Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

7. Preč z lesa

Autorka: Katka Kořínková

   Svitalo. Martina sa prebrala. Zdvihla hlavu. Na čistinke bolo pusto.  

   ,,Jais?", spýtala sa do ticha. Bože, čo ak vyliezol a chytili ho? preblesklo jej mysľou. Postavila sa a obišla už dávno vyhasnuté ohnisko.   

   Na hlavu jej niečo padlo. Chytila to do ruky. Konárik. Pozrela hore a zhíkla.    Vysoko nad jej hlavou sedel na konári Jais. V jednej ruke držal kopu šišiek a druhou sa naťahoval za ďalšou.

    ,,Čo to robíš?", spýtala sa ho. Od ľaku nadskočil, pozrel dole a zakolísal sa. Na Martinu padlo niekoľko šišiek. ,,Nezabi sa, preboha!"

   ,,Pozor!", skríkol a pustil všetky šišky rovno na jej hlavu. Rýchlo uhla a šišky padli vedľa nej. Jednu zdvihla. Bola to smreková šiška. Jais zoskočil dole a uškŕňal sa. ,,Mala si to zachytiť.", povedal, zohol sa a začal ich zbierať. Martina ho sledovala.

    ,,Načo ti to bude?"

   ,,Že načo! To budeme jesť!"

   Martine sa zdvihol žalúdok. Jesť šišky? Čo sa Jais pomiatol? Nie sú predsa veveričky!

   Jais si všimol, ako sa Martina tvári. Povzbudivo sa na ňu usmial a odhryzol si z jednej poriadny kus. To však nemal robiť. Martine prišlo tak zle, že si musela sadnúť.

   ,, Počuj, u vás to asi nejete, ale šišky sú veľmi chutné. Draky si možno myslia, že tu umierame od hladu, ale so šiškami rozhodne nerátali! Ha, a vraj ľudia sú hlúpi a divní!", vysvetloval Jais.

    Ktovie prečo si to myslia? pomyslela si Martina. ,,Počuj, Jais, ale ja to do úst nedám ani za nič! keď si mám vybrať medzi nechutnými šiškami a drakmi, tak…!"

   ,,…si vyberieš šišky! Tie sa s tebou aspoň nehrajú.", dokončil namiesto nej.    ,,Prečo, snáď ti niečo urobili? Myslím draky."

   ,,Nie…ale videl som ich robiť to iným. A ty si prispela ešte aj tým útokom. Ale nabudúce mu mier na brucho, ale nie vtedy, keď ich je tam viac ako traja. Nestihla by si ich všetkých trafiť, možno keby si utekala a…"

   ,,Fajn, nemusíš mi to stále opakovať, ja už nemám chuť pokúšať draky.", skočila mu do reči. Ona odtiaľto musí vypadnúť. Ale ako?

   ,,Jais…koľko je tu priechodov?", spýtala sa ho potichu, kým on už žul tretiu šišku. Vlastne ani nechcela vedieť odpoveď.

   Jais sa na ňu pozrel. ,,Noo…", začal opatrne. ,,Ja viem iba o jednom. Prišla si ním.", dodal trochu smutne. Martine znovu prišlo zle. Musí prejsť okolo tých šialencov, ináč sa nedostane domov. Už nevedela, čo je horšie, draky, oni alebo to, že tu uviazla. A Samo bol tiež bohviekde.

    ,,Nemáš tu niečo iné na jedenie?", spýtala sa potichu.

   ,,Hej, jablká. Ale šišky sú lepšie." Podišiel k batohu, vybral z neho jablko a podal jej ho. Martina si o vzala a pustila sa do jedenia.

    Keď obaja dojedli, Jais sa začal prehrabávať v batohu. Martina ho pozorovala.

   ,,Čo hľadáš tentoraz?", spýtala sa ho nakoniec.

    ,,Počuj, z tohto lesa budeme musieť vypadnúť. Draky ma poznajú, ale nevedia, že tu som. Vedia, ako vyzeráš ty. Hľadajú teda chlapca a dievča, ktorí nie sú spolu. Ale dvoch chlapcov- spoločníkov nie. V pyžame, či čo to je, tu nemôžeš pobehovať. Odteraz budeš chlapec!"

    Konečne vytiahol podobné oblečenie ako mal on a podal jej ho. Chytila ho, pozrela sa naň, potom na Jaisa. Ani sa nepohol.

