Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

redwoman69

AUTOR

redwoman69

Nikdy to nevzdať

Nikdy to nevzdať

 

Nič nie je v živote také ťažké, že sa to nedá zvládnuť. Možno práve teraz je ten okamih, keď si

myslíš, že ťa to položí na lopatky a nebudeš mať silu vzoprieť sa osudu. Presne tieto chvíle

čakali na mňa, aj keď som si tajne myslela, že nič horšie, ako to čo sa mi už stalo, nemôže

prísť…. Opak bol pravdou. Bol práve slnečný augustový deň, presnejšie 18.augusta , nič

zvláštne, až nato, že od dnes sa zmenilo všetko. Dnes mala mama podstúpiť bežnú operáciu

očí. Dostala šedý zákal a ambulantná liečba bola nevyhnutná. Človek si nevyberá a zdedí aj to,

čo nechce. Ráno sme spolu odišli do Trenčína, bolo asi šesť hodín a všetko sa zdalo byť v

poriadku. Len ja a ona. Čakali sme na doktora a verili, že o pár hodín už bude potom. Nakoniec

prišla sestra, vzala mamu a odišli spolu ktovie kde. Bola som tam sama plná strachu a hlavne

nevedomosti, pretože lekári veľa nevysvetľujú. Neviem ako, ale zrazu mi začal zvoniť mobil, ani

som to v tom strese neregistrovala. Keď sa na mňa začali všetci pozerať, uvedomila som si, že

to bude môj. Na druhej strane sa ozval hlas, ktorý mi bol veľmi známy. Bol to Michal . Spýtal sa

ma aký mám deň a či nechcem ísť von. Ani som nevedela, čo mu mám na to odpovedať. Nejako

som mu z posledných síl povedala, že dnes nemôžem. Zdalo sa mu to zvláštne, vždy som na

neho mala čas. Spýtal sa, čo sa deje. Asi po dosť dlhej chvíli odmlky som mu odpovedala, že

som v nemocnici. Rýchlo som dodala, že ja som v poriadku, lebo som nejako vycítila, že mu

teraz hlavou behá milión vecí, čo sa mi mohlo asi stať. Vypadlo zo mňa len to, že som tu s

mamou, práve ju operujú kôli šedému zákalu a že neviem, ako dlho budem musieť zostať.

Neváhal ani sekundu a ponúkol mi pomoc. Jeho otázka, či som tam sama ma prekvapila, ale

asi ho napadlo, že otec je v zahraničí. Ponúkol sa, že príde pre mňa, nech v tom nie som sama.

Nestihla som ani zareagovať, keď povedal, že už nasadá do auta. Operácia prebehla bez

komplikácii, teda aspoň mi to všetci tvrdili. Asi po pol hodine ma konečne pustili za mamou.

Bol to hrozný pohľad, ale zvykla som si na hrozné veci. Ležala tam úplne bez života. Ja som

tam stála a usmievala sa. Tak veľmi som sa snažila, nedať na sebe poznať, že mi je do plaču.

Pacienti nikdy nesmú vidieť svojich blízkych plakať. Je to základ úspešnej liečby. Sedela som

pri nej a uvažovala o tom, čo bude ďalej. Po chvíli sme sa začali rozprávať a ja som ju uisťovala,

že všetko je v tom najlepšom poriadku. Ani som nevedela, či je to pravda, len som v to dúfala.

O chvíľu prišiel lekár a povedal, že sa chce so mnou rozprávať. Keď sme vyšli z izby, stál tam

Michal. Ani neviem ten pocit opísať, ale bola to veľká úľava, že tu niekto je. Doktor sa na neho

pozrel a spýtal sa, či je môj priateľ. Michal neváhal ani sekundu a povedal, že je. Aj keď to

vôbec nebola pravda. Nemali sme žiadny vzťah. Bol len on a ja, žiadne my. Ako sme tak

kráčali do jeho pracovne, začala som mať pocit, že to asi nebude príjemný rozhovor. Keď sa

otvorili dvere, povedal, že radšej má ísť Michal do vnútra so mnou. Tak práve v tom momente

som už naisto vedela, že sa niečo stalo. Sadli sme si a ja som zo strachom očakávala lekárove

slová. Začal tým, že tieto operácie sú bežné a vždy sa vydaria. Pridal k tomu obšírnu štatistiku,

ale ja som už ďalej nechcela počúvať. Spýtala som sa ho, či nás bude ešte dlho ohurovať

štatistikou alebo narovinu povie, čo sa deje. Myslím, že práve v tom momente pochopil, že

som pripravená na pravdu. Jeho ďalšie slová už neboli o štatistike, o iných ľudoch, týkali

sa jednej konkrétnej osoby, mojej mamy. Povedal, že operácia sa skomplikovala a že…

Vtedy ma Michal silno chytil za ruku asi vedel, že teraz prídu zlé správy. To, že operácia

nedopadla dobre, mohlo znamenať veľa vecí, ale nepredpokladala som, že to bude znamenať

to najhoršie. Doktor nám oznámil, že robili, čo sa dalo, ale že ………….Neviem, čo hovoril

ďalej, len viem, že posledné slová boli, už nikdy nebude na to oko vidieť. To "NIKDY" mi znie v hlave

ešte teraz. Nevedela som, čo odpovedať, ako sa zachovať, bola som úplne mimo. Moja jediná

otázka, ktorú som ešte dokázala zo seba dostať bola, či je šanca, že ak sa to isté zopakuje

aj s druhým, že môže nastať podobná situácia. Neviem, či ho otázka zarazila, ale dlho mi

nedával žiadnu odpoveď. Vlastne ani nemusel. Z posledných síl, ktoré mi ešte zostávali som

vstala a poďakovala sa za ten čas, ktorý si pre nás našiel, aj keď radšej … Povedal, že ho

to veľmi mrzí a posledná vec, ktorá mohla všetko ešte zhoršiť bola, keď dodal, že ona to

ešte nevie. Čakala som, že mi povie, že jej to ešte nestihol oznámiť, no prišlo niečo úplne

iné. Spýtal sa ma, vlastne podal to ako hotovú vec, že by bolo najvhodnejšie, keby sa to

dozvedela odo mňa. Mám vlastnej mame povedať, že sa jej rúti svet? Život ma naučil byť

silnou a nebáť sa, ale toto už bolo priveľa. Nakoniec som súhlasila. "Bože, toto nebude dobré."

Pred dverami maminej izby ma Michal objal a sľúbil, že tam pôjde so mnou. Ako sme tam

pred ňou stáli, hľadala som stále tie správne slová. Nič neprichádzalo, žiadne vety, ktoré by

mi to aspoň trochu uľahčili. Vždy mám plno nápadou a myšlienok, no teraz sa zastavili všetky.

Môj vzťah s mamou je dobrý, nie som jej najlepšia kamarátka a ona nie je moja, nezverujem

sa jej so svojimi problémami a mám v sebe ešte stále hnev za určité veci, ktoré sa stali. Sú

tu nevyslovené slová, nedoriešené veci, ale práve teraz toto všetko ide bokom. Teraz je to na

mne, ako to celé podám, ako sa s tým vysporiadam, ako …….. neviem. Myslím, že teraz mi

nepomôžu frázy z filmov ani vtipné gestá. Nič z toho nezachráni katastrofu, do ktorej sa práve

rútim. Napadajú ma len útržky z Malého princa, mojej milovanej knihy, ktorá ma vždy rozplače

a prinúti pouvažovať nad životom. Mal by tu byť teraz otec. On je ten, ktorý by jej to mal povedať.

Nič nie je, ako by malo byť. Už bolo dosť rozmýšlania, musím to zo seba dostať. Teraz, práve

v tomto okamihu. Nie som vôbec pripravená, ale kto by bol. Vidím to, ako keby sa to stalo dnes.

Ležíš tam a ja začínam hovoriť. Nie, nemôžem plakať. Je to pravidlo, nesmiem. Mám zlosť na

všetkých, lebo som zas sama. Nakoniec to predsa len poviem. Tvoj výraz tváre je plný otázok

a hrôzy. Už nikdy…….. Nie nikdy nebudeš vidieť. Ukludniť ťa tým, že máš ešte zdravé druhé

oko, je ako dať dieťaťu cukrík. Na chvíľu sa upokojí, ale len na chvíľu. Slzy sa ti tisnú do očí

a ja som úplne na dne. Nič nevravíš, nie je dôvod. Je hrozné ticho, nič sa nedeje. Držím ťa za

ruku, ale ty nechceš, aby som tu bola. Viem to, viem že ja nie som tá, ktorá tu má teraz byť.

Po chvíli povieš, že máme odísť. Chceš byť sama, chápem. Vlastne nie, nechápem. Nedá sa

pochopiť to, že teraz mám odísť. Musím ti toho ešte toľko povedať a odchod to nevyrieši.

