Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

redwoman69

AUTOR

redwoman69

Dobre vidíme iba srdcom … to hlavné je očiam neviditeľné

Dobre vidíme iba srdcom… to hlavné je očiam neviditeľné

Práve začínam písať a pozerám sa na jednu našu spoločnú fotku.
Mal si na nej asi tak šesť… sedíš za stolom a ja som v tvojom
tieni. Plačem, mám síce asi len pár mesiacov, ale možno už vtedy
som cítila, že ty si ten, s ktorým chcem zistiť, čo je to láska.
Nikdy som nejako neprikladala veľký význam minulosti, spoločným
zážitkom, detstvu… Myslela som si, že život sa začína až vtedy,
keď máš už viac než pár mesiacov. Nemohla som vedieť, že sa mýlim.
Ako tak pozorujem tú fotografiu mám pocit, že ten čiernobiely
obrázok skýva v sebe tajomstvo našej budúcnosti. Aj teraz je to tak
ako predtým, tiež sa mi tisnú slzy do očí, pretože tu pri mne nie si.
Myslela som, že to prebolí, že zabudnem v náručí niekoho iného. Bola
som si taká istá, ale teraz už nie som. Jeden okamih ti zmení celý
život. Nič už nie je ako predtým.
Od momentu ako vznikla tá naša asi prvá spoločná fotografia ubehlo už
pár rôčkou. Z malej upišťanej bábiky sa stala dospelá dvadsaťdvaročná
rebelka, ktorá nikdy nepotrebovala, aby jej niekto ukázal čo je to
"Mít rád…" V ten deň, keď sme sa opäť stretli, to bolo celé také zváštne.
Miesto, ľudia okolo a hlavne tá atmosféra nenaznačovali vôbec to, že
sa tu má niečo nové začať. Skôr naopak bol to práve ten deň, kedy sa niečo
končí. Áno niečo sa končilo, vlastne niečo zmyzlo a už nikdy to nepríde.
Niekto zmyzol, vytratil sa mi zo života a mňa to ešte stále bolí. Nie
jasné že o tom nehovorím, ja nie som tá, ktorá dáva najavo svoje pocity.
Bože, mám to ešte stále v sebe. Tú hroznú predstavu toho hrozne smutného
dňa. Možno je pravda, že keď niečo odíde, niečo musí prísť. A odišlo.
Práve som prišla o človeka, ktorý v mojom živote zohral tak dôležitú
rolu. Áno baby, bola si to ty. Ja viem, je neskoro, je príliš neskoro…
Už ti nikdy nepoviem, že ťa ľúbim, že viem, že som bola to "tvoje pyskaté
dievčatko", ktoré malo vždy posledné slovo a ústa sa jej nikdy nezavreli.
Nie je tomu inak ani teraz. Som stále tá istá, neviem po kom som, ale som to ja.
Slzy sa mi tisnú do očí, pretože som prišla o teba. Ja viem, posledné momenty
svojho života som bola s tebou. Tak veľmi som sa snažila sa pri tebe vždy
usmievať, aj keď som vedela, že sa náš spoločný čas kráti. Vždy som mala
úsmev na tvári. Nemohla som predsa dovoliť, aby si videla, ako sa bojím.
A bála som sa, veľmi som sa bála. Ako si tak bola tie posledné dni u nás,
začala som navštevovať jednu veštkyňu. Neviem ani prečo. Možno ma to tam
ťahalo, len až časom som zistila prečo. Ešte teraz si pamätám tie slová, keď
povedala, že ty sama nás už nechceš trápiť a chceš zomrieť. Myslím, že to
je to najhoršie, vidieť tých, ktorých miluješ, ako ich bolí to, že sú úplne
bezmocní. Jediné, čo je na tomto svete isté je smrť. Dni ubiehali a ty si
sa mi strácala. Bola si už zmierená s tým, že je koniec, ale ja nie. Nie som
a ani nikdy nebudem. Odišla si a mne sa zrútil svet, všetky istoty boli zrazu
preč. Nemohla som však plakať, nie musela som byť silná pre iných. Ty si odišla,
ale nás si tu nechala všetkých plných bolesti. Keď prišiel deň, v ktorý som sa
mala s tebou posledný krát rozlúčiť, bolo to ťažké. Pozbierala som všetky posledné
sily a baby som na seba hrdá. Som hrdá na to, ako som stála pri mužovi, ktorý ťa
po celý ten život miloval najviac na svete. Áno, som na seba neskutočne pyšná, že
 
