Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

1. Legenda

Začalo sa to, ako inak, stvorením dobra a zla, svetla a tmy, mora a zeme a tak ďalej a tak ďalej. More a zem mal podľa legendy na svedomí Renut, najmladší z troch bratov, ktorým vyššia moc skrátka padla do vienka a tým to haslo. Odnasar vládol svetlu, tme a všetkým činom a činiteľom s tým spoločnými, no a Omet, najstarší, najkrutejší, najunudenejší a tým pádom aj najprefíkanejší z nich, bránil zlo pred dobrom, dobro pred zlom a zase naopak, snáď aby sa medzi ľuďmi rodili aj tvrdošijné a ctibažné nátury, lebo inak neviem vysvetliť, aký má zmysel brániť zlo pred dobrom.

Jedno je však isté a to to, že Omet mal spomedzi bratov najväčšiu moc a nepreženiem, keď poviem, že bol aj pomätený. Možno to mal od mlada a možno ho zradila vlastná ctibažná povaha, ktorú sa tak urputne snažil odtlačiť aj v ľuďoch – nik presne nevie a myslím, že ani Omet v tom všetkom až do jednej udalosti sám nemal jasno…

Zo svojich najvernejších ľudských sluhov si urobil vlastné, právoplatné podobizne zla a dal im moc, aj námet k tomu, aby sa ľudstvo zase raz malo za čím hnať – aby sa mohlo hnať za slávou a uznaním.

Víla Ardona bola celkom obyčajným dievčaťom z kmeňa Pormorov. Podmori sú ľudia so zvláštnou mocou, ovládanou akousi ich prirodzenou túžbou žiť v mori a tak si na podmorských chrbtoch, v priekopách, šelfoch a kadekde inde, skrátka kdekoľvek pod morom vytvárajú svoje atmosférické bubliny. Bubliny sa rozrastajú pomaly a taká flóra a fauna v nich sa tvorí trikrát dlhšie, než na zemi, z toho teda usudzujem, že Podmori sú skutočne prastarý národ, možno prastarší než samotné božstvá.
Takže víla Ardona, dovtedy len nič netušiace ctibažné dievča dýchalo ostatným prastarým podmorským kmeňom vzduch a dýchalo ešte aj všelijakou zlobou a inými ľudskými vlastnosťami, ktoré by už mal niekto raz a navždy vytlačiť z tej človečej podstaty, nie to ich ešte umocňovať!


Azda práve pre tieto podstaty si v nej Omet našiel zaľúbenie. Uniesol ju (bez jej väčšieho okolkovania) na svoj ostrov Akirfa v nezmapovanom oceáne a zmenšil ju do podoby vznešenej víly, ktorú neskôr ľsťou na dlhé veky zavrel do skrinky z čierneho krištáľu, čo bol nepreniknuteľný, čarovný materiál, čierny ako smola. Cezeň sa však pomedzi strieborné fresky a tú ebenovo-tmavú čiernotu dalo presne rozoznať Ardonine spiace telíčko vílích rozmerov. Od skrinky si potom samopašne vyčaroval kľúč, taktiež z čierneho krištáľu, zavesený na striebornej retiazke a neustále ho nosil na krku.

Lenže Omet nebol spokojný. Stále ho čosi ťažilo; iba sa špacíroval z jedného konca jaskyne na druhý a zase späť, obliehal Ardoninu skrinku na vysokom ľadovom podstavci ako zúriaci lev a hľadal chybu. A hľadal a hľadal, hľadal a dumal, až kým sa toto jeho osobné rozpoloženie nevtlačilo do samotného jadra krištáľového kľúča, sťa nejaká materská vada.

Vtom ho náhle osvietilo! Áno! Musí kľúč predsa poslať na svet, aby ľudia mali aspoň stopu, po ktorej by sa mohli za tou ctibažnou márnosťou toľko hnať. Ibaže kľúč bol zúfalé bremeno, nehodné cogito ergo sum… Na jeho správu potreboval Omet služobníka – len ľudský, duševný, bezmyšlienkovitý artefakt, ktorý by tiahu jeho hĺbania dokázal strážiť tak dlho, ako bude Ardona so svojím tajomstvom (s akým tajomstvom nebolo známe ešte ani Ometovi) zavretá v skinke.

