Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Rozhľad

AUTOR

Rozhlad

Ben a Sofia

>

Normal
0

false
false
false

MicrosoftInternetExplorer4

–>>

–>

>

/* Style Definitions */
table.MsoNormalTable
{mso-style-name:“Normálna tabuľka“;
mso-tstyle-rowband-size:0;
mso-tstyle-colband-size:0;
mso-style-noshow:yes;
mso-style-parent:““;
mso-padding-alt:0in 5.4pt 0in 5.4pt;
mso-para-margin:0in;
mso-para-margin-bottom:.0001pt;
mso-pagination:widow-orphan;
font-size:10.0pt;
font-family:“Times New Roman“;
mso-ansi-language:#0400;
mso-fareast-language:#0400;
mso-bidi-language:#0400;}

–>

Bolo chladné, ale pre moju dušu veľmi príjemné
ráno. Sedel som na vrchole oceľovej konštrukcie mosta nad riekou Váh
a premýšľal som, kde sa to vlastne tak pokazilo. Myslel som si, že to ja
som bol chybou v programe, vo vzťahu, ale už nie som si istý ničím. Slza
mi utiekla z pravého oka a postupne po líci schádzala nižšie. Niekde
pri brade sa oddelila od mojej tváre a padala asi dvadsať metrov dole, do
rieky, kde určite pri dopade na hladinu s ňou splynula a vytvorila
dokonalý kruh. Tak som mal nejako skončiť aj ja, len kruh určite nebude taký
čistý a dokonalý. Predsa len som nebol nikdy svätcom. Tu hore bol krásne
čistý vzduch a nepamätám si, že by sa mi niekedy tak dobre dýchalo
a premýšľalo. Začal som uvažovať, premietať si v hlave, kde sa asi
stala chyba.

,,Benjamín to ti nikdy neodpustím!“ Skríkla
Sofia v slzách. ,,Ty sa ešte vrátiš a budeš sa mi plaziť pri nohách.
Budeš ma milovať. Ja som sa ako taká krava snažila a ty…“ smutným
hlasom, ,,ty ma opúšťaš.“ Vtedy sa na mňa posledný krát pozrela a posledný
krát som ju naozaj videl. Po tomto jej predstavení na autobusovej zástavke
plnej kukajúcich očí, som bol rád, keď nastúpila do autobusu a odišla.
Cítil som smútok, ale ako keby mi zo srdca padol obrovský balvan. Asi to znie
troška sebecky, ale láska mi neprirastala k srdci ako Sofii
a nedokázal som chápať ten jej enormný záujem o náš vzťah. Ja som bol
rád, keď sme sa videli pár krát do mesiaca a stačil mi pocit, že ju mám,
že niekoho mám, no ona bola ako keby závislá. Nedokázal som to chápať. Nebola
to jej vina, to ja som ju nevedel milovať. No a po ďalšie som bol rád aj
z toho dôvodu, že už odišla, aby som nemusel prežívať tú trápnu situáciu
rozchodu na autobusovej zastávke. Teda už len dozvuky. Povedal som jej to
v kaviarni De Marco pri šálke dobrého pressa s tatra mliekom a
s pár stiahnutými cigaretami. Začal som rôznymi okľukami o tom, že
náš vzťah, ak to ešte sa dá tak nazvať, nejde tou správnou cestou. Až priveľmi
zákrut je na našej ceste, a že chcem, aby bola šťastná, ale viem, že so
mnou nemá budúcnosť. No úplne bežné frázy. Vlastne som ich používal pri každom
rozchode so Sofiou. Nebol to náš prvý rozchod. Bolo ich niekoľko už pred tým,
no všetky boli z mojej strany. No všetky okrem jedného, ak sa dobre
pamätám. Ale vždy som sa k nej vrátil, alebo mi prišlo toho všetkého ľúto,
keď som videl ako ju to trapy. Hlavne vtedy, keď sa mi vyhrážala smrťou.
Kričala, že sa zabije a utekala sa objímať s nocou. Musel som sa
k nej vrátiť. Bál som sa o ňu. Ale po takom šiestom, či siedmom vyhrážaní
sa smrťou mi to už bolo jedno. Teda nie jedno, ale pociťoval som to ako len
vyhrážky, ktoré ma mali len nalákať znova do jej objatí. Cítil som sa ako
sociopat a chvíľku mi bolo príjemne prázdno. Ale cez to všetko som bol
slabí nato jej povedať druhý krát za zlomok chvíle nie. Zvláštne, že posledných
pár mesiacov som už nemohol vydržať v tom vzťahu, ale aj tak som si nikoho
iného nehľadal. Hm. A teraz premýšľam nad tým, že mi aj troška začína
chýbať. Je to len štyridsaťtri dní, no ako keby to bol rok a ja myslím na
ňu. Prvé dni to bolo jednoduché. Nemyslel som na ňu. Nevidel som ju ani som ju
nepočul a teraz? Teraz ju vnímam, cítim, počujem tam, kde nie je. Myslel
som, že po rozchode sú najhoršie tie prvé dni a potom sa len zabúda
a možno odpúšťa, ale ani sám neviem prečo, u mňa to bolo naopak.

