na to? Uložím ťa a zostanem s tebou, kým nezaspíš, dobre?" vložila som ju späť do postieľky."Pozri, vezmem si túto stoličku, " položila som stoličku k postieľke, "a budem ťa držať za rúčku, hm?"Otočila sa tvárou ku mne, objala svojho sloníka na spanie a vložila si dlaň do mojej.

"Tak a teraz pekne zatvor očká a spinkaj ako ja, " oprela som sa o postieľku a zatvorila oči tak aby ma videla. Trik zabral. Po chvíli som oči otvorila, no ona mala tie svoje pokojne privreté. Padol mi kameň zo srdca. Bála som sa, že sa mi nepodarí ju uspať. Sledovala som ju pár minút. Bola pokojná, pravidelne dýchala. Zaspala. Vyslobodila som si ruku, pomaly vstala a potichu som vyšla z izby. Neprešla som však ani dva kroky, už som začula jej fňukanie. Určite zacítila, keď som odtiahla ruku a prebudilo ju to. Volala moje meno, potom začala volať mamu. Fňukanie na chvíľu prestalo, no po pár sekundách ho vystriedal plač.

 

Chtiac-nechtiac, musela som ju nechať chvíľu plakať aby som zavolala Une. Kým som v pamäti mobilu hľadala "rodinu Hernonových" myseľ mi naplno bežala. Jej plač sa mi zdal zvláštny, pretože sa nikdy takým spôsobom nedožadovala pozornosti. Áno, zvykla fňukať a trošku plakať, keď sa chcela ešte hrať a nebola unavená. Ale teraz bola. Pri obliekaní do pyžama sa jej zatvárali očká a zívala. Videla som na nej, že je unavená a už potrebuje íst spať. Preto som sa rozhodla zavolať Une na mobil a opýtať sa, čo robiť. Zbytočne jej mobil vyzváňal, po chvíli ma prepojilo na odkazovú schránku. Beccy plakala ešte viac a volala mamu. Pánove Hernonove číslo som nemala, tak som vyťukala číslo domácej linky jeho rodičov, ktoré mi Una nechala na chladničke. Chvíľu to zvonilo, potom ktosi zdvihol.

 "Haló? Tu je Lisa Merrinsová, mohla by som prosím hovoriť s Unou? Je to súrne.""A o čo ide?""Som u nich doma s malou Rebeccou a myslím, že nie je v poriadku.""Počkaj."Čakala som. Čakala som asi päť minút. Beccy na chvíľku stíchla. Myslela som, že zaspala, no vtom sa ozvalo ešte horšie zvolanie. Zdalo sa mi, akoby som okrem jej plaču začula aj čosi iné."Lisa, čo sa deje?" ozvala sa Una na druhej strane linky."Neviem, preto volám. Nechcela som rušiť, ale malá je veľmi zvláštna. Nikdy predtým tak neplakala, keď som ju dávala spinkať. A nemyslím, že ju niečo bolí, lebo pri kúpaní, bola veselá. Skôr by som povedala, že sa bojí toho klauna, čo ste jej kúpili. Preto volám, či ho môžem dať preč z izby. Alebo ju mám nechať tak? Môžem ju uspať niekde inde. Neviem čo robiť…"Na druhej strane bolo mŕve ticho."Una?""Aký klaun?" opýtala sa začudovane."Predsa ten veľký klaun, čo sedí pod oknom, tá veľká bábka…"vysvetľovala som."Nijakého klauna sme jej nekupovali, " povedala nervózne."Ale ona má v izbe veľkú bábku klana, sedí pri postieľke pod oknom… ""Ona je v izbe?" hlas sa jej triasol."Áno." Una ma vystrašila. Čo to potom bolo, keď jej oni klauna nekúpili? Hádam som sa nezbláznila a nemám vidiny!"Choď ihneď po ňu! Zavolám na Gardu, nevracajte sa viac do izby! Kamsi sa schovajte! " narýchlo prikázala a zložila.

Srdce mi takmer zamrelo. Beccy stále plakala. Predstavila som si, čím to asi je. Alebo skôr kým?! Ak by to bol niekto prezlečený za klauna, čo by robil v detskej izbe? Práve v tomto dome?

 "Už idem Beccy, urobím ti ešte teplý čajík" zvolala som pred dverami a vošla dnu.Zdalo sa mi, že klaun zmenil polohu. Či to naozaj tak bolo alebo som si to len namýšľala, to neviem. Dvíhajúc Beccy z postieľky, sledovala som očami kaluna. Zdalo sa mi, že sa mu hruď dvíha presne ako človeku, keď dýcha. Hlavu mal sklonenú, na tvári masku. Nevidela som, kam sa asi díva. Rýchlo som vyšla z izby a zatvorila dvere. Srdce som mala až kdesi v krku, keď som prechádzala chodbou do obývačky. Všelijaké predstavy sa mi premietali v hlave ako zrýchlený film. Tak preto bola Beccy taká vystrašená! Bola sama v postieľke a ten človek sa na ňu určite pozeral. Možno aj chodil po izbe a prihováral sa jej! Muselo ju to poriadne vydesiť. Uložila som ju do ohrádky a premýšľala, čo robiť. Bola som vystrašená no i zvedavá. Chcela som vedieť, či sa odváži chodiť po izbe, poprípade aj po dome. Ako sa sem vlastne dostal? Hádala som…Keď som prvý krát vošla do jej iby pre stavebnicu, okno bolo otvorené. Žeby vliezol oknom? Pravdepodobne. Ale prečo? A kto je to?Beccy sa upokojila, tíško sedela v ohrádke so svojím sloníkom a určite netušila, čo sa vlastne deje. V dome je cudzí človek prezlečený za klauna a ja som tu sama iba s malým dieťaťom- pomyslela som si so strachom. Vstala som z gauča a vošla do kuchyne so zámerom vziať si čosi na obranu. Napríklad nôž. Pevne zovrúc nôž v ruke, vybrala som sa smerom k jej izbe. Môj plán bol jednocuhý – len nazrieť cez kľúčovú dierku dovnútra. Nechala som tam svietiť malú lampu na nočnom stolíku. Šanca, že aspoň čosi uvidím, bola dosť veľká.Potichu som prešla k dverám. Hoci mi Una povedala, aby sme sa schovali, musela som si byť najprv istá, že je to naozaj človek. Naklonila som sa a nazrela cez kľúčovú dierku dnu.

