Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Jeden z tridsiatich piatich

 

Vraj či existuje priateľstvo medzi mužom a ženou. Otrepaná otázka. Mala som kamaráta. Býval päť ulíc od našej. Spoznali sme sa, keď som mala 14 rokov. Občas rozmýšľam o tom, či by sme si kamarátstvo pokazili ľúbostnými pokusmi, keby sme vyzerali inak.

Mala som na sebe bratove čierne tričko s lebkami a s nápisom Biohazard, čierne rifle a čierne tenisky. Stála som pred výkladom s cédéčkami a hypnotizovala som príliš drahé CD Offspringu. Filip sa pri mne zastavil a spýtal sa: „Ty počúvaš Biohazard? Nevyzeráš!" Odvtedy sme boli priateľmi. Bol rovnako vysoký ako ja, no pôsobil nižšie. Mal pokrivenú chrbticu a hrbil sa. Bol veľmi chudý. Ako keby nemal žiadne mäso, len kosti, poskakujúce pod bielou, takmer albínskou kožou. Svetlé vlasy a vodnaté modré oči. Úplný opak môjho vysnívaného tmavého hnedookého chlapca. Mne bolo od prvej chvíle jasné, že fyzická príťažlivosť v tomto prípade nehrozí.

Ten prvý deň sme sa pred výkladom rozprávali tri hodiny. Sedeli sme na obrubníku a chrlili sme zo seba názvy skupín a hudobné žánre, ktoré počúvame. Bola som nadšená. Taká neuveriteľná zhoda. Cítila som, že za ním trochu pokrivkávam v znalostiach o jednotlivých spevákoch, no bola som odhodlaná dohnať to.

„A kto zo skupiny Metallica je podľa teba najlepší?" spýtal sa. „No Lars," odpovedala som okamžite a predstavila som si obrázok spoteného bubeníka s lietajúcimi vlasmi, ktorý som mala nalepený nad posteľou. „Ja mám rád Kirka," povedal on a ani netušil, že Lars u mňa boduje najmä preto, že sa mi páči. „A teraz úplne najlepšia skupina pre teba je kto?" čakal na odpoveď a ja som bez mihnutia oka povedala „Dog eat dog, brat mi sľúbil k narodkám ich tričko." „Dog eat dog?" zatiahol sklamane, „čakal som minimálne Sepulturu." „Nie, Sepultura je na mňa už príliš tvrdá. Mne stačí taký „ľahký" hard core." Lovila som v pamäti všetky mená spevákov, o ktorých som čítala a všetky CD, ktoré som kedy počúvala.

Tak vyzerala veľká časť všetkých rozhovorov, ktoré sme kedy viedli. On mal rád to, čím som žila ja, ja som netrpezlivo čakala na novinky, ktoré prinesie. Zaviedol ma do knižnice, v ktorej bolo oddelenie čisto pre metalových fanúšikov a ja som sa tam cítila ako v raji. Počúvali sme staré nahrávky Helloweenu a znalecky sme hodnotili ich kvalitu. Boli sme vo veku, keď sme nutne potrebovali mať nejaké vzory, patriť k nejakému štýlu. My sme chceli patriť k rockerom a to nás spojilo. Neskôr sme zistili, že to nie je jediná vec, o ktorej sa dokážeme rozprávať. Chodievali sme spolu na hot dog, filozofovali sme o bezvýznamných témach, nadávali sme na učiteľov a spolužiakov. Vedeli sme o sebe veľmi veľa, o svojich pocitoch, zážitkoch. On mi rysoval do školy výkresy a ja som mu písala slohy. 

Na našom priateľstve bolo najlepšie to, že sme navzájom neprejavovali pochopenie, aj keď sme ho mali. Keď prišiel s tým, že ho čaká písomka z angličtiny, na ktorú nie je pripravený, spýtala som sa ho, či to bude jeho prvá päťka v tomto polroku. Keď sa sťažoval na to, že mu otec každý večer nadáva do neschopného debila, ja som mu povedala, že horšie bude, keď mu prestane dávať peniaze na obedy.