    ,,Veď si to obleč!", povedal netrpezlivo.

    ,,Určite, pred tebou!", skríkla, postavila sa a vnorila sa do kríkov. Jais sa jej otočil chrbtom, kým sa neprezliekla. Po chvíli vyšla von, ale v iných šatách a bez pyžama. ,,Len ma napadlo, že ak ma je tak veľmi cítiť, radšej ho nechám tu.", povedala, keď si všimla Jaisov nechápavý výraz, keď sa k nej otočil. Jais prikývol.

    ,,Počuj, rozstrapať si vlasy. Chlapci sa nečešú." Očervenel. ,,Aspoň tí, ktorých poznám, nie.", dodal. Martina si rukami strapatila vlasy a pohadzovala pritom hlavou. ,,Noo…teraz by ťa nemali spoznať, kedyže vyjdeme z lesa."

   Odrazu vyskočil. Martina sa od prekvapenia strhla. ,,Čo je?", spýtala sa ho.     ,,Dym! Ja cítim dym!" Schmatol batoh a pozrel sa na ňu. ,,Draky…  museli podpáliť les… musíme vypadnúť a to rýchlo!" Obzrel sa. V diaľke medzi stromami videl niečo červené. ,,Rýchlo!"

    Martina vyskočila, lebo to zacítila aj ona. Kývla hlavou jedným smerom. ,,Tam niekde som včera stretla draka. Je to najbližšie." Obaja sa tam rozbehli.   Teraz už bolo dymu viac. A aj oheň sa približoval. Vyzeralo to, akoby ho niečo nútilo ísť rovno na Jaisa a Martinu. Tí pridali do kroku.

   Martina pred nimi zbadala lúku. Preskočila spadnutý strom, uhla pred konárom a vybehla von z lesa. Hneď pocítila koniec hranice lesa, jeho vône a zvuky zmizli. Neprešla ani desať krokov a niečo jej podrazilo nohy. Spadla na zem. Vedľa nej to žuchlo, keď na zemi skončil aj Jais. Skúsil sa postaviť, zdvihol hlavu a znehybnel.

   ,,Nehýbte sa!", zreval niekto. Martina sa posadila. Po tráve sa k nim blížila skupina ozbrojených mužov. Všetci bežali, až na jedného, ktorý kríval. Kríval! Marina sa naňho poriadne pozrela. Bol to ten istý drak, ktorého včera napadla. Ak ma spozná…, pomyslela si. Jais sa prudko postavil a varovne na ňu pozrel. Nič nehovor!

   ,,Si hluchý? Neopováž sa vbehnúť do toho lesa!", skríkol na nich najbližší z drakov. Už boli tesne pri nich a postupne ich obkľúčili. Martina videla ich oči. Dračie oči.

   Jeden z drakov prebehol okolo nich k horiacemu lesu a niečo vykríkol. Oheň a dym naraz zmizli. Les vyzeral, akoby nikdy nehorel. Martina zastonala.

   ,,Ja nie som pes!", namietol Jais. Martinu prekvapilo, aký je pokojný. Ona by najradšej začala jačať. Rýchlo sa obzerala okolo a hľadala nejaký kameň. Najbližší bol až pri drakoch.

    ,,Nehovor.", zavrčal ten krívajúci. Premeral si ich oboch pohľadom. ,,To nie sú oni!"

    ,,Nevideli ste tu krpaté dievča asi vo vašom veku, ktoré vyzerá ako chalan?!", spýtal sa ich ďalší. Znelo to skôr ako príkaz, než ako otázka. Martina mlčala. Jais sa uškrnul.

    ,,Vyzeráme azda ako dievča?", spýtal sa.

   ,,Nevideli sme sa už niekde?", spýtal sa ho krívajúci a pozorne sa naňho zahľadel. Jais očervenel. ,,Čo ty na to, kráľ zlodejov Jais?" 

  ,,Ech… ja nemám tušenia, o čom je reč.", povedal Jais celý červený.

   ,,Nehovor… takže ty u seba nemáš nič, čo ti nepatrí, však?"

   ,,Tak dobre, som zlodej, ale tomu predsa nič, čo má, nepatrí. To dáva logiku!", bránil sa Jais.

   ,,Nič malé?", pokračoval spokojne drak a priblížil sa k nemu. Jais divoko pokrútil hlavou. ,,Žiadny malý kameň?"Drak bol už celkom pri ňom. Jais pred ním o krok ustúpil.

