Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

NeYma

AUTOR

NeYma

Osudové stretnutie

Ležala som na pláži, bol krásny slnečný deň, slnko pražilo a ja som si ho vychutnávala … Zrazu dopadol na mňa niekoho tieň …Stál tam krásny, svalnatý muž…Nikdy som takého nevidela, sadla som si a pozerala som na neho z úžasom…Hneď som sa doňho zaľúbila..Vedela som, že to je láska na prvý pohľad..V tom sa ma spýtal…… "Prepáč, máš vedľa seba voľne miesto? Celá pláž je plná, už hodinu tu blúdim." Iba som sa naňho pozrela a mlčky prikývla … Dali sme sa do reči … Predstavil sa mi … Volal sa Mark, pracoval ako plavčík na vedľajšej pláži, ale dnes mal voľno tak si prišiel trocha oddýchnuť…Asi o 15 minút sa ma spýtal.. "Nejdeš si so mnou zaplávať???" Hneď som mu povedala : ,,Jasne prečo nie?" A už sme bežali dole plážou priamo do vody….Tam sme sa hodnú chvíľu bláznili a tak ma potom Mark vzal na pláž. Niesol ma na rukách. "Pusti ma," oponovala som mu, ale on iba mlčal a kráčal. Keď sme prišli späť na pláž bola už prázdna, začalo sa stmievať a slnko pomaly zapadalo … Vrátili sme sa spať na naše miesta, kde sme si nechali osušky a veci. Pustil ma na zem a sadli sme si blízko k sebe…Pozerali sme sa na krásny západ slnka, keď v tom som zacítila jeho ruku na mojich bokoch…Otočila som sa a on sa mi pomaličky približoval k perám…Keď už už ma išiel pobozkať, odtiahla som sa povedala: ,, Ouu už je neskoro , musím isť" …. Postavila som sa odišla som…Mark sa len nechápavo na mňa pozeral "Počkaaaaaaaaaaaj," kričal za mnou. Otočila som sa. "Stretneme sa zajtra?" Žmurkla som. Dohodli sme sa, že sa stretneme opäť na pláži pri západe slnka…. Keď som na druhý deň prišla na pláž, myslela som iba na neho a na večer čo bol pred nami. Bezhlavo som chodila po pláži no nikde som ho nevidela, pomyslela som si: ,,Čo keď sa mu niečo stalo?? Čo keď si zo mňa iba vystrelil??" Hlavou mi blúdili rôzne myšlienky, keď zrazu som začula moje meno: ,, Mary-Kate!!" otočila som sa a stál tam on, v plnej kráse.. "Ahoj Mark," usmiala som sa na neho. Prišiel ku mne, nežne ma objal a pobozkal na líčko. "Prepáč, že meškám, ale zdržali ma v robote, už som iba tvoj." Sadli sme si na pláž a pokračovali v rozhovore, kde sme včera prestali. Rozprával mi o svojom detstve a živote, ktorý nemal práve najľahší. Otec opustil jeho matku keď bol malý, jeho mama potom prepadla alkoholu. Jediná osoba, ktorá pri ňom stála bol jeho brat – dvojča. Keď sme tam tak sedeli a on mi rozprával o celom svojom živote pozerala som sa mu priamo do očí a cítila som ako keby som ho poznala už večnosť. Bol mi taký strašne blízky…. V tom sa zjavil na pláži jeho brat…Boli navlas rovnakí. Keby ku mne prišli po jednom ani by som nespoznala čí je to Mark alebo nie. Opýtal sa ho: "Ahoj John, čo tu robíš???" John sa na mňa chvíľu pozeral a potom mu odpovedal…. "Ja namiesto niekoho pracujem a nevysedávam na pláži so slečnami. To je tvoja frajerka???" Hneď som vedela, že John nie je nadšený, že ma tam s Markom vidí. Mark len povedal: "Prepáč Mary Kate, hneď sa vrátim. Postavil sa a ťahal Johna preč a videla som ako sa hádajú….Mark počúvaj ma," "Tá kočka je priveľké neviniatko pre teba. Opäť je to jedna z tých čo využiješ a odkopneš a to ti ja nedovolím," ziapal John. "Nie, nie je. Veď sa iba spoznávame čo je na tom? Myslíš, že len ty babám rozumieš? To si na omyle bráško, ja ti dokážem že Mary-Kate nie je dievča na jednu noc." Ja som vedela, že sa hádajú kvôli mne. Prišla som k Markovi a vravím." Mark ja pôjdem, keď máš prácu tak ju kludne urob. Ja počkám." otočila som sa že pôjdem, ale Mark ma chytil. "Nie, nikam nejdem, chcem byť s tebou a dokončiť náš rozhovor. A inak toto je môj brat John o ktorom som ti hovoril." "Teší ma," pozrela som sa na Johna a podala mu ruku. "Dobre, tak ja idem PRACOVAŤ, a ty brácho dávaj bacha." Bolo vidno aký je John nazúrený. Spýtavým pohľadom som sa pozrela na Marka … "Je to kvôli mne???" Mark sa na mňa pozrel a povedal: ,, Ale nie, ty môj malý hlupáčik," a pohladil ma po líci, "John je prepracovaný a proste nemá svoj deň. Nelám si s tým hlavu. Nechajme to tak dobre??? Poďme radšej tamto k baru." Prišli sme tam, sadli sme si a objednali sme si drink. V tom Markovi zazvonil telefón… "Počkaj musím na chvíľu odisť..počkáš ma tu???" "Jasne že počkám" Asi o 5 minút prišiel späť. Sadol si ku mne a pomaly sa ku mne približoval. Začal ma bozkávať, keď v tom prišiel jeho brat a nazúrene povedal. "Mary-Kate čo to robíš???" Odtiahla som sa a vtedy som si uvedomila že som si ich pomýlila. Nebol to Mark ale John… Ostala som sedieť ako primrznutá a vyšlo zo mňa iba koktavé: "Ja ja ja som nevedela, že to nie si ty. Myslela som si že si to ty. Nič nehovoril. Prepáč." John sa iba lišiacky usmial na Marka. Mark sa nazúril, vrazil mu a bez slov odišiel. Utekala som za ním a kričala som za ním, ale nepočúval ma. Zakričal mi len: "Nechcem ťa už v živote vidieť." Vedela som Marka pochopiť, ale prečo sa tak nazúril? Veď sme spolu nič nemali, ani sme sa nebozkávali, boli sme iba kamaráti, možno ani to. Veď sa poznáme iba dva dni a on ma už nechce v živote vidieť. Ach. To, že ma nechcel vidieť ma aj tak neodradilo, bežala som za ním. "Mark, prosím stoj, vysvetlime si to." "Čo si chceš vysvetľovať? Bozkávala si sa s mojím bratom, a ja som si myslel, že ty sa s cudzími nebozkávaš ako si mi povedala, ale ako vidím si ako každá iná, ktorá dá každému, kto si o to požiada," ziapal Mark. Do očí sa mi nahrnuli slzy. To nemyslí snáď vážne čo povedal. "Mark, ja. Ja som naozaj myslela že si to ty. Prepáč mi. Nemôžeme na to proste zabudnúť?" "NIE, ako som povedal nechcem ťa už vidieť, rob si s Johnom čo chceš ale mne daj už pokoj." Otočil sa a odišiel. Ešte hodnú chvíľku som na neho pozerala. Prečo práve ja? Vždy keď mi je s nejakým chalanom dobre, všetko sa pokazí. Mlčky som šla do hotelovej izby s pocitom, že Marka už v živote neuvidím. Marka, o ktorom som si myslela, že ho už veky poznám. Ľahla som si na posteľ no v tom niekto zaklopal na dvere. V kútiku duše som dúfala, že tam bude stáť Mark. Ale bolo to úplné inak. Stál tam JOHN. Teraz som sa už nedala pomýliť. Vedela som na 100% že je to John. "Čo tu robíš??," spýtala som sa, "ako si vedel kde bývam???" John vošiel bez dovolenia dnu sadol si na posteľ a povedal: "Pozoroval som ťa celou cestou z pláže. Strašne sa mi páčiš. Mark je idiot. So žiadnou to nemysli vážne. Ja som lepší ako Mark." Vtedy som pocítila veľkú nenávisť k Johnovi. Otvorila som dvere a začala som naňho vrieskať aby odišiel, no on dvere zavrel a hodil ma na posteľ a začal bozkávať. Bránila som sa kričala som. V tom vtrhol do izby Mark a začal biť Johna. Mark mlátil Johna ako zmyslov zbavený. "Okamžite prestaňte," kričala som. Ale oni nie, stále sa bili. O hodnú chvíľku John vybehol z izby. Mark iba ležal na dlážke. Kľakla som si k nemu. "Mark si v poriadku?" Ale neodpovedal mi. Bol v bezvedomí. Rýchlo som zavolala záchranku. Šla som s ním aj do nemocnice. Doktori mi povedali, že je to s ním vážne a nevedia či sa z toho dostane. Do očí sa mi nahrnuli slzy. To všetko je kvôli mne. Keby som Marka nestretla toto by sa nikdy nestalo. Plakala som ako malé dieťa. Bála som sa, že sa Markovi niečo stane. Doktor vyšiel z jeho izby. "Slečna," oslovil ma, "je to s ním zlé, práve upadol do kómy a my nevieme kedy sa z nej preberie, možno nikdy. Je mi to ľúto." Vo mne sa zmietali rôzne pocity. Nenávidela som Johna za to čo spravil Markovi. Nenávidela som samú seba za to, že som sa bozkávala s Johnom. To preto teraz Mark leží bezbranne na posteli a bojuje o život. Vošla som do jeho izby. Bol bledý, akoby z neho vyprchal