som to bola práve ja, ktorá stála pri ňom v deň poslednej rozlúčky s tebou. 
Pamätám si všetko. Jeden moment však mám vrytý hlboko v srdci. Stojím tam a snažím
sa nevyroniť ani slzičku, v okamihu keď mi dochádzajú posledné sily, som ho uvidela.
Stál oproti mne a nejako z neho vyžarovala taká neskutočne silná aura, že som
nedokázala plakať. Bol tam. Nevedela som, kto to je a nejako mi ani nedochádzalo, že
stojí pri mojej tete. Áno, stál si pri babkinej sestre, tvojej mame a snažil si sa,
aby to tam zvládla. Boli sme si vtedy takí podobní. Ja som bola oporou mužovi, ktorý
s ňou prežil posledné roky života a ty žene, ktorá s ňou vyrastala. Keď si podišiel
bližšie a podal mi ruku na znak sústrasti, pomyslela som si, kto si. Mala som
mylnú predstavu, že si sesternicin priateľ, ale nebol si. Bol si moja rodina, moja
najbližšia rodina. Bol si chlapec z fotky. Ten, pre ktorého som plakala ako malá
a plačem aj dnes. Po pohrebe sme sa začali spolu rozprávať. Nejako sa aspoň na malú
chvíľu uvolnila tá atmosféra, ktorá panovala celým tým dňom. Ani ma v tom momente
nenapadlo, že si ten, ktorého mi vyveštila moja známa. Vravela, že stetnem niekoho,
že tam bude veľa ľudí…. stretla som… TEBA.
Je to asi paradox, nevideli sme sa roky a to si vravíme rodina. No nemohli sme za to,
deti nemôžu za chyby rodičov. Od toho dňa som našla niekoho, kto počúval to, čo hovorím,
vedel to, čo si myslím a chápal to, čo iný nie. Ubehlo pár dní a my dvaja sme začali
k sebe niečo cítiť. Popísať to, ako mi bolo, keď som zistila, že ťa mám rada, by bolo
asi bláznovstvo. Bolo to niečo ako keď Malý princ videl v debničke ovečku. Nik iný to
nemohol vidieť ani cítiť, ale on vedel, že tam je. Tak ako som ja vedela, že cítim
lásku,lásku k tebe. Pre ostatných to bolo nepochopiteľné, nesúdim ich. Veď dobre
vidíme iba srdcom. Možno by sa teraz patrilo napísať, že tá naša trvala večnosť.
Ako z románov, pri ktorých sa tak krásne plače. Ale netrvala. Zmyzla tak rýchlo,
ako sa objavila. Malo to tak zostať alebo si pre nás život spietal ďalšiu pavučinu,
do ktorej sme sa mali chytiť. Prišli dni plné sĺz, smútku, nostalgie za stratenou
láskou. Čas ubiehal a náš sľub, že budeme stále v kontakte, odvial prvý lentný teplý
vánok. Ani jeden z nás však netušil, že nás niečo zas spojí. Prišlo pár sklamaní,
pár strát, pár trpkých momentov a ja som vedela, že ak ma niekto dokáže pochopiť,
budeš to práve Ty. "Občas riskujem, keď viem, že sa nepopálim." Sú ti známe, tieto
slová. Sú tvoje, pamätám si ich veľmi presne. Zariskovala som, napísala som ti a ty
si ma nenechal samú. Obaja sme vedeli jedno, že sa potrebujeme. Konečne sme si
povedali to, čo nebolo povedané. Možno sme dospeli a chápali sme túto novú šancu, ako
príležitosť, ktorú nám život dal. Ak niekto stavia na pevných základoch, má to budúcnosť,
či nie… Vedela som, že máš svoje sny, ktoré si chceš uskutočniť. Vedela som, že
chceš odísť, hladať šťastie niekde v Rusku, ísť za tým, čo ťa tam láka. Sny sa majú
plniť, aj keď … Ten deň naozaj prišiel. Bol si taký šťastný, nemohla som ti brániť
v odchode. Nedokázala by som žiť s pocitom, že som bola príčinou tvojho nesplnenia si sna.
Odišiel si a ja som zostala sama. Sľúbili sme si, že si nebudeme volať, písať… Asi
to značilo koniec. V tom zhone som nejako zabudla na ďalšiu z veštieb, ktorá
sa mala naplniť. Mala som zostať tehotná. Teraz, keď si tak ďaleko, nie, teraz nie…
A predsa to prišlo, čakala som s tebou bábätko. Komu to oznámiť, ako ti to povedať.
Mám ísť do Ruska, na to ich námestie s transparentom na ktorom bude tvoja fotka?
Chabý nápad, ako ťa nájsť. Nabrala som odvahu a zazvonila pri dverách tvojich
rodičov. Tak strašne som sa bála, im to povedať. V takýchto momentoch chcete mať
pri sebe človeka, ktorý vás podrží. Reakcia vašich však bola úplne iná, ako som
očakávala. Ocitla som sa v rodine, ktorá sa teší z toho, že k nim pribudne nový
človiečik. Nemala som teba, tak som mala aspoň ich. Tých deväť mesiacov ubehlo
tak rýchlo. Naraz som držala v rukách malý uzlíček, ktorý bol môj, vlastne náš.
Pozeral sa na mňa náš malý zázrak a ja som mala v tom momente pocit, že je to
sen. Nie, nebol. On bol tu, mal také malé prstíky a očká, v ktorých som videla
toľko detskej nevinnosti. Ako veľmi som si priala, aby si tam bol. Videl by si,
aký ti je podobný. Nebol si tu. Hľadal si šťastie niekde inde, aj keď práve v
tejto chvíli to najväčšie šťastie, čakalo práve tu. Áno, my dvaja sme ťa potrebovali,
ale neboj, zvládneme to aj bez teba… Nikto nás však samých nenechal. Nestihla
som si ani uvedomiť, že ťa nemám pri sebe. Nejako sme zrazu mali dva domovi. Ja
a môj malý uzlíček šťastia sme boli raz u našich a raz u tvojich rodičov. Tvoja
izba už nemala typický chalanský nádych. Nie, bola čisto detská … Všade boli
fotky malého, v strede izby sa týčila krásna postieľka a všade naokolo bolo také
veľké množstvo hračiek… Nikoho by nenapadlo, že sa raz možno zjavíš vo
dverách, aj keď ja som v to tajne dúfala. Bol to asi práve ten najkrajší letný
deň, aké som kedy zažila. Sedela som na terase, keď ma zrazu niečo ťahalo dnu.
Prepadol ma pocit, že sa niečo stalo malému. Nevedela som prečo, no hrozne
som sa bála. Keď som vstúpila do izby, ležal tam tichučko a bol taký bezbranný.
V tej chvíli som začula, ako niekto dáva klúče do zámku. Nik nemal prísť, veď
všetci boli doma. Nikoho sme nečakali. Nikoho a už vôbec nie TEBA. Zjavil si
sa tu a ja som zostala stáť v nemom úžase. Myslím, že viac ako ja si bol prekvapený
ty. Podišiel si ku mne a … uvidel si izbu plnú detských vecí. Zrazu sa ozval
plač, niekto sa hlásil k tomu, aby ťa mohol konečne spoznať. Áno, bol to tvoj
syn. Nič nie je krajšie ako vidieť otca so svojím dieťaťom. Nemyslela som,
že to niekedy zažijem. Predsa to prišlo. Konečne si bol tu. Ak si musel prejsť
celý svet, aby si zistil, že to najväčšie šťastie ťa čaká tu, stálo to za to.
Šťastie, ktoré malo podobu toho najkrajšieho anjelika. Bol si s nami. Konečne.
Ty, ja a náš malý uzlíček šťastia….navždy!