   ,,Ja vážne neviem, o čom hovoríš! Nemám žiadny kameň!", jačal.

   ,,Nič magické? Mne sa totiž zdá, že vieš o tom viac, než si myslíš." 

   ,,Áno, raz som ukradol malej čarodejnici metlu.", rýchlo povedal Jais. ,,Nelietala.", dodal akoby mimochodom. Drak sa uškrnul.

   ,,Ale mňa nezaujíma nejaká metla. Daj mi ho dobrovoľne…!" 

  ,,Predal som ju. Metlu.", ozval sa Jais. Jeden z drakov, ktorý stál za ním, mu strhol z pliec batoh takou silou, že Jais skoro spadol. Drak ho obišiel, otvoril batoh, prevrátil a jeho obsah vysypal na zem. Jaisov výkrik: ,,To sú moje veci!" si nikto nevšímal. Niekoľkí sa zohli a začali sa v jeho veciach prehrabovať. Jeden z nich našiel šišky, ktoré mal Jais v ruksaku. Martinu to prekvapilo. Nevšimla si, že by ich tam dával. Potom si uvedomila, že to sú borovicové šišky, nie smrekové.

    ,,Šišky?! Komu si to ukradol, veveričke?", poznamenal krívajúci, jednu vzal do ruky a obracal ju.

   ,,Kvôli potrave netreba zabíjať.", ozval sa Jais. ,,Stačí si dať šištičku."

   Draky od jeho vecí prudko odskočili, akoby ich pohrýzli. Krívajúci kúsok šišky odhryzol a začal ju žuť. Ostatní naňho hľadeli, akoby mal každú chvíľu padnúť mŕtvy k zemi. Drak zvraštil tvár od hnusu a vypľul šišku. Jej zvyšok zúrivo hodil do Jaisa, ktorý sa jej uhol s obratnosťou mačky.

   ,,Fuj, to je nechutné! Je mi z teba ostatných ľudí zle! Správate sa ako zvieratá!", zavrčal drak na Jaisa. Zdravou nohou kopol do kopy Jaisových vecí. Zranenou nohou však neudržal rovnováhu a takmer spadol na zem. Martine šklblo ústami. Takmer sa rozosmiala. Rýchlo si rukou zakryla ústa. Nikto si našťastie nič nevšimol.

    ,,Tak kam si to strčil?", spýtal sa drak Jaisa, keď opäť nadobudol rovnováhu.    Jais otvoril ústa, že odpovie, ale jeden z drakov ho zozadu chytil za plecia a prudko ním trhol. Jais rýchlo zdvihol ruky, a všetci videli, ako mu z rukáva vypadol kameň. Kameň ohňa. Martinu najskôr prekvapilo, že nesvietil, ale potom si všimla, že je pevne zabalený do kusa handry. Ale jeho tvar hovoril za všetko. Drak kameň víťazoslávne schmatol skôr, než padol na zem.

   ,,Takže ty o ničom takom nevieš!", zvolal.

   ,,Ako sa to tam dostalo?", spýtal sa s nevinným úsmevom Jais. Drak, ktorý ho držal, ho hodil o zem takou silou, až mu to vyrazilo dych. Kým lapal po dychu krívajúci hodil stále zabalený kameň ďalšiemu drakovi, ktorý si ho strčil do vrecka. Drak sa otočil k Jaisovi a vytiahol meč s takou rýchlosťou, že si to Martina ani nepostrehla, a namieril ním na Jaisa, ktorý sa pokúšal postaviť.

   ,,Zostaň na tej zemi, lebo odídeš bez ruky!", varoval ho.

    ,,Nie!", zajačala Martina skôr než si stihla zahryznúť do jazyka. Zabudla však, že hoci vyzerala ako chlapec, dievčenský hlas jej stále zostal. A teraz ju prezradil. Všetci sa k nej obrátili. Drak mlčky sklopil meč a zamieril k nej.

   Martina pocítila, ako sa jej niečo dostáva do mysle. Pozrela sa na draka. nespúšťal z nej oči. Óó, ak ty takto?, pomyslela si. Aj ja som zvedavá na tvoju myseľ! Prudko naňho v mysli zaútočila. Odrazu ju začala tak strašne bolieť hlava, až opäť vykríkla. Drak sa prekvapene chytil za hlavu a vyzeral, že ho bolí. Zagánil na ňu. Po chvíli bolesť prestala. Drak k nej priskočil. 