Presne pred štyrmi dňami som cestoval
autobusom domov. Pomaly ma zachvacovala únava a ja som sa dostával do
polospánku, keď som zrazu začul Sofiin smiech. Bál som sa obzrieť, či tam
náhodou nebude. Bál som sa stretnutia s ňou. Cez to som sa pomaly otáčal
a profilovo v mojom zornom uhle som ju zbadal. Bola rozmazaná, lebo
oči som mal viac vykrútené ako hlavu. Ale bol som si istý, že to je ona. Na jej
smiech sa nedalo zabudnúť. Pozrel som sa pred seba, nadýchol som sa
a vstal som zo sedačky, a podišiel som k nej. Kráčal som smerom
dozadu v autobuse so sklonenou hlavou. Zdalo sa mi ako keby som musel
urobiť desiatky krokov, kým sa k nej dostanem, no v skutočnosti
ta vzdialenosť bola prikrátka.. Keď som podišiel bližšie k sedačkám
zvaným päťka a hlavu vztýčil tak hrdo a šťastne, ako som len nebol,
na moje prekvapenie Sofia tam nebola. Na Sofiinej sedačke sedel úplne niekto
iný. Musím priznať, že sa mi uľavilo, ale telo sa mi začalo ešte väčšmi triasť.
Neviem čím to bolo, ale takú silnú triašku som ešte nezažil. Pozeral som sa na
osobu, ktorá tam sedela a ona zdvihla hlavu a pohľad smerom
k mojim očiam. Bolo to krásne dievča. Krásne modré oči mohli mať asi okolo
dvadsiatich rokov. Nechcel som vypadať ako idiot, čo sa prechádza po autobusoch
a pozerá nemo na pasažierov ako nejaký deviant, tak som ju oslovil. Ešte
väčšmi som sa roztriasol, no už som musel vypadať ako taká zbíjačka. Mal
som pocit, že do podlahy autobusu prebijem dieru a prepadnem sa cez ňu na
cestu, tak som si radšej rýchlo prisadol. Zvláštne bolo, že nikdy pred tým som
nič také nespravil. Nepatril som k najsmelším ľudom na svete. Dali sme sa
do reči a bola to príjemná rozprava. Snažil som sa ju rozosmiať, aby som
počul jej smiech, no keď sa mi to podarilo, jej smiech nemal nič spoločne so
Sofiiným. Dva rozličné tóny. Mimochodom volala sa Eva. Vystupovali sme na
rovnakej zastávke tak sme si povedali, že zbehneme na kávu. No z kávy
bolo  pár drinkov a keď sa trocha
zotmelo a ja a Eva sme už mali troška viac popité, zavolala ma
k sebe. Potešilo ma to a hneď som vedel, že po dlhej dobe si konečne
užijem. Mala malý jednoizbový byt. Keď som vstúpil do priestoru jej bytu,
zarazila ma vôňa, či puch marihuany. Sadol som si na posteľ a ona mi
podala jointa. Asi tri či štyri krát som si potiahol a ľahol som si na
posteľ, ruky som mal roztiahnuté a ja som z vtáčej perspektívy musel
vypadať ako Ježišov kríž. Ako keby som videl svoj vlastný obraz na plafóne. Evu
som začal vnímať až vtedy, keď si na mňa sadla rozkročmo len v nohavičkách
a povedala mi niečo, čo mi pripomenulo Sofii.