život. Sadla som si pri neho na posteľ a chytila za ruku. "Mark?? Počuješ ma???" Hlas sa mi triasol. No Mark nereagoval. Položila som si hlavu na jeho ruku a začala som plakať. A v tom som počula ako pristroj robí iba "pííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííp". Vedela som, že je niečo zle. Vybehla som z izby a kričala: "Lekár, kde je lekár????" Asi traja lekári vbehli do izby, no mňa tam nepustili. Asi po pol hodine vyšiel lekár z izby. Prišiel ku mne a povedal: "Slečna, je to s nim veľmi zlé, na chvíľu mu úplné prestalo pracovať srdce. Musíme len čakať." Vtedy sa mi akoby zrútil svet. Vošla som opäť do izby. Ležal tam tak bezbranne, všade trčalo plno hadičiek. Nevedela som čo si mam v tej chvíli myslieť. Opäť som ho chytila za ruku a ostala som pri ňom celu noc. Ráno som sa prebrala, ale Mark tam nebol. Spanikárila som. "To nie, nemôže byť …" Vybehla som z izby. Lekár ma hneď zbadal a prišiel ku mne. "On je … ?", nedokázala som to dopovedať. To slovo nedokázalo preniknúť von z môjho hrdla. "Nie upokojte sa. Je len na operačke, pretože mu rana začala krvácať, tak sme ho museli okamžite operovať. Sľubujem, že keď sa niečo nové dozviem budem vás informovať." Sadla som si opäť do jeho izby a ticho čakala. O tri hodiny priviezli Marka. Bol stále ešte v narkóze. Pri pohľade na neho som sa rozplakala. Nevedela som si predstaviť, že by tu už nebol, aj keď som ho dobre nepoznala. Cez noc som zaspala. Takže som nebola pri tom keď sa Mark prebudil. Bol prekvapený, keď ma videl. "Mary-Kate," zašepkal. Okamžite som zdvihla hlavu. "Mark," zvolala som. On žije, neumrel. Konečne sa prebral. Jemne som ho objala a opäť rozplakala. "Prečo plačeš?," spýtal sa. "Bála som sa, že odídeš bez toho aby sme si to nedorozumenie vysvetlili. Bolo to všetko kvôli mne. Bola som hlúpa. Nemala som to urobiť. Prepáč mi." Mark ma pohladil po líci. "Viem, že John ťa chcel len využiť. Netráp sa tým." S Markom sme sa dlho rozprávali. Ešte v ten deň mu bolo lepšie, pustili ho domov. Doktori mi povedali, že potrebuje ešte opateru. Mala som sa o Marka starať ja. Mark ma vzal k sebe domov. Od toho incidentu s ním nebolo o Johnovi vôbec počuť, nebol doma, keď sme prišli, tak sa Mark nemusel báť že sa niečo stane. Mark mi ukázal izbu v ktorej budem bývať. Bola krásna, s výhľadom na more. "Budeme tu len my dvaja Mary-Kate. Ale môžeš hocikedy odísť." Povedal Mark. "Nie, ostanem tu a budem sa o teba starať. Chcem odčiniť to čo som spôsobila." S Markom sme sa celé dni rozprávali. Bývala som s ním už dva mesiace a Mark bol už úplne v poriadku. Chcela som už odísť, ale Mark ma zastavil. "Nemusíš odchádzať. Zostaň so mnou." Nevedela som čo mu mám na to povedať. "Vieš Mark, už si v poriadku, tu moja úloha končí. Nemám tu už čo robiť." Stála som tesne pri ňom. Pozerala som do zeme. Rukou mi zdvihol tvár aby mi videl do očí. "Nie, máš tu čo robiť. Nenechám ťa teraz odísť. Mám ťa až príliš rád, aby som sa ťa teraz vzdal." Vzal ma k sebe do náručia. Jeho objatie bolo plné nehy. "Ľúbim ťa Mary-Kate," šepol a pobozkal ma. Bozk bol nekonečný, plný vášne. Po prvýkrát v živote som zažila ten krásny pocit, že ma niekto ľúbi. Od toho dňa ma Mark rozmaznával svojou pozornosťou. Každú sekundu čo sme boli spolu mi dával na javo ako ma má rád. Prežili sme spolu prenádherné chvíle. O Johnovi sme už nikdy nepočuli. Asi mal výčitky svedomia, tak niekam odišiel. Bolo nám spolu prekrásne. Iba ja a moje prvá skutočná láska – MARK

 

 

Tento príbeh som napísala spolu s mojou kamarátkou Majkou, vznikol zvláštne pretože sme sa ešte v živote nevideli a napísali sme ho cez ICQ štílom "niečo napíšem a ty niečo doplníš" 😀 Myslím, že nie je nič extra, ved posúdte sami

Komentáre

20 Responses to Osudové stretnutie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button