   ,,Nečakal som, že ťa stretnem v takejto situácii, ale ty si ma prekvapila.", povedal potichu. Voľnou rukou ju chytil za zápästie a hodil ju o zem, pričom jej ho vykrútil. Martina zastonala. Pri náraze si poriadne tresla chrbát. Ani sa nepokúšala postaviť. Drak nad ňu zdvihol ruku a chystal sa otvoriť ústa, keď…

   ,,Prestaň!!!", skríkol niekto. Bol to hrubý, chladný hlas, ktorý by Martina okamžite poslúchla. Drak sa otočil a zavrčal. Pozrel sa na ostatných drakov a zamrmlal:

    ,,Radšej sa vzdáme, práve totiž prišili siedmi šialenci. A my musíme vyhovieť mágom, čo vy nato?", otočil sa k tomu, komu patril hlas. Martina prudko zdvihla hlavu. Okolo celej skupiny drakov stálo sedem postáv v čiernych plášťoch. Ten, komu podľa Martiny patril hlas, mal na hlave kapucňu. Počkať, naozaj je ich sedem? Martina si ešte raz zrátala postavy. Bolo ich iba šesť. Tri ženy a traja muži. hýbal ten najmladší, ktorého videla včera v noci s Ehtte a tou s očami ako žaba. Tie dve tu boli. Martina sa opäť pozrela na postavu so zakrytou tvárou.

    ,,Stále sa bojíš ukázať sa na verejnosti s týmto ksichtom, však, Hrion?, poznamenal drak zlomyseľne. Hrion zovrel ruky do pästí, ale nepovedal nič. Drak sa okolo seba poobzeral. ,,A siedmeho máte kde?", spýtal sa ostražito.

   ,,Má prácu.", povedal pokojne Hrion.

   ,,Ach, zabudol som, vy zase chystáte nejakú šialenú obetu, však?", pokračoval drak. ,,A vôbec… odkedy vy niekoho zachraňujete? To sa na vás nepodobá."   Vtedy Ehtte tak strašne zakašlala, až Martine stuhla krv v žilách. Všetci sa k nej obrátili. Ehtte každého prebodla pohľadom, až kým všetci nehľadeli na Hriona.

   Ten pokračoval rovnako pokojne ako predtým: ,,Hovor si, čo chceš, Eszaan, ale ja viem, čo robím." Ehtte znova strašne zakašlala. Eszaan sa na ňu pozorne pozrel a potom sa jej pozrel cez plece. Pozrel sa na Hriona, potom na Jaisa, ktorý sa tváril, že si užíva, a nakoniec na Martinu. Prebodol ju pohľadom. Potom svoju pozornosť upriamil na Jaisa, podišiel k nemu, zdvihol meč a sekol. Martina otvorila ústa v nemom výkriku. Zato Jais zreval ako zranené zviera. Drak ho sekol rovno do nohy, nie však hlboko. Vytiahol meč a s úškrnom sa pozrel na Hriona. Ten sa ani nepohol. Martina zavrela ústa a mimovoľne sa pozrela za Ehtte. Od prekvapenia však opäť otvorila ústa. Za Ehtte v kríkoch stál posledný mág a zúrivo jej naznačoval, aby išla k nemu. Zagánila naňho. No to určite, pôjde za ním ako poslušné zviera! Hýb sa! zajačal jej niekto v hlave. A chlapca vezmi so sebou! Martina ho ignorovala. Vtedy ju z myšlienok vytrhol zúrivý vresk. To sa Hrion a Eszaan hádali o tom, kto si kde môže čo robiť. Stále zvyšovali hlas. Ostatné draky sa okolo nich rozostavili a Martinu a Jaisa všetci ignorovali. Martina sa pokúsila postaviť. Uvedomil si, že aj mágovia stoja pri drakoch a podporujú hriona v hádke a urážkach. Podišla k Jaisiovi. ktorý hľadel na  mága v kríkoch.

   ,,Poďme radšej za ním, lebo asi za chvíľu stratí nervy. Môžeš chodiť?", spýtala sa ho pošepky.

   Jais si odfrkol. ,,Poviem ti jednu vec: mágovia si len tak niekde nepriletia a nezačnú niekoho zachraňovať! Im o niečo ide a draky im to pravdepodobne kazia! Fajn, tak poďme." Horko ťažko sa postavil na nohy.

