Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

The Seeker – 1. kapitola – Pátračka

SPOILER! Kto nečítal The Host (Hostiteľ) a nechce si pokaziť zážitok, nech radšej nečíta! 🙂

Ležala som na zemi a premýšľala som aké by to bolo, keby som tu zomrela. Už by som nikdy neotvorila oči žiadneho tvora, alebo by som nikdy nepočula, ale je isté, že by som sa už nikdy nenadýchla.
V mojom okolí stálo približne desať ľudí. Tri ženy a sedem mužov. Nevšímala som si ich však, premýšľala som nad svojím doterajším životom.
Toto bola moja tretia planéta. Žila som už na nej svoj druhý život. V oboch životoch som sa stala pátračkou, ktorá lovili ľudské bytosti. A nakoniec sa stanem aj ich obeťou. Tak, ako sa v minulosti stávali oni mojimi obeťami.
Stisla som silno oči a rozhodla som sa premýšľať nad niečím iným. Mojou prvou planétou bol Ohňový svet. Milovala som to tam, napriek všetkému, ale musela som odísť. Bolo to tam príliš nebezpečné. Na druhej planéte ma museli vybrať z môjho hostiteľa, kvôli jednému incidentu a viac som tam žiť nechcela. Krásne ľadové mestá ma nedonútili ostať tam. Hmlová planéta. Nádherná a nebezpečná.
„Čo s ňou spravíme? Je to pátračka,“ povedal jeden z mužov.
„Neviem Sven, ozaj neviem,“ ozvala sa tentoraz nejaká žena.
Ruky som si pritisla na uši, nechcela som počúvať ich hlasy a už vôbec som nechcela vedieť ako sa volajú. Prvýkrát v živote, som sa nesmierne bála ľudí. Za prvý život a za časť toho druhého, som nikdy nepocítila taký strach.
„Nemáme čo stratiť či áno? Zabime ju. Aj tak je nám na nič, nič neprezradí…“
Následne som začula, ako niekto natiahol kohútik na zbrani. Nebolo už nič, iba černota.

1. kapitola – Pátračka

Natiahla som sa na posteli a zazrela som na hodinky, ktoré neznesiteľne rinčali. Tento ľudský výtvor, bol nesmierna hlúposť. Zhodila som ho na zem a na hlavu som si pritisla vankúš. Zvyky mojej novej hostiteľky, boli celkovo praktické, aj keď ako Duša, by som sa im mala vyhýbať.
Zazívala som a rýchlo som sa posadila. „Príroda volá,“ zamrmrala som si popod nos a pohla som sa do kúpeľne. Po rannej očiste som sa zahľadela do zrkadla na moju novú tvár. Oproti tej minulej, bola táto o mnoho krajšia. Tmavé, priam čierne oči, v ktorých žiarila iskra, ktorá mohla hocikedy vzplanúť v plameň. Dlhé čierne vlasy. Nádherne sa leskli a boli neobvykle husté. Bola vysoká a štíhla.
Zasmiala som sa. Moja bývala hostiteľka mala sotva meter šesťdesiat, dlhé ryšavé vlasy a zelené oči. Bola veľmi pekná, ale oproti mojej novej hostiteľke…
Táto hostiteľka sa volala Miranda Edigayová a mala devätnásť rokov. Pousmiala som sa. Jej meno som si nenechala. Prijala som svoje staré meno z Ohňového sveta. Ohnivé kvety. Aké poetické, pomyslela som si.
Zahľadela som sa na hodinky. „Ach jaj, šup do práce.“
Tak ako v predchádzajúcom živote, aj teraz som sa ujala úlohy pátračky a urobila som nesmierne dobre. Túto prácu som milovala. A dnes mi majú prideliť dvadsaťjeden ročnú mladú ženu. Jej hostiteľka možno niečo vie.
Povzdychla som si. Aká som len bola sklamaná, keď som zistila, že moja hostiteľka nič nevie. Bola poslednou zo svojej bandy, čo bolo pre mňa, ako Pátračku, zlé znamenie. Ľudí bolo čoraz menej a deti Duší na Zemi… ich rodičia odmietali povoliť implantáciu, začo som bola nesmierne naštvaná. Ľudia nemajú právo na život.
Nasadla som do auta. Mala som po nálade. Ja si ju dokážem vážne rýchlo skaziť.
Po ulici prechádzal starý pán so psom. Usmiala som sa na neho a zamávala som mu. Úsmev i zamávanie mi opätoval. Zamával mi dosť kŕčovito, ale nevšímala som si to. Duše predsa nie sú podozrievavé.
„Ale Pátrači áno,“ podotkla som sucho sama pre seba a naštartovala som. Vydala som sa po obvyklej ceste. Zastavila som sa v malom obchode.
„Ohnivé kvety? Si to ty?“ zakričala smerom ku mne malá blondína.
„Tvár vytesaná v ľade!“ zhíkla som. Rozbehla som sa ku nej a tuho som ju objala. Boli sme najlepšie priateľky. Spojilo nás puto našich bývalých hostiteliek a boli sme nesmierne vďačné zato všetko.
„Vyzeráš úžasne,“ zaspievala mi do ucha Tvár. „Vyzeráš však úplne inak. Sama si si vyberala hostiteľku, či sa toho podujali iný Pátrači?“
Pokrčila som ramenami. „Viac menej to bolo tak, že to bolo fifty-fifty. Dali mi na výber zo štyroch žien. Jednu mi teraz pridelia, neviem koho do nej vložili a ani ma to nezaujíma. Počula som však, že si ponechala…“
„Kvety! Prosím ťa hovor k veci! Prečo túto a nie inú?“
Zasmiala som sa. Mohla som čakať, že Tvár vytesaná v ľade, mi nedovolí aby som odbočila od témy. Ale sama som nevedela prečo je tomu tak, ako tomu bolo.
„Tvár, vieš… ja sama neviem. Bolo tam aj jedno pätnásť ročné dievča, ktoré malo ryšavé vlasy a zelené oči. Vzrastovo bola maličká. Podobala sa na moju bývalú hostiteľku, ale proste… nebola by som to ja. Výzor Mirandy Edygayovej ma však upútal omnoho viac. Asi preto som si ju vybrala.“
Tvár vytesaná v ľade sa zamračila, ale nakoniec chápavo kývla hlavou. „Chápem ťa Ohnivé kvety, ale niekedy je to zložité, ťažké pochopiť. Niektoré Duše si vyberajú podobných hostiteľov, iné sú za niečo iné, niečo čo sa vymyká ich predstavám. Ja som si vybrala, ako máš možnosť vidieť, hostiteľku podobnú mojej predchádzajúcej.“
Prikývla som. „Preto som ťa tak ľahko spoznala Tvár vytesaná v ľade! Poslali ti moju novú tvár?“
„Áno, poslali mi fotku, pretože vedeli, že sme si blízke. Je však smutné, že rodina mojej hostiteľky je mŕtva. Všetci zomreli.“ Zavzlykala.
Povzbudzujúco som sa na ňu usmiala a objala ju okolo pliec. „Čo si ideš kúpiť?“ opýtala som sa jej, aby som zmenila sled jej myšlienok. Usmiala sa na mňa.
„Nejaké čokoládové tyčinky a chipsy. Zlozvyk mojej milovanej hostiteľky. A tuším ešte šišky, čokoládové.“ Začala sa smiať. „Ty?“
„Diétne tyčinky, bez tukové chipsy a bezlepkové šišky. Síce neverím, že také niečo existuje…“
Tvár sa rozosmiala na celé kolo a mala som pocit, že spadne na všetky štyri. „Ty vieš človeka potešiť Ohnivé kvety.“
„Ale čo naozaj?“ dostala zo seba pomedzi výbuchy smiechu. Pokrčila som ramenami. „Nejaké celozrnné pečivo, parenicu, maslo, zeleninu, exotické ovocie a mliečnu čokoládu,“ vymenovala som všetko, čo som mala kúpiť. „Ah, ešte čokoládovú a citrónovú zmrzlinu. Taktiež hriech mojej hostiteľky.“
Moja spoločníčka pokyvkávala súhlasne hlavou a na tvári jej stále ihral úsmev. „Fajn, ja už musím ísť. Keďže som Liečiteľka, svet sa bezo mňa nezaobíde aj napriek tomu, že násilia tu takmer niet. Niekedy si dáme rande. Zatiaľ sa maj,“ žmurkla na mňa a zamierila ku milej predavačke.
„Maj sa Tvár vytesaná v ľade,“ zakričala som napochytre za ňou.
Ja som sa vydala smerom k ovociu a zhlboka som sa nadýchla vône pomarančov. Zastavila som sa pri nich a bezmyšlienkovite som ich hádzala do sáčkov.
Od regálu so sladkým ma pozoroval mladý muž. Zodvihla som hlavu a usmiala som sa naňho. Rýchlo sa narovnal, zamračil sa a rýchlo do svojho košíka naukladal niekoľko škatúľ so sladkým. Prekvapene som sa na neho dívala.
Nakoniec som len pokrčila ramenami a pustila som sa do balenia citrónov. O nedlho som mala všetko v aute a mohla som sa vydať do práce.

„Slečna, prosím vás, ukľudnite sa. Nemá to význam,“ tíšila som svoju novú zverenkyňu, ale keďže som nebola Utešovateľkou, nešlo mi to veľmi dobre.
„Prosím vás, Ohnivé kvety, dajte mi pokoj! Ozaj nič neviem!“
Povzdychla som si. „Nemohli by sme si potykať prosím vás?“
Slabo prikývla a podala mi ruku. „Anggie.“
„Kvety,“ potriasla som jej rukou. „Musíš niečo vedieť Anggie.“
Tuho stisla oči. „Kvety, nebuď ako každá Pátračka prosím ťa,“ šepla. „Či Pátrač. Prosím ťa. Vždy sa zo mňa snažili niečo vymámiť. V mojom prvom, druhom a ako vidím i v treťom živote.“
Nadvihla som prekvapene obočie. Už tretí život na tejto planéte. Pozoruhodné, pomyslela som si.
„Anggie, ja ťa chápem, ale je tu jeden detail – som Pátračka a iné mi neostáva. Žiješ tu už svoj tretí život, takže sa ti očividne planéta páči a nechceš z nej odísť. Tak prečo mi prosím ťa nechceš povedať, čo tvoja hostiteľka vie?“
Pokrútila hlavou a zamračila sa. „Ja, aj keď som Duša, nikdy som neudávala. Pracovala som ako Utešovateľka a ak ti nevadí, tak podotknem, z teba by Utešovateľka nebola veľmi dobrá. Prepáč.“
Prekrútila som očami. Pozrela sa na mňa so zvláštnym leskom v očiach.
„Jedna moja kamarátka mi vravela o jednej Duši. O Duši, ktorá sa vzdala života s ostatnými Dušami. V hlave počula svoju hostiteľku, ktorá sa odmietla vzdať. Zamilovala sa do muža, ktorého ona milovala. Išla za ním, šla by za ním až na koniec sveta. Mala i brata, ktorého už milovali obe. Išli, išli, išli… išli púšťou a pomaly umierali. Zachránili ich však ľudia, chápeš to Kvety? Ľudia! Vzali ju medzi seba a ten muž, Dušu nenávidel, zato, že mu vzala jeho lásku. Nevedel, že je niekde tam…“
„Ako to súvisí s naším problémom?“ opýtala som sa podráždene.
„Ohnivé kvety, vypočuj si ten príbeh dokonca.“
Neochotne som prikývla.
„V jaskyni, v ktorej žili, žil jeden muž, ktorý sa do nej zamiloval. Nie, nie do hostiteľky, ale do Duše. Hostiteľka však odmietala dovoliť ich zblíženie sa, keďže milovala niekoho iného. Duša sa aj napriek svojej láske rozhodla vzdať svojho života, umrieť pre svoju hostiteľku a jej lásku. Jej láska, ten muž, ktorý si ju nakoniec obľúbil, ten, ktorý miloval jej hostiteľku, donútil ich doktora implantovať ju do iného tela, ktoré vzali inej Duši. Duša bola nahnevaná, túžila umrieť. Tvrdila, že Duše urobili obrovskú chybu, že osídlili túto krajinu, planétu. Ale nakoniec žila. Žila tak, ako túžila. S ľuďmi.“
Odfrkla som si. „Nehľadali ju?“
Prikývla. „Hľadali, ale nakoniec sa vzdali. Len jediná, Pátračka jej pridelená sa odmietala vzdať. Ľudia ju chceli zabiť, chceli ju nechať zomrieť, ale napriek tomu ju nechali žiť. Ona ju nechala žiť. Jej hostiteľku, ktorá jej kričala v hlave, odmietala sa vzdať. Dušu poslala na inú planétu a…“
„Nenachádzam spojitosť!“ vykríkla som. „Prestaň už prosím ťa s tými hlúposťami…“
„Chcela som ti len ukázať, že aj ľudia majú právo žiť, ale len veľmi málo Duší to vidí. Áno, planéta je v lepších rukách, ale mi z ľudí robíme ešte väčších netvorov…“
„Mohla si ísť na inú planétu. Nikto ťa tu nedržal.“
Usmiala sa. „Nie, nedržali ma tu. Je to pravda. Ale, ja som si to stihla uvedomiť na konci druhého života, keď som umierala. Išli ma implantovať do iného tela, do tela, v ktorom som teraz. Nevedela som ani hovoriť, ukázala som len na telo, ktoré som chcela, ale tesne pred implantáciou… Na ten príbeh… spomenula som si naň! A vtedy mi docvaklo. Síce sú ľudia netvormi, ale táto planéta patrí im. Takisto ako ostatné planéty ich obyvateľom…“
„A čo my?!“ vykríkla som opäť. „My, Duše, nemáme hádam právo na život? Vieš, že potrebujeme hostiteľa, bez neho neprežijeme dlho. Len na prameni a aj to len určitý čas. Vieš to.“
Prikývla. „Viem a súhlasím s hosťovaním, ale nie úplným ovládnutím.“ Nato vstala a usmiala sa na mňa. „Si Pátračka, ale napriek všetkému Duša. Pre mňa je toto posledný život vôbec a chcem si ho užiť, nechcem naháňať ľudí, nechcem utešovať iné Duše. Chcem žiť. Ľudia majú krátky život a preto si ho chcem vychutnať ako sa len dá. Pátračka Ohnivé kvety, sľúb mi jedno.“
Pozrela som sa jej do očí.
„Nájdi si niekoho s kým chceš žiť, neži iba pre lov na ľudí. Sľúb mi to.“
Pokrútila som slabo hlavou. „To nemôžem Anggie. Ľudia nemajú právo na život.“
„Chápem ťa,“ usmiala sa ešte viac. „Zbohom Ohnivé kvety, napriek všetkému som rada, že som ťa spoznala. Ale dúfam, že nebude možnosť aby som ťa stretla.“
„Nápodobne, až na poslednú vec.“
Anggie sa zamračila. „Kľudne ma prenasleduj, ale nepodarí sa ti dostihnúť ma. Zbohom Ohnivé kvety.“
„Dovidenia Anggie.“

Komentáre

6 Responses to The Seeker – 1. kapitola – Pátračka

  • Fajne.
    Perfektne napísané.
    Vidí sa mi, že originalitu pomaly prestanem hodnotiť, ale začnem tým, čo je podstatné. 🙂

    Máš slušný štýl, taký základ sa len tak nevidí, len to chce popracovať, teda veľa písať, ale dvakrát toľko čítať. 🙂

    Myslím, že máš na to aby z teba v dohľadnej dobe čosi bolo.
    Ale vsadil by som u teba na nejaké osobnejšie motívy. Pohraj sa s témami a nápadmi, kým čosi ďalšie napíšeš.

    PS: Mám otázku, máš za sebou nejaké súťaže, zborníky, alebo dačo takô? 😀

  • Pekne píšeš. Teším sa na pokračovanie 😀

  • Ďakujem 🙂 A… je aj osobnejší motív, ale s jeho zverejnením chcem počkať. Nie je to ani zďaleka hotové 🙂

     

    P.S.: Pár súťaží 🙂 Poslala som niečo Eve Urbaníkovej, zatiaľ si to ešte neprečítala, ale povedala, že povie svoj názor. A ešte jedna spisovateľka a potom… si nepamätám 🙂 Ale v poslednej dobe, sa zapájam hlavne do súťaží 🙂

  • Ďakujem 🙂

  • prekvapivo dobré, musím povedať. Dokonca by som to takmer prirovnala k skutočnému Hostiteľovi. Ale zase z dvoch-troch strán sa to ťažko určí. Každopádne dúfam, že sa to udrží na tejto, dosť vysokej, úrovni.

    Až na konci mi to pokazili dve veci: slovo „nápodobne“ a „kľudne“. Zamenila by som ich za iné, tie dve sa mi tam nehodia. Ale to je len môj skromný názor. x)

    A ten spoiler by si možno mohla dať na začiatok, lebo ja som si ho všimla až keď som to dočítala a to už veľmi veľa platné nebolo…xDD

  • Tak na tie dve slovká sa pozriem 🙂 A nahradím ich 🙂 Som rada, že sa ti to páči a hádam sa budú páčiť aj ďalšie kapitoly 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button