Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Písať pravdu striebro, vymýšľať si zlato… alebo naopak???

Nikdy v živote som nenapísala nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo niečo z môjho života a okolia. Prečo?

Dobrá otázka. Po prvýkrát mi ju položila slovenčinárka na základnej škole. Doniesla som jej vtedy dva svoje výtvory, ktoré som chcela poslať do literárnej súťaže. O súťaži sa dozvedela (a povedala nám) v poslednej chvíli a ja som nestihla svoje práce dokončiť. Tak som si z počítača vytlačila to, čo som mala, vzala som to a doniesla jej to, aby si to prečítala a odoslala. Teda, ak po prečítaní usúdi, že je to vôbec vhodné na odoslanie.

Nasledujúceho dňa si ma slovenčinárka po hodine zavolala do kabinetu. Na stole mala položené moje dielka. Položila mi len dve otázky. Po prvé, prečo je to také dlhé a po druhé, prečo sa jeden z tých príbehov odohráva vo východnej Afrike a druhý v Chicagu. To ma v mojom okolí nič neinšpiruje?

Otvorila som ústa údivom. Nielenže ma na Slovensku nič neinšpirovalo. Mne totiž nikdy v živote ani len neprišlo na um, že po správnosti sa má spisovateľ inšpirovať niečím zo svojho okolia.Ak som si totiž niekedy prečítala alebo mi niekto povedal, že ten a ten autor sa inšpiroval svojim životom, neverila som tomu. Jedným z dôvodov bolo to, že keď som sama začínala tvoriť, príbehy prichádzali spontánne, ale ani jeden sa neodohrával čo i len na mojom rodnom kontinente. Často nemali ani len tú slušnosť, aby sa odohrávali na Zemi. Inšpirácia na ne pochádzala väčšinou… ehm… z ničoho. Alebo azda z kníh, ktoré som prečítala, akokoľvek som o tom nevedela a myslela som, že som originálna.

Možno to bolo preto, lebo som vyrastala na dielach zahraničných autoroch. Spočiatku som čítala v každej voľnej chvíli a úplne všetko, čo sa mi dostalo pod ruku. Bol to naozaj pestrý mix žánrov, orientovaný, pravdaže, najskôr na deti. Boli v ňom aj slovenskí autori, ale ich zastúpenie nebolo veľké.  A viete, čo na tom bolo najzaujímavejšie? Že som všetko, opakujem úplne všetko to, čo bolo v knihách pokladala za stopercentnú fikciu. Bez ohľadu na to, či išlo o fantasy svet Zememorí, poľskú detektívku o Pánovi Tragáčikovi alebo dievčenský román Jediná, bolo to tak vzdialené všetkému čo som zažila (a čo by som podľa svojich predstáv mohla zažiť), že som to všetko hodila do jedného vreca s názvom Fikcia. Myslela som, že všetci tí autori si vymýšľajú. Hoci som (trochu neochotne) brala na vedomie, že občas niekde nejakí ľudia naozaj zažijú nejakú zaujímavú udalosť, musela by to byť veľká zhoda okolností, aby mali zároveň literárny talent. Bolo tu ešte aj druhé vysvetlenie, prečo nikto nepíše podľa reality: Ak náhodou niekto aj zažije niečo, o čom by sa dalo písať a náhodou má ešte aj literárne nadanie, budú jeho spomienky na tú udalosť také traumatizujúce, že nie je ochotný predostriť ich státisícom párov zvedavých očí. Mne by sa teda rozhodne nepáčilo, keby niekto čítal niečo o mojom súkromí. Ale treba poznamenať, že tento druhý názor sa sformoval až neskôr.

Prvá vec, ktorá nahlodala moje presvedčenie o tom, že vo všetkých knihách sú len bohapusté (ale zase aké zaujímavé!) výmysly, bola poučka v učebnici literatúry. Tá poučka definovala dievčenský román. Podľa nej je dievčenský román niečo, čo opisuje problémy mladých dievčat a pomáha tým riešiť čitateľkám ich vlastné problémy. Keď som si toto prečítala, zaklipkala som očami. Čítala som spústu dievčenských románov a je pravda, že sa v nich opisovali problémy mladých dievčat, ale tieto knihy mali pre mňa asi také poučenie ohľadom riešenia vlastných problémov, ako Úvod do konštrukcie stredne veľkých televíznych antén. Moje presvedčenie však zostalo neotrasiteľné. Zhodnotila som, že to čo píšu v učebnici literatúry, je blbosť. Nuž, nebolo by to prvýkrát, čo sa učebnica mýli.

Ale ako čas plynul, stretávala som sa čím ďalej tým častejšie s obdobnými tvrdeniami. Spočiatku som ich zanovito odmietala. Že sa ten a ten spisovateľ sa pri písaní románu inšpiroval svojim životom? Cha, to určite, hovorila som si.  Ale tých faktov bolo zrazu čím ďalej tým viac a mne zrazu nešlo do hlavy, prečo by všetci klamali a nikto nebol ochotný priznať, že si to celé vymyslel. Veď vymýšľanie nie je hanba! A vrcholom bolo, keď som začala čítať príspevky tu na Enigme, pri ktorých ste neraz písali, že boli inšpirované realitou. Hoci aj zdramatizovanou a prikrášlenou. S niektorými píšucimi ľuďmi som sa bližšie zoznámila, nemohla som uveriť tomu, že by mi všetci klamali. A tak nezostávalo nič iné, než prijať ohromujúcu realitu: Je to pravda.