Sedel na tom istom mieste. Nesedel však v rovnakej polohe. Teraz mal hlavu zaklonenú a rukou sa škrabal na krku. Potom sa poobzeral po izbe a zahľadel sa na dvere.

 Srdce mi takmer prestalo biť. Vedela som, že ma nemôže vidieť, lebo na chodbe bola tma a svetlo z obývačky nesiahalo až sem. No predsa som mala zvláštny pocit. Bála som sa pohnúť. Po chvíli odvrátil pohľad, trochu sa ponaťahoval a sklonil hlavu.

Potichu, no rýchlo som sa vrátila k malej. Nevedela som, ako dlho potrvá, kým sa vráti Una s manželom, alebo kým dorazí hliadka Gardy. Nevedela som vlastne nič a už vôbec nie to, kam sa schovať. Do spálne som íst nemohla, lebo by som musela prejsť popred detskú izbu. Bolo by to riskantné, keby som išla otvoriť hliadke. Kúpelňa bola bližšie, no neviem, kam by som tam uložila malú aj seba. Sedieť na studenej dlažbe ma veľmi nelákalo, hoci by to bolo najbezpečnejšie riešenie. Na prezliekacom stole by Rebecca zostať nechcela. A potom som sa musela pousmiať nad tým aká som hlúpa. Vzala som jeden matrac z gauča a potichu ho zaniesla do kúpelne. Beccy, ktorá driemala so sloníkom v náručí, som vybrala z ohrádky a šli sme do kúpelne. Zamkla som za sebou dvere. Kým som zo skrinky na uteráky vybrala dve veľké osušky, uložila som ju na prezliekací stolík. Potom som nás usadila na matrac. S malou Beccy na kolenách, oprela som sa chrbtom o vaňu. Nevedela som, ako dlho budeme musieť čakať, ale vedela som, že počkáme. Beccy mi po chvíľke zaspala v náručí a na mňa tiež sadala únava. Nemohla som však zaspať s vedomím, že v dome je ktosi cudzí. Akoby som sa nebála aj bez svojich podivných predstáv, predstavovala som si, ako chodí po detskej izbe…

 Videla som ako vstal zo svojho miesta a ponaťahoval sa. Veď tam sedel už dobré dve hodiny a celé telo mal stŕpnuté. Nevedel kam to dievča s malým dieťaťom odišli, ale bol rád, pretože sa mohol pokojne hýbať. Podišiel k dverám a načúval. Dlho načúval všetkým zvukom v dome, či nezačuje náznak pohybu. Nič. Ticho. Len zvuky z ulice, autá a občas smiech, či hlasné rozhovory ľudí, čo prechádzali okolo domu. Stisol kľučku…Strhlo ma. Tá predstava bola neuveriteľne reálna. Nebola som si istá, či sa mi to prisnilo, alebo moja predstavivosť tak usilovne popracovala. Zazdalo sa mi, že som začula pohyb kľučky. Srdce mi bilo ako splašené, bála som sa, čo sa bude diať.Zložila som Beccy na matrac a štvornožky som prešla k dverám. Pozrela som cez kľúčovú dierku, no nič som nevidela. V dome bol pokoj a ticho. Bolo počuť len zvuk premávky vonku, nič viac. Trochu som sa upokojila. Bola to predsa len moja predstavivosť.

Komentáre

6 Responses to Stalo sa v meste Naas… (2cast)

  • …to be continued…

  • som to čítala takto večer? Fakt sa bojím. Veľmi reálne si pamätám svoje detské nočné strachy. Dúfam len, že sa nič nestane tomu dievčatku…

  • mrzi ma, ze som ta "vystrasila", no som rada, ze to vzbudilo pocity, ake som planovala pri pisani…

    nebudem vsak nic predbiehat a poviem len tolko, ze coskoro to vyvesim komplet a dozvies sa…

  • Nechal som si na to radsej cely den, a myslim, ze som urobil dobre.
    To co mi chybalo v prvej casti, si mi tu pomaly ale isto naservirovala. 😀
    Teraz sa mi to skutocne zacina pacit. A nevravim to len tak.
    No a ked to bude cele, tak ti urcite dam konstruktivnu kritiku. 😀
    Avsak urcite sa nemusis obavat, len pekne pis. Tesim sa na to. 😀
    Múze zdar!

  • Prvá časť ešte bola taká…no nie celkom nudná, ale vlastne sa nič neudialo, ale toto je…super. Tak dobre si to napísala, až sa bojím. Vážne. Rozsvietené svetlo v izbe, celá rodina doma a ja sa klepem strachom, že ako to dopadne…xDDD
    gratulujem.

  • 😀 som rada, ze si sa bala…

     a kludne to povedz, ta prva cast BOLA nudna 😀

     

    dik za koment 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button