Komentáre

9 Responses to Dobre vidíme iba srdcom … to hlavné je očiam neviditeľné

  • Naozaj sa mi páčil. Je to také naivné, oslovujúce… Skrátka pekné.
    Štýlovo nič výnimočné, ale celkovo tá forma a myšlienka sa spojili v jednej úrovni.
    Práve tá naivita by mohla niekoho odradiť, ale mne naopak vnucuje priam euforický pocit.
    Vďaka za rozprávku na dobrú noc. 🙂
    Ešte raz, bolo to pekné.
    Múze zdar!

    S pozdravom Dušan Damián.

  • Ahoj Dušan

    Si zlatý že si na to reagoval. Hej je to niečo na dobrú noc tak dúfam že sa ti bude príjemne zaspávať. Ešte len s tým začínam tak ospravedlň moju naivitu a zasnené predstavy. Ďakujem Veronika

  • Ja už píšem hodne dlho, a jednoducho votkať do diela naivitu, aj to chce správny kumšt. 🙂
    Potenciál máš.
    Píšeš fajne, dobre sa to číta. Zanecháva to v človeku stopu, čož je myslím si, to hlavné.
    Tak teším sa na ďalšie veci, ktoré nám naservíruješ. 😉

  • fúha nevieš si predstaviť ako si to cením je to taký zvláštny pocit keď to v niekom niečo zanechá vtedy si pomyslíš že to má zmysel a asi by som ešte dodala že dúfam že tí čo to budú čítať budú ku mne zhovievaví =o)som ešte len na začiatku chce to čas …

  • …čo sa týka múzy tak dúfam že ma neopustí aj keď momentálne sa nič nové nedeje tak ani nápady neprichádzajú tak ľahko…

  • chápem, potrebuješ nakopnúť…
    Uvidím, či s tým nemôžem čosi urobiť, hoci aj na diaľku. 😉

  • hm tak to by bolo fajn mne sa tie príbehy vždy od niečoho odvíjajú hlavne od niekoho s kým som a tak takže momentálne som to nejako vyčerpala možno príde zas niečo nové čo vo mne zanechá pocity ktoré potom zas spíšem a bude to

  • každú chvíľu ťa čosi nové postretne, ak sa tak už nestalo. Ale potom dúfam, že novú inšpiráciu aj zužitkuješ. 🙂

  • Je to skvelé

Napísať odpoveď pre Dušan Damián Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button