   Martina sa začala potichu zakrádať ku kríkom. Obzrela sa. Jais kráčal tesne vedľa drakov, takmer sa ich dotkol. Zranená noha ho musela bolieť, lebo na ňu ledva stúpil. Nadýchla sa a kráčala ďalej. Tesne pred kríkmi do ich aj vbehla. Jais tam došiel krátko po nej. Smutne sa pozrel na svoje veci a batoh, ktoré musel nechať v tráve. Nad ich osudom rozhodnú draky. Pravdepodobne všetko hodia do ohňa.

   ,,To vám ale trvalo.", poznamenal mág, keď Jais spadol za zem.

   ,,Kde je Samo?", zaútočila Martina.

   ,,To nech ťa netrápi, vy dvaja sa musíte zbaviť tamtých!", kývol smerom k drakom. ,,Choďte preč, my ich zdržíme. Máš mapu?", vyštekol na Jaisa.

   Jais prevrátil očami. ,,Zlodeji nepotrebujú mapy!"

   ,,Fajn, tak sa vyhnite dračiemu územiu, tam si s vami môžu robiť, čo chcú!", odsekol mág. ,,A teraz choďe! Pokiaľ ide o Sama, k tej téme sa odmietam vyjadrovať!", dodal varovne pre Martinu.

   ,,A čo moja noha?", spýtal sa Jais.

   ,,Nie som liečiteľ! Vypadnite už!"

   Martina sa teda otočila a pomaly kráčala preč, hlbšie do lesa. Jais ju nasledoval. Ani jeden sa neobzrel.

   Mág ich sledoval, a keď mu zmizli medzi stromami, otočil sa k hádajúcim drakom a mágom. Zachytil Hrionov pohľad a ukázal mu zdvihnutý palec. Hrion prikývol.

Komentáre

13 Responses to 7. Preč z lesa

  • Noo… nie je to najlepšie. 🙁

  • asi sa nemylis.
    Ale dalsie bude lepsie. 😉

  • dúfam :/

  • Teraz ťa ale vážne vážne vyhreším.
    Prečo takto zhadzuješ svoje dielo? Toto autor robí?
    Sa hanbi aspoň!

    Mimochodom, nie je to vôbec zlé. Som čakal, že si to aspoň trošku obhájiš.
    Nechcem vidieť, že si ešte jedno dielko takto sama zhodíš.
    A bez rečí!!!

    Nikto ti nekáže uverejňovať, tak keď to urobíš, láskavo počkaj na reakcie, a potom obhajuj, alebo pritakávaj.
    OK?

    PS: Toto ešte nekričím, len vravím zvýšeným tónom. :D:D:D

  • Za dej pribehu mas jednotku.
    Za spracovanie pribehu mas trojku.
    Za gramaticke chyby v pribehu mas pätku.
    Pred uverejnenim si text prejdi aspon 2 krat. Az potom ho vloz na portal

  • No tak prepáč, okej, máš pravdu, ale ja som sa nad touto kapitoľou veľmi rozhodovala a jednoducho sa mi nepozdával ani jeden nápad.

    Ináč, to nad tým si tam dal schválne? 😀

  • Samozrejme. 

    Prvoplán si len tak hocikto dovoliť nemôže. 😉

    Chcem z teba totiž vychovať schopnú konkurenciu. :D:D:D 

  • Vidíš tam ešte nejakú chybu? Ja to robím podľa Wordu, už by tam nemala byť žiadna chyba.

  • Niečo ti poviem, mne stačí vychovávanie doma, a so začiatkom školského roka sme doma na úrovni ľudoopov. 😀

  • Tak to si potom veľmi, veľmi inteligentná opica. 😉

     

    PS: Ale kým sem budeš hádzať príspevky, dovtedy ťa budem čítať. 😀 

  • Opica… tak ma volajú doma. Ale bez toho inteligentná 😀

  • …tak enigma tvorí súčasť tvojho domova. 😉

    A ja tu začínam byť pomaly ako inventár. 😀 Tak prečo by som ti nedožičil domácu atmosféru.

     

    Ale talent bezpochyby máš, bez ohľadu na vek. Proste máš potenciál a tvoje diela majú čosi do seba. :D:D:D

    Len pekne píš! ;D 

  • Buď si istý, že v tomto budem pokračovať 😉

    Ale teraz potrebujem urobiť menšiu pauzu, škola volá (fňuk) 🙁

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button