Vybral si teda starca Watoriána, chýrneho kľúčiara z krajiny Nezarm, čo sa k nemu zbiehalo národa spod mora, z pobrežia i z vnútrozemia, aby si dali u neho vyrobiť kľúče všetkých tvarov a ornamentov. Tak Ometov kľúč opradený legendou o bájnom ostrove Akirfa a skrinke spiacej víly zmámil mnohých na bezútešné hľadanie; či rytierov, kráľov alebo sedliakov, každého z nich postupne obral o rozum ešte skôr, než stihli opustiť Nezarm a vydať sa na oceán, čomu sa Omet neskutočne zubil a škodoradostil spoza svojej sklenenej gule, odkiaľ sledoval zem…

…až kým sa neobjavilo dvanásť bratov, jednoduchých roľníkov. Bratia spojili sily a v snahe dokázať svetu, že sláva, za ktorou sa ľudia tak ženú je len podvrh vyššej moci, celú cestu až na Ometov ostrov zaznamenávali do denníka. To pre pána temna predstavovalo obrovskú hrozbu a doteraz celá tá nezmyselná aféra s Ardonou a Watoriánom konečne dostala zmysel; Omet dosiahol čo chcel – nepoznané, čo sa blyští.

Všetkých dvanástich bratov dal nekompromisne zavraždiť a ich denník prikázal zhltnúť tomu najpodradnejšiemu tvorovi – škriatkovi Čelomotovi.

Zanechal len nedopovedané posolstvo, že slávnym sa stane ten, kto unesie bremeno Watoriánovho kľúča, nájde ostrov Akirfa a s ním aj skrinku víly Ardony priamo v Ometovom paláci a uhádne jej šifru, ktorá ho potom ďalej dovedie až k Čelomotovi. Ten oný heroický dobrovoľník mu na to jednoducho rozpára brucho a svet sa môže dozvedieť celú pravdu.

Od počiatku vekov sa v Nezarme z generácie na generáciu šepkajú legendy o stvorení sveta. Toto je jedna z nich, avšak ľudstvo pozná len jej posledný odsek. Ten, v ktorom sa hovorí o útrapách, hrdinstve a sláve…

Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to 1. Legenda

  • Na podnet tuto kolegyne Dajly som oprášila takú strašne strašne strašne starú vec 😀 a trochu som ju upravila :D:D:D:D uvidíme, či sa mi bude chcieť ju prepisovať 😉 ale len tak zo srandy, na margo toho, že aj ja mám fantáziu 😀 kedysi som sa venovala inak výlučne fantasmagóriám :D:D:D:D

  • Náhodou je to dobré a skutočne to pripomína legendy rôznych národov o stvorení sveta – to sú niekedy také fantasmagórie, že (možno) skutočný vznik sveta, Veľký tresk voči nim vyzerá ako nezáživná suchárina aj so všetkými prapodivnými javmi, ktoré doň vedci vložili, aby im to sedelo s pozorovaniami…

    Len ma trochu rezalo v čoiach slovo „ctibažná“, to bude asi nejaký novotvar.:-)

    Prečo zatracovať svoje staré práce? Mladosť pri tvorení v žiadnom prípade nie je zárukou nezrelosti a naivity, ale naopak, môže pomôcť dosiahnuť tak silné prežívanie, že sa mu už v staršom veku nič nevyrovná.

  • Ctibažná? 😀 prečo rezalo v očiach? Ako som to prepisovala, črtal sa mi pred očami celý nový ironický nádych príbehu 😀 uvidíme, čo z toho vznikne. ešte čosi vyvesím 🙂

    No a čo sa týka starých diel. Ja som minule premýšľala nad tým, že fantasy by mali písať deti. Skutočne to, ako som v celom príbehu dokázala kombinovať všeliaké príšery a čo ja viem čo ešte, to by som už teraz nedokázala… 🙂

  • Myslím, že to nemusíš upravovať, mne sa to páči také, aké to je. Je to dobrá legenda o možnom vzniku sveta.

    Budeš písať aj viac takých legiend? Nadpis totiž je 1. Legenda, čo môže znamenať prvá legenda alebo aj 1. kapitola s názvom legenda, tak preto. Pokračovanie by bolo fajn. 😉

  •  

     Kde si toto vyhrabala :D:D:D:D
    Hej, no ono… mala to byť 1. Kapitola ale nebude. Mám čo robiť s Amandou. A inak je to vec, ktorú som napísala už v 13tich (ale neľakaj sa, nebola som taká dobrá :D:D:D) a teraz som to len upravila… Zaujímavé, akú som mala fantáziu, keď som bola mladšia  teraz by som už nič také zo seba nevypotila, fakt.

     

     

     

     

     

  • Určite si bola lepšia než ja, to ti poviem rovno. 😀

    Možno ako človek starne, tak fantáziu postupne stráca… teda, ja neviem, keď som bola menšia, ledva som ju používala.

    Ale aj tak nemením názor 😉

     

  • Spisovatelia nie sú dobrí a zlí, každému sa páči niečo iné 🙂 a ja už neviem ako som písala keď som mala toľko čo ty… nejak… nejako :D:D:D neviem 🙂 nikto to vtedy nečítal 😀 iba moja nevlastná sestra a tej sa páčilo všetko 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button