Znovu si zopakovala, že tu nemáme už čo robiť. Odchádzame…. Keď sa zavreli dvere, všetko

sa mi premietlo v hlave. Celý dnešný deň mám pred očami ako zlý film. Musím zdvihnúť telefón

a zavolať otcovi. Čo ak je niekde na dialnici a táto správa ho tam zasiahne nepripraveného.

Začínam písať správu: "Ak môžeš, zavolaj mi. Je to súrne, veľmi súrne." Zvoní telefón… Je tu

ďalšia skúška. Povedať ďalšiemu človeku, že to nevyšlo. Zavládlo ticho. Otec nič nehovorí a ja

mám pocit, že ničím životy všetkých, ktorých mám rada. Spýtal sa, ako mi je, či som v poriadku,

kto je pri mne. Vyšlo zo mňa len jedno: "Je tu Michal." Otec ho chce k telefónu, neviem čo sa

deje. Počujem len ako mu Michal hovorí, že sa o mňa postará, že sa nemusí báť, že zostane

pri mne. Otec mu určite hovoril, že sa o mňa bojí, že som silná, ale že práve teraz ho potrebujem,

aj keď to nepoviem, lebo som príliš hrdá na to, aby som niekedy niekoho potrebovala. Keď Michal

položil telefón, mal v očiach ten typický pohľad, ktorý hovoril len jedno: "Som tu pre teba." Cestou

z nemocnice ma celý čas držal za ruku. Prišlo mi to, ako keby sme patrili aspoň na chvíľu k sebe

aj keď len na chvíľu. V aute sme toho veľa nenahovorili, teda Michal sa snažil, ale ja som nejako

nemala chuť práve vtedy na slová. Keď sme prišli do mesta, odbočil k nemu domov. Nevedela

som, čo sa deje. Povedal mi len, že o chvíľu príde. Keď vychádzal z domu, niesol si tašku, v ktorej

boli jeho veci. Sadol do auta, chytil telefón a zavolal do práce. Pochopila som z toho, že si berie

týždňovú dovolenku a potrebuje si vyriešiť niejaké veci. Michal, ten s ktorým nemám vzťah si práve

vzal týždeň voľna a mám taký pocit, že ho chce využiť tým najhorším spôsobom…. byť so mnou.

Práve teraz, keď sa mi rúti svet, chce byť pri mne. Asi mu ani nenapadlo, že to nebude nič príjemné.

Keď sa na mňa pozrel, chcela som mu povedať… že ja mu za to nestojím. Usmial sa a dodal, že

žiadna iná mu za to nestojí, ale ja áno. Asi práve v tom momente, som si uvedomila, že je tu konečne

niekto pre mňa. Príchod domov bol akýmsi vyslobodením z toho katastrofického dňa. Našťastie, tam

na nás čakal len môj pes. Brat bol práve s otcom, pretože by som toho mala až príliš, keby som sa

mala starať ešte aj o neho. Museli sme ísť na krátku prechádzku súvisiacu s venčením, ale to už

bolo posledné, čo som mala na pláne urobiť. Keď sme sa vrátili, napustila som si vaňu, zapálila

sviečku a zahĺbila sa do toho božského ticha. Chcela som už len jedno, dať si teplý kúpeľ a ísť spať.

Ako som vychádzala z kúpeľne, všimla som si, že aspoň chvíľu nemyslím vôbec na nič.

Michal si práve vybaľoval veci,. Podala som mu uterák a povedala mu, že ak chce môže sa ísť umyť.

Ľahla som si do postele a ani neviem ako som zaspala. Prebudila som sa vo chvíli, keď

prišiel do izby. Podišiel ku mne, pobozkal ma a ja som mala vtedy aspoň na malý okamih

pocit, že všetko bude zas dobré. Ležali sme vedľa seba a ani jeden nič nepovedal, nemusel. Obaja

sme vedeli, že už nie sme len kamaráti, že práve dnešným dňom sa všetko zmenilo. Zmenilo to nás.

Celý ten čas, čo bola mama v nemocnici, sme tam chodili spolu. Vedeli sme, že sa jej stav nezmení,

ale to že sme mohli byť v tých momentoch pri nej, bolo pre nás dôležité. Od toho okamihu ubehlo

už veľa dní. Zasiahlo nás to, ale naučili sme sa s tým žiť. Nič nikdy už nebude také ako predtým.

Nikto z nás už nebude ako predtým. Život mnohé dáva a mnohé berie. Treba však veriť, že všetko raz

bude dobré a nevzdávať sa . Nikdy to nevzdať.

 

Komentáre

4 Responses to Nikdy to nevzdať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button