Otázka zostáva: Prečo som ja výnimka?

A ďalšia, ešte lepšia otázka: Prečo všetci zažívajú to, čo som ja nikdy nezažila, reagujú na udalosti vo svojom živote, ako by som ja nikdy nereagovala, cítia, čo som nikdy necítila?

Jedna mne veľmi blízka osoba si myslí, že je to preto, lebo mám istú duševnú poruchu.

Ja si myslím, že mám len príliš rada fantáziu. Iste, príbeh Oľgy Polomcovej bývajúcej v Petržalke a pripravujúcej sa na strednú školu, bol dobrý. Ale nemôžem si pomôcť, príbeh Davida Bowmana bojujúceho o život v kozmickej lodi za obežnou dráhou Jupitera, bol lepší. A keď som mala na výber, zaoberala som sa v duchu len takými príbehmi, ktoré som považovala za najlepšie. Najpútavejšie. A také príbehy som potom tiež písala. Iste, občas som literárnym postavám závidela fantastické končiny, ktoré videli, napínavé príhody, ktoré zažili, lásku, o ktorú bojovali. Ale potom som si povedala, že pri takýchto zážitkoch nič nenahradí vedomie, že sedíte so šálkou horúcej čokolády v pohodlnom kresle, môžete z toho fascinujúceho, ale aj desivého sveta hocikedy uniknúť a žiť život bez takých prudkých výkyvov. Bez radosti, ale tiež bez strašného stresu. Ja, pri svojich rozcuchaných nervoch a veľmi slabej znášanlivosti bolesti by som to na ich mieste asi celé hystericky prerevala. Nie som v skutočnosti stavaná na nič z toho. Zdvihnem hlavu od knihy a poviem si: ako dobre, že toto sa v skutočnosti nemôže stať.

Aspoň nie mne. Z nejakého dôvodu som pred tým chránená. Som pozorovateľ, nie súčasť deja. Pri tvorbe svojich príbehov som scenárista, nie herec. Občas mi je to ľúto, ale väčšinou by som sa s hercami nevymenila ani za nič na svete. 

Zablahoželajte mi k môjmu prvému výtvoru napísanému podľa reality.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Písať pravdu striebro, vymýšľať si zlato… alebo naopak???

  • Tak blahoželám. 😉

  • Pripomenula si mi moje prvé diela, ktoré som písala ešte ako trinásťročná (to čo bolo predtým sa nedá opísať inak, ako somariny bez hlavy a päty). Vášnivé, hlboké lásky, ktoré sa zakaždým končili tragicky…x)) To boli prvé nápady, ktoré som ťahala odkiaľsi z ničoho. Potom to pokračovalo trochu realistickejšími románmi, ktoré sa však ani náhodou neodohrávali na Slovensku, tak ako si spomínala ty.xD New York, Londýn, Paríž, dokonca Tokio…xDD miesta, na ktorých som v živote nebola a opis ktorých som si vážne „vycucala z prsta“.

    Čo tým chcem povedať – tvoj príspevok sa mi fakt páčil, dokonca som sa v ňom našla a nesúhlasím iba s jedinou časťou…alebo aj súhlasím. Vraj dievčenské romány majú pomáhať riešiť problémy – vo mne vyvolali akurát tak predstavu, že ak do pätnástich nebudem mať chalana, patrím akurát tak na smetisko. xDD A dosť dlho som sa tej predstavy držala…približne do tých pätnástich. xPP

    Inak gratulujem k vydarenému príspevku, prípadne aj poznaniu.

    Ach, a ešte jedno – v živote sa predsa dejú zaujímavé veci, len treba pozorne sledovať…A ak nie, stále sa dá napísať kniha deptanom človekovi, ktorý je zúfalý z toho, že sa v jeho živote nič nedeje….ehm…xPPPPPP

  • …tak predsa len nie som sama. Ja som tiež začínala s písaním v trinástich, ale boli to príbehy o vlkoch a napodiv som spočiatku vedela, skadiaľ na ne beriem inšpiráciu: Z Londona.:-) To len potom pri tých ďalších som nikdy nevedela prísť na to, skadiaľ na ne chodím.:-)

    Opisy vzdialených miest formou cucania z prsta dôverne poznám.:-D Pravda, väčšinou sa snažím naštudovať si toho čo najviac o mieste/jave, o ktorom píšem, ale všetko, čo potrebujem, sa proste zistiť nedá… a vtedy príde na rad fantázia.

    Keby som sa aj ja mala po vzore dievčenských románov trápiť, že nemám chalana, tak by som už najskôr bola pod zemou.:-D Lebo ja som chalana nielenže nemala do pätnástich, ale ani doteraz a to mám o necelý týždeň už 22. Aj preto mi tie dievčenské romány pripadali strááášne odveci. Základom je nebrať nič vážne… zvlášť keď vieme, že realita je iná.;-)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button