,,Poď šukať.“ Keď to povedala, ako keby sa jej
tvár v jednom okamihu zmenila z modrých očí a blond vlasov na
tvár s hnedými očami a kučeravo čiernymi vlasmi. Povedal som jej
Sofii, ale ona to ani nevnímala. Rozopla mi nohavice a s ľahkosťou mi
ich vyzliekla. Napadlo ma aká je len šikovná, ale vzápätí mi preskočilo hlavou,
že je až moc nejako šikovná. Ako keby to mala natrénované. Vyzliekanie nohavíc.
Stále len opakovala, aby som ju vyšukal, aby som jej nadával do kuriev, aby som
jej dal facku, že ju to veľmi vzrušuje. No nemohol som. Zato ona mi jednu dobrú
strelila. Na chvíľku ma to dostalo von z delíria, ale pri kratšom pohľade
na ňu, som v ňom bol znova. Len som ležal a ona na mne skákala,
pohybovala sa rôznymi smermi a mne to prišlo tak veľmi nemorálne
a zvrátené. Pamätám si, že som veľmi myslel na to, aby som sa urobil
a nebol už schopný tejto jej hry, ale nedokázal som sa na to sústrediť. Po
chvíli mi to už bolo jedno. Ju som na mne videl len ako siluetu a ja som
sa usmieval na plafón, na Sofiu. Keď skončila, ľahla si nahá vedľa mňa, dala mi
bozk na líce, čo mi prišlo veľmi dojemné a zaspala. Premýšľal som, kedy sa
ona vlastne vyzliekla úplné donaha, no akosi som mal výpadok. Pozeral som sa na
jej nahé telo a bola krásna. Priam dokonalé krivky tela. A krásna
súmernosť končatín, pŕs, zadku tvorili jeden zaujímavý celok. Vzrušilo ma to,
ale už som si uvedomoval, že bolo neskoro. Obliekol som sa a odišiel som
od nej. Evu som od vtedy videl už len raz.

Pred tromi dňami so sa vybral do mesta, len
tak sa nadýchať a poprechádzať sa. Milujem nevšedné prechádzky mestom.
Páči sa mi, keď sa na mňa ľudia pozerajú a mne to dodáva sebavedomie. Ako
som tak kráčal, pri jednej z vyšších budov som si všimol dav ľudí.
Podišiel som bližšie a spozoroval som, ako sa všetci pozerajú smerom hore.
Pozrel som sa aj ja a zbadal tam dievča, či ženu sedieť na múriku s nohami
vo vzduchu. Pozerala sa dole na dav, na nás ako na malých mravcov a ani sám
som sa neodvážil si pomyslieť, čo všetko jej muselo ležať, či prelietavať
v hlave. Spomenul som si na Sofiu a na jej zbližovanie sa so smrťou.
Preblesklo mi hlavou ako si predo mnou našťastie nepodarene podrezala žili, ako
chcela vyskočiť z okna mojej izby, ako si žiletkou prechádzala po tele,
ako rukami rozbila sklenenú výplň dverí, ako do seba nahádzala lieky, ako
kričala, že chce umrieť. Zvláštne na tom bolo to, že keby pri týchto jej
skutkoch jej nevenujem takú pozornosť, viem že by nič také nespravila. Ako
naposledy, keď sa mi vyhrážala. Povedal som jej, že už nemám síl ju zachraňovať
a ona sa len rozplakala a spadla na zem, kde sa zvila do klbka. Preto
som sa bál toho davu ľudí. Aby to dievča, či ženu ešte väčšmi nevyburcovali
k jej činu. Chcel som zakričať, nech ju nechajú a odídu všetci preč,
ale hanbil som sa. Zvláštne. Hanbil som sa. Stiahol som sa do úzadia a z
diaľky som pozoroval, čo sa bude diať. Aj keď som to tušil. Zrazu sa postavila
na múrik budovy. Prešla po múriku asi sedem či osem krokov a potom sa
pozrela dole. Ako keby sa spomalil čas, keď skočila s natiahnutými rukami,
ako keby chcela objať smrť. Padala dole pomaly a pripomenula mi kríž. Ako
ja včera večer. Ježišov kríž. Sledoval som celý jej neúspešný let. Až kým sa
nestratila za dav ľudí. Ale najstrašnejšie bolo, že skôr než dopadla sa na mňa
pozrela a ja na ňu. Neboli sme až tak moc ďaleko od seba. Bola to Eva. Prisahal
by som, že som videl ako sa na mňa usmiala. Srdce mi podskočilo tak, že som mal
pocit, že ho vypľujem. A vypľul som. Nie však srdce, ale keď som počul ten
buchot praskajúcich kosti a tresk hlavy o dlaždice, vyhodil som zo
seba všetko, čo som v ten deň zjedol. V tom okamihu mi  prešiel 
pred očami celý večer strávený s ňou. Aj cesta autobusom. Počul som
ako sa smiala a cítil som jej vôňu. Videl som siluetu jej tela, keď na mne
skákala, keď vravela, aby som ju vyšukal. Videl som jej krásne nahé telo, ktoré
pri mne ležalo a ja som bol tak vzrušený. To všetko mi preblesklo hlavou
za ten grcajúci okamih. A potom už ani neviem na čo som myslel. Počul som
len zúfale výkriky ľudí, ako:

,,Zavolajte doktora!“

,,Ona je mŕtva!“

,,Panebože!“ chcel som čo najrýchlejšie odísť
z toho strašného miesta. Keď som prišiel domov hneď som si ľahol do
postele a rozplakal som sa ako malý chlapec, ktorému zobrali hračku.
Neustále sa mi premietalo v hlave, že to kvôli mne, kvôli mojej hanblivosti. Plač
a neustále myšlienky ma unavili a ja som zaspal. Už musel byť večer,
lebo som sa prebudil až na druhý deň.

Pozrel som sa na hodiny a práve bolo
niečo po pol dvanástej poobede nasledujúceho dňa. Nemal som v pláne sa
postaviť z postele, umyť si zuby, či ísť sa napiť, či osprchovať alebo sa
najesť, hoci som bol až priveľmi hladný. Chcel som len tak ležať
a zabúdať. Hľadel som na biely plafón a v jednej chvíli  ako keby moje myšlienky sa začali premietať
naň. Sprvu boli rozmazané, keďže moje oči produkovali soľné cesty plné
klamstiev a falošného šťastia, ale aj cez to všetko sa ako keby zaostrili
a na plátne zvanom plafón sa začali striedať príbehy z minulosti.

V každom som bol ja, Benjamín
a moja, ex moja, Sofia.

,,Ako si mi to mohol urobiť. Takto klamať
všetkých, aj mňa Ben!“ Povedala smutne Sofia. No neplakala. Ale cítil som, ako
ju to veľmi zranilo. Práve v tej chvíli som sa jej priznal, že som oklamal
pár ľudí. Povedal som im, že je tehotná, len aby som sa dostal k peniazom.
Aby mi požičali. Nikdy sa to nemala dozvedieť, ale ja som nebol schopný to
splatiť. Teda priznal som sa jej a dúfal v pomoc, aj keď som moc tomu
neveril. Neveril som tomu čo urobila. Ona ma objala a povedala:

,,Nikdy nie je tak zle Benjamín, aby nemohlo
byť aj horšie. Uvidíme, ako sa ti dá pomôcť. Hlavne ma neopúšťaj a miluj
ma a ja ti dám všetko.“ Viem, že pri jej slovách ma zarazila jej oddanosť.
Zrazila moje chorobné myšlienky a vtedy som si veril, ako nikdy predtým,
že všetko spolu zvládneme. Stáli sme v objatí niekoľko minút bez pohybu
a slov. Asi prvý krát som vtedy cítil. Niečo cítil, ale neviem čo. Čo to
bol za pocit. Či to bola láska, alebo úľava. V podstate mi to bolo jedno.

,,Zase si mi to spravil Benjamín. Neustále ma
klameš. Podvádzaš svoju pravdu a nenechávaš jej priestor. Zase si ma
oklamal.“ Smutne spustila s malými slzami, keď som jej povedal, že
s ňou nikam dnes nepôjdem, aj keď som jej to sľúbil. No vlastne, keď som
jej to sľuboval, už vtedy som vedel, že sľub nesplním. Moja povaha bola
v našom vzťahu len závažím, ktoré vás ťahá na samé dno. Ležala
v mojej posteli a mierne plakala. Viem, že vtedy som zažil jej prvý
schizofrenický úlet. Keď som sa jej dotkol a chcel som ju utešiť, ako
nepríčetná do mňa strčila a ja som spadol z postele. Pamätám si ten
náraz hlavy do steny a ten tresk. Ona ako keby ani nevnímala, čo sa so
mnou stalo a pohodlne si ležala ďalej a plakala. Ja som sa ledva
dvihol zo zeme, a keď som si priložil ruku k hlave, moja ruka bola posiata
krvou. Hustou a krásne červenou. Išiel som si opláchnuť ranu na hlave
a vnímal som ten červený dážď v umývadle. Bol veľmi upokojujúci až
strašne hypnotický. Ako keby sa vo mne v tej chvíli urovnali pocity
slabosti a malichernosti. Prišiel som za Sofiou a sadol som si
k nej. Už neplakala, len ležala v jemnej triaške. Pohladil som ju po
tvári a jej oči sa dvihli ku mne. Posadila sa a veľmi úprimne ma
objala.

,,Neprestaň ma milovať Benjamín prosím.
Nechcela som byť zákernou. Veď vieš, že ťa milujem. Prosím Ben.“ Povedal som
jej, že neprestanem. Že ju milujem, ale neviem sám, ako som to myslel. Boli sme
v objatí dlho. Bez slov len v objatí. Mal som pocit. Znova pocit
nejakého citu, ale ako vždy nevedel som prísť mu na meno. Či to bola láska, alebo
len slasť, príjemná chvíľa, ktorá bola zapríčinená jej upokojením.

Ale najsilnejší obraz sa mi vynoril, teda pod
obrazy, toho jedného celku, keď som sa prvý krát so Sofiou stretol. Bola tak
krásne nevinná. Pôsobila tak na mňa. Roztopašná, naivná, jemná, hanblivá,
prirodzene krásna. Nie ako tie stvory, ktoré keď sa nenamaľujú sú iné bytosti
ako s maskou na tvári. Keď kráčala smerom ku mne nevnímal som svet, len
ju. Nevnímal som čas, lebo ona sa stala mojím časom. Nevnímal som žiadne zvuky,
len tie ktoré vydávala ona. Na každé jej slovo som bol namotaný, ako naj
veriaci človek na nedeľné kázanie v kostole. Vždy, keď som ju rozosmial,
dokázal som zošalieť. Jej smiech pre mňa mal obrovský potenciál do budúcnosti.
Alebo jej úsmev. Jemne roztiahla kútiky úst, a ako keby sa svet zbavil
vojen, chorôb, zločinu, klamstiev a ja som bol najčistejšou bytosťou na
svete. A keď ma letmo pobozkala a pohladila po tvári, mal som pocit
rozkvetu osobnosti.

Tieto obrazy plynuli rýchlo ako keby niekto
stlačil rýchle prehrávanie, ale cez to všetko som to dokonale stíhal vnímať.
Každý detail.

Prichádzala na mňa jemná únava a moje oči
začali klipkať ako tie príbehy, až sa zatvorili a ja som zaspal.

Spalo sa mi krásne, bez nejakého sna. Čistý
a úprimný spánok objímal moje telo počas celej noci a kúska dňa. Na
ten deň som vstával s myšlienkou, že pôjdem za Sofiou a aj som ju
chcel naplniť. Chcel som byť vo vnútornej aj vonkajšej pohode, tak som sa
najedol, umyl zuby, dal sprchu, trochu sa upravil, zabudol na všetko čo sa
stalo a šiel som na najbližší autobus.

Počas celej cesty som sa usmieval na všetky
tie hory popri ktorými sme prešli, na všetky autá, ktoré prešli okolo nás, na
všetko čo sa mihlo v blízkosti a bolo viditeľné môjmu zraku. Cítil
som sa fantasticky. Chcel som byť znova so Sofiou a úprimne jej povedať,
že viem, čo znamenal pocit, pocity, ktoré som mávala a ktoré znova mám. Že
ju milujem a chcem sa o ňu postarať a chrániť ju ako ona mňa.

Kráčal som k jej domu
s neuveriteľným ľahkým a čistým pocitom lásky. Podišiel som
k ich bránke a zazvonil som na zvonček. Jej mam prišla na dvor
a keď ma uvidela rozplakala sa. Nechápal som jej slzy. Nevedel som ako si
to mám vysvetliť. Začalo ma mraziť a moje telo začalo napĺňať strach
a obavy, či sa niečo nestalo Sofii. Spýtal som sa či je všetko v poriadku,
a kde je Sofia.

,,Je na cintoríne!“ s plačom
a bolesťou ledva zo seba dostala. V tom momente sa mi ako keby zrútil
svet. Rozbehol som sa na cintorín. Vedel som, kde bude ležať, keďže som raz bol
s jej rodinou zapaľovať sviečky jej nebohým príbuzným. Utekal som ako som
len vedel. Plač ma poháňal a málinko som dúfal, že nejaký blázon pôjde po
ceste rýchlo autom a zrazí ma. Ale ani len človek na bicykli. Stále som
tomu akosi neveril. Neveril som, že bola mŕtva, cez všetky jej vyhrážky. Musel
som sa presvedčiť.

Podišiel som k hrobom jej príbuzným
a hľadal som nový pomník. A našiel som ho. Stálo na ňom – Tu odpočíva
Sofia Karmazozová, nech ju naša láska k nej nikdy neopustí.-. Nedokázal som
tomu uveriť. Tak som sa rozplakal, až som nedokázal čítať ďalšie riadky
a ani dátum smrti. Sedel som tam ako malý bezvýznamný človek, ktorý mal
chuť splynúť s ňou v jej posteli večnosti. Snažil som sa odtlačiť
mramorový poklop, ktorý vážil aspoň pol tony. Chcel som si k nej ľahnúť,
a objať ju.

,,Prepáč mi to Sofia. Prepáč mi to.
Ja…nechcel som byť nástrojom tvojej smrti a ani nikoho. Prepáč mi to.
Milujem ťa a sľubujem, že sa čoskoro stretneme!“

,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať Benjamín. Ako
láska začne, tak aj skončí. Ty za to nemôžeš.“ Nemohol som uveriť, že počujem
jej hlas. Otočil som sa a ona stála nado mnou. Moje slzy sa utíchli
a ja sa ešte raz pozrel neveriac na písmená a čísla na pomníku. Žena,
ktorá tam bola pochovaná mala cez osemdesiat rokov. Bola to Sofiina babka. Sofia.
Umrela pred trinástimi dňami.

Poutieral som si slzy a postavil som sa.
Objal som ju a nejakú chvíľu sme len tak stáli bez slov. Potom sa odo mňa
odtrhla a povedala niečo, čo mi stále leží v hlave.

,,Benjamín mal by si ísť.“ Pozeral som sa
na  ňu a nechápal som, čo to vlastne
hovorí. ,,Náš čas sa naplnil ešte skôr, ako sa to medzi nami skončilo, len som
to nevedela pochopiť. Teraz som šťastná a viem sa už o seba aj sama
postarať. Prosím ťa…odíď.“ videl som jej na očiach úprimnosť, ktorá mi pomaly
prepichovala srdce práve v tej chvíli, keď som zistil, že je na správnom
mieste. Cez to všetko som jej chcel povedať, že ju milujem, ale neurobil som
to. Odišiel som od nej. Aspoň som vedel, že je živá a zdravá.

A v tento deň sedím tu nad riekou
Váh a premýšľam nad tým všetkým. Chce sa mi skočiť, ale nikto sa na mňa
nepozerá a ja som tu sám ako kôl v plote. Ako keby nikoho
nezaujímalo, že dnes je čas skončiť moje žitie v tejto hre života. Ako
keby som ničím nebol zaujímavý. Ako keby som nikdy nikoho nemiloval
a nikto mňa. Ale bol som presvedčený, že keď som sa dostal tak
ďaleko, už to aj dokončím. Aspoň jednu vec, jednu skutočnosť v mojom
živote, nech je už akákoľvek. Postavil som sa na konštrukciu, ako Eva na
múrik budovy a roztiahol som ruky ako Eva, ako ja v jej posteli
a skočil som v úplnej samote a beznádeji. Usmieval som sa
a čakal na objatie, na orgazmus smrti, ktorý mi mal dať vykúpenie
a nakoniec som ako moja slza vytvoril kruh, dokonalý kruh, ktorý sa ťahal
pozdĺž celej rieky, jej dvoch brehov. V samote a s láskou
v srdci.

 

 

Komentáre

7 Responses to Ben a Sofia

  • Nemal si tu už raz tento príspevok?
    Celkom sa mi páči, ale zdá sa mi, že už som ti raz naňho dával komentár.
    Ak nie, tak mám potom totálne deja-vu.

  • Pokiaľ si pamätáš môj prvý komentár, tak vieš, že sa mi to páčilo.
    Tuším som ti písal, že niečo podobné som napísal aj ja, ale v tvojom podaní sa mi to páči oveľa viac ako v tom mojom. 😀
    Myslím, že to je najväčší kompliment aký môžem udeliť.
    A pri tvojich dielach s tým nemám problém, lebo sú mi veľmi blízke.

    Múze zdar!

  • Super, páči sa mi to

  • ano mal chcel som to poslat do Poviedky 2009 ale nakoniec nemal cas na upravu atd tak to bude visiet tu

  • dakujem….kazdy komentar potesi…nech je obsah roznorody

  • PEKNé DIELO ROZHLAD…NAOZAJ SOM CITAL OD ZACIATKU AZ DO KONCA BEZ PRESTANIA…VZIL SOM SA DO BENA..KRASNE OPISANE….NAOZAJ SKLADAM POKLONU..RAD SI NIECO TAKE ZNOVA OD TEBA PRECITAM

  • dakujem Dalibor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button