Raz ma pozval domov, že mi zahrá niečo na gitare. Zľakla som sa, či to nemá byť pokus o bližšie zblíženie, no bolo mi trápne odmietnuť to. Prišli sme k nemu a on ma zaviedol do svojej izby. Cítila som sa neisto. Sadla som si na posteľ a čakala som to najhoršie. V duchu som si pripravovala čo najjemnejšie odmietnutie a ľutovala som, že tým zrejme skončí naše kamarátstvo. Bol zrazu taký iný. Pustil ma prvú do dverí, nalial mi malinovku. Chytil do rúk gitaru a citlivo začal hrať najznámejší slaďák od Metallicy. Po dvadsiatich sekundách prestal, zhrozene na mňa pozrel a vykríkol: „Do riti, ja som si zabudol kúpiť električenku! Matka ma zabije! Za desať minút zatvárajú! Makaj! Musíme to stihnúť!" Utekali sme krížom cez park a celú cestu sme sa rehotali ako kone. Bola som šťastná, že som sa mýlila. To bolo asi jediný krát, keď som ďakovala všetkým svätým za to, že som nezažila romantické vyznanie lásky.

Po dvoch rokoch nášho kamarátstva mi raz Filip povedal, že je zaľúbený do spolužiačky, no nemá u nej šancu. Chápala som to. Bolo mi ho ľúto. On jej povedal, že ju ľúbi a ona sa mu vysmiala. „To je realita," okopával nervózne obrovský kameň v parku, „vyzerám ako postihnutý, mám hnusný ksicht, prachy nemám, prečo by ma mala chcieť?" „Pozri na mňa," snažila som sa ho upokojiť. „Pozri na môj nos. Myslíš, že ja si s týmto zobákom len tak niekoho nájdem?" Zadíval sa na moju tvár a povedal: „Máš pravdu, tvoj nos je fakt desný." Nečakala som až takú úprimnosť, no začali sme sa smiať. A prestala som ho ľutovať. O dva dni som začala chodiť s Martinom.

Naša láska bola skutočná, od začiatku som jej verila a úplne ma pohltila. Zmenili sa mi priority. Už som nemala čas chodiť počúvať hudbu do knižnice. A ani ma až toľko nezaujímala. Každú voľnú chvíľu som trávila s Martinom a mala som pocit, že je to tak v poriadku. Zrazu on bol tým smerom, ktorým som sa chcela uberať. Martin s Filipom sa poznali z videnia, no vytvoriť z nás trojicu sa nedalo. Zdalo sa mi, že na seba navzájom žiarlia. Martin nemal námietky, keď som chcela ísť von s Filipom. Filip mi lásku prial. A predsa som si musela vybrať. Vyhral Martin na plnej čiare. S Filipom som sa občas stretávala, no pomaly som strácala prehľad o hudobných novinkách. On mi vytrvalo nosil CD s čoraz tvrdšou hudbou a ja som myslela na slaďák, pri ktorom mi Martin prvý raz rozopol podprsenku.

Po dvoch rokoch sme sa s Martinom odsťahovali do iného mesta. S Filipom sme si občas napísali SMS, raz prišiel za mnou do práce. Vtedy urobil posledný pokus pustiť mi nejaké CD. Bolo to príšerné a ja som mu to povedala. Smutne na mňa pozrel a znechutene pokrútil hlavou. To čo nás voľakedy spájalo bolo pre mňa už úplne nepodstatné. Rozprával mi zážitky z rockových koncertov, ako s kamarátom fajčia marišku a ja som mu povedala, že ma to nezaujíma. Nemohol uveriť, že som to nikdy nevyskúšala.

„Mňa sa toto netýka," povedala som mu. „Nikdy v živote nedokážem ospravedlniť žiadnu drogu."

„Ale veď to nie je droga," smial sa mi do očí. „Si ako malé decko."

„Opakujem ti, že mňa sa to netýka." Cítila som sa nepríjemne, už som mu nerozumela. Keď odišiel, premýšľala som o tom, aká by som bola, keby som nestretla Martina. Kam by ma zaviedla moja snaha podobať sa rockovým ideálom?

Keď som sa vydávala, s Filipom sme sa nevideli 5 rokov. Poslala som mu oznámenie a po svadbe sme mali dlhý telefonát. Bola som rada, že sa ozval. Z pôrodnice som mu poslala SMS, že mám syna. Päť krát mi volal, no ja som nezdvihla. Bola som vyčerpaná, zmätená a plná zúfalstva z komplikácií po pôrode. Nemohla som s ním telefonovať. Nemala som na to náladu. Potrebovala som hovoriť s Martinom, s mamou, so sestrou. S Filipom nie. Chcela som sa mu ozvať neskôr, keď budem mať čas. On mi už nikdy nezavolal a ani ja jemu. A potom, po ďalších troch rokoch, som ho náhodou objavila na Facebooku. Pozorovala som jeho fotku, ako keby som z nej chcela zistiť, kým je dnes. Spomínala som na naše rozhovory, na dôveru, ktorú sme kedysi dávno k sebe mali. Na to, aké dôležité pre nás boli názory toho druhého a na to, ako to celé vlastne skončilo. Asi pol hodinu som váhala, či sa mu mám ozvať, alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim. Klávesnica znesie všetko. Požiadala som ho o priateľstvo a spýtala som sa ho, ako sa má. Odpísal, že to nie je nič moc, ale veď kedy to bolo dobré, nie? Odľahlo mi. Toto bol jeho normálny pesimisticko-ironický štýl, ktorý som mala na ňom rada. Potvrdil priateľstvo. Teraz je jedným z mojich 35 facebookových priateľov. Hodila som ho do jedného vreca s mojou rodinou, s kolegyňami, so susedkou, so spolužiačkou, ktorú som v škole nikdy nemala rada a nevidela som ju pätnásť rokov a s ľuďmi, s ktorými sme si navzájom potvrdili priateľstvo len preto, aby sme mali v kolonke „počet priateľov" vyššie číslo.

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Jeden z tridsiatich piatich

  • Kurnik!
    A práve vtedy vyhodíš, niečo čo sa mi tak zapáči. 😀
    No síce to bolo od stredu trochu nudnejšie, ale zaujalo ma to natoľko, že som to dočítal a neľutujem.
    Pekný príbeh, celkom slušne napísaný.
    Najviac sa mi páči tá rámcovosť, že to celé dostane význam až po poslednej vete.
    To je super. 🙂

    Múze zdar!

  • už mi bolo vytýkané, že to nie je poviedka a že som sa len vyrozprávala. Ale posledná veta je vraj na zamyslenie

  • Samozrejme, že existuje. Posledných päť rokov sa kamarátim takmer výlučne s chlapcami. Dá sa s nimi porozprávať oveľa lepšie ako s väčšinou dievčat.

  • velmi zaujimavy pribeh. este zaujimavejsi tou poslednou vetou…preco si si tam dala spoluziacku ktoru si nemala rada a nevidela patnast rokov? fakt len kvoli cislu…ccc…
    ale pribeh je to dobry, pacil sa mi, ale to asi vsetko co napises 🙂 no a co ak si sa len vyrozpravala? my sme ta predsa vypoculi 😉
    muze zdar!!!

  • s tým FB mám pocit, že ľudia naozaj lovia známych len kvôli číslu. No mňa konkrétne tá spolužiačka oslovila, že jé to je super, že budeme v kontakte a dúfam, že mi potvrdíš priateľstvo… Nie, že by sa ľudia nemenili, ale v tomto prípade to fakt nechápem, prečo sa ozvala, lebo nikdy nebolo o čom… S tebou komunikujem viac, než s ňou za 4 roky v jednej triede – ale šak to bola puberta asi

  • ja na fb ani nie som, hm…s tou pubertou je to mozno tak…no keby mne napisala ta "moja kamoska" typom ze je super budeme v kontakte tak ani netusim, o com by som s nou hovorila…ale mozno sa "ta tvoja" zmenila 🙂 a mozno si spravim aj ja fb a dam si ta medzi